Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)9dd/368266.2ea0a9.pdf
PDF · 112.29 KB
No categories available
3Cdo/332/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 332/2009
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloletého S. V.,
nar. X., bývajúceho u matky a zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Vazovova 7/A, dieťa matky MVDr. D. O.,
bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. I. V., advokátom so sídlom v K., a otca M. V.,
bývajúceho v T., o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 P 8/2009, o dovolaní matky proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo 16. septembra 2009, sp. zn. 20 CoP 62/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 11. mája 2009, č.k. 1 P 8/2009-489
1. nariadil návrat maloletého S. V., nar. X., do krajiny obvyklého pobytu, t.j. do
Talianska, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku,
2. zaviazal otca zabezpečiť matke ubytovanie v mieste obvyklého pobytu maloletého
v Taliansku na dobu minimálne jedného týždňa,
3. zaviazal matku znášať všetky náklady spojené s prepravou maloletého na územie
Talianska a jeho odovzdaním otcovi,
4. otca i matku zaviazal nahradiť trovy štátu, každého vo výške 282,20 €, v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku,
5. žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 1, 3, 12, 13 a 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí (publikovaného oznámením Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky č. 119/2001 Z.z.; ďalej len „Haagsky dohovor“), a § 2 zákona
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Vyslovil, že krajinou
obvyklého pobytu maloletého je Taliansko, kde sa maloletý narodil a žil spolu s rodičmi až
do 4. júla 2008, kedy bol matkou premiestnený na Slovensko, a to napriek výslovnému
zákazu talianskeho Riadneho súdu vo Velletri, ktorý má podľa ustanovení Kapitoly II,
oddielov 2 a 3 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len
„nariadenie“) právomoc konať vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletému.
Vzhľadom na predmet tohto konania, ktorým je (len) návrat maloletého do krajiny obvyklého
pobytu, vykonal vo veci dokazovanie zamerané výhradne na skutočnosť, či návrat do
Talianska môže maloletého vystaviť fyzickej alebo duševnej ujme (čl. 13 Haagskeho
dohovoru); návrhu vyhovel po zistení, že hrozba takej ujmy je vylúčená. S námietkami
o prípadnej nespôsobilosti otca zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloletého odkázal matku
na konanie pred talianskym Riadnym súdom vo Velletri. Povinnosť otca zabezpečiť matke
ubytovanie v mieste obvyklého pobytu maloletého odôvodnil záverom znaleckého
dokazovania o priaznivom pôsobení matky na opätovnú adaptáciu maloletého na pobyt
v Taliansku s poukazom na to, že nariadenie návratu nemožno stotožňovať s odňatím dieťaťa
matke. O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. s prihliadnutím na
skutočnosť, že znalecké dokazovanie bolo nariadené na návrh matky a so súhlasom otca.
O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky rozsudkom zo 16. septembra 2009,
sp. zn. 20 CoP 62/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Poukázal na správne skutkové
zistenia i právne závery súdu prvého stupňa. Uviedol, že v odvolacom konaní už neboli
produkované žiadne iné závažné dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv na skutkový stav a tým aj
právnu kvalifikáciu veci. Vysporiadal sa s viacerými námietkami matky ohľadne nedostatkov
v konaní pred súdom prvého stupňa a zdôraznil, že predmetom konania nie je úprava práv
a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, ale nariadenie návratu maloletého do krajiny
obvyklého pobytu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala matka dovolanie, ktoré odôvodnila
nevykonaním navrhovaných dôkazov, nedostatočným zistením skutkového stavu
a nesprávnym rozhodnutím vo veci. Poukázala na viaceré skutočnosti a dôkazy, s ktorými sa
súdy podľa nej dostatočne, resp. vôbec nevysporiadali. Rozhodnutie, ktorým Riadny súd
vo Velletri zveril maloletého do osobnej starostlivosti otca a matke zakázal opustiť s ním
územie Talianska, bolo vydané až 11. júla 2008 (a bolo jej doručené až 13. augusta 2008),
kedy už bola so synom mimo územia Talianska, preto nemohlo byť vykonateľné. Otec
vyslovil nesúhlas s premiestnením maloletého na Slovensko až po uplynutí viac než štyroch
mesiacov od premiestnenia. Maloletému nebolo v konaní umožnené vyjadriť svoj názor.
Znalecký posudok vypracovali osoby, ktoré nie sú zapísané v zozname znalcov, vedenom
Krajským súdom (správne Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky – pozn.
dovolacieho súdu), a v konaní bola vypočutá len jedna z dvoch osôb, ktoré posudok
vypracovali; navyše odvolací súd ponechal bez povšimnutia námietky matky voči záverom
posudku. Znalecké dokazovanie bolo vykonané v rozpore so zásadami spravodlivého procesu
a „rovnosti zbraní“, zaručujúcimi každej zo strán právo obhájiť svoju vec pred súdom, vrátane
predloženia dôkazov. Tým, že súdy nevykonali viaceré dôkazy na zistenie psychického stavu
dieťaťa a násilného správania otca, odňali matke možnosť pred nimi konať a porušili i zásadu
podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru, podľa ktorej musí súd pri rozhodovaní o návrate dieťaťa
do krajiny obvyklého pobytu vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu. Súdy
neskúmali ani to, kde má maloletý skutočne obvyklý pobyt, hoci matka predložila dôkazy
o tom, že dieťa už viac než 14 mesiacov žije na Slovensku a je zžité s prostredím do takej
miery, že by mu návrat do Talianska privodil fyzickú i psychickú ujmu. Nesprávny je záver
odvolacieho súdu, podľa ktorého konanie, iniciované matkou na Okresnom súde Košice I
za účelom rozhodnutia o zverení maloletého do jej osobnej starostlivosti až do právoplatného
rozhodnutia v konaní o rozvod rodičov maloletého, je účelové, a už nariadené predbežné
opatrenie z 11. júna 2009, sp. zn. 21 P 121/2009 je duplicitné, vzhľadom na už existujúce
rozhodnutie talianskeho Riadneho súdu vo Velletri, ktorým bol maloletý zverený do osobnej
starostlivosti otca. Uvedené predbežné opatrenie bolo totiž nariadené z iných dôvodov ako
rozhodnutie súdu vo Velletri, pričom tieto dôvody (zabezpečenie riadnej starostlivosti
o maloletého, s ohľadom na jeho zdravotný stav a potrebu stability výchovného prostredia),
stále trvajú. Súdy tiež neskúmali, či boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany maloletého po jeho návrate podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia, najmä zabezpečenie
pobytu v špeciálnej škôlke, kde bude možné venovať maloletému zvýšenú pozornosť pri
liečbe ochorenia očí. Napokon namietala, že odvolací súd napriek jej nesúhlasu rozhodol
vo veci bez nariadenia pojednávania, čím jej znemožnil navrhnúť doplnenie dokazovania,
a jeho rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám na riadne odôvodnenie rozsudku podľa § 157
O.s.p., preto je nepreskúmateľné. Z týchto dôvodov žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Otec ani kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Matka dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd odchýlil (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil
(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 O.s.p.
procesne prípustné.
Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd
prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka
nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka v danej veci namieta procesnú vadu
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá spočíva v nevykonaní viacerých ňou navrhnutých
dôkazov, v porušení práva na spravodlivý súdny proces a na rovnosť v konaní, v prejednaní
veci odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania, v nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu, a v nesprávnom právnom posúdení veci.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu
senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver
pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1,
§ 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý súdny proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolateľka namieta i porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. Toto právo je
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním
rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom
súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie
konania a priebeh dokazovania.
Zásada rovnosti v konaní mala byť v neprospech dovolateľky porušená tým, že súdy
jej pri znaleckom dokazovaní neumožnili predložiť a nevykonali dôkazy na podporu jej
tvrdení. V tejto súvislosti dovolací súd odkazuje dovolateľku na vyššie uvedené nálezy
Ústavného súdu a dodáva, že ani dohovor, ani ústava neustanovujú žiadne pravidlá pre
prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; úprava týchto záležitostí sa
ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho
orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa
návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je teda vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania.
K námietke dovolateľky, že odvolací súd nenariadil na prejednanie jej odvolania
pojednávanie, čím jej znemožnil navrhnúť doplnenie dokazovania, dovolací súd poukazuje
na ustanovenia § 213 ods. 3 až 5 O.s.p., z ktorých vyplýva, že rozhodnutie o potrebe
doplnenia či zopakovania dokazovania v odvolacom konaní závisí od úvahy odvolacieho
súdu. Výnimkou sú konania podľa § 120 ods. 2 O.s.p. (teda i veci starostlivosti súdu
o maloletých), kedy je odvolací súd povinný doplniť dokazovanie vykonaním ďalších
dôkazov (aj keď ich účastníci nenavrhli), ak ich nevykonal súd prvého stupňa. I táto
povinnosť sa však vzťahuje len na dôkazy, ktoré sú potrebné pre správne zistenie skutkového
stavu; teda nie na dôkazy bezvýznamné, nadbytočné, či nespôsobilé preukázať tvrdené
skutočnosti. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že doplnenie či zopakovanie dokazovania
v odvolacom konaní nie je potrebné, a pre nariadenie pojednávania nie sú splnené ani ďalšie
zákonné predpoklady, pojednávanie nemusí nariadiť (§ 214 O.s.p.). V danom prípade preto
uvedená námietka neobstojí.
Ďalšou z namietaných vád je nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, ktorého
odôvodnenie podľa názoru dovolateľky nezodpovedá zásadám uvedeným v ustanoveniach
§ 157 ods. 2 a § 132 O.s.p. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je ale judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej
procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p.). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z obsahu dovolacích námietok možno vyvodiť, že dovolateľka namietala aj
nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi nižších stupňov. Ustanovenie § 237 písm. f/
O.s.p. však dáva možnosť konať pred súdom do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením
súd nemôže účastníkovi odňať možnosť konať pred súdom, lebo právnym posúdením sa mu
neznemožňuje realizácia jeho procesných práv. Nesprávne právne posúdenie veci je (tak ako
iná procesná vada konania) síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe však
prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd by sa ním mohol zaoberať až vtedy, ak by
dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Keďže existencia žiadnej z dovolateľkou namietaných vád konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, nemožno prípustnosť dovolania z tohto
ustanovenia vyvodiť.
Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
dovolanie je v prejednávanej veci procesne neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa
nezaoberal.
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. l O.s.p. a § 146 ods. l O.s.p. písm. a/ O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. apríla 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová