Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)3a0/375748.a22f66.pdf
PDF · 162.9 KB
No categories available
5Sžp/87/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžp/87/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: J., IČO: X., s miestom podnikania B.,
zast.: J., občianskym zástupcom, nar. X., bytom B., proti odporcovi : Mesto Hnúšťa, so
sídlom ul. Francisciho č. 74, 981 01 Hnúšťa, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu v konaní, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 25. februára 2009 č. k. 24Sp 130/2008-42, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 25. februára 2009 č. k. 24Sp 130/2008-42 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu
č. 55/07/31 zo 16. apríla 2007 ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Navrhovateľke náhradu trov súdneho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rozhodnutím č. j. 55/07/31 zo dňa 16.04.2007 odporca ako prvostupňový správny
orgán ochrany ovzdušia určil podľa § 3 ods. 2 a 4 a § 6 ods. 5 a 6 zákona č. 401/1998 Z.z.
o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov (na účely tohto
rozsudku len „zák. č. 401/1998 Z.z.“) ročný poplatok na rok 2007 za znečisťovanie ovzdušia
podľa skutočnosti roka 2006 vo výške 1500,– Sk.
Odporca svoje rozhodnutie stroho odôvodnil tým, že mu bolo doručené oznámenie
navrhovateľky ako prevádzkovateľa o údajoch potrebných pre určenie výšky ročného
poplatku na rok 2007 podľa skutočnosti uplynulého roku. Na základe preskúmania uvedeného
oznámenia odporca zistil, že údaje uvedené v oznámení spĺňajú náležitosti ustanovené v § 6
ods. 4 a 5 zák. č. 401/1998 Z.z. Navrhovateľka uviedla potrebné údaje za všetky
prevádzkované malé zdroje v meste Hnúšťa v roku 2006.
V následnom poučení odporca konštatoval, že uvedené rozhodnutie nie je možné
preskúmať súdom.
II.
Proti uvedenému rozhodnutiu zaslala na adresu odporcu navrhovateľka dňa 29.04.2007
odvolanie. Odporca dňa 11.05.2007 postúpil odvolanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.
Až na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.10.2008
sp. zn. 10Rks 8/2008 bolo určené, že na konanie a rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu
odporcu č. 55/07/31 zo dňa 16.04.2007 o určení poplatku za znečisťovanie ovzdušia je daná
právomoc Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal opravným prostriedkom napadnuté
rozhodnutie a postup správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia,
a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, pričom dospel k záveru,
že opravný prostriedok nebol podaný dôvodne, preto napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p..
Krajský súd predovšetkým s odvolaním sa na ust. § 2 ods. 2, § 3 ods. 2, § 6 ods. 4 až 6
zák. č. 401/1998 Z.z., na ústne prejavy účastníkov na pojednávaní a obsahu administratívneho
spisu dospel k záveru, že poplatok za znečisťovanie ovzdušia bol zo strany správneho orgánu
určený v súlade so Všeobecne záväzným nariadením Mesta Hnúšťa, vrátane jeho prílohy č. 1.
Ďalej krajský súd v odôvodnení uviedol, že „je zrejmé, že bol použitý druh paliva drevo
2
v objeme 5,6 ma v danom prípade je stanovená výška poplatku ročne paušálnou sumou
1.500,- Sk. Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že v danom prípade je druhom
použitého paliva plyn, vzhľadom na technológiu kotla, keď v procese vykurovania dochádza
k splynovaniu. Je zrejmé, že sa jedná o ekologický spôsob vykurovania, avšak nemožno tvrdiť,
že by palivom v danom prípade bol plyn. Výška poplatku bola stanovená v súlade
so Všeobecne záväzným nariadením Mesta Hnúšťa, pričom toto je platné a nebolo zákonným
spôsobom spochybnené. “
Ďalej sa krajský súd vyjadril k početným námietkam navrhovateľky.
III.
Proti citovanému rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka včas odvolanie
zo 04. apríla 2009 (č. l. 46) s poukazom na odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. b),
c), d). e) a f) O.s.p..
Predovšetkým navrhovateľka tvrdila, že už na pojednávaní poukázala na to, že malým
zdrojom v zmysle posudzovaného zák. č. 401/1998 Z.z. je ekologický kotol typu Vigas 25,
ktorý nie je v zmysle prílohy č. l citovaného zákona producentom znečisťujúcich látok, ktoré
podliehajú poplatkovej povinnosti. Pri svojom tvrdení vychádzala z notoriety, že príjem oxidu
uhličitého pri raste stromu (dreva) je rovnako veľký ako množstvo uvoľneného CO 2 pri jeho
dožití, páde na zem a zhnití. Pre navrhovateľku je potom zrejmé, že množstvo uvoľneného
COpri spaľovaní dreva ako paliva je z hľadiska obsahu COneutrálne, tzn. že je to prírodný
2 2
proces, ktorý nezaťažuje životné prostredie, nie je možné ho spoplatniť, nakoľko ide o večný
proces kolobehu COv prírode.
2
Toto vytvára podľa navrhovateľky zásadný rozdiel od fosílnych palív, ktoré naopak
pod zemou absorbovali do seba množstvo síry a iných škodlivín, ktoré sa po ich vyťažení
a následným spaľovaním uvoľňujú do ovzdušia.
Takisto navrhovateľka poukázala na účel zák. č. 401/1998 Z.z., ktorým je spoplatnenie
emisií podliehajúcich spoplatneniu v zmysle označeného zákona, ale to len v tom prípade,
ak ich možno podriadiť pod ustanovenia tohto zákona a zaradiť do tried uvedených v prílohe
č. 1. tohto zákona. Navrhovateľka sa za tejto situácie domnieva, že drevo základné
znečisťujúce látky, ktoré by mohli byť zaradené do prvej, resp. druhej sadzobnej triedy,
neobsahuje.
Súčasne s týmto záverom navrhovateľka (list č. 47 spisu) vyslovila námietku, že pre ňu
„už vôbec nie je jasné určité ani zrozumiteľné na akom základe navrhovateľke poplatkovú
povinnosť vyrubil.“ a tiež toto zopakovala (str. 48), že „už vôbec nie je jasné ani
zrozumiteľné, na akom základe odporca sporné rozhodnutie vydal a čo vlastne navrhovateľka
porušila.“
Následne navrhovateľka polemizovala s obsahom Všeobecne záväzného nariadenia
odporcu z roku 2000, s jeho súladom so zák. č. 401/1998 Z.z. a tiež vytýkala niektoré
procesné vady konajúcemu krajskému súdu. Na základe uvedeného navrhovateľka dospela
k požiadavke, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok 24 Sp 130/2008-42 zrušil a nárok
odporcu zamietol a navrhovateľke priznal trovy konania. Alternatívne požadovala, aby
odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
K svojmu odvolaniu navrhovateľka pripojila viacero listinných dôkazov.
Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 24. apríla 2009 (č. l. 60) zotrval na svojom
stanovisku tak, ako bolo prezentované na pojednávaní pred krajským súdom, resp. tak,
ako rozsudkom rozhodol uvedený krajský súd.
Ďalej poukázal na obsah Všeobecného záväzného nariadenia o ochrane ovzdušia
a poplatku za znečisťovanie ovzdušia č. 9/2000, ktoré bolo prijaté Mestským zastupiteľstvom
v Hnúšti vo forme uznesením MsZ č. 15/2000 dňa 26.4.2000 s účinnosťou od 11.5.2000.
Z tohto Všeobecne záväzného nariadenia citoval text ustanovení uvedených v § 3 ods. 3 a § 5
ods. 1.
Ku skutkovému stavu odporca uviedol, že dňa 02.04.2007 navrhovateľka podala
„Oznámenie údajov malého zdroja znečisťovania ovzdušia, so súhrnným menovitým
tepelným výkonom ako 0,3 MW za rok 2006“ v ktorom uviedla údaje o zdroji, ďalej dopísala,
že tento zdroj nepatrí medzi zdroje znečisťovania ovzdušia.
K samotnému rozhodnutiu odporca uviedol, že „bolo vydané Mestským úradom
v Hnúšti v súlade s VZN č. 9/2000 ako aj zákonom č. 401/1998 Z.z. a teda sa jedná o zákonné
rozhodnutie. V tomto rozhodnutí boli jednoznačne stanové podmienky, za akých sa vyberá
3
poplatok. Je nesporné, že v danom prípade sa jedná o palivo drevo v objeme do 10.000 m
a teda určený poplatok je 1.500,-Sk ročne.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 250s veta prvá
O.s.p. odvolanie prípustné, nariadil vo veci pojednávanie (§ 250q ods. 1 O.s.p.) a po jeho
verejnom vykonaní dospel k záveru, a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné, pretože rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
(§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 ods. 1 v spoj. s § 246c ods. 1
O.s.p. rozsudok zmenil tak, že v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. napadnuté rozhodnutie
žalovaného zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.
Najvyšší súd sa nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu,
ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Predovšetkým
Najvyšší súd zdôrazňuje charakter a podstatu správneho súdnictva.
Správne súdnictvo je založené na súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí ako aj im
predchádzajúcich konaní pred správnym orgánom. Právnym základom pre prieskum
zákonnosti rozhodnutí ako aj im predchádzajúcich konaní sú právne úvahy a z nich
vychádzajúce právne závery správnych orgánov pri aplikácii konkrétnych zákonných
ustanovení na zistený skutkový stav. Navrhovateľka vo svojom opravnom prostriedku
zdôraznila, že jej nie je jasné ani zrozumiteľné, na akom základe odporca sporné rozhodnutie
vydal a čo vlastne ona ako navrhovateľka mala porušiť, tzn. že namietala nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Ide o závažný argument, ktorý sám o sebe vytvára
základnú prekážku pre vykonanie súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu.
Jedným z dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu súdna judikatúra
spája s nedostatkom dôvodov. Aj konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
nastolila trvalú požiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníka
konania (Garcia Ruiz v. Španielsku‚ rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej
dodržiavanie starostlivo preveruje.
Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení
rozhodnutia správneho orgánu, nie je možné považovať čiastkové nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia správneho orgánu, ale iba taký nedostatok dôvodov, ktoré majú svoj základ
v skutkových zisteniach (skutkové dôvody). Skutkovými dôvodmi, pre ktoré nedostatok je
možné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť pre nezrozumiteľnosť, sú také vady skutkových
zistení, ktoré sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné, tzn. vytvárajú
rozhodovacie dôvody. V tejto skupine je to typické vtedy, keď správny orgán vyvodil
rozhodovací dôvody alebo
- o skutočnosti v správnom konaní nezisťovanej, poprípade
- zistenej v rozpore so zásadou legality (§ 3 ods. 1 Správneho poriadku) alebo
- tam, kde nie je zrejmé, či boli vôbec nejaké dôkazy vykonané.
Na základe hore uvedeného musí mať správny orgán konajúci a rozhodujúci vo veci
uloženia poplatku za znečisťovanie ovzdušia na zreteli, že toto konanie je všeobecne upravené
v § 5 ods. 1 zák. č. 401/1998 Z.z. a že súčasne subsidiárnym právnym predpisom všeobecne
upravujúcim oblasť konania pri ukladaní poplatkov za znečisťovanie ovzdušia je v zmysle § 9
ods. 1 iba zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).
Nakoľko zák. č. 401/1998 Z.z. nestanovuje základné obsahové náležitosti rozhodnutia
o uložení poplatku za znečisťovanie ovzdušia, je nutné vychádzať pri vymedzení základných
náležitostí rozhodnutia odporcu, ktoré bolo vydané v konaní o určení poplatku
za znečisťovanie ovzdušia, ako aj pri vymedzovaní jeho minimálneho rozsahu, z príslušných
ustanovení Správneho poriadku.
Podľa § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v znení platnom v čase vydania
preskúmavaného rozhodnutia (tzn. 16.04.2007) platí, že rozhodnutie správneho orgánu musí
okrem iného obsahovať aj odôvodnenie, v ktorom správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov
a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.
Najvyšší súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napríklad sp. zn.
5Sžp 76/2009) konštatoval, že iba riadne, logické a pre účastníka zrozumiteľné a súčasne
postačujúce odôvodnenie sa pre neho stáva alebo argumentom presvedčujúcim
ho o zákonnosti vydaného správneho rozhodnutia alebo východiskovým zdrojom argumentov
na spochybnenie tohto rozhodnutia.
Avšak Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu musí konštatovať, že v napadnutom
rozhodnutí odporcu absentujú akékoľvek podrobnosti a právne závery o tom, prečo
by navrhovateľka mala spadať pod uvedený poplatok v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 401/1998
Z.z., tzn. že odporca nevyhodnotil, v akej pozícii navrhovateľka využíva uvedený kotol
na tuhé palivo (najmä či navrhovateľka prevádzkuje tento kotol v súvislosti so svojou
podnikateľskou činnosťou) a či potom skutočne ide o zdroj znečisťovania ovzdušia
za situácie, kedy navrhovateľka túto skutočnosť výslovne vo svojom oznámení z 30.03.2007
spochybňovala. Ďalej nebolo odporcom vôbec uvedené, aký zistený skutkový stav bol
podkladom pre vydanie jeho rozhodnutia.
Podľa Najvyššieho súdu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) potom takto
nedostatočne odôvodnené rozhodnutie odporcu porušuje ústavné právo navrhovateľky
na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, nakoľko sa účastníkovi správneho konania dotknutému v jeho právach alebo
právom chránených záujmoch odopiera možnosť efektívne spochybniť takéto rozhodnutie.
Samotný účastník môže iba odhadovať žalobné dôvody, na základe ktorých by úspešne
uplatňoval svoje subjektívne právo na ochranu vlastníckeho práva garantovaného mu Ústavou
Slovenskej republiky (čl. 20 ústavy) proti zásahu do majetkových práv vo forme vyrubeného
poplatku.
Z uvedeného dôvodu navrhovateľka, ako aj implicitne vyplýva z jej odvolania, nemohla
byť objektívne pripravená vykonať svoju nesúhlasnú argumentáciu a konkrétne dôvody
vedúce k určeniu poplatku za znečisťovanie ovzdušia mohla iba odhadovať. Obdobne
aj krajský súd sa vo svojom odôvodnení musel uchýliť k formulácii „je zrejmé“, hoci mal
vychádzať iba zo skutočností, ktoré sú mu preukázané. Takéto rozhodnutie potom nie je
možné označiť za spravodlivé.
Na základe uvedeného potom Najvyšší súd ako súd odvolací vzhľadom na námietky
uplatnené navrhovateľkou uvádza, že v napadnutom rozhodnutí odporcu chýbajú základné
obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie
správneho orgánu nekorešponduje so základnou požiadavkou na rozhodnutie správneho
orgánu, tzn. nevychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky
vyhodnotený a riadne právne posúdené.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľky ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté
v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napríklad v citovanom rozhodnutí sp. zn.
5Sžp 76/2009, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho
odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu
alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania
neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo
rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom
podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť
podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti
rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c
ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) prípustné opravné prostriedky, potom
nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú
náhradu trov tohto konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je
ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení
rozsudku.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia
iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Nakoľko právny zástupca úspešnej navrhovateľky si svoje právo v zákonnej 3 - dňovej
lehote neuplatnil a zo súdneho spisu pre odvolací súd nevyplynulo, že by boli súdne poplatky
zaplatené, nebola navrhovateľke priznaná žiadna náhrada trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 08. júna 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová