Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/234/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D.., bývajúceho v K.,

zastúpeného JUDr. S., advokátom so sídlom v S., proti žalovanej U., so sídlom v K., IČO: X.,

o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , na dovolanie

žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2007 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

1. Obvodný súd Košice 2 rozsudkom z 30. novembra 1993 č.k. -95 určil,

že medzi žalobcom a žalovanou vznikol 1. januára 1992 pracovný pomer na dobu neurčitú vo

funkcii odborný asistent. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil súd na samostatné konanie;

rozhodol tiež o náhrade trov konania.

2. Okresný súd Košice II rozsudkom z 1. júna 2006 č.k. -64 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 15 dní náhradu mzdy 133 530 Sk a v rovnakej

lehote mu nahradiť trovy konania. Vychádzal z toho, že žalovaná ako zamestnávateľka dala

žalobcovi 18. septembra 1991 výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 46 ods. 1 písm. c/

. Pracovný pomer skončil 31. decembra 1991, od 1. januára 1992 ale medzi

účastníkmi vznikol nový pracovný pomer, a to na dobu neurčitú. Vykonaným dokazovaním

mal súd preukázané, že žalobca od 1. januára 1992 do 31. októbra 1993 bol ochotný

a schopný vykonávať práce pre žalovanú, práce od februára 1992 nevykonával len z dôvodu,

že žalovaná mu neprideľovala prácu. Žalobcovi v dôsledku toho za uvedené obdobie vznikol

nárok na náhradu mzdy. Zároveň mu vznikol nárok na vyplatenie mzdy za mesiac január

1992, v ktorom žalobca prácu pre žalovanú vykonával, avšak žalovaná nepreukázala

vyplatenie mzdy za tento mesiac.

3. Žalobca podaním z 12. júla 2006 navrhol doplniť uvedený rozsudok súdu prvého

stupňa tak, že sa mu priznáva suma 153 462 Sk (predstavujúca jemu patriacu náhradu mzdy

za obdobie od 1. novembra 1993 do 6. augusta 1995) a úrok z omeškania. Na odôvodnenie

návrhu uviedol, že súd nerozhodol o celom predmete konania. V priebehu súdneho konania

podal dva návrhy na zmenu petitu žaloby; súd ich ale nepripustil s odôvodnením, že výsledky

dovtedajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Podľa názoru

žalobcu nemal tento postup súdu podklad v ustanovení a povinnosťou súdu

bolo pripustiť navrhovanú zmenu žaloby a s jej dôvodmi sa vyporiadať v meritórnom

rozhodnutí.

Okresný súd Košice II uznesením z 3. augusta 2006 č.k. -76 návrh

žalobcu na doplnenie rozsudku Okresného súdu Košice II z 1. júna 2006 č.k. -64

zamietol s odôvodnením, že v danom prípade neboli splnené podmienky, ktoré sú stanovené

v

4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. januára 2007

sp. zn. uznesenie Okresného súdu Košice II z 3. augusta 2006 č.k.

-76 potvrdil. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa obomi uzneseniami

vyhlásenými na pojednávaniach nepripustil návrhy žalobcu na zmenu petitu žaloby,

v dôsledku čoho sa to, čo chcel žalobca požadovať v konaní, nestalo predmetom súdneho

konania ani súdneho rozhodovania. Z týchto dôvodov neboli splnené podmienky pre vydanie

dopĺňacieho rozsudku v zmysle Odvolací súd dodal, že nemohol

preskúmať správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa o nepripustení zmeny žaloby a že proti

rozhodnutiu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, odvolanie nie je prípustné

( ).

5. Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom

uviedol, že v konaní mu postupom súdov bola odňatá možnosť konať ( ),

lebo súdy nerozhodli o celom predmete sporu. Napadnuté uznesenie tiež spočíva na

nesprávnom právnom posúdení ( ). Počas celého konania

požadoval rozhodnúť o náhrade mzdy až do času opätovného zamestnania sa u žalovanej,

pričom požadoval aj príslušenstvo a náhradu trov konania. Nikdy sa žiadnym úkonom nevzdal

tohto nároku a ničím ho časovo, ani inak neobmedzil. Oba procesné návrhy na zmenu petitu

žaloby súd zamietol, hoci boli splnené podmienky pre vyhovenie týmto návrhom.

Odôvodnenie nepripustenia zmeny žaloby je neúplné, nedostatočné a nepresvedčivé.

Neobstojí argumentácia, že súd by musel vykonať ďalšie dôkazy. Povinnosťou súdu bolo

pripustiť navrhovanú zmenu žaloby a s otázkou opodstatnenosti zmenenej žaloby sa

vyporiadať v rozhodnutí vo veci samej. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal „podstatou jeho

odvolania – skutočnosťou, že nebolo rozhodnuté o celom návrhu, že žiadal doplnenie

rozsudku v časti o ktorej nebolo rozhodnuté, čím boli porušené jeho procesné a občianske

práva“. Dovolateľ tiež vyslovil názor, že „postupom súdov oboch stupňov boli porušené jeho

procesné práva, keď ako účastníkovi konania mu nebola poskytnutá súdna ochrana v ním

uplatňovanej veci“. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( a nasl. ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12. júna 2007 sp. zn.

dovolanie odmietol podľa vo vtedy platnom znení (pozn.: v celom bode

6. odôvodnenia tohto uznesenia sa uvádza v tomto znení) v spojení

s s odôvodnením, že napadnuté uznesenie nevykazuje znaky

uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa a ,

a že v konaní nevyšla najavo procesná vada konania v zmysle

V odôvodnení odmietajúceho uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že

dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ). V prejednávanej veci je napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania proti

uzneseniu je upravená v Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa ( ). Dovolanie je

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie

v danom prípade smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených

v týchto ustanoveniach zákona; jeho prípustnosť preto z a nevyplýva.

Dovolanie žalobcu by vzhľadom na uvedené mohlo byť procesne prípustné, len ak by

napadnuté uznesenie bolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád

uvedených v ( ).

v ustanovení pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/

, žalobca v dovolaní nenamietal a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní

najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolateľ tvrdí, že v prejednávanej veci mu bola odňatá možnosť konať pred súdmi

( ). Pod odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie nesprávny

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia procesných práv

priznaných mu v občianskom súdnom konaní. Žalobca vyvodzuje existenciu takejto procesnej

vady z postupu súdov predchádzajúceho vydaniu uznesenia odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku súdu

prvého stupňa.

Z hľadiska posúdenia, či v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k žalobcom

namietanej procesnej vade, je v prejednávanej veci potrebné vziať na zreteľ, že rozsudkom

Obvodného súdu Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k. -95 bolo určené, že medzi

žalobcom a žalovanou vznikol 1. januára 1992 pracovný pomer na dobu neurčitú. Tým istým

rozsudkom bol nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčený na samostatné konanie. Vylúčený

nárok prejednával potom Okresný súd Košice II v konaní sp. zn. . Žalobca

v tomto konaní procesným úkonom z 25. apríla 2005 (č.l. 22 spisu) navrhol zmenu petitu

žaloby a žiadal žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť mu mzdu a náhradu mzdy

s príslušenstvom za obdobie od 1. januára 1992 do 31. júla 1995; súd prvého stupňa ale

uznesením z 13. apríla 2006 (č.l. 42 spisu) túto zmenu nepripustil. Keďže žalobca sa s týmto

uznesením nestotožnil, požiadal o pripustenie navrhovanej zmeny žaloby znovu podaním

z 11. mája 2006 (č.l. 46 až 50). Neuvedomil si, že ak súd zmenu návrhu nepripustí, nemožno

tú istú zmenu návrhu uplatniť znovu. Súd prvého stupňa tento návrh žalobcu zamietol

uznesením z 1. júna 2006 (viď č.l. 52 spisu). V dôsledku toho zostal predmetom konania (len)

nárok žalobcu na mzdu a náhradu mzdy za obdobie od 1. januára 1992 do 31. októbra 1993

(bez úroku z omeškania).

K tomuto postupu súdu prvého stupňa treba uviesť, že zmena žaloby nesmie byť

v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu

alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie dáva

preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu (len) so súhlasom súdu; súd zmenu žaloby nepripustí

(tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie

o zmenenej žalobe (viď ). V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje

súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní.

Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom

požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe,

súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho

myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na

pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený

napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa

pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (viď ).

Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej

vady konania v zmysle , nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy

súdu.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd zaoberal aj otázkou, či k odňatiu

možnosti žalobcu konať pred súdom, nedošlo procesným postupom zavŕšeným zamietnutím

jeho návrhu na doplnenie rozsudku (a potvrdením zamietajúceho uznesenia odvolacím

súdom).

Ustanovenie , ktoré pri rozhodovaní aplikovali súdy, upravuje podmienky

nápravy pochybenia súdu, ku ktorému došlo tým, že súd nerozhodol o celej prejednávanej

veci alebo o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti. Výsledok úvahy súdu, či

rozsudok podľa návrhu účastníka doplní alebo nedoplní, nemá v sporovom konaní povahu

rozhodovania o právnom spore účastníkov konania (o veci samej), predmetom ktorého je

žalobou uplatnený nárok. Súd, ktorý rozhoduje o takomto návrhu účastníka, posudzuje len to,

či svojím rozsudkom vyčerpal predmet konania, prípadne či jeho rozhodnutie obsiahlo

akcesorické výroky. So zreteľom na vysvetlenie, čo bolo predmetom konania v danej veci

(viď vyššie), je namieste záver, že po vylúčení žaloby na samostatné konanie a zamietnutí

oboch návrhov na pripustenie zmeny žaloby Okresný súd Košice II rozsudkom z 1. júna 2006

č.k. -64 rozhodol o celom predmete konania. Pokiaľ žalobca po doručení tohto

rozsudku podal návrh na jeho doplnenie a súd prvého stupňa jeho návrh zamietol, obsah spisu

v ničom neopodstatňuje záver, že by procesný postup súdu, ktorý predchádzal vydaniu

zamietajúceho uznesenia Okresného súdu Košice II z 3. augusta 2006 č.k. -76

a jeho potvrdeniu Krajským súdom v Košiciach uznesením z 30. januára 2007 sp. zn.

, vykazoval znaky procesnej vady v zmysle

K tej časti dovolania, v ktorej žalobca tvrdí, že postupom súdov mu bola odmietnutá

súdna ochrana, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých

rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. ). Právo na súdnu ochranu nie

je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby

všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné

úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania

(napr. ). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny

poriadok nemôžu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (napr. ).

Pokiaľ žalobca v dovolaní uviedol, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (možno ho

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá,

lebo nespôsobuje vadu konania v zmysle

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že neobstojí námietka žalobcu

o vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa Najvyšší súd

preto odmietol jeho dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

7. Žalobca, ktorý nesúhlasil s odmietnutím jeho dovolania a s odôvodnením

odmietajúceho uznesenia dovolacieho súdu, podal na Ústavný súd Slovenskej republiky

ústavnú sťažnosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 18. marca 2008 sp. zn.

vyslovil, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2007 sp. zn.

bolo porušené základné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 12. júna 2007 sp. zn. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Zároveň žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie 50 000 Sk a tiež náhradu

trov konania pred ústavným súdom. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že zmyslom

a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (aj

ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (, ). K porušeniu

základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr.

). Ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak

ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu

ochranu (). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 ( dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (, ).

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v danom prípade Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací nepreskúmal dostatočne dovolanie, lebo sa nezaoberal

argumentmi sťažovateľa, ktoré uplatnil v dovolaní [pozn. dovolacieho súdu: t.j. „nezaoberal

sa skutočnosťou, ktorá vyplýva zo súdneho spisu a najmä zo zápisníc z pojednávaní najmä na

pojednávaní dňa 14. 09. 1993 keď som (t.j. žalobca) spresnil čas, za ktorý uplatňujem nárok

na náhradu mzdy a to od času 30. 01. 1992 až do doby umožnenia výkonu prác. O tomto

mojom návrhu na zmenu návrhu však súd doposiaľ nerozhodol. V priebehu súdneho konania

na pojednávaní dňa 21. 10. 1993 predniesol môj právny zástupca senátu spresnenie petitu

návrhu na začatie konania podľa ktorého uplatnil podľa náhradu vo

výške 133.530,-- Sk, za čas od 01. 01. 1992 do 31. 10. 1993. Zároveň som si uplatnil

príslušenstvo pohľadávky úrok a to v tom čase platný 3 % úrok od podania návrhu až do

zaplatenia. Po tom, čo sme predložili písomný návrh na pojednávaní dňa 21. 10. 1993

žalobca na výslovnú výzvu súdu špecifikoval výšku uvedeného nároku od 01. 01. 1992 do

31. 10. 1993, t. j. ku koncu mesiaca v ktorom sa uskutočnilo toto pojednávanie so súčasným

uplatnením zákonného úroku z omeškania. Poznamenávam, že nikdy som nevzal späť návrh za

čas po 30. 10. 1993, čo by som v zmysle musel vyslovene uviesť. Samozrejme že po

celý čas som uplatňoval svoj nárok až do opätovného zamestnania. Rozsudkom z 01. 06. 2006

však súd podľa mňa nerozhodol o celom predmete konania, keď nerozhodol o nároku od

01. 11. 1993 a nerozhodol ani o zákonnom úroku z omeškania“].

V náleze sa uvádza, že sťažovateľ podal 21. októbra 1993 návrh na zmenu petitu,

v dôsledku čoho mal okresný súd vydať rozhodnutie o pripustení, resp. nepripustení zmeny

návrhu. Obvodný súd Košice 2 síce v rozsudku z 30. novembra 1993 sp. zn.

výslovne (č.l. 95) uviedol, že „súd zmenu návrhu pripustil dňa 21. 10. 1993“, táto skutočnosť

však zo súdneho spisu nevyplýva. Na základe toho dospel Ústavný súd Slovenskej republiky

k záveru, že pokiaľ o celom návrhu sťažovateľa z 21. októbra 1993 zákonným spôsobom

rozhodnuté nebolo a Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu dovolanie odmietol,

došlo v dovolacom konaní k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo v danom prípade

povinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dať jednoznačnú odpoveď na všetky

námietky sťažovateľa uvedené v dovolaní. Odôvodnenie jeho rozhodnutia ale takéto závery

neobsahuje, je nepresvedčivé a neúplné, pretože sa argumentmi sťažovateľa nezaoberalo, čím

sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S poukazom na uvedené Ústavný súd Slovenskej

republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2007 sp. zn.

zrušil ( v spojení s )

a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie (

v spojení s ) s tým, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky bude viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 56 ods. 6

). Jeho povinnosťou v ďalšom konaní bude v rámci pôsobnosti, ktorú

mu umožňuje , zabezpečiť, aby boli zisťované a vyhodnocované

všetky skutočnosti uvedené v dovolaní sťažovateľa tak, aby jeho rozhodnutie bolo zákonné

a súladné s a s dohovoru.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie

( o ústavnom súde), je viazaný právnym názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v predmetnom náleze (§ 56 ods. 6

o ústavnom súde).

Nález akcentuje povinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dať jednoznačnú,

presvedčivú a úplnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v dovolaní a „v rámci

pôsobnosti, ktorú mu umožňuje , zabezpečiť, aby boli zisťované

a vyhodnocované všetky skutočnosti uvedené v dovolaní sťažovateľa tak, aby jeho

rozhodnutie bolo zákonné a súladné s a s dohovoru“.

Riadiac sa právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným

v náleze pristúpil dovolací súd k podrobnejšiemu odôvodneniu záverov, ku ktorým dospel

v rámci posúdenia prípustnosti dovolania žalobcu. Dovolací súd pri tom poukazuje

predovšetkým na dôvody uvedené v bode 6. tohto uznesenia. Nad ich rámec dodáva, že

prostriedkami, ktoré má v dovolacom konaní [dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a

ods. 2 )], zisťoval a vyhodnocoval všetky skutočnosti uvedené v dovolaní na podklade

obsahu spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. a k nemu pripojeného spisu

Obvodného súdu Košice 2 sp. zn. .

Pokiaľ ide o dôvody, so zreteľom na ktoré dospel dovolací súd k záveru

o neprípustnosti dovolania žalobcu v zmysle a a v zmysle

až e/ a g/ , poukazuje dovolací súd v plnom rozsahu na bod 6. odôvodnenia tohto

uznesenia dovolacieho súdu.

K dovolateľom tvrdenej procesnej vade konania v zmysle

dovolací súd opakuje, že pod odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie nesprávny

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia procesných práv

priznaných mu v občianskom súdnom konaní. Dovolací súd pre účely prejednávanej veci

osobitne zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladá samo

tvrdenie dovolateľa, že v konaní došlo k namietanej procesnej vade; rozhodujúcim je len

zistenie, že k procesnej vade tejto povahy skutočne došlo.

Žalobca vyvodzuje existenciu procesnej vady v zmysle z postupu

súdov predchádzajúceho vydaniu uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Na doplnenie rozsudku sa vzťahuje , v zmysle ktorého platí, že ak

nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo

o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku

navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj

bez návrhu. Podľa doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý

platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie

rozsudku, uznesením návrh zamietne.

Návrh na doplnenie rozsudku ( ) môže slúžiť (iba) na nápravu toho

pochybenia súdu, na odstránenie ktorého je určený. Pre účely prejednávanej veci treba

zdôrazniť, že podaním takéhoto návrhu nemôže účastník konania docieliť dodatočnú (spätnú)

zmenu predmetu konania. V rámci posúdenia, či sú splnené procesné predpoklady pre

vyhovenie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku, súd v nadväznosti na to, čo bolo

(výsledkami konania ustáleným) predmetom konania, skúma, či rozsudkom rozhodol o celom

predmete konania, prípadne či jeho rozhodnutie obsiahlo akcesorické výroky.

V danom prípade bol návrh žalobcu na doplnenie rozsudku podaný v konaní

Okresného súdu Košice II sp. zn. , predmetom ktorého bol „nárok žalobcu na

náhradu mzdy“ vylúčený na samostatné konanie rozsudkom Obvodného súdu Košice 2

z 30. novembra 1993 č.k. -95. To, čo konkrétne treba rozumieť pod „nárokom

žalobcu na náhradu mzdy“, vyplýva z priebehu a výsledkov oboch súdnych konaní.

V konaní sp. zn. Obvodného súdu Košice 2:

a) žalobca žalobou z 26. februára 1992 (č.l. 2 tohto spisu) žiadal priznať náhradu mzdy

„podľa ustanovenia odo dňa 1.1.1992 až do jeho ďalšieho

zamestnania“,

b) žalobca na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 24. septembra 1992 (č.l. 50 tohto

spisu) opätovne poukázal na a spresnil, že „za celé obdobie nárok

predstavuje čiastku do 9/92 sumu 62 685 Kčs, na uvedenú čiastku žiadame návrhu

vyhovieť“,

c) v odvolaní z 3. novembra 1992 (č.l. 56 tohto spisu) žalobca s poukazom na § 130 ods. 1

uviedol, že žalovaná je povinná zaplatiť mu náhradu mzdy „za obdobie

od 1. 1. 1992 do 31. 10. 1992 v sume 69 650 Kčs“ a v nadväznosti na to požiadal odvolací

súd, aby pripustil tomu zodpovedajúcu zmenu žaloby,

d) v priebehu odvolacieho konania (viď č.l. 62 spisu) žalobca vysvetlil, že za január 1992

(kedy vykonával práce), mu patrí mzda; od februára 1992 mu ale patrí náhrada mzdy

z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa, lebo po 31. januári 1992 mu zamestnávateľ

neumožňoval výkon práce,

e) na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 14. septembra 1993 (č.l. 70 tohto spisu)

žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť mu náhradu

mzdy až do doby umožnenia výkonu prác s tým, že „oproti návrhu zo dňa 5. 11. 1992

rozširuje návrh na náhradu mzdy aj za čas po 30. 10. 1992 až do doby umožnenia výkonu

prác s tým, že tento návrh prípadne vysvetlí“,

f) podaním z 21. októbra 1993 označeným ako „Spresnenie petitu návrhu na začatie

konania“ (č.l. 74 tohto spisu) žalobca „spresnil“ žalobu a „špecifikoval uplatnený nárok“

tak, že za mesiac január 1992 žiada mzdu vo výške 4 250 Sk a za nasledujúce mesiace

náhradu mzdy podľa spolu vo výške 133 530 Sk s tým, že „si

uplatňuje príslušenstvo pohľadávky – 3 % úrok odo dňa podania návrhu až do zaplatenia“,

g) súd prvého stupňa rozsudkom z 30. novembra 1993 č.k. -95 (o.i.) nárok

žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie; v odôvodnení tohto rozsudku

uviedol, že o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby rozhodol 21. októbra 1993,

v dôsledku čoho na samostatné konanie bol vylúčený nárok žalobcu na zaplatenie mzdy za

mesiac január 1992 vo výške 4 250 Sk a tiež jeho nárok na náhradu mzdy za obdobie od

1. februára 1992 do 31. októbra 1993.

V konaní sp. zn. Okresného súdu Košice II:

a) žalobca v podaní z 25. apríla 2005, ktoré označil ako „Spresnenie návrhu na začatie

konania – zmena žalobného petitu“ (č.l. 22 spisu) uviedol, že „náhradu mzdy požaduje za

obdobie od 1. 1. 1992, kedy pracovný pomer vznikol, do 31. 7. 1995, kedy sa žalobca

zamestnal“; požadovanú náhradu mzdy vyčíslil sumou 279 840 Sk, ku ktorej mu patrí

príslušenstvo – úrok z omeškania (vyčíslený v tomto podaní),

b) súd prvého stupňa uznesením vyhláseným na pojednávaní 13. apríla 2006 (č.l. 42 spisu),

návrh na zmenu žaloby v zmysle podania na č.l. 22 spisu nepripustil,

c) žalobca v podaní z 11. mája 2006, ktoré označil ako „Zmena návrhu na začatie konania“

(č.l. 46 spisu) vyjadril nesúhlas s uznesením súdu zamietajúcim jeho návrh na zmenu

žaloby v zmysle podania na č.l. 22 spisu; zopakoval, že náhradu mzdy „požaduje za

obdobie od 1. 1. 1992, kedy pracovný pomer vznikol, až do 7. 8. 1995, kedy sa opätovne

zamestnal“, požadovanú náhradu mzdy vyčíslil sumou 281 382 Sk s tým, že mu k nej patrí

príslušenstvo – úrok z omeškania (špecifikovaný v tomto podaní),

d) súd prvého stupňa uznesením vyhláseným na pojednávaní 1. júna 2006 (č.l. 52 spisu)

návrh na zmenu žaloby v zmysle podania na č.l. 46 spisu nepripustil.

V preskúmavanej veci má osobitný význam otázka, či Obvodný súd Košice 2 v konaní

sp. zn. rozhodol (a akým spôsobom) 21. októbra 1993 o žalobcom niekoľkokrát

opakovane navrhovanej zmene žaloby. Ústavný súd Slovenskej republiky totiž v náleze

uviedol, že žalobca podal 21. októbra 1993 návrh na zmenu petitu, o ktorom mal súd prvého

stupňa rozhodnúť. Pokiaľ Obvodný súd Košice 2 v rozsudku z 30. novembra 1993 sp. zn.

uviedol, že zmenu pripustil, táto skutočnosť zo súdneho spisu nevyplýva.

Dovolací súd zo spisu zistil, že 21. októbra 1993 sa pred Obvodným súdom Košice 2

uskutočnilo pojednávanie. Pravdou je, že zápisnica na ňom spísaná nie je kompletná – chýba

jedna strana tejto zápisnice. Napriek tomu možno ale pre účely daného dovolacieho konania

uzavrieť, že na tomto pojednávaní bolo rozhodnuté o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny

žaloby. Túto okolnosť potvrdil sám žalobca vo svojom návrhu na doplnenie rozsudku (č.l. 69

spisu), v ktorom výslovne uviedol, že súd prvého stupňa 21. októbra 1993 svojím uznesením

pripustil zmenu petitu žaloby. Vzhľadom na to nie je táto otázka sporná – nie je rozpor medzi

tvrdením žalobcu o pripustení zmeny žaloby na uvedenom pojednávaní a obsahom tej časti

odôvodnenia rozsudku Obvodného súdu Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k. -95,

v zmysle ktorej súd o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby rozhodol 21. októbra 1993.

Po (kladnom) zodpovedaní otázky, či Obvodný súd Košice 2 na pojednávaní

uskutočnenom 21. októbra 1993 rozhodol o pripustení zmeny žaloby, zostalo – a to jednak

vzhľadom na chýbajúcu časť zápisnice z pojednávania, jednak vzhľadom na žalobcom

opakované „spresňovanie“, čoho sa v konaní domáha – vyriešiť otázku, akú zmenu žaloby

pripustil súd prvého stupňa v uvedený deň. Od jej vyriešenia sa totiž odvíja zistenie, čo sa

v dôsledku pripustenia zmeny žaloby dňa 21. októbra 1993 stalo predmetom konania.

Dovolací súd pri riešení tejto otázky vzal na zreteľ obsah súdneho spisu, a to tak rozhodnutí

a zápisníc súdu, ako aj do spisu založených podaní a vyjadrení žalobcu.

Dovolací súd so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci (a teda aj

vzhľadom na nekompletnosť súdnej zápisnice) vychádzal najmä z obsahu rozsudku

Obvodného súdu Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k. -95, v odôvodnení ktorého

súd vysvetlil, čo treba rozumieť pod nárokom žalobcu na náhradu mzdy vylúčeným na

samostatné konanie. Súd skonštatoval, že žalobca „uplatnil nárok na náhradu mzdy za čas od

1. 1. 1992 do 31. 10. 1992, ktorý mzdový nárok špecifikoval podaním zo dňa 21. 10. 1993

tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu mzdu za mesiac január 1992 v sume

4 150 Sk v hrubom a za čas od 1. 2. 1992 do 31. 10. 1993 žiadal priznať náhradu mzdy vo

výške 129 380 Sk“. K tomu dodal, že „zmenu návrhu pripustil dňa 21. 10. 1993“.

O neexistencii rozporu medzi znením súdom (21. októbra 1993) pripustenej zmeny

žaloby a časťou odôvodnenia rozsudku súdu (z 30. novembra 1993) vysvetľujúcou podstatu

pripustenej zmeny žaloby svedčí postup žalobcu, ktorý v konaní nevyužil žiadny z procesných

prostriedkov, ktoré sa v občianskom súdnom konaní priznávajú účastníkovi konania

v prípade, že došlo k chybe v písaní alebo k zrejmej nesprávnosti pri vyhotovovaní

rozhodnutia. Využitie takýchto prostriedkov prípadnej nápravy by zároveň zodpovedalo tak

procesnej povinnosti účastníka konania prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel občianskeho

súdneho konania, ako aj zásade, že právo patrí bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným,

starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí

svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

Od doručenia rozsudku Obvodného súdu Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k.

-95 (podľa obsahu spisu nadobudol právoplatnosť 24. júna 1994), v odôvodnení

ktorého sa (o.i.) vysvetľuje, čo treba rozumieť pod mzdovými nárokmi žalobcu, do doručenia

rozsudku Okresného súdu Košice II z 1. júna 2006 č.k. -64 (podľa obsahu spisu

nadobudol právoplatnosť 15. novembra 2006), ktorým bolo o takto špecifikovaných

mzdových nárokoch rozhodnuté, uplynulo cca 14 rokov. Obsah spisu nesvedčí o tom, že by

žalobca v tomto časovom úseku právne relevantným spôsobom namietal existenciu

uvedeného rozporu.

Z hľadiska záveru o tom, či v predmetnom konaní došlo k procesnej vade konania

v zmysle považuje dovolací súd za osobitne významné to, že žalobca

(jeho právny zástupca) po oboznámení sa s obsahom rozsudku Obvodného súdu Košice 2

z 30. novembra 1993 č.k. -95 neprejavil nesúhlas s časťou odôvodnenia rozsudku

bližšie vysvetľujúcou, aká zmena petitu žaloby bola pripustená uznesením súdu vyhláseným

na pojednávaní 21. októbra 1993. Zo spisu nevyplýva, že by sa žalobca nestotožnil s údajmi

uvedenými v odôvodnení tohto rozsudku a že by sa domáhal opravy chýb v písaní alebo iných

zrejmých nesprávností ( ) tvrdiac, že uvedená časť odôvodnenia sa prieči

uzneseniu, ktorým bola 21. októbra 1993 pripustená zmena žaloby, a že táto časť

odôvodnenia chybne vystihuje to, čo bolo 21. októbra 1993 pripustené ako predmet konania.

Spis nesvedčí ani o tom, že by prípadne žalobca za podmienok uvedených v § 165 ods. 1

žiadal opravu odôvodnenia rozsudku.

Treba poukázať aj na to, že žalobca a jeho právny zástupca boli osobne prítomní na

pojednávaní pred Okresným súdom Košice II, ktoré sa uskutočnilo 13. apríla 2006 (č.l. 42

spisu). V zmysle zápisnice, ktorá bola spísaná na tomto pojednávaní, súd (opätovne)

oboznámil prítomných s uznesením súdu, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní 21. októbra

1993 a ktorým súd pripustil takú zmenu žaloby, v zmysle ktorej sa žalobca domáhal „náhrady

mzdy za mesiac január 1992 vo výške 4 150 Sk brutto a za obdobie od 1. 2. 1992

do 31. 10. 1993 vo výške 129 380 Sk“. Spis nesvedčí o tom, že by žalobca nesúhlasil

s obsahom tohto oboznámenia súdu alebo že by sa domáhal doplnenia obsahu spísanej súdnej

zápisnice alebo že by vzniesol námietku proti jej zneniu (viď ) v tom

zmysle, že takto zaprotokolovaný text (oboznámenia súdu) nezodpovedá uzneseniu

z 21. októbra 1993 o pripustení zmeny žaloby a že nevystihuje to, čo sa v dôsledku

pripustenia zmeny žaloby 21. októbra 1993 stalo predmetom konania.

Z dovolania je zrejmé, že žalobca tak, ako to urobil už v návrhu z 12. júla 2006 na

doplnenie rozsudku súdu prvého stupňa, aj naďalej vyjadruje svoju nespokojnosť primárne

s tým, že v konaní pred Okresným súdom Košice II sp. zn. neboli pripustené ním

navrhované zmeny žaloby, hoci podľa jeho názoru boli splnené podmienky pre vyhovenie

takýmto návrhom v zmysle a Len cez údajnú nesprávnosť postupu súdu

podľa a tvrdí, že nebol správny ani postup podľa Pritom ale

(viď tiež bod 6. odôvodnenia tohto uznesenia dovolacieho súdu) úvaha súdu, či doterajšie

výsledky konania (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, patrí výlučne

súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Ani dovolací súd, posudzujúci

prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ , nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že rozsudkom Obvodného súdu

Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k. -95 bol na samostatné konanie vylúčený nárok

žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 1. januára 1992 do 31. októbra 1993 (nie za

neskoršie obdobie a tiež bez úroku z omeškania). Žalobca sa snažil dosiahnuť zmenu takto

vymedzeného predmetu konania Okresného súdu Košice II sp. zn. procesnými

úkonmi na č.l. 22 až 25 a č.l. 46 až 50 spisu, súd prvého stupňa ale jeho návrhy na tieto zmeny

nepripustil. Po zamietnutí oboch návrhov na pripustenie zmeny žaloby bolo rozsudkom

Okresného súdu Košice II z 1. júna 2006 č.k. -67 rozhodnuté o celom predmete

konania. Pokiaľ žalobca po doručení tohto rozsudku podal návrh na jeho doplnenie a súd

prvého stupňa jeho návrh zamietol, obsah spisu v ničom neopodstatňuje záver, že by procesný

postup súdu, ktorý predchádzal vydaniu zamietajúceho uznesenia Okresného súdu Košice II

z 3. augusta 2006 č.k. -76 a jeho potvrdeniu Krajským súdom v Košiciach

uznesením z 30. januára 2007 sp. zn. , vykazoval znaky procesnej vady

v zmysle

K námietke žalobcu, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (t.j. k námietke, týkajúcej sa toho, čo v zmysle

nemôže zakladať prípustnosť dovolania), sa dovolací súd vyjadril podrobne už

v predchádzajúcom odmietajúcom uznesení (viď bližšie bod 6. odôvodnenia tohto uznesenia

dovolacieho súdu).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že neobstojí

námietka žalobcu o vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho dovolanie odmietol (

a ) ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd jej napriek tomu nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( v spojení s a

).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková