Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)4ba/369491.52cb2f.pdf
PDF · 122.91 KB
No categories available
4Cdo/157/2008
Najvyšší súd 4 Cdo 157/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne D. Š., bývajúcej vo V.,
zastúpenej JUDr. V. K., advokátkou so sídlom v S., proti žalovaným 1/ J. I., bývajúcemu vo
S., zastúpenému JUDr. P. B., advokátom so sídlom v P., a 2/ Sociálnej poisťovni, so
sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, pobočka Poprad, so sídlom v Poprade, ul. 1. mája
č. 4053/24, o určenie pracovného úrazu a náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Poprad pod sp. zn. 10 C 60/2005, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 5. mája 2008 sp. zn. 1 Co 27/08 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 5. mája 2008
sp. zn. 1 Co 27/08 v potvrdzujúcom výroku v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o určení zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu pri pracovnom úraze
žalobkyne v rozsahu 75 % a rozsudok Okresného súdu Poprad z 19. októbra 2007 č.k.
10 C 60/2005-204 vo výroku o určení zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu pri pracovnom
úraze žalobkyne v rozsahu 75 % z r u š u j e a konanie v časti o nároku na náhradu škody
z pracovného úrazu z a s t a v u j e .
Po právoplatnosti uznesenia vec v tejto časti postupuje Sociálnej poisťovni so sídlom
v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8.
Vo zvyšku dovolanie žalovaného 1/ o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Poprad 16. septembra 2005 sa žalobkyňa
domáhala voči žalovaným určenia, že úraz, ktorý utrpela na pracovisku u žalovaného 1/ dňa
17.9.2003, je pracovným úrazom. Zároveň sa domáhala náhrady škody spôsobenej jej týmto
úrazom vo výške 357 376,-- Sk (11 862,71 EUR) s 9 % úrokmi z omeškania od 1.7.2004 až
do zaplatenia. V rámci náhrady škody si uplatnila nárok na náhradu za bolesť v sume
24 000,-- Sk (zodpovedajúcej 5-násobku sumy pripadajúcej na základný počet bodov určený
lekárskym posudkom), za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 322 000,-- Sk
(zodpovedajúcej 10-násobku sumy pripadajúcej na základný počet bodov určený lekárskym
posudkom), za stratu na zárobku počas práceneschopnosti (od 17.9.2003 do 30.6.2004)
v sume 9 476,-- Sk a za účelne vynaložené náklady spojené s liečením v sume 1 900,-- Sk.
Okresný súd Poprad čiastočným a súčasne medzitýmnym rozsudkom z 19. októbra
2007 č.k. 10 C 60/2005-204 určil, že úraz žalobkyne utrpený 17.9.2003 na pracovisku
u žalovaného 1/ je pracovným úrazom, a že je daná zodpovednosť žalovaného 1/ za škodu
spôsobenú pracovným úrazom v rozsahu 75 %.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací na odvolanie žalobkyne a žalovaného 1/
rozsudkom z 5. mája 2008 sp. zn. 1 Co 27/08 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Potvrdenie prvostupňového rozsudku vo výroku o určení, že úraz žalobkyne je pracovným
úrazom (v tomto výroku išlo o čiastočný rozsudok), ako aj vo výroku o rozsahu
zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú pracovným úrazom (v tomto výroku išlo
o medzitýmny rozsudok), odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Vzhľadom na odvolacie
námietky žalovaného 1/ v odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že rozhodovanie o určení, že
označený úraz je pracovným úrazom, ako i rozhodovanie o určení rozsahu zodpovednosti
za škodu vzniknutú z pracovného úrazu, patrí do právomoci súdu v zmysle § 14 Zákonníka
práce (zákona č. 311/2001 Z.z.), podľa ktorého spory medzi zamestnávateľom
a zamestnancom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.
Dovolanie odôvodnil vadou konania spočívajúcou v nedostatku právomoci súdov rozhodovať
o uplatnených nárokoch. Uviedol, že od 1.1.2004, kedy nadobudol účinnosť zákon
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, konanie o nárokoch na náhradu škody vzniknutej
z pracovného úrazu je konaním v dávkových veciach sociálneho poistenia, na ktoré sú vecne
príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Poukazoval tiež na to, že v zmysle § 198
uvedeného zákona je Sociálna poisťovňa oprávnená riešiť predbežné otázky a teda aj otázku,
či úraz je pracovným úrazom. V predmetnej veci to napokon aj urobila, keďže o nárokoch
na náhradu za bolesť a za účelne vynaložené náklady spojené s liečením právoplatne
rozhodla, pričom právomoc súdov by bola daná len na základe žaloby podanej podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (žaloby proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy).
Žalobkyňa i žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný
prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť poukazujúc na to, že Sociálna poisťovňa nemá
oprávnenie riešiť ako predbežnú otázku určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu vzniknutú z pracovného úrazu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie je čiastočne dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne
dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré
spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací
súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti
(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci, v časti
konania o nároku na náhradu škody z pracovného úrazu, je daná existencia takejto vady a to
vada vyplývajúca z ustanovenia § 237 písm. a) O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. a) O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,
pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 2 O.s.p.
v znení do 14.10.2008).
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Citované ustanovenie § 7 ods. 1 až 3 O.s.p. určuje právomoc súdov v občianskom
súdnom konaní, t.j. právomoc občianskoprávnych súdov. V ods. 1 tohto ustanovenia sa
právomoc občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých konajú
a rozhodujú súdy. Sú to vzťahy občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné
a hospodárske. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t.j.
práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva.
Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma z úradnej
povinnosti v každom štádiu konania a na každom stupni (§ 103 O.s.p.). Jej nedostatok je
neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Nemožno však vylúčiť
situáciu, keď skôr ako súd rozhodne o zastavení konania pre nedostatok právomoci, nastane
právna skutočnosť, ktorou sa založí právomoc súdu na konanie vo veci, či už výslovným
ustanovením zákona alebo takou zmenou obsahu právneho vzťahu, ktorou sa zmení jeho
charakter tak, že pôjde o niektorý z právnych vzťahov uvedených v § 7 ods. 1 O.s.p. Rovnako
tak môže byť zákonom zmenený obsah právneho vzťahu (dovtedy zakladajúci právomoc
súdu) takým spôsobom, že sa pretransformuje na iný právny vzťah a súd právomoc
na konanie vo veci stratí (právomoc súdu zanikne).
V prejednávanej veci bolo konanie začaté na základe žaloby, ktorá bola jednak
určovacou žalobou a to v časti o určenie, že úraz žalobkyne je pracovným úrazom, a jednak
žalobou o plnenie a to v časti o zaplatenie náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom,
ku ktorému došlo 17.9.2003. V časti žaloby o plnenie bol predmetom konania nárok
na náhradu škody z pracovného úrazu uplatnený vo forme náhrady za bolesť, za sťaženie
spoločenského uplatnenia, za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a za účelne
vynaložené náklady spojené s liečením. Podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2003 išlo
o nárok vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu upraveného právnym odvetvím pracovného
práva – Zákonníkom práce (nárok zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze). Obsahom právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
vzniknutú pracovným úrazom bolo právo zamestnanca na poskytnutie plnení spočívajúcich
okrem iného aj v náhrade za bolesť, za sťaženie spoločenského uplatnenia, za stratu
na zárobku počas práceneschopnosti a za účelne vynaložené náklady spojené s liečením
a povinnosť zamestnávateľa tieto plnenia poskytnúť. Na prejednanie a rozhodnutie sporu
o týchto (čiastkových) nárokoch bola v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. daná právomoc súdu.
Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy platné
ustanovenia §§ 198 ods. 1 písm. a) až c) a 199 až 213 Zákonníka práce (zákona
č. 311/2001 Z.z. účinného od 1.4.2002). V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal
zamestnancovi zachovaný len nárok na náhradu vecnej škody. Zákonné poistenie
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania bolo
týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Vyplýva to z ustanovenia § 294 bodu 16
tohto zákona, ktorým bol zrušený zákon č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni v znení
neskorších predpisov, ktorým bolo dovtedy upravené zákonné poistenie zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania, ako aj z jeho ďalších
ustanovení, napr. z § 280 ods. 2, podľa ktorého zostatok finančných prostriedkov základného
fondu zodpovednosti za škodu k 31. decembru 2003 je s účinnosťou od 1. januára 2004
príjmom základného fondu úrazového poistenia, alebo z § 280 ods. 4, podľa ktorého sumy
na dlžnom poistnom z poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze
a pri chorobe z povolania vzniknuté pred 1. januárom 2004, ktoré boli zaplatené alebo
vymožené po 31. decembri 2003, sú príjmom základného fondu úrazového poistenia. Úrazové
poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného
úrazu, služobného úrazu a choroby z povolania bolo upravené ako súčasť systému sociálneho
poistenia. V zmysle § 16 zákona o sociálnom poistení povinne úrazovo poistený je
zamestnávateľ okrem zamestnávateľa sudcu podľa osobitného predpisu a zamestnávateľa
prokurátora podľa osobitného predpisu. Podľa § 17 ods. 1 tohto zákona nárok na úrazové
dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec po splnení podmienok
ustanovených týmto zákonom. Poistné na úrazové poistenie platí zamestnávateľ (§ 128 ods. 8
uvedeného zákona). Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania
pracovných úrazov a chorôb z povolania (pri ktorom mal poškodený zamestnanec alebo iná
oprávnená osoba priamy nárok na náhradu škody proti zamestnávateľovi, pri ktorom
v prípade spornosti o tomto nároku rozhodovali súdy, a pri ktorom, ak nárok vznikol v čase
zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe
z povolania, mal zamestnávateľ právo, aby Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané
nároky alebo aby mu zaplatila ním uhradenú škodu) systémom úrazového poistenia
(pri ktorom v prípadoch zodpovednosti zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie
v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej
oprávnenej osobe nárok na úrazové dávky pri splnení podmienok podľa tohto zákona).
Plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo
chorobou z povolania, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti
zákona o sociálnom poistení, teda od 1.1.2004, sú dávkami úrazového poistenia (úrazovými
dávkami), o ktorých na základe žiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom poistení
neustanovuje inak) rozhoduje Sociálna poisťovňa. Rozhodovanie o týchto plneniach preto
nepatrí do právomoci súdu. Len nárok na náhradu vecnej škody spôsobenej pracovným
úrazom alebo chorobou z povolania zostal nárokom zo zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (nestal sa úrazovou
dávkou), teda nárokom z pracovnoprávneho vzťahu, o ktorom v prípade sporu rozhoduje súd.
Uspokojovanie nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo
chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, rieši zákon o sociálnom poistení
v prechodných ustanoveniach a to v §§ 251, 259, 260, 272 a 275. Treba pritom brať do úvahy,
že vznik týchto nárokov nemusí byť časovo totožný so vznikom pracovného úrazu alebo
choroby z povolania, a že k 1. januáru 2004 tu mohli byť rôzne situácie. Mohlo ísť o nároky,
o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté súdom, ale k uvedenému dňu neboli splnené alebo
neboli splnené v celom rozsahu, alebo mohlo ísť o prípady, keď plnenia z týchto nárokov boli
vyplácané, či už na základe súdneho rozhodnutia alebo na základe dohody alebo fakticky
a nárok na ich výplatu k tomuto dňu trval (najmä v prípade opakujúcich plnení), pričom mohli
byť vyplácané zamestnávateľmi, resp. ich právnymi nástupcami, alebo Sociálnou poisťovňou,
prípadne mohlo ísť o sporné nároky uplatnené v súdnom konaní, ktoré nebolo k uvedenému
dňu právoplatne skončené alebo nároky vôbec neuplatnené.
Tým, že zákon o sociálnom poistení v § 251 ods. 1 stanovil, že pracovný úraz
a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 sa považujú
od 1. januára 2004 za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona, umožnil aj
uspokojovanie týchto nárokov (nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004) z úrazového
poistenia. Pokiaľ totiž v zmysle § 2 písm. c) uvedeného zákona je úrazovým poistením
poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu a choroby
z povolania a za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona sa považuje aj
pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom
2004, potom úrazové poistenie je poistením aj pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia
v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania uznaných podľa predpisov účinných pred
1. januárom 2004. Preto aj plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody,
ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, treba po 31. decembri 2003 považovať za dávky
úrazového poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Za takéto dávky ich označuje aj
samotný nadpis týkajúci sa ustanovení §§ 259 až 272 a 275 tohto zákona. Plnenia vyplývajúce
z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,
priznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 považuje po 31. decembri 2003
výslovne za dávky podľa zákona o sociálnom poistení aj § 260 ods. 1 tohto zákona, a to
v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003, pričom zároveň stanovuje, že ak nárok na ich
výplatu k tomuto dňu trval, vyplácajú sa aj po tomto dni za podmienok ustanovených
predpismi účinnými do 31. decembra 2003, ak nie je ustanovené inak.
Ak sa za úrazové dávky výslovne označujú plnenia priznané podľa predpisov
účinných pred 1. januárom 2004, tým viac za takéto dávky treba považovať aj plnenia
vyplývajúce z uvedených nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo
do tohto dňa právoplatne rozhodnuté a podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa má
o nich rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej
uvedenými. Podľa týchto predpisov má byť podľa uvedeného ustanovenia rozhodnuté
o priznaní náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania
za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o náhrade škody už bolo právoplatne rozhodnuté.
I keď sa v tomto ustanovení výslovne neuvádza, kto má rozhodnúť, z predmetu právnej
úpravy sociálneho poistenia možno dospieť k záveru, že týmto subjektom môže byť, okrem
výnimky vyplývajúcej z ustanovenia § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení, len
Sociálna poisťovňa, resp. jej organizačné zložky. Zákon o sociálnom poistení je totiž nielen
hmotnoprávnym predpisom upravujúcim rozsah sociálneho poistenia a v rámci neho aj
úrazového poistenia a právne vzťahy pri jeho vykonávaní, ale zároveň aj procesnoprávnym
predpisom upravujúcim konanie vo veciach úrazového poistenia. Ustanovenie § 172 ods. 2
tohto zákona určuje, že v konaní vo veciach úrazového poistenia rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov úrazového poistenia Sociálna poisťovňa. Aj
keď ustanovenie § 272 zákona o sociálnom poistení bolo novelou vykonanou zákonom
č. 677/2006 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2007 doplnené o odsek 11, podľa ktorého spory
o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 (teda o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity,
na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu na výživu pozostalých, ak konanie o nich
nebolo právoplatne skončené do 31.12.2003, resp. do 31.7.2006) rozhodujú súdy, nič to
nemení na charaktere týchto plnení ako dávok úrazového poistenia. Ustanovenia §§ 259, 260,
272 a 275 určujú hmotnoprávnu úpravu, ktorú má Sociálna poisťovňa, resp. aj súd v prípade
nárokov podľa § 272 ods. 9 a 10, použiť pri rozhodovaní o priznaní nárokov na náhradu
škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred
1. januárom 2004, a to za obdobie do 31. decembra 2003 a po tomto dni, resp. ktoré má
použiť Sociálna poisťovňa pri vyplácaní plnení z týchto nárokov, pričom za rozhodnutie sa
v zmysle § 209 ods. 1 posledná veta zákona o sociálnom poistení považuje aj samotné
poskytnutie dávky. Určenie hmotnoprávnej úpravy, ktorá sa má použiť (i keď ňou má byť
pracovnoprávna úprava účinná do 31.12.2003), nič nemení na tom, že plnenia vyplývajúce
z týchto nárokov sa priznávajú a vyplácajú ako dávky úrazového poistenia. Z uvedeného
potom možno vyvodiť, že účinnosťou zákona o sociálnom poistení došlo k takej zmene
v obsahu právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pri zachovaní všetkých nárokov,
ktoré vznikli do jeho účinnosti), s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktorá mala
za následok zmenu jeho charakteru, resp. jeho nahradenie právnym vzťahom úrazového
poistenia. Dovtedy súkromnoprávny vzťah sa zmenil na vzťah verejnoprávny a nárok
na náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, uplatnený napr.
vo forme náhrady za bolesť, za sťaženie spoločenského uplatnenia, za stratu na zárobku počas
pracovnej neschopnosti a za účelne vynaložené náklady spojené s liečením, nadobudol
povahu nároku na úrazovú dávku. Do právomoci súdov preto v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p.
nepatrí ani rozhodovanie o nárokoch na náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom alebo
chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, s výnimkou nároku na náhradu
vecnej škody a s výnimkou nárokov vyplývajúcich z § 272 ods. 11 zákona o sociálnom
poistení. Uvedené ustanovenie § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 7
ods. 3 O.s.p. výslovne zakladá právomoc súdov rozhodovať vo veciach úrazového poistenia
len ak ide o nároky na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo
pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku
a na náhradu na výživu pozostalých, pokiaľ konanie o nich nebolo právoplatne skončené
do 31.12.2003, resp. do 31.7.2006. S použitím logického výkladového pravidla argumentum
a contrario (dôkaz z opaku) možno dospieť k záveru, že na rozhodovanie v sporoch o iných
nárokoch, ako sú uvedené v tomto ustanovení, právomoc súdov daná nie je. Od 1. januára
2004 tak súdy nemajú právomoc rozhodovať o nárokoch na náhradu škody spôsobnej
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody
a s výnimkou nárokov uvedených v § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení), ktoré vznikli
pred 1. januárom 2004, ani právomoc dokončiť začaté konania o týchto nárokoch, ak boli
začaté pred týmto dňom.
V prípade nárokov na zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia (ako foriem náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou
z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004), nemožno právomoc súdov vyvodiť ani
z ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“),
platnej v čase vzniku týchto nárokov. V zmysle § 7 ods. 3 O.s.p. právomoc súdov prejednávať
iné veci (teda aj veci vyplývajúce z právnych vzťahov úrazového poistenia) možno ustanoviť
len zákonom (nie vyhláškou). Okrem toho účelom ustanovenia § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky
bolo umožniť zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia i nad
maximálne sumy stanovené týmto predpisom na základe rozhodnutia súdu, teda nie
na základe dohody účastníkov zodpovednostného vzťahu, pričom rozhodovanie súdu mohlo
prichádzať do úvahy len pokiaľ bola inak daná jeho právomoc na rozhodovanie o právach
a povinnostiach vyplývajúcich z tohto vzťahu. V zmysle § 203 zák. č. 65/1965 Zb.
(Zákonníka práce účinného do 31. marca 2002) boli príslušné orgány splnomocnené
vyhláškou určiť len výšku, do ktorej možno poskytnúť náhradu za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia a upraviť určovanie výšky náhrady v jednotlivých prípadoch.
Uvedené ustanovenie vyhlášky teda nemožno vykladať tak, že by nárok na zvýšenie náhrady
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia ako jeden z nárokov na náhradu škody
spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, bol vylúčený z rozhodovacej
právomoci Sociálnej poisťovne vo veciach právnych vzťahov vyplývajúcich z úrazového
poistenia. Sociálna poisťovňa ako verejnoprávna inštitúcia vykonávajúca od 1. januára 2004
úrazové poistenie je oprávnená rozhodovať nielen o priznaní a výplate úrazovej dávky, ktorou
je aj náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale i o zvýšení týchto náhrad
v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Správnosť aplikácie uvedeného ustanovenia
Sociálnou poisťovňou môže byť preskúmavaná súdom len v konaní podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku, teda v správnom súdnictve.
So zreteľom na uvedené v preskúmavanej veci v časti žaloby o plnenie, t.j. o náhradu
škody z pracovného úrazu, ku ktorému došlo 17.9.2003, nebola daná právomoc súdov
na konanie a rozhodovanie o tomto uplatnenom nároku. Ak nebola v tejto časti daná
právomoc súdu rozhodovať v merite veci, nebola daná ani jeho právomoc rozhodovať
o základe tohto nároku, teda rozhodovať medzitýmnym rozsudkom o rozsahu zodpovednosti
žalovaného 1/ za pracovný úraz. Prejednanie veci súdmi v časti žaloby o plnenie bolo preto
postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. a) O.s.p., t.j. nedostatkom
právomoci súdov na rozhodnutie vo veci. Dovolací súd preto z tohto dôvodu rozsudok
odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o určení rozsahu zodpovednosti žalovaného 1/ za pracovný úraz ako
i rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenom výroku zrušil a podľa
§ 243b ods. 3 O.s.p. konanie v tejto časti zastavil. Zároveň podľa § 243b ods. 3 O.s.p.
rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia vec postupuje Sociálnej poisťovni so sídlom
v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, t.j. orgánu do právomoci ktorého patrí rozhodovanie
o uplatnenom nároku.
Nedostatkom právomoci súdov však nebolo postihnuté konanie v časti žaloby
o určenie, že označený úraz je pracovným úrazom. Určovacia žaloba je druhom žaloby, ktorú
výslovne predpokladá § 80 písm. c) O.s.p. Podľa tohto ustanovenia návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Pretože na rozhodovanie o žalobe,
predmetom ktorej je určenie, že označený úraz je pracovným úrazom, nie je daná právomoc
žiadneho iného orgánu, patrí rozhodovanie o nej do právomoci súdu, aj keby inak neboli
splnené podmienky v zmysle uvedeného ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. V súvislosti s tým
dovolací súd poznamenáva, že určenie, či úraz je pracovným úrazom, nie je určením práva ani
právneho vzťahu, ale určením právnej skutočnosti, a že na požadovanom určení nie je
spravidla daný naliehavý právny záujem tam, kde možno žalovať o plnenie, čo v prípade
poškodenia zdravia pracovným úrazom znamená možnosť požiadať o priznanie a výplatu
úrazovej dávky.
Keďže konanie v časti o určenie pracovného úrazu nebolo postihnuté ani inou vadou
vyplývajúcou z § 237 O.s.p., ktorá by zakladala prípustnosť dovolania, a dovolanie proti
potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa o určení, že úraz žalobkyne je pracovným úrazom, nebolo prípustné ani
podľa § 238 O.s.p., dovolací súd dovolanie žalovaného 1/ v tejto časti pre neprípustnosť
odmietol.
V dôsledku rozhodnutia o zastavení konania dovolací súd rozhodol o trovách celého
konania podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na ich náhradu, keď rozhodovanie o trovách v zmysle § 146 ods. 2
O.s.p. (podľa zavinenia, resp. správania účastníkov) v predmetnej veci v časti zastavenia
konania neprichádzalo do úvahy. Rovnako neboli splnené podmienky pre možnosť priznania
náhrady trov dovolacieho konania s analogickým použitím uvedeného ustanovenia v časti
rozhodnutia o odmietnutí dovolania vo zvyšku, pretože trovy žalobkyne, ktoré jej vznikli
v súvislosti s vyjadrením jej zástupkyne k dovolaniu, neboli, vzhľadom na neprípustnosť
dovolania, potrebné na účelné bránenie práva.
Napokon dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v konaní vo veciach úrazového
poistenia je Sociálna poisťovňa v zmysle § 198 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou zákona
o sociálnom poistení oprávnená riešiť predbežné otázky, ktorých posúdenie je nevyhnutné pre
rozhodnutie o priznaní a výplate dávky. Ako predbežnú otázku môže teda riešiť aj otázku, či
poškodenie zdravia je pracovným úrazom a či sú splnené podmienky pre čiastočné alebo
úplné zbavenie sa zodpovednosti za poškodenie zdravia pracovným úrazom a aký je rozsah
prípadného čiastočného zbavenia sa tejto zodpovednosti. Riešenie týchto otázok priamo
predpokladajú ustanovenia §§ 8 ods. 1, 251 ods. 1, 110 ods. 1 a 111 ods. 2 zákona
o sociálnom poistení. Tieto ustanovenia predstavujú hmotnoprávnu úpravu, ktorej aplikácia
a interpretácia v konaní vo veciach úrazového poistenia prináleží predovšetkým Sociálnej
poisťovni ako inštitúcii vykonávajúcej toto poistenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2009
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová