Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/332/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloletého S. V.,

nar. X., bývajúceho u matky a zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce,

sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Vazovova 7/A, dieťa matky MVDr. D. O.,

bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. I. V., advokátom so sídlom v K., a otca M. V.,

bývajúceho v T., o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, vedenej na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní matky proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo 16. septembra 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 11. mája 2009, č.k. -489

1. nariadil návrat maloletého S. V., nar. X., do krajiny obvyklého pobytu, t.j. do

Talianska, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku,

2. zaviazal otca zabezpečiť matke ubytovanie v mieste obvyklého pobytu maloletého

v Taliansku na dobu minimálne jedného týždňa,

3. zaviazal matku znášať všetky náklady spojené s prepravou maloletého na územie

Talianska a jeho odovzdaním otcovi,

4. otca i matku zaviazal nahradiť trovy štátu, každého vo výške 282,20 €, v lehote 3

dní od právoplatnosti rozsudku,

5. žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami

(ďalej len „ústava“), čl. 1, 3, 12, 13 a 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí (publikovaného oznámením Ministerstva zahraničných vecí

Slovenskej republiky č. ; ďalej len „Haagsky dohovor“), a zákona

č. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Vyslovil, že krajinou

obvyklého pobytu maloletého je Taliansko, kde sa maloletý narodil a žil spolu s rodičmi až

do 4. júla 2008, kedy bol matkou premiestnený na Slovensko, a to napriek výslovnému

zákazu talianskeho Riadneho súdu vo Velletri, ktorý má podľa ustanovení Kapitoly II,

oddielov 2 a 3 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len

„nariadenie“) právomoc konať vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletému.

Vzhľadom na predmet tohto konania, ktorým je (len) návrat maloletého do krajiny obvyklého

pobytu, vykonal vo veci dokazovanie zamerané výhradne na skutočnosť, či návrat do

Talianska môže maloletého vystaviť fyzickej alebo duševnej ujme (čl. 13 Haagskeho

dohovoru); návrhu vyhovel po zistení, že hrozba takej ujmy je vylúčená. S námietkami

o prípadnej nespôsobilosti otca zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloletého odkázal matku

na konanie pred talianskym Riadnym súdom vo Velletri. Povinnosť otca zabezpečiť matke

ubytovanie v mieste obvyklého pobytu maloletého odôvodnil záverom znaleckého

dokazovania o priaznivom pôsobení matky na opätovnú adaptáciu maloletého na pobyt

v Taliansku s poukazom na to, že nariadenie návratu nemožno stotožňovať s odňatím dieťaťa

matke. O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa s prihliadnutím na

skutočnosť, že znalecké dokazovanie bolo nariadené na návrh matky a so súhlasom otca.

O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky rozsudkom zo 16. septembra 2009,

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Poukázal na správne skutkové

zistenia i právne závery súdu prvého stupňa. Uviedol, že v odvolacom konaní už neboli

produkované žiadne iné závažné dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv na skutkový stav a tým aj

právnu kvalifikáciu veci. Vysporiadal sa s viacerými námietkami matky ohľadne nedostatkov

v konaní pred súdom prvého stupňa a zdôraznil, že predmetom konania nie je úprava práv

a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, ale nariadenie návratu maloletého do krajiny

obvyklého pobytu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala matka dovolanie, ktoré odôvodnila

nevykonaním navrhovaných dôkazov, nedostatočným zistením skutkového stavu

a nesprávnym rozhodnutím vo veci. Poukázala na viaceré skutočnosti a dôkazy, s ktorými sa

súdy podľa nej dostatočne, resp. vôbec nevysporiadali. Rozhodnutie, ktorým Riadny súd

vo Velletri zveril maloletého do osobnej starostlivosti otca a matke zakázal opustiť s ním

územie Talianska, bolo vydané až 11. júla 2008 (a bolo jej doručené až 13. augusta 2008),

kedy už bola so synom mimo územia Talianska, preto nemohlo byť vykonateľné. Otec

vyslovil nesúhlas s premiestnením maloletého na Slovensko až po uplynutí viac než štyroch

mesiacov od premiestnenia. Maloletému nebolo v konaní umožnené vyjadriť svoj názor.

Znalecký posudok vypracovali osoby, ktoré nie sú zapísané v zozname znalcov, vedenom

Krajským súdom (správne Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky – pozn.

dovolacieho súdu), a v konaní bola vypočutá len jedna z dvoch osôb, ktoré posudok

vypracovali; navyše odvolací súd ponechal bez povšimnutia námietky matky voči záverom

posudku. Znalecké dokazovanie bolo vykonané v rozpore so zásadami spravodlivého procesu

a „rovnosti zbraní“, zaručujúcimi každej zo strán právo obhájiť svoju vec pred súdom, vrátane

predloženia dôkazov. Tým, že súdy nevykonali viaceré dôkazy na zistenie psychického stavu

dieťaťa a násilného správania otca, odňali matke možnosť pred nimi konať a porušili i zásadu

podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru, podľa ktorej musí súd pri rozhodovaní o návrate dieťaťa

do krajiny obvyklého pobytu vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu. Súdy

neskúmali ani to, kde má maloletý skutočne obvyklý pobyt, hoci matka predložila dôkazy

o tom, že dieťa už viac než 14 mesiacov žije na Slovensku a je zžité s prostredím do takej

miery, že by mu návrat do Talianska privodil fyzickú i psychickú ujmu. Nesprávny je záver

odvolacieho súdu, podľa ktorého konanie, iniciované matkou na Okresnom súde Košice I

za účelom rozhodnutia o zverení maloletého do jej osobnej starostlivosti až do právoplatného

rozhodnutia v konaní o rozvod rodičov maloletého, je účelové, a už nariadené predbežné

opatrenie z 11. júna 2009, sp. zn. je duplicitné, vzhľadom na už existujúce

rozhodnutie talianskeho Riadneho súdu vo Velletri, ktorým bol maloletý zverený do osobnej

starostlivosti otca. Uvedené predbežné opatrenie bolo totiž nariadené z iných dôvodov ako

rozhodnutie súdu vo Velletri, pričom tieto dôvody (zabezpečenie riadnej starostlivosti

o maloletého, s ohľadom na jeho zdravotný stav a potrebu stability výchovného prostredia),

stále trvajú. Súdy tiež neskúmali, či boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie

ochrany maloletého po jeho návrate podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia, najmä zabezpečenie

pobytu v špeciálnej škôlke, kde bude možné venovať maloletému zvýšenú pozornosť pri

liečbe ochorenia očí. Napokon namietala, že odvolací súd napriek jej nesúhlasu rozhodol

vo veci bez nariadenia pojednávania, čím jej znemožnil navrhnúť doplnenie dokazovania,

a jeho rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám na riadne odôvodnenie rozsudku podľa § 157

, preto je nepreskúmateľné. Z týchto dôvodov žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Otec ani kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

až 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Matka dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle

Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd odchýlil ( ). Dovolanie smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil

( ). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

procesne prípustné.

Vzhľadom k zákonnej povinnosti ( ) prihliadnuť na existenciu

procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd

prípustnosť dovolania aj podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle až e/ a dovolateľka

nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka v danej veci namieta procesnú vadu

v zmysle , ktorá spočíva v nevykonaní viacerých ňou navrhnutých

dôkazov, v porušení práva na spravodlivý súdny proces a na rovnosť v konaní, v prejednaní

veci odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania, v nepreskúmateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu, a v nesprávnom právnom posúdení veci.

O procesnú vadu v zmysle , spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva

priznané mu , a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu

senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1,

, a , , , , , ). Vada konania

podľa je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý súdny proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umožniť

každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami

(). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

Dovolateľka namieta i porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. Toto právo je

v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom

súdnom konaní bližšie charakterizuje , podľa ktorého účastníci majú

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach

, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie

konania a priebeh dokazovania.

Zásada rovnosti v konaní mala byť v neprospech dovolateľky porušená tým, že súdy

jej pri znaleckom dokazovaní neumožnili predložiť a nevykonali dôkazy na podporu jej

tvrdení. V tejto súvislosti dovolací súd odkazuje dovolateľku na vyššie uvedené nálezy

Ústavného súdu a dodáva, že ani dohovor, ani neustanovujú žiadne pravidlá pre

prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; úprava týchto záležitostí sa

ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho

orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového

stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ().

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci

dokazovania vykonané, je teda vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov

konania.

K námietke dovolateľky, že odvolací súd nenariadil na prejednanie jej odvolania

pojednávanie, čím jej znemožnil navrhnúť doplnenie dokazovania, dovolací súd poukazuje

na ustanovenia až 5 , z ktorých vyplýva, že rozhodnutie o potrebe

doplnenia či zopakovania dokazovania v odvolacom konaní závisí od úvahy odvolacieho

súdu. Výnimkou sú konania podľa (teda i veci starostlivosti súdu

o maloletých), kedy je odvolací súd povinný doplniť dokazovanie vykonaním ďalších

dôkazov (aj keď ich účastníci nenavrhli), ak ich nevykonal súd prvého stupňa. I táto

povinnosť sa však vzťahuje len na dôkazy, ktoré sú potrebné pre správne zistenie skutkového

stavu; teda nie na dôkazy bezvýznamné, nadbytočné, či nespôsobilé preukázať tvrdené

skutočnosti. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že doplnenie či zopakovanie dokazovania

v odvolacom konaní nie je potrebné, a pre nariadenie pojednávania nie sú splnené ani ďalšie

zákonné predpoklady, pojednávanie nemusí nariadiť ( ). V danom prípade preto

uvedená námietka neobstojí.

Ďalšou z namietaných vád je nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, ktorého

odôvodnenie podľa názoru dovolateľky nezodpovedá zásadám uvedeným v ustanoveniach

a Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je ale judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej

procesnej vady konania v zmysle (teda nie vady konania v zmysle

). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z obsahu dovolacích námietok možno vyvodiť, že dovolateľka namietala aj

nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi nižších stupňov. Ustanovenie § 237 písm. f/

však dáva možnosť konať pred súdom do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením

súd nemôže účastníkovi odňať možnosť konať pred súdom, lebo právnym posúdením sa mu

neznemožňuje realizácia jeho procesných práv. Nesprávne právne posúdenie veci je (tak ako

iná procesná vada konania) síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe však

prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd by sa ním mohol zaoberať až vtedy, ak by

dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Keďže existencia žiadnej z dovolateľkou namietaných vád konania podľa § 237

písm. f/ sa v dovolacom konaní nepreukázala, nemožno prípustnosť dovolania z tohto

ustanovenia vyvodiť.

Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

dovolanie je v prejednávanej veci procesne neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5

v spojení s odmietol. Riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa

nezaoberal.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa v spojení

s ods. l a ods. l písm. a/

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. apríla 2010

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová