Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Nc/31/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. S., bytom B., proti

žalovanému JUDr. Ľ. B., sudca Okresného súdu Trnava, Hlavná 49, Trnava, o zaplatenie

náhrady škody vo výške 3.500,00-€, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 26C

39/2011 a na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. , v konaní o vylúčenie

sudcov Krajského súdu v Trnave z prejednávania a rozhodovania veci, takto

rozhodol:

Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. A. J., JUDr. E. B., JUDr. M. K.,

JUDr. S. H., JUDr. K. S., Mgr. F. B., JUDr. M. S., Mgr. J. M., Mgr. V. Z., JUDr. P. L., JUDr.

M. U., JUDr. B. H., JUDr. R. F., JUDr. Ľ. B. ml., JUDr. I. I., JUDr. D. Š., JUDr. T. B., V.

V., JUDr. V. T., JUDr. D. W., JUDr. Ľ. J. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. (vec Okresného súdu

Trnava sp. zn. ).

Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. A. D., JUDr. Ľ. S., JUDr. M. K., Mgr. D.

Č., JUDr. K. B., JUDr. P. S., JUDr. J. K. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn (vec Okresného súdu

Trnava sp. zn. ).

O d ô v o d n e n i e

V konaní o zaplatenie náhrady škody vo výške 3.500,00-€, ktorá je vedená na

Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , oznámili sudcovia tohto okresného súdu, že

sú u nich dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a

predložili spis na rozhodnutie podľa , Krajskému súdu v Trnave ako

nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. . Pretože podľa oznámenia

sudcov Krajského súdu Trnave sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na rozhodnutie podľa , teda posúdenie, či sudcovia Krajského

súdu v Trnave sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto súde

vedená pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave

( tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia

, v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť

možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za

právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe

skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo 2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol

založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere

k ním, alebo 3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. , ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným , ďalej len „listina“;

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. , ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi ( listiny; , ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

(a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej

moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok

rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre

sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich

úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni

vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno

pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek

právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti

pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú

preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje . V tomto smere ako

nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a

"samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V

dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za

nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne

rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. , v ktorom sa

uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl.

144 ods. 1 , ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom“ (). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým

významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov

(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s

individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj

individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,

aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným

právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych

konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže

nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov

samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto

kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (,

).

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok ().

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

51

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( listiny, ), treba trvať

na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba

výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v

súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)

v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej

problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z

prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. ).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. A. J., JUDr. E. B., JUDr. M. K.,

JUDr. S. H., JUDr. K. S., Mgr. F. B., JUDr. M. S., Mgr. J. M., Mgr. V. Z., JUDr. P. L., JUDr.

M. U., JUDr. B. H., JUDr. R. F., JUDr. I. I., JUDr. D. Š., JUDr. T. B., V. V., JUDr. V. T.,

71

JUDr, D. W., JUDr. Ľ. J. uviedli vo svojich písomných vyjadreniach, že sa cítia byť zaujatí

pre priateľský vzťah k žalovanému.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na deklarované blízke osobné vzťahy

vymenovaných sudcov Krajského súdu v Trnave (uvedených vo výroku 1. tohto rozhodnutia),

t.j. z dôvodu ich priateľstva so žalovaným, ako už boli spomenuté, ktoré vzťahy sú relevantné

z hľadiska ustanovenia , týchto sudcov vylúčil z prejednávania a

rozhodovania danej veci.

Sudca Ľ. B. ml. je vylúčený pre jeho príbuzenský vzťah so žalovaným.

Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. A. D., JUDr. Ľ. S., JUDr. M. K., Mgr. D.

Č., JUDr. K. B., JUDr. P. S., JUDr. J. K. v písomnom vyjadrení neuviedli žiadne také

skutočnosti, z ktorých by bolo možno vyvodiť pochybnosť o ich nestrannosti.

Najvyšší súd pripomína, že samotný vzťah medzi sudcami a inými úradnými

osobami, napr. prokurátormi, advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku,

obdobne ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite. Chýba tu

preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol

vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia (poznajúci

navrhovateľa z pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú schopní nezaujato

a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah

medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tiež medzi sudcami navzájom a medzi

sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských

povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu

profesionálnosti a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. tohto

rozhodnutia vo svojich vyjadreniach netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti

o nezaujatosti týchto sudcov. Až v prípade, že by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez

rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného

vzťahu, pôjde totiž o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda

vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy

medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne ako vzťahy medzi sudcami navzájom

alebo medzi sudcami a zamestnancami súdu), ktoré však bežný pracovný a kolegiálny rámec

neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia a iné úradné osoby

navzájom osobne poznajú, pretože prichádzajú spolu pracovne do styku], nemajú samé osobe

povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto

osoby.

Sudcovia Krajského súdu v Trnave, ktorí sú vymenovaní vo výroku 2. tohto

rozhodnutia, vo svojich vyjadreniach nepotvrdili existenciu právne relevantného vzťahu

vylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. A keďže ani zo spisu nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali ich nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky tak, že títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

Sudcovia JUDr. L. S., JUDr. M. J. sú v súčasnosti na stáži na Najvyššom súde

Slovenskej republiky a sudkyňa JUDr. P. P. je na materskej dovolenke a z týchto dôvodov

nevykonávajú svoju funkciu sudcu Krajského súdu v Trnave, a ich vyjadrenie nebolo

pripájané.

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta