Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4ad/368854.f6e1e1.pdf
PDF · 176.95 KB
No categories available
3Cdo/234/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 234/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D.., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. S., advokátom so sídlom v S., proti žalovanej U., so sídlom v K., IČO: X.,
o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18 C 881/94, na dovolanie
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2007 sp. zn.
5 Co 474/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
1. Obvodný súd Košice 2 rozsudkom z 30. novembra 1993 č.k. 18 C 221/92-95 určil,
že medzi žalobcom a žalovanou vznikol 1. januára 1992 pracovný pomer na dobu neurčitú vo
funkcii odborný asistent. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil súd na samostatné konanie;
rozhodol tiež o náhrade trov konania.
2. Okresný súd Košice II rozsudkom z 1. júna 2006 č.k. 18 C 881/94-64 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 15 dní náhradu mzdy 133 530 Sk a v rovnakej
lehote mu nahradiť trovy konania. Vychádzal z toho, že žalovaná ako zamestnávateľka dala
žalobcovi 18. septembra 1991 výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 46 ods. 1 písm. c/
Zákonníka práce. Pracovný pomer skončil 31. decembra 1991, od 1. januára 1992 ale medzi
účastníkmi vznikol nový pracovný pomer, a to na dobu neurčitú. Vykonaným dokazovaním
mal súd preukázané, že žalobca od 1. januára 1992 do 31. októbra 1993 bol ochotný
a schopný vykonávať práce pre žalovanú, práce od februára 1992 nevykonával len z dôvodu,
že žalovaná mu neprideľovala prácu. Žalobcovi v dôsledku toho za uvedené obdobie vznikol
nárok na náhradu mzdy. Zároveň mu vznikol nárok na vyplatenie mzdy za mesiac január
1992, v ktorom žalobca prácu pre žalovanú vykonával, avšak žalovaná nepreukázala
vyplatenie mzdy za tento mesiac.
3. Žalobca podaním z 12. júla 2006 navrhol doplniť uvedený rozsudok súdu prvého
stupňa tak, že sa mu priznáva suma 153 462 Sk (predstavujúca jemu patriacu náhradu mzdy
za obdobie od 1. novembra 1993 do 6. augusta 1995) a úrok z omeškania. Na odôvodnenie
návrhu uviedol, že súd nerozhodol o celom predmete konania. V priebehu súdneho konania
podal dva návrhy na zmenu petitu žaloby; súd ich ale nepripustil s odôvodnením, že výsledky
dovtedajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Podľa názoru
žalobcu nemal tento postup súdu podklad v ustanovení § 95 ods. 2 O.s.p. a povinnosťou súdu
bolo pripustiť navrhovanú zmenu žaloby a s jej dôvodmi sa vyporiadať v meritórnom
rozhodnutí.
Okresný súd Košice II uznesením z 3. augusta 2006 č.k. 18 C 881/94-76 návrh
žalobcu na doplnenie rozsudku Okresného súdu Košice II z 1. júna 2006 č.k. 18 C 881/94-64
zamietol s odôvodnením, že v danom prípade neboli splnené podmienky, ktoré sú stanovené
4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. januára 2007
sp. zn. 5 Co 474/2006 uznesenie Okresného súdu Košice II z 3. augusta 2006 č.k.
18 C 881/94-76 potvrdil. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa obomi uzneseniami
vyhlásenými na pojednávaniach nepripustil návrhy žalobcu na zmenu petitu žaloby,
v dôsledku čoho sa to, čo chcel žalobca požadovať v konaní, nestalo predmetom súdneho
konania ani súdneho rozhodovania. Z týchto dôvodov neboli splnené podmienky pre vydanie
dopĺňacieho rozsudku v zmysle § 166 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd dodal, že nemohol
preskúmať správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa o nepripustení zmeny žaloby a že proti
rozhodnutiu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, odvolanie nie je prípustné
(§ 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.).
5. Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom
uviedol, že v konaní mu postupom súdov bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
lebo súdy nerozhodli o celom predmete sporu. Napadnuté uznesenie tiež spočíva na
nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Počas celého konania
požadoval rozhodnúť o náhrade mzdy až do času opätovného zamestnania sa u žalovanej,
pričom požadoval aj príslušenstvo a náhradu trov konania. Nikdy sa žiadnym úkonom nevzdal
tohto nároku a ničím ho časovo, ani inak neobmedzil. Oba procesné návrhy na zmenu petitu
žaloby súd zamietol, hoci boli splnené podmienky pre vyhovenie týmto návrhom.
Odôvodnenie nepripustenia zmeny žaloby je neúplné, nedostatočné a nepresvedčivé.
Neobstojí argumentácia, že súd by musel vykonať ďalšie dôkazy. Povinnosťou súdu bolo
pripustiť navrhovanú zmenu žaloby a s otázkou opodstatnenosti zmenenej žaloby sa
vyporiadať v rozhodnutí vo veci samej. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal „podstatou jeho
odvolania – skutočnosťou, že nebolo rozhodnuté o celom návrhu, že žiadal doplnenie
rozsudku v časti o ktorej nebolo rozhodnuté, čím boli porušené jeho procesné a občianske
práva“. Dovolateľ tiež vyslovil názor, že „postupom súdov oboch stupňov boli porušené jeho
procesné práva, keď ako účastníkovi konania mu nebola poskytnutá súdna ochrana v ním
uplatňovanej veci“. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12. júna 2007 sp. zn. 3 Cdo 94/2007
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. vo vtedy platnom znení (pozn.: v celom bode
6. odôvodnenia tohto uznesenia sa uvádza Občiansky súdny poriadok v tomto znení) v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s odôvodnením, že napadnuté uznesenie nevykazuje znaky
uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.,
a že v konaní nevyšla najavo procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p.
V odôvodnení odmietajúceho uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že
dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania proti
uzneseniu je upravená v § 239 O.s.p. Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie
v danom prípade smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených
v týchto ustanoveniach zákona; jeho prípustnosť preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Dovolanie žalobcu by vzhľadom na uvedené mohlo byť procesne prípustné, len ak by
napadnuté uznesenie bolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Občiansky súdny poriadok
v ustanovení § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p., žalobca v dovolaní nenamietal a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní
najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolateľ tvrdí, že v prejednávanej veci mu bola odňatá možnosť konať pred súdmi
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie nesprávny
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia procesných práv
priznaných mu v občianskom súdnom konaní. Žalobca vyvodzuje existenciu takejto procesnej
vady z postupu súdov predchádzajúceho vydaniu uznesenia odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku súdu
prvého stupňa.
Z hľadiska posúdenia, či v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k žalobcom
namietanej procesnej vade, je v prejednávanej veci potrebné vziať na zreteľ, že rozsudkom
Obvodného súdu Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k. 18 C 221/92-95 bolo určené, že medzi
žalobcom a žalovanou vznikol 1. januára 1992 pracovný pomer na dobu neurčitú. Tým istým
rozsudkom bol nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčený na samostatné konanie. Vylúčený
nárok prejednával potom Okresný súd Košice II v konaní sp. zn. 18 C 881/94. Žalobca
v tomto konaní procesným úkonom z 25. apríla 2005 (č.l. 22 spisu) navrhol zmenu petitu
žaloby a žiadal žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť mu mzdu a náhradu mzdy
s príslušenstvom za obdobie od 1. januára 1992 do 31. júla 1995; súd prvého stupňa ale
uznesením z 13. apríla 2006 (č.l. 42 spisu) túto zmenu nepripustil. Keďže žalobca sa s týmto
uznesením nestotožnil, požiadal o pripustenie navrhovanej zmeny žaloby znovu podaním
z 11. mája 2006 (č.l. 46 až 50). Neuvedomil si, že ak súd zmenu návrhu nepripustí, nemožno
tú istú zmenu návrhu uplatniť znovu. Súd prvého stupňa tento návrh žalobcu zamietol
uznesením z 1. júna 2006 (viď č.l. 52 spisu). V dôsledku toho zostal predmetom konania (len)
nárok žalobcu na mzdu a náhradu mzdy za obdobie od 1. januára 1992 do 31. októbra 1993
(bez úroku z omeškania).
K tomuto postupu súdu prvého stupňa treba uviesť, že zmena žaloby nesmie byť
v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu
alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva
preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu (len) so súhlasom súdu; súd zmenu žaloby nepripustí
(tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie
o zmenenej žalobe (viď § 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje
súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní.
Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom
požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe,
súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho
myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na
pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený
napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa
pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (viď § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.).
Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej
vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy
súdu.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd zaoberal aj otázkou, či k odňatiu
možnosti žalobcu konať pred súdom, nedošlo procesným postupom zavŕšeným zamietnutím
jeho návrhu na doplnenie rozsudku (a potvrdením zamietajúceho uznesenia odvolacím
súdom).
Ustanovenie § 166 O.s.p., ktoré pri rozhodovaní aplikovali súdy, upravuje podmienky
nápravy pochybenia súdu, ku ktorému došlo tým, že súd nerozhodol o celej prejednávanej
veci alebo o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti. Výsledok úvahy súdu, či
rozsudok podľa návrhu účastníka doplní alebo nedoplní, nemá v sporovom konaní povahu
rozhodovania o právnom spore účastníkov konania (o veci samej), predmetom ktorého je
žalobou uplatnený nárok. Súd, ktorý rozhoduje o takomto návrhu účastníka, posudzuje len to,
či svojím rozsudkom vyčerpal predmet konania, prípadne či jeho rozhodnutie obsiahlo
akcesorické výroky. So zreteľom na vysvetlenie, čo bolo predmetom konania v danej veci
(viď vyššie), je namieste záver, že po vylúčení žaloby na samostatné konanie a zamietnutí
oboch návrhov na pripustenie zmeny žaloby Okresný súd Košice II rozsudkom z 1. júna 2006
č.k. 18 C 881/94-64 rozhodol o celom predmete konania. Pokiaľ žalobca po doručení tohto
rozsudku podal návrh na jeho doplnenie a súd prvého stupňa jeho návrh zamietol, obsah spisu
v ničom neopodstatňuje záver, že by procesný postup súdu, ktorý predchádzal vydaniu
zamietajúceho uznesenia Okresného súdu Košice II z 3. augusta 2006 č.k. 18 C 881/94-76
a jeho potvrdeniu Krajským súdom v Košiciach uznesením z 30. januára 2007 sp. zn.
5 Co 474/2006, vykazoval znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K tej časti dovolania, v ktorej žalobca tvrdí, že postupom súdov mu bola odmietnutá
súdna ochrana, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých
rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je
umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu nie
je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby
všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné
úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania
(napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny
poriadok nemôžu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00).
Pokiaľ žalobca v dovolaní uviedol, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (možno ho
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá,
lebo nespôsobuje vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že neobstojí námietka žalobcu
o vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd
preto odmietol jeho dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
7. Žalobca, ktorý nesúhlasil s odmietnutím jeho dovolania a s odôvodnením
odmietajúceho uznesenia dovolacieho súdu, podal na Ústavný súd Slovenskej republiky
ústavnú sťažnosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 18. marca 2008 sp. zn. III. ÚS 7/08
vyslovil, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2007 sp. zn.
3 Cdo 94/07 bolo porušené základné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 12. júna 2007 sp. zn. 3 Cdo 94/2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Zároveň žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie 50 000 Sk a tiež náhradu
trov konania pred ústavným súdom. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.
V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že zmyslom
a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6
ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu
základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr.
I. ÚS 35/98). Ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak
ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu
ochranu (I. ÚS 4/94). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v danom prípade Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací nepreskúmal dostatočne dovolanie, lebo sa nezaoberal
argumentmi sťažovateľa, ktoré uplatnil v dovolaní [pozn. dovolacieho súdu: t.j. „nezaoberal
sa skutočnosťou, ktorá vyplýva zo súdneho spisu a najmä zo zápisníc z pojednávaní najmä na
pojednávaní dňa 14. 09. 1993 keď som (t.j. žalobca) spresnil čas, za ktorý uplatňujem nárok
na náhradu mzdy a to od času 30. 01. 1992 až do doby umožnenia výkonu prác. O tomto
mojom návrhu na zmenu návrhu však súd doposiaľ nerozhodol. V priebehu súdneho konania
na pojednávaní dňa 21. 10. 1993 predniesol môj právny zástupca senátu spresnenie petitu
návrhu na začatie konania podľa ktorého uplatnil podľa § 130 Zákonníka práce náhradu vo
výške 133.530,-- Sk, za čas od 01. 01. 1992 do 31. 10. 1993. Zároveň som si uplatnil
príslušenstvo pohľadávky úrok a to v tom čase platný 3 % úrok od podania návrhu až do
zaplatenia. Po tom, čo sme predložili písomný návrh na pojednávaní dňa 21. 10. 1993
žalobca na výslovnú výzvu súdu špecifikoval výšku uvedeného nároku od 01. 01. 1992 do
31. 10. 1993, t. j. ku koncu mesiaca v ktorom sa uskutočnilo toto pojednávanie so súčasným
uplatnením zákonného úroku z omeškania. Poznamenávam, že nikdy som nevzal späť návrh za
čas po 30. 10. 1993, čo by som v zmysle O. s. p. musel vyslovene uviesť. Samozrejme že po
celý čas som uplatňoval svoj nárok až do opätovného zamestnania. Rozsudkom z 01. 06. 2006
však súd podľa mňa nerozhodol o celom predmete konania, keď nerozhodol o nároku od
01. 11. 1993 a nerozhodol ani o zákonnom úroku z omeškania“].
V náleze sa uvádza, že sťažovateľ podal 21. októbra 1993 návrh na zmenu petitu,
v dôsledku čoho mal okresný súd vydať rozhodnutie o pripustení, resp. nepripustení zmeny
návrhu. Obvodný súd Košice 2 síce v rozsudku z 30. novembra 1993 sp. zn. 18 C 221/92
výslovne (č.l. 95) uviedol, že „súd zmenu návrhu pripustil dňa 21. 10. 1993“, táto skutočnosť
však zo súdneho spisu nevyplýva. Na základe toho dospel Ústavný súd Slovenskej republiky
k záveru, že pokiaľ o celom návrhu sťažovateľa z 21. októbra 1993 zákonným spôsobom
rozhodnuté nebolo a Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu dovolanie odmietol,
došlo v dovolacom konaní k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo v danom prípade
povinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dať jednoznačnú odpoveď na všetky
námietky sťažovateľa uvedené v dovolaní. Odôvodnenie jeho rozhodnutia ale takéto závery
neobsahuje, je nepresvedčivé a neúplné, pretože sa argumentmi sťažovateľa nezaoberalo, čím
sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S poukazom na uvedené Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2007 sp. zn.
3 Cdo 94/07 zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie (čl. 127 ods. 2 ústavy
v spojení s § 56 ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde) s tým, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky bude viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde). Jeho povinnosťou v ďalšom konaní bude v rámci pôsobnosti, ktorú
mu umožňuje Občiansky súdny poriadok, zabezpečiť, aby boli zisťované a vyhodnocované
všetky skutočnosti uvedené v dovolaní sťažovateľa tak, aby jeho rozhodnutie bolo zákonné
a súladné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie
(§ 56 ods. 3 písm. b/ zákona č. 38/1993 Z.z. o ústavnom súde), je viazaný právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v predmetnom náleze (§ 56 ods. 6
zákona č. 38/1993 Z.z. o ústavnom súde).
Nález akcentuje povinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dať jednoznačnú,
presvedčivú a úplnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v dovolaní a „v rámci
pôsobnosti, ktorú mu umožňuje Občiansky súdny poriadok, zabezpečiť, aby boli zisťované
a vyhodnocované všetky skutočnosti uvedené v dovolaní sťažovateľa tak, aby jeho
rozhodnutie bolo zákonné a súladné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
Riadiac sa právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným
v náleze pristúpil dovolací súd k podrobnejšiemu odôvodneniu záverov, ku ktorým dospel
v rámci posúdenia prípustnosti dovolania žalobcu. Dovolací súd pri tom poukazuje
predovšetkým na dôvody uvedené v bode 6. tohto uznesenia. Nad ich rámec dodáva, že
prostriedkami, ktoré má v dovolacom konaní [dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a
ods. 2 O.s.p.)], zisťoval a vyhodnocoval všetky skutočnosti uvedené v dovolaní na podklade
obsahu spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 C 881/94 a k nemu pripojeného spisu
Obvodného súdu Košice 2 sp. zn. 18 C 221/92.
Pokiaľ ide o dôvody, so zreteľom na ktoré dospel dovolací súd k záveru
o neprípustnosti dovolania žalobcu v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a v zmysle § 237 písm. a/
až e/ a g/ O.s.p., poukazuje dovolací súd v plnom rozsahu na bod 6. odôvodnenia tohto
uznesenia dovolacieho súdu.
K dovolateľom tvrdenej procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
dovolací súd opakuje, že pod odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie nesprávny
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia procesných práv
priznaných mu v občianskom súdnom konaní. Dovolací súd pre účely prejednávanej veci
osobitne zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladá samo
tvrdenie dovolateľa, že v konaní došlo k namietanej procesnej vade; rozhodujúcim je len
zistenie, že k procesnej vade tejto povahy skutočne došlo.
Žalobca vyvodzuje existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z postupu
súdov predchádzajúceho vydaniu uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku súdu prvého stupňa.
Na doplnenie rozsudku sa vzťahuje § 166 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého platí, že ak
nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo
o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku
navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj
bez návrhu. Podľa § 166 ods. 2 O.s.p. doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý
platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie
rozsudku, uznesením návrh zamietne.
Návrh na doplnenie rozsudku (§ 166 O.s.p.) môže slúžiť (iba) na nápravu toho
pochybenia súdu, na odstránenie ktorého je určený. Pre účely prejednávanej veci treba
zdôrazniť, že podaním takéhoto návrhu nemôže účastník konania docieliť dodatočnú (spätnú)
zmenu predmetu konania. V rámci posúdenia, či sú splnené procesné predpoklady pre
vyhovenie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku, súd v nadväznosti na to, čo bolo
(výsledkami konania ustáleným) predmetom konania, skúma, či rozsudkom rozhodol o celom
predmete konania, prípadne či jeho rozhodnutie obsiahlo akcesorické výroky.
V danom prípade bol návrh žalobcu na doplnenie rozsudku podaný v konaní
Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 C 881/94, predmetom ktorého bol „nárok žalobcu na
náhradu mzdy“ vylúčený na samostatné konanie rozsudkom Obvodného súdu Košice 2
z 30. novembra 1993 č.k. 18 C 221/92-95. To, čo konkrétne treba rozumieť pod „nárokom
žalobcu na náhradu mzdy“, vyplýva z priebehu a výsledkov oboch súdnych konaní.
V konaní sp. zn. 18 C 221/92 Obvodného súdu Košice 2:
a) žalobca žalobou z 26. februára 1992 (č.l. 2 tohto spisu) žiadal priznať náhradu mzdy
„podľa ustanovenia § 61 Zákonníka práce odo dňa 1.1.1992 až do jeho ďalšieho
zamestnania“,
b) žalobca na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 24. septembra 1992 (č.l. 50 tohto
spisu) opätovne poukázal na § 61 Zákonníka práce a spresnil, že „za celé obdobie nárok
predstavuje čiastku do 9/92 sumu 62 685 Kčs, na uvedenú čiastku žiadame návrhu
vyhovieť“,
c) v odvolaní z 3. novembra 1992 (č.l. 56 tohto spisu) žalobca s poukazom na § 130 ods. 1
Zákonníka práce uviedol, že žalovaná je povinná zaplatiť mu náhradu mzdy „za obdobie
od 1. 1. 1992 do 31. 10. 1992 v sume 69 650 Kčs“ a v nadväznosti na to požiadal odvolací
súd, aby pripustil tomu zodpovedajúcu zmenu žaloby,
d) v priebehu odvolacieho konania (viď č.l. 62 spisu) žalobca vysvetlil, že za január 1992
(kedy vykonával práce), mu patrí mzda; od februára 1992 mu ale patrí náhrada mzdy
z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa, lebo po 31. januári 1992 mu zamestnávateľ
neumožňoval výkon práce,
e) na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 14. septembra 1993 (č.l. 70 tohto spisu)
žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť mu náhradu
mzdy až do doby umožnenia výkonu prác s tým, že „oproti návrhu zo dňa 5. 11. 1992
rozširuje návrh na náhradu mzdy aj za čas po 30. 10. 1992 až do doby umožnenia výkonu
prác s tým, že tento návrh prípadne vysvetlí“,
f) podaním z 21. októbra 1993 označeným ako „Spresnenie petitu návrhu na začatie
konania“ (č.l. 74 tohto spisu) žalobca „spresnil“ žalobu a „špecifikoval uplatnený nárok“
tak, že za mesiac január 1992 žiada mzdu vo výške 4 250 Sk a za nasledujúce mesiace
náhradu mzdy podľa § 130 Zákonníka práce spolu vo výške 133 530 Sk s tým, že „si
uplatňuje príslušenstvo pohľadávky – 3 % úrok odo dňa podania návrhu až do zaplatenia“,
g) súd prvého stupňa rozsudkom z 30. novembra 1993 č.k. 18 C 221/92-95 (o.i.) nárok
žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie; v odôvodnení tohto rozsudku
uviedol, že o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby rozhodol 21. októbra 1993,
v dôsledku čoho na samostatné konanie bol vylúčený nárok žalobcu na zaplatenie mzdy za
mesiac január 1992 vo výške 4 250 Sk a tiež jeho nárok na náhradu mzdy za obdobie od
1. februára 1992 do 31. októbra 1993.
V konaní sp. zn. 18 C 881/94 Okresného súdu Košice II:
a) žalobca v podaní z 25. apríla 2005, ktoré označil ako „Spresnenie návrhu na začatie
konania – zmena žalobného petitu“ (č.l. 22 spisu) uviedol, že „náhradu mzdy požaduje za
obdobie od 1. 1. 1992, kedy pracovný pomer vznikol, do 31. 7. 1995, kedy sa žalobca
zamestnal“; požadovanú náhradu mzdy vyčíslil sumou 279 840 Sk, ku ktorej mu patrí
príslušenstvo – úrok z omeškania (vyčíslený v tomto podaní),
b) súd prvého stupňa uznesením vyhláseným na pojednávaní 13. apríla 2006 (č.l. 42 spisu),
návrh na zmenu žaloby v zmysle podania na č.l. 22 spisu nepripustil,
c) žalobca v podaní z 11. mája 2006, ktoré označil ako „Zmena návrhu na začatie konania“
(č.l. 46 spisu) vyjadril nesúhlas s uznesením súdu zamietajúcim jeho návrh na zmenu
žaloby v zmysle podania na č.l. 22 spisu; zopakoval, že náhradu mzdy „požaduje za
obdobie od 1. 1. 1992, kedy pracovný pomer vznikol, až do 7. 8. 1995, kedy sa opätovne
zamestnal“, požadovanú náhradu mzdy vyčíslil sumou 281 382 Sk s tým, že mu k nej patrí
príslušenstvo – úrok z omeškania (špecifikovaný v tomto podaní),
d) súd prvého stupňa uznesením vyhláseným na pojednávaní 1. júna 2006 (č.l. 52 spisu)
návrh na zmenu žaloby v zmysle podania na č.l. 46 spisu nepripustil.
V preskúmavanej veci má osobitný význam otázka, či Obvodný súd Košice 2 v konaní
sp. zn. 18 C 221/92 rozhodol (a akým spôsobom) 21. októbra 1993 o žalobcom niekoľkokrát
opakovane navrhovanej zmene žaloby. Ústavný súd Slovenskej republiky totiž v náleze
uviedol, že žalobca podal 21. októbra 1993 návrh na zmenu petitu, o ktorom mal súd prvého
stupňa rozhodnúť. Pokiaľ Obvodný súd Košice 2 v rozsudku z 30. novembra 1993 sp. zn.
18 C 221/92 uviedol, že zmenu pripustil, táto skutočnosť zo súdneho spisu nevyplýva.
Dovolací súd zo spisu zistil, že 21. októbra 1993 sa pred Obvodným súdom Košice 2
uskutočnilo pojednávanie. Pravdou je, že zápisnica na ňom spísaná nie je kompletná – chýba
jedna strana tejto zápisnice. Napriek tomu možno ale pre účely daného dovolacieho konania
uzavrieť, že na tomto pojednávaní bolo rozhodnuté o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny
žaloby. Túto okolnosť potvrdil sám žalobca vo svojom návrhu na doplnenie rozsudku (č.l. 69
spisu), v ktorom výslovne uviedol, že súd prvého stupňa 21. októbra 1993 svojím uznesením
pripustil zmenu petitu žaloby. Vzhľadom na to nie je táto otázka sporná – nie je rozpor medzi
tvrdením žalobcu o pripustení zmeny žaloby na uvedenom pojednávaní a obsahom tej časti
odôvodnenia rozsudku Obvodného súdu Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k. 18 C 221/92-95,
v zmysle ktorej súd o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby rozhodol 21. októbra 1993.
Po (kladnom) zodpovedaní otázky, či Obvodný súd Košice 2 na pojednávaní
uskutočnenom 21. októbra 1993 rozhodol o pripustení zmeny žaloby, zostalo – a to jednak
vzhľadom na chýbajúcu časť zápisnice z pojednávania, jednak vzhľadom na žalobcom
opakované „spresňovanie“, čoho sa v konaní domáha – vyriešiť otázku, akú zmenu žaloby
pripustil súd prvého stupňa v uvedený deň. Od jej vyriešenia sa totiž odvíja zistenie, čo sa
v dôsledku pripustenia zmeny žaloby dňa 21. októbra 1993 stalo predmetom konania.
Dovolací súd pri riešení tejto otázky vzal na zreteľ obsah súdneho spisu, a to tak rozhodnutí
a zápisníc súdu, ako aj do spisu založených podaní a vyjadrení žalobcu.
Dovolací súd so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci (a teda aj
vzhľadom na nekompletnosť súdnej zápisnice) vychádzal najmä z obsahu rozsudku
Obvodného súdu Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k. 18 C 221/92-95, v odôvodnení ktorého
súd vysvetlil, čo treba rozumieť pod nárokom žalobcu na náhradu mzdy vylúčeným na
samostatné konanie. Súd skonštatoval, že žalobca „uplatnil nárok na náhradu mzdy za čas od
1. 1. 1992 do 31. 10. 1992, ktorý mzdový nárok špecifikoval podaním zo dňa 21. 10. 1993
tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu mzdu za mesiac január 1992 v sume
4 150 Sk v hrubom a za čas od 1. 2. 1992 do 31. 10. 1993 žiadal priznať náhradu mzdy vo
výške 129 380 Sk“. K tomu dodal, že „zmenu návrhu pripustil dňa 21. 10. 1993“.
O neexistencii rozporu medzi znením súdom (21. októbra 1993) pripustenej zmeny
žaloby a časťou odôvodnenia rozsudku súdu (z 30. novembra 1993) vysvetľujúcou podstatu
pripustenej zmeny žaloby svedčí postup žalobcu, ktorý v konaní nevyužil žiadny z procesných
prostriedkov, ktoré sa v občianskom súdnom konaní priznávajú účastníkovi konania
v prípade, že došlo k chybe v písaní alebo k zrejmej nesprávnosti pri vyhotovovaní
rozhodnutia. Využitie takýchto prostriedkov prípadnej nápravy by zároveň zodpovedalo tak
procesnej povinnosti účastníka konania prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel občianskeho
súdneho konania, ako aj zásade, že právo patrí bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí
svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
Od doručenia rozsudku Obvodného súdu Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k.
18 C 221/92-95 (podľa obsahu spisu nadobudol právoplatnosť 24. júna 1994), v odôvodnení
ktorého sa (o.i.) vysvetľuje, čo treba rozumieť pod mzdovými nárokmi žalobcu, do doručenia
rozsudku Okresného súdu Košice II z 1. júna 2006 č.k. 18 C 881/94-64 (podľa obsahu spisu
nadobudol právoplatnosť 15. novembra 2006), ktorým bolo o takto špecifikovaných
mzdových nárokoch rozhodnuté, uplynulo cca 14 rokov. Obsah spisu nesvedčí o tom, že by
žalobca v tomto časovom úseku právne relevantným spôsobom namietal existenciu
uvedeného rozporu.
Z hľadiska záveru o tom, či v predmetnom konaní došlo k procesnej vade konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. považuje dovolací súd za osobitne významné to, že žalobca
(jeho právny zástupca) po oboznámení sa s obsahom rozsudku Obvodného súdu Košice 2
z 30. novembra 1993 č.k. 18 C 221/92-95 neprejavil nesúhlas s časťou odôvodnenia rozsudku
bližšie vysvetľujúcou, aká zmena petitu žaloby bola pripustená uznesením súdu vyhláseným
na pojednávaní 21. októbra 1993. Zo spisu nevyplýva, že by sa žalobca nestotožnil s údajmi
uvedenými v odôvodnení tohto rozsudku a že by sa domáhal opravy chýb v písaní alebo iných
zrejmých nesprávností (§ 164 O.s.p.) tvrdiac, že uvedená časť odôvodnenia sa prieči
uzneseniu, ktorým bola 21. októbra 1993 pripustená zmena žaloby, a že táto časť
odôvodnenia chybne vystihuje to, čo bolo 21. októbra 1993 pripustené ako predmet konania.
Spis nesvedčí ani o tom, že by prípadne žalobca za podmienok uvedených v § 165 ods. 1
O.s.p. žiadal opravu odôvodnenia rozsudku.
Treba poukázať aj na to, že žalobca a jeho právny zástupca boli osobne prítomní na
pojednávaní pred Okresným súdom Košice II, ktoré sa uskutočnilo 13. apríla 2006 (č.l. 42
spisu). V zmysle zápisnice, ktorá bola spísaná na tomto pojednávaní, súd (opätovne)
oboznámil prítomných s uznesením súdu, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní 21. októbra
1993 a ktorým súd pripustil takú zmenu žaloby, v zmysle ktorej sa žalobca domáhal „náhrady
mzdy za mesiac január 1992 vo výške 4 150 Sk brutto a za obdobie od 1. 2. 1992
do 31. 10. 1993 vo výške 129 380 Sk“. Spis nesvedčí o tom, že by žalobca nesúhlasil
s obsahom tohto oboznámenia súdu alebo že by sa domáhal doplnenia obsahu spísanej súdnej
zápisnice alebo že by vzniesol námietku proti jej zneniu (viď § 40 ods. 3 O.s.p.) v tom
zmysle, že takto zaprotokolovaný text (oboznámenia súdu) nezodpovedá uzneseniu
z 21. októbra 1993 o pripustení zmeny žaloby a že nevystihuje to, čo sa v dôsledku
pripustenia zmeny žaloby 21. októbra 1993 stalo predmetom konania.
Z dovolania je zrejmé, že žalobca tak, ako to urobil už v návrhu z 12. júla 2006 na
doplnenie rozsudku súdu prvého stupňa, aj naďalej vyjadruje svoju nespokojnosť primárne
s tým, že v konaní pred Okresným súdom Košice II sp. zn. 18 C 881/94 neboli pripustené ním
navrhované zmeny žaloby, hoci podľa jeho názoru boli splnené podmienky pre vyhovenie
takýmto návrhom v zmysle § 95 ods. 1 a 2 O.s.p. Len cez údajnú nesprávnosť postupu súdu
podľa § 95 ods. 1 a 2 O.s.p. tvrdí, že nebol správny ani postup podľa § 166 O.s.p. Pritom ale
(viď tiež bod 6. odôvodnenia tohto uznesenia dovolacieho súdu) úvaha súdu, či doterajšie
výsledky konania (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, patrí výlučne
súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Ani dovolací súd, posudzujúci
prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že rozsudkom Obvodného súdu
Košice 2 z 30. novembra 1993 č.k. 18 C 221/92-95 bol na samostatné konanie vylúčený nárok
žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 1. januára 1992 do 31. októbra 1993 (nie za
neskoršie obdobie a tiež bez úroku z omeškania). Žalobca sa snažil dosiahnuť zmenu takto
vymedzeného predmetu konania Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 C 881/94 procesnými
úkonmi na č.l. 22 až 25 a č.l. 46 až 50 spisu, súd prvého stupňa ale jeho návrhy na tieto zmeny
nepripustil. Po zamietnutí oboch návrhov na pripustenie zmeny žaloby bolo rozsudkom
Okresného súdu Košice II z 1. júna 2006 č.k. 18 C 881/94-67 rozhodnuté o celom predmete
konania. Pokiaľ žalobca po doručení tohto rozsudku podal návrh na jeho doplnenie a súd
prvého stupňa jeho návrh zamietol, obsah spisu v ničom neopodstatňuje záver, že by procesný
postup súdu, ktorý predchádzal vydaniu zamietajúceho uznesenia Okresného súdu Košice II
z 3. augusta 2006 č.k. 18 C 881/94-76 a jeho potvrdeniu Krajským súdom v Košiciach
uznesením z 30. januára 2007 sp. zn. 5 Co 474/2006, vykazoval znaky procesnej vady
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke žalobcu, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (t.j. k námietke, týkajúcej sa toho, čo v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
nemôže zakladať prípustnosť dovolania), sa dovolací súd vyjadril podrobne už
v predchádzajúcom odmietajúcom uznesení (viď bližšie bod 6. odôvodnenia tohto uznesenia
dovolacieho súdu).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že neobstojí
námietka žalobcu o vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho dovolanie odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p.
a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej napriek tomu nepriznal náhradu
trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková