Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
657/382888.8c65b7.pdf
PDF · 121.01 KB
No categories available
6Cdo/186/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 186/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: J. V., bytom P.,
zastúpený JUDr. A. K., advokátkou so sídlom v B., proti odporcom: 1/ M., V., 2/ E. B.,
bytom v B., 3/ H. a 4/ Slovenská republika, Obvodný úrad Bratislava, Staromestská 6,
o určenie neplatnosti právnych úkonov a iné, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde
Bratislava I pod sp.zn. 9 C 23/2000, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 9. marca 2010 sp.zn. 5 Co 375/07, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcom 1/ až 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 27. júna 2006 č.k. 9 C 23/00-213 zamietol
návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že nedošlo
k prechodu práva nájmu bytu č. X. na D. z navrhovateľa na odporkyňu 2/, že je neplatná
zmluva uzavretá dňa 6. júla 1992 medzi odporkyňou 1/ a odporkyňou 2/ o nájme predmetného
bytu a určenia, že je neplatná zmluva uzavretá dňa 4. novembra 1997 medzi odporkyňou 1/
a odporkyňou 2/ o prevode vlastníctva tohto bytu a príslušných spoluvlastníckych podielov
na spoločných častiach a zariadeniach a príslušenstve bytového domu, v ktorom sa byt
nachádza. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia vo veci samej uviedol, že navrhovateľ
nepreukázal, že má naliehavý právny záujem na ním navrhovanom určení. Vychádzal z toho,
že navrhovateľ podaným návrhom na začatie konania sleduje ochranu svojho práva k bytu.
Predmetný byt mu bol síce pridelený do nájmu, právo nájmu bytu mu ale zaniklo, z bytu sa
dobrovoľne odsťahoval, k trvalému pobytu sa prihlásil v inom mieste, prenajímateľovi vrátil
rozhodnutie o pridelení bytu a písomne vyhlásil, že súhlasí s prechodom práva nájmu na
odporkyňu 2/. Navrhovaný určovací návrh nie je spôsobilý odstrániť spornosť
navrhovateľových práv, neúčelne iniciuje konanie, ktoré je zbytočné a po ktorom by muselo
nasledovať ďalšie konanie, pretože prípadným určením, že nedošlo k prechodu nájmu
a určením neplatnosti nájomnej zmluvy a kúpnej zmluvy navrhovateľ by sa bez ďalšieho
nestal znova nájomcom bytu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcom 2/ a 3/, na účet ich zástupcu, ich náhradu
v sume 19 739,-- Sk (655,21 €), resp. 2 672,-- Sk (88,69 €). Odporcom 1/ a 4/ náhradu trov
konania nepriznal.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ podal odvolanie. V priebehu
odvolacieho konania zmenil návrh na začatie konania tak, že popri pôvodných určovacích
návrhoch sa domáha aj určenia, že je nájomcom predmetného bytu, že odporca 3/ je
vlastníkom predmetného bytu a spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení a príslušenstva
bytového domu, v ktorom sa byt nachádza a určenia, že odporkyňa 4/ je spoluvlastníčkou
pozemku, na ktorom je postavený bytový dom.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. marca 2010 sp.zn. 5 Co 375/07 zmenu
(rozšírenie) návrhu na začatie konania nepripustil a odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcom 2/ a 3/, do rúk ich
zástupcu, náhradu trov odvolacieho konania, odporcom 1/ a 4/ náhradu trov nepriznal.
Rozhodnutie o nepripustení zmeny návrhu odôvodnil tým, že výsledky doterajšieho konania
by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd prvého stupňa zamietol
návrh z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na ním navrhovanom určení a preto
sa už nezaoberal v návrhu uplatnenými určeniami po vecnej stránke, a to ani prejudiciálne.
Navrhovaná zmena návrhu (jeho rozšírenie o ďalšie určenia, ktoré nemajú ani skutkovú
súvislosť so skôr navrhovaným určením) predstavuje nový nárok, prejednanie ktorého patrí
primárne súdu prvého stupňa a jeho uplatnenie v odvolacom konaní je pojmovo vylúčené. Iný
postup by znamenal, že odvolací súd, porušujúc zásadu dvojinštančnosti konania a funkčnej
príslušnosti, by konal a rozhodoval o návrhu ako súd prvého a jediného stupňa, keďže proti
jeho rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné, prípade by musel vždy rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušiť, aby mohlo dôjsť k prejednaniu nového návrhu súdom prvého stupňa. Odvolací
súd potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej odôvodnil jeho vecnou
správnosťou. V zhode so súdom prvého stupňa konštatoval, že navrhované určovacie výroky
nedávajú priamu odpoveď, resp. nepredstavujú priame riešenie otázky nájmu a vlastníctva
predmetného bytu, keď absentuje priame určenie nájomcu bytu, resp. určenie vlastníctva
predmetného bytu. Aj v prípade, že by takémuto návrhu bolo vyhovené, ostala by totiž sporná
otázka, kto je nájomcom bytu, ktorý stav by vyžadoval nevyhnutne vyvolanie ďalšieho
súdneho konania. Vyriešenie otázky, či došlo alebo nedošlo k prechodu nájmu bytu
na odporkyňu 2/, je tak len ďalším predpokladom pre ďalšie konanie a svojou povahou tak
predstavuje riešenie len predbežnej otázky, ktoré riešenie je v samostatnom súdnom konaní
vylúčené. Na druhej strane, pokiaľ by aj na základe návrhu došlo k určeniu neplatnosti
zmluvy o prevode vlastníctva k bytu a potom k zmene zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností podľa § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení platnom od 15. októbra
2008, neriešilo by to žiadnym spôsobom také práva navrhovateľa vo vzťahu k predmetnému
bytu, ktoré súčasný stav (v prípade pravdivosti tvrdení navrhovateľa) riešiť žiada.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Navrhol napadnuté
rozhodnutie, a z rovnakých dôvodov aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že sa mu postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázal
na prísny formalistický prístup súdu pri ustálení nedostatku naliehavého právneho záujmu
na ním navrhovanom určení. Uviedol, že „uvedený dôvod je zároveň dôvodom nesprávneho
právneho posúdenia veci súdom“. V dovolaní predovšetkým uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k formulácii návrhu na určenie, že nedošlo k prechodu nájmu a určenie neplatnosti nájomnej
a následnej kúpnej zmluvy. Pri formulácii návrhu na určenie, že nedošlo k prechodu nájmu
bytu na odporkyňu 2/ vychádzal analogicky z ustanovenia § 706 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorý sa na predmetnú právu vec síce priamo nevzťahuje, vyplýva však z neho, že
zákon ním navrhovanú formuláciu petitu pozná; je možné sa domáhať na súde určenia, že
k prechodu nájmu nedošlo. Navrhovateľ ďalej dôvodil, že nie je opodstatnený záver súdov, že
ním navrhovaný petit by vec vôbec neriešil a iba by viedol k ďalším sporom. Práve namietaný
postup súdov ho núti k vedeniu ďalších sporov. Podľa navrhovateľa takýmto formalistickým
postupom súdu sa mu odňalo právo na súdnu ochranu. Poukázal tiež na to, že podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR a nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. 2 Cdo 50/2000, resp. I. ÚS 62/2000,
za rozsudok potvrdzujúci právo k nehnuteľnosti možno považovať aj také rozsudky, ktoré síce
výslovne neurčujú, kto je vlastníkom konkrétnej nehnuteľnosti, ale z nich tento údaj
nepochybne vyplýva. Tiež uviedol, že by tu boli splnené podmienky v zmysle § 34 ods. 2
zákona č. 162/1995 Z.z. aj pre zápis ním žiadaného výroku súdu do katastra nehnuteľností.
Podľa navrhovateľa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom aj tou časťou rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorou nebola pripustená zmena (rozšírenie) návrhu na začatie konania,
keďže výsledky dovtedajšieho konania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom
návrhu, pretože rozšíreným návrhom nič nové nežiadal.
Odporkyňa 1/ navrhla dovolanie navrhovateľa odmietnuť z dôvodu, že nie je
prípustné, keďže sa postupom a rozhodnutím súdov navrhovateľovi neodňala možnosť konať
pred súdom.
Odporkyňa 4/ navrhla dovolanie z rovnakých dôvodov ako odporkyňa 1/ „zamietnuť“.
Odporcovia 2/ a 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže
jeho nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho
treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. sa
rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť
prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva
a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu atď.
V posudzovanej veci však konanie súdov nižších stupňov nie je takouto vadou
postihnuté.
Dovolanie obsahuje formulácie, ktoré nasvedčujú tomu, že navrhovateľ zastáva názor,
v zmysle ktorého mu súdy odňali možnosť pred súdmi konať tým, že vec nesprávne právne
posúdili. Treba preto uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným
postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom) a nie s jeho právnym
hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré
spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav,
a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho súdneho konania – v rozhodnutí, sa
vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných
práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky všeobecne považované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je
ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011), lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemožňuje účastníkovi konania
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať.
Záver súdu, že navrhovateľ neosvedčil naliehavý právny záujem na ním požadovanom
určení práva alebo právneho vzťahu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., je súčasťou myšlienkového
procesu súdu pri právnom posudzovaní otázky procesnej prípustnosti návrhu na začatie
konania podľa tohto ustanovenia a predstavuje výsledok (zavŕšenie) tohto procesu. Výklad
dovolacieho súdu, podaný v predchádzajúcom odseku, opodstatňuje preto aj v prejednávanej
veci záver, že i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver súdov nižších stupňov o tom, že
navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetnej zmluvy, nemala
by táto skutočnosť za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Len ako poznámku k námietke navrhovateľa o odňatí možnosti pred súdom konať
nesprávnym posúdením otázky existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80
písm. c/ O.s.p. dovolací súd uvádza, že právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti
určovacieho návrhu podľa tohto ustanovenia, musí byť naliehavý v tom zmysle, že
navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu
svojich práv a oprávnených záujmov práve navrhovaným určením. Ak navrhovateľ naliehavý
právny záujem takejto kvality neosvedčí, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie
návrhu. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným
prostriedkom (procesným nástrojom) ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 98/2004
(na ktoré poukázal aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 91/2006)
uviedol, že určovací návrh nie je spravidla opodstatnený vtedy, ak ním požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah
alebo právo, teda najmä vtedy, ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné
vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva. Aj pre účely
preskúmavanej veci možno konštatovať, že pokiaľ má otázka prechodu práva nájmu
na odporkyňu 2/ a (ne)platnosti zmlúv o nájme a o kúpe bytu povahu predbežnej otázky
vo vzťahu k existencii práva navrhovateľa alebo jeho právneho vzťahu k bytu, ako je to aj
v prejednávanej veci, nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto
predbežnej otázky.
Navrhovateľ neopodstatnene tvrdí, že možnosť konať pred súdom mu bola odňatá aj
tou časťou rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou nebola pripustená zmena (rozšírenie) návrhu
na začatie konania.
K rozhodnutiu súdu o tom, či pripustí zmenu návrhu, treba uviesť, že zmena návrhu
nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného
postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1
O.s.p. dáva preto navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu
návrhu nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom
pre konanie o zmenenom návrhu (viď § 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny
návrhu pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom navrhovateľ môže uplatniť svoj
nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa
dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou návrhu, (ne)môžu byť podkladom
pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom
vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu
rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa,
navrhovateľ nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie
proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné
(viď § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.). Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania
z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v konaní
odvolacieho súdu, nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 161/2011,
schválené dňa 13. decembra 2011 občianskoprávnym kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky).
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok navrhovateľa
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešným účastníkom náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. februára 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová