Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-41-2024.pdf
PDF · 123.24 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/41/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.. B. XX/XX, D., štátnej občianky SR, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Mutkovič, s. r. o., so sídlom SNP 10, Hlohovec, IČO 53 121 279, proti žalovanej C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F.. XX/XX, G. H. I., štátnej občianke SR, zastúpenej Mgr. Zuzanou Dohnanskou, advokátkou so sídlom Bottova 1341/101, Dubnica nad Váhom, IČO 42 147 883, v spore o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 18C/30/2023-72 zo dňa 15. februára 2024, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku výrokom I. určil, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi F. A. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. F.. XX/XX, G. H. I.. Výrokom II. žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že je dedičkou po poručiteľovi F. A. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. F.. XX/XX, G. H. I.. Súčasne žiadala i náhradu trov konania.
1.3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila a túto žiadala v celom rozsahu zamietnuť.
1.4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav.
1.5. Poručiteľ F. A. B. dňa 10.11.2022 spísal na notárskom úrade notársku zápisnicu N 429/2022, NZ 37578/2022, NCRza 7970/2022, NCRls 38350/2022, ktorá obsahovala listinu o vydedení dcéry A. B. z dôvodu, že trvalo neprejavuje o neho záujem, ako by potomok mal prejavovať. Dcéra A. mu neoznámila ani termín pohrebu syna B.. Súčasne v uvedenej notárskej zápisnici zriadil závet, v zmysle ktorého odkázal všetok svoj majetok, hnuteľný i nehnuteľný, ako aj všetky práva, kdekoľvek sa v čase smrti nachádzajúce, svojej druhej manželke C. B.. Pre prípad, že by sa nedožila jeho smrti odkázal dedičstvo jej dvom deťom v rovnakom podiele.
1.6. Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 11D/1247/2023-74 zo dňa 25.04.2023 bola žalobkyňa odkázaná na podanie žaloby o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi F. A. B. proti C. B., a to v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti uznesenia, ktorú žalobu žalobkyňa podala.
1.7. Z obsahu spisu, z rozsudkov Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k. 11C/75/89-22 zo dňa 05.07.1989 a č. k. 8C/223/88-24 zo dňa 10.05.1988 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 10Co/347/88 zo dňa 17.08.1988 okrem iného vyplynulo, že obaja manželia (otec a matka žalobkyne) mali svoj podiel na rozvrate manželstva, keď manžel (poručiteľ) zanedbával rodinu na úkor svojich záujmov, požíval alkoholické nápoje a manželka hľadala pochopenie v priateľstve s iným mužom. V návrhu na rozvod manželstva zo dňa 05.04.1989 manželka (matka žalobkyne) uviedla, že odchod manžela (poručiteľa) zo spoločnej domácnosti nemá negatívny vplyv na deti, deti sú šťastné a spokojné, na otca sa nikdy nespytujú. Deti ho odmietajú a nechcú s ním nikde ísť.
1.8. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovení § 137 písm. d), § 194 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka.
1.9. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Žaloba o určenie, že žalobca je dedičom po konkrétnom poručiteľovi, je žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP. V zmysle tohto ustanovenia je prípustná žaloba na určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je v danom prípade ustanovenie § 194 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, pretože práve v ňom je zakotvená možnosť podania takejto žaloby. V súdenej veci bola žalobkyňa v zmysle tohto ustanovenia uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 11D/1247/2022-74 zo dňa 25.04.2023, právoplatným dňa 18.05.2023, odkázaná na podanie predmetnej určovacej žaloby, a to v lehote 1 mesiac od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobkyňa žalobu na súd podala dňa 26.05.2023, t. j. v lehote stanovenej vyššie uvedeným rozhodnutím súdu, a preto možno konštatovať, že boli splnené všetky procesné podmienky pre podanie tejto žaloby a táto je procesne prípustná.
1.10. Po vyšetrení podmienok procesnej prípustnosti žaloby sa súd prvej inštancie zaoberal vecou samou. Konštatoval, že vydedenie je jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi odníma právo, ktoré by mu inak podľa zákona patrilo. Vydedenie musí spĺňať ako materiálne tak i formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je, okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov, existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Otázka platnosti vydedenia sa posudzuje vždy ku dňu, keď poručiteľ tento úkon urobil. Znamená to, že dôvody vydedenia musia existovať pred tým, ako poručiteľ svojho potomka vydedil. Pre formálne náležitosti listiny o vydedení platia ustanovenia § 476 a § 480 Občianskeho zákonníka. Listina o vydedení tak môže byť spísaná vlastnou rukou poručiteľa, možno ju zriadiť aj v inej písomnej forme za prítomnosti svedkov, alebo môže byť spísaná vo forme notárskej zápisnice. Listina o vydedení musí obsahovať deň, mesiac a rok, kedy bola podpísaná. V predmetnej veci poručiteľ spísal listinu o vydedení vo forme notárskej zápisnice, je v nej uvedený presný dátum spísania, poručiteľ ju vlastnoručne podpísal. V konaní nebolo sporné, že právny úkon vydedenia bol urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Listina o vydedení tiež obsahuje dôvod vydedenia. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že poručiteľom spísaná listina o vydedení obsahuje všetky ako materiálne, tak i formálne náležitosti predpísané pre tento právny úkon a z tohto pohľadu ju tak možno považovať za platnú. Poručiteľ ako dôvod vydedenia žalobkyne v listine o vydedení uviedol, že žalobkyňa o neho trvalo neprejavuje záujem ako by potomok mal prejavovať a neoznámila mu ani termín pohrebu jeho syna B.. Poručiteľ tak žalobkyňu vydedil z dôvodu upraveného v § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Pri úvahe, či bol naplnený tento zákonný dôvod vydedenia, treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nie len formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napríklad z osobného, či písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod. Tiež je potrebné zisťovať, či potomok mal riadnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý ako potomok mal prejaviť, t. j. či poručiteľ mal sám záujem sa s
dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Opravdivý záujem je potrebné posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a v spektre dobrých mravov. Súdna prax zastáva názor, že ak potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa záujem preto, že poručiteľ neprejavoval záujem o potomka (napr. poručiteľ si nebudoval vzťah k svojmu dieťaťu, alebo ich vzťah nemal charakter štandardného vzťahu rodiča a potomka, poručiteľ sa nezaujímal o svoje dieťa dlhodobo), nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. V danom prípade mal súd prvej inštancie jednoznačne za preukázané, že poručiteľ sa dlhodobo, približne od 5 rokov žalobkyne, keď sa presťahovala s matkou z Košece do Trenčína, až do momentu spísania listiny o vydedení o žalobkyňu ako o svoju dcéru nijak nezaujímal, s touto sa nekontaktoval, nestretával sa s ňou. Z výpovede samotnej žalobkyne ako aj z výpovede svedka D. J. vyplynulo, že žalobkyňa s otcom nemala vytvorený žiadny vzťah práve z dôvodu nezáujmu poručiteľa o žalobkyňu. Poručiteľ žalobkyňu celý čas nijak nepodporoval, nezúčastňoval sa na jej pretekoch, nestretával sa s ňou, nespomenul si na ňu ani pri príležitosti jej osobných sviatkov, čo vyplynulo aj z vyjadrenia B. B. adresovaného súdu dňa 29.01.1998 v konaní o zvýšenie vyživovacej povinnosti, keď uviedol, že poručiteľ si ani raz nespomenul pri príležitosti osobných sviatkov, že má aj syna a dcéru a hoci mal na nich telefonický kontakt, nikdy sa nespýtal, či niečo nepotrebujú. Pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila, že poručiteľ sa o žalobkyňu zaujímal, kupoval jej darčeky i školské potreby, chodil ju navštevovať, toto tvrdenie možno vyhodnotiť ako pravdivé len pre zanedbateľne krátke obdobie, keď žalobkyňa žila so svojou matkou v Košeci, pričom žalobkyňa sama potvrdila, že v tomto období za ňou poručiteľ párkrát prišiel a priniesol jej darček. K nasledujúcemu obdobiu sama žalovaná uviedla, že poručiteľ žalobkyni netelefonoval, nemala vedomosť, hoci žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti, či posielal žalobkyni pohľadnice pri príležitosti osobných sviatkov, prípadne, či svoj záujem o žalobkyňu prejavil tým, že by podal návrh na úpravu styku so žalobkyňou na súd, čím nepreukázala, že by sa poručiteľ o žalobkyňu skutočne zaujímal tak, ako to tvrdila. Ak by bol záujem poručiteľa o žalobkyňu aj v nasledujúcom období skutočný, opravdivý, určite by podnikol potrebné aj právne kroky k tomu, aby sa mohol so žalobkyňou stretávať, o to viac, ak mal pocit, že mu v kontakte so žalobkyňou bráni jej matka tak, ako to predostrela žalovaná. V konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by poručiteľovi, okrem matky žalobkyne, bránili nejaké okolnosti v kontakte so žalobkyňou, a to aj po dovŕšení jej plnoletosti. Z výpovede žalovanej vyplynulo, že poručiteľ poznal adresu žalobkyne a aj v neskoršom období (po dovŕšení plnoletosti žalobkyne) mal dostatočné množstvo príležitostí (prostredníctvom svojho syna B., s ktorým sa stretával) získať na ňu kontakt a pokúsiť sa obnoviť ich vzájomný vzťah, čo však neurobil. Rovnako aj svedkovia A. K. a K. A. sa vyjadrili výlučne k obdobiu, keď žalobkyňa žila s matkou ešte v Košeci, čo bolo v období jej 5 rokov. K následnému obdobiu sa už svedkovia vyjadriť nevedeli. Svedok A. K. síce uviedol, že pri stretnutiach sa mu poručiteľ posťažoval, že žalobkyňa za ním nepríde, avšak z toho nijak nevyplýva, že by sa sám poručiteľ o kontakt so žalobkyňou snažil. Súd prvej inštancie nespochybnil, že nezáujem žalobkyne o neho ako otca, ho mohol trápiť, avšak na druhú stranu poručiteľ nespravil vôbec nič, aby kontakt a následný vzťah so žalobkyňou nadviazal. Namiesto toho sa obmedzil len na pasívne čakanie, že sa mu ozve žalobkyňa, čo vyplynulo z výpovede žalovanej. Za takéhoto stavu, keď sám poručiteľ nejavil o žalobkyňu záujem ako o svoju dcéru, nijak sa nepodieľal na jej výchove okrem formálneho plnenia si vyživovacej povinnosti, ktorá povinnosť mu vyplývala zo zákona, nemožno klásť za vinu žalobkyni, že o poručiteľa neprejavovala opravdivý záujem. Jej nezáujem bol jednoznačne vyvolaný nezáujmom samého poručiteľa, čo nemôže byť dôvodom pre vydedenie. Pokiaľ poručiteľ v listine o vydedení uvádzal k dôvodom vydedenia, že žalobkyňa mu neoznámila termín pohrebu jeho syna B., súd prvej inštancie poznamenal, že táto skutočnosť nenapĺňa skutkovú podstatu žiadneho z dôvodov vydedenia uvedeného v § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom je potrebné si uvedomiť, že poručiteľ môže potomka vydediť len z dôvodov uvedených v tomto ustanovení. Z iných dôvodov poručiteľ potomka vydediť nemôže, a teda nemôže rozširovať dôvody vydedenia nad zákonom stanovený rámec.
1.11. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že nebol naplnený dôvod vydedenia uvedený v listine o vydedení spísanej poručiteľom A. B., a preto určil, že žalobkyňa je dedičkou po tomto poručiteľovi.
1.12. Žalovaná v konaní navrhla ako dôkaz vykonať výsluch svedkyne J. B., a to k okolnostiam stretnutia sa tejto osoby so synom poručiteľa. Súd prvej inštancie navrhnutý dôkaz nevykonal, nakoľko
vykonanie tohto dôkazu vyhodnotil ako nadbytočné, keďže navrhovaná svedkyňa sa nevedela vyjadriť k rozhodujúcim okolnostiam, a to k vzťahu poručiteľa a žalobkyne. Súd prvej inštancie poznamenal, že predmetom konania nebol vzťah poručiteľa a jeho syna, ale vzťah poručiteľa a žalobkyne.
1.13. V predmetnej veci mala plný úspech žalobkyňa, preto jej súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.1. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písmeno f/ CSP. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanej priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pre prípad potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom tomuto navrhla, aby pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania aplikoval ustanovenia § 257 CSP z dôvodu hodného osobitného zreteľa, nakoľko žalovaná je starobná dôchodkyňa a poberá len starobný a vdovský dôchodok.
2.2. V odvolaní namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Považovala za dôležité zdôrazniť, že matka žalobkyne pod vplyvom nenávisti a odporu k poručiteľovi negatívne pôsobila na svoje deti vo vzťahu k ich otcovi. Poručiteľ mal záujem sa so svojimi deťmi stretávať. Poukázala na svedecké výpovede pána A. K. a K. A., z ktorých vyplynulo, že matka žalobkyne deti zatajovala pred poručiteľom a zamedzovala mu v stretávaní sa s nimi. Poručiteľ sa s nimi stretával pokiaľ bývali v Košeci. V Trenčíne mu nebola známa ich adresa, túto mal až zo súdnych rozhodnutí o určení výživného. Pokiaľ navštívil deti v Trenčíne, žalobkyňa bola vždy chorá alebo u kamarátky. So synom mal poručiteľ pekný vzťah preto je nelogické, že by sa zaujímal len o jedno dieťa. Na základe uvedeného žalovaná spochybnila, že nezáujem o žalobkyňu bol zavinený výlučne samotným poručiteľom. Narušenie vzťahov zavinila matka žalobkyne. Poručiteľ svojim deťom v rámci svojich možností kupoval darčeky, školské potreby, pomôcky. Poručiteľ si riadne plnil svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom. Bol dobrý, zodpovedný a starostlivý človek a určite nemal sklony k alkoholizmu či k agresivite. Vykonával veľmi náročnú prácu ako námestník, keď riadil približne 2500 zamestnancov. Žalovaná potvrdila, že po dovŕšení plnoletosti žalobkyne ju tento nekontaktoval, skôr očakával od nej, že ho príde navštíviť aj spolu s bratom, ktorý ho bežne navštevoval. Žalobkyňa sa o poručiteľa vôbec nezaujímala, ani ho nekontaktovala, čo bolo následkom narušeného vzťahu dôsledku bránenia v stretávaní sa s otcom zo strany matky žalobkyne. Žalobkyňa neoznámila poručiteľovi, že ukončila vysokú školu ani že sa jej narodilo dieťa. Neoznámila mu úmrtie brata (syna poručiteľa). Samotného poručiteľa to trápilo natoľko, že nakoniec pristúpil k vydedeniu. Žalobkyňa neprejavila žiaden prejav ľútosti, súcitu alebo zármutku nad úmrtím jej otca čo nasvedčuje tomu, že má záujem o dedičstvo iba po materiálnej stránke.
3.1. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď odvolanie žalovanej považovala za nedôvodné.
3.2. Nestotožnila sa s konštatovaním žalovanej, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tieto považovala za správne, keď súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôležitosť a pravdivosť dôkazov, pričom jeho závery vyplývajú z vykonaných dôkazov. Naopak tvrdenia žalovanej, tak ako ich uvádza v odvolaní, z vykonaného dokazovania nevyplývajú. Zdôraznila, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva zavinenie narušenia vzťahov matky žalobkyne medzi otcom a deťmi. Tieto sú nepravdivé. Súd prvej inštancie nespochybnil záujem poručiteľa stretávať sa so svojimi deťmi, len uviedol, že tvrdenie o záujme poručiteľa o žalobkyňu ako jeho dcéru je možné vyhodnotiť ako pravdivé len pre zanedbateľne krátke obdobia. Z výpovede svedkov K. a A. priamo nevyplynulo, že by matka žalobkyne zamedzovala stretávaniu sa otca s deťmi. Išlo len o sprostredkované informácie. Rovnako je nepravdivé tvrdenie, že poručiteľ nevedel kde jeho deti bývajú, pretože žalovaná na súdnom pojednávaní dňa 22.01.2024 potvrdila, že túto informáciu poručiteľ mal. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že syn navštevoval otca bežne, a že mali vybudovaný vzťah. Z právnych podaní vo veci o určenie výživného vyplýva, že brat žalobkyne podával proti svojmu otcovi návrhy na určenie výživného, ako aj, že vzťah otca a syna vôbec nebol pozitívny a bežný ako sa ho snažila opísať žalovaná. Skutočnosť, že poručiteľ chodieval do práce aj v sobotu mu nemohla brániť v stretávaní sa s deťmi. Na záver zdôraznila, že otec svoje deti nekontaktoval a nemal záujem o stretávanie sa s nimi nielen od plnoletosti žalobkyne, ale približne od piateho roku jej života. Nebol potom najmenší dôvod, aby dôvodne očakával, že ho žalobkyňa z ničoho nič začne navštevovať. Tvrdenie žalovanej,
že neprejavila žiaden prejav ľútosti nad úmrtím jej otca a má záujem o dedičstvo iba po materiálnej stránke považovala za tvrdenie, ktoré nie je ničím podložené.
3.3. Žalobkyňa nesúhlasila s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Dôvodila, že stručné konštatovanie o poberaní starobného a vdovského dôchodku nemôže predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa. Okrem iného žalovaná neuviedla, aké sú jej celkové majetkové pomery. Poukázala na to, že žalovaná je minimálne spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v hodnote rádovo niekoľko desiatok tisíc eur, ktorá je zaradená do dedičstva po poručiteľovi. Zdôraznila, že v prípade rozhodovania o trovách podľa tohto ustanovenia by sa súd musel zaoberať aj majetkovými pomermi žalobkyne.
4. Ďalšie písomné podania vo veci podané neboli.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.
7. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
10. Žalovaná v odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
12. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
13. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP a nemožno ho považovať za arbitrárne.
14. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
15. Žalovaná založila dôvody svojho odvolania na tvrdení, že boli dané dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľom z dôvodu, že sa žalobkyňa o otca nezaujímala, neoznámila mu dátum pohrebu jeho syna, neprejavila žiadny prejav ľútosti nad úmrtím otca a má záujem o dedičstvo iba po materiálnej stránke. 16. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné. Námietky žalovanej uvedené v odvolaní boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnila pred súdom prvej inštancie a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. S uvedenou argumentáciou žalovanej sa súd prvej inštancie zaoberal a správne sa s ňou vysporiadal. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
17. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že súdna prax nepovažuje za neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa prípad, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (napríklad, že vzájomný vzťah medzi dcérou a jej otcom nemal povahu štandardného vzťahu rodiča a potomka, že otec sa o dcéru nezaujímal, nebudoval si k nej vzťah od detstva, skutočnosť, že nebol medzi nimi vytvorený vzťah rodiča a dieťaťa nemožno klásť za vinu dcére).
18. Podľa R 23/1998: pre posúdenie dôvodov vydedenia podľa ustanovenia § 469 a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka treba tiež zisťovať, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy.
19. ZSP, 1997, č. 61 : O neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle § 469 a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka nejde v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom.
20. V súdenej veci bolo z vykonaného dokazovania nesporné, že poručiteľ sa so žalobkyňou nestretával, ani s ňou neudržiaval bežné príbuzenské vzťahy, nebudoval si k nej vzťah od detstva a ani v dospelosti. V konaní nebol preukázaný opak a to ani z listinných, ani svedeckých výpovedí. Z týchto naopak vyplýva, že po dovŕšení plnoletosti dcéry od tejto poručiteľ očakával, že ho bude kontaktovať žalobkyňa, hoci sám v tomto smere iniciatívu nevyvinul. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že neprejavenie záujmu žalobkyne o poručiteľa bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. Za daných okolností sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nie je daný dôvod vydedenia žalobkyne. Rovnako správny je jeho záver, že skutočnosť o neoznámení dátumu pohrebu syna poručiteľa nenapĺňa skutkovú podstatu žiadneho z dôvodov vydedenia uvedeného v ustanovení § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka.
21. Pokiaľ žalovaná v konaní namieta spôsob hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Skutkový záver sudcu, vychádzajúci z vykonaných dôkazov je vecou vnútorného postoja (presvedčenia) a myslenia konajúceho sudcu. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku najprv skonštatoval obsah všetkých dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané a ktoré vyplývajú z obsahu spisu, a až následne sa zaoberal ich hodnotením jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, pričom presne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o dôvodnosti žalovaného nároku. Zároveň dostatočným a jasným spôsobom odôvodnil nevykonanie ďalších dôkazov.
22. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
23. Vo všeobecnosti platí v konaní podľa CSP, že náhrada nákladov konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Jej zmyslom je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil. Ustanovenie § 257 CSP a jeho použitie pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy vtedy, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, avšak súd môže dôjsť k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa nebolo možné stanoviť v zákone vyčerpávajúcim spôsobom, avšak je možné uviesť aspoň niekoľko dôvodov hodných osobitného zreteľa ako na ne poukázala JUDr. J. Baricová: neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu a nízky príjem.
24. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (uznesenia NS SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (nálezy ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 CSP nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Dôvody hodné osobitného zreteľa možno zhrnúť nasledovne: neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu a nízky príjem.
25. Po preskúmaní obsahu spisu a argumentácie strán sporu dospel odvolací súd k záveru, že v súdenej veci nie sú splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Samotná skutočnosť, že žalovaná je poberateľkou starobného dôchodku nezakladá automaticky jej nárok na aplikáciu tohto ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania. Zároveň možno prisvedčiť argumentácii žalobkyne, že žalovaná v dedičskom konaní odmietla so žalobkyňou uzavrieť dohodu o jej dedičskom práve, z ktorého dôvodu bola žalobkyňa nútená domáhať sa svojho práva súdnou cestou, čím vyvolala spor, ako aj skutočnosti, že do dedičského konania po poručiteľovi bude minimálne zahrnutá nehnuteľnosť - byt zapísaný na LV XXXX katastrálne územie G. H. I..
26. Z uvedených dôvodov za správny považoval odvolací súd aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.
27. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie úspešná, preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
28. Žalovanou uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.
29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K aplikácii ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania v odvolacom konaní odvolací súd nepristúpil z dôvodov uvedených vyššie.
30. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).