Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c31/375260.7c032a.pdf
PDF · 111.68 KB
No categories available
3Cdo/186/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 186/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Š. V., bývajúceho
v B., zastúpeného JUDr. M. K. advokátom so sídlom v B., proti odporkyni D. V., bývajúcej
v B., zastúpenej JUDr. D. F., advokátkou so sídlom v B., o zrušenie práva spoločného
nájmu bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 22 C 69/2005, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011 sp. zn.
2 Co 44/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 30. decembra 2009 č.k. 22 C 69/2005-196
zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k 3-izbovému bytu č. 9 nachádzajúcemu
sa v B. (ďalej len „byt“) a za ďalšiu nájomníčku bytu určil odporkyňu; rozhodol tiež
o povinnosti navrhovateľa vypratať predmetný byt do 15 dní od zabezpečenia náhradného
bytu odporkyňou. Napokon rozhodol o trovách konania. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že účastníkom konania vzniklo za trvania ich manželstva bytu právo spoločného
nájmu bytu, ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené a účastníci sa o ďalšom nájme bytu
nedohodli. Vzhľadom na to sú dané zákonné predpoklady pre zrušenie tohto práva súdom
(§ 705 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o tom, koho určí za nájomcu bytu,
vzal súd prvého stupňa na zreteľ, že maloletá dcéra účastníkov konania D. V. bola zverená po
rozvode manželstva do osobnej starostlivosti odporkyne. Údajné nedoplatky na nájomnom,
ktoré tvrdil navrhovateľ, neboli v konaní preukázané. Navrhovateľ býva v byte príležitostne
a vtedy prespáva v izbe staršej dcéry P. V.. V byte je na trvalý pobyt prihlásená aj jeho dcéra
S. V. (jej matkou je navrhovateľova družka J. Č.), ktorá ale fakticky žije s matkou v B.; túto
skutočnosť súd prvého stupňa pri rozhodovaní nepovažoval za právne významnú a prihlásenie
trvalého pobytu S. V. v byte označil za čisto účelové. Odporkyňa je síce v podiele 1/4
spoluvlastníčkou domu v katastrálnom území Studienka, tento dom ale nie je vhodný na trvalé
bývanie odporkyne a jej maloletej dcéry. Výrok o povinnosti vypratať byt odôvodnil súd
prvého stupňa poukázaním na § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. marca 2011
sp. zn. 2 Co 44/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny
(§ 219 O.s.p.) a odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
uviedol, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec správne
právne posúdil a svoje rozhodnutie primerane odôvodnil (§ 157 O.s.p.). Odvolacie námietky
navrhovateľa neboli dôvodné a týkali sa výlučne skutočností, ktoré posúdil už súd prvého
stupňa. K jeho argumentácii, že má právo vychovávať maloletú dcéru, odvolací súd uviedol,
že navrhovateľ v byte býva len príležitostne. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142
ods. 1 O.s.p.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním, ktoré odôvodnil
tým, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že
súdy nezohľadnili to, že a/ vo výmere o pridelení bytu boli uvedení D. V., Š. V. a P. V.,
b/ v konaní o rozvod manželstva účastníkov konania boli vypracované znalecké posudky
jasne vykresľujúce povahy rozvádzajúcich sa manželov a svedčiace o dôvodoch rozpadu ich
manželstva, c/ navrhovateľ v konaní o rozvod manželstva žiadal o zverenie maloletých dcér
do jeho osobnej starostlivosti, d/ staršia dcéra P. bola zverená do osobnej starostlivosti
navrhovateľa a ešte stále s ním býva v spoločnej domácnosti, e/ odporkyňa prejavuje sklony
k agresívnemu správaniu, f/ svedecké výpovede a predložené listinné dôkazy svedčia
v prospech iných záverov, než ku ktorým dospeli súdy, g/ má ústavne garantované právo
starať sa a vychovávať svoju dcéru. Za výpočtom týchto nesprávností dovolateľ opísal spôsob
terajšieho užívania bytu a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť. V dovolacom konaní sa
domáhal tiež „zrušenia práva spoločného nájmu bytu a určenia navrhovateľa za ďalšieho
nájomcu bytu“ s tým, že „odporkyňa je povinná byt vypratať do 15 dní od zabezpečenia
náhradného bytu navrhovateľom“.
Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu označila tento opravný prostriedok navrhovateľa
za procesne neprípustný (§ 238 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho
súdu za vecne správne. Dovolanie žiadala odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým zákon vytvára
účastníkovi konania procesnú možnosť, aby (len) v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne
pripúšťa, dosiahol nápravu prípadných vád konania alebo nesprávností napadnutého
rozhodnutia. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním – ani pokiaľ je procesne
prípustné – úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov
nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ktorú dovolací súd – na rozdiel
od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie
(viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil
právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý ale nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p.
Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolanie navrhovateľa by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle
tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ existenciu
týchto vád nenamietal. Vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd napriek tomu skúmal,
či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k uvedeným vadám; v dovolacom konaní však
nevyšli najavo.
Z dovolania je zrejmé, že navrhovateľ namieta neúplnosť skutkových zistení súdov
(prehliadnutie, nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie určitých skutočností).
Po obsahovej stránke tu môže ísť prípadne o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než
v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Takáto procesná vada by (keby k nej v konaní prípadne došlo) mohla byť síce
relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe by ale
nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pre prípad, že dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé
dôkazy, dovolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení
dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie
súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto
dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania
a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a
ods. 2 O.s.p.) a už preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané
v konaní na súdoch nižších stupňov.
Pre úplnosť k problematike hodnotenia dôkazov treba uviesť, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).
Navrhovateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym
posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania
(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.
3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Dovolateľ namieta, že má ústavne garantované právo starať sa o svoju maloletú dcéru
S. Velčickú a že súdy mu toto právo odopreli. Dovolací súd poukazuje na to, že čl. 41 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky zakotvuje právo rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu
a ustanovuje, že práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť
proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Pokiaľ v danej veci súdy
po vykonaní dokazovania na základe zisteného skutkového stavu dospeli k záveru o splnení
predpokladov pre aplikáciu § 705 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, nemal ich postup znaky
nerešpektovania tohto ústavne garantovaného práva. Predmetom konania bolo zrušenie práva
spoločného nájmu bytu účastníkov konania (a určenie, kto z účastníkov bude nájomcom bytu
a kto bude povinný byt vypratať). Súdmi nebolo navrhovateľovi zakázané starať sa o niektoré
z jeho detí, ani vychovávať ho; súdmi nebolo žiadne z detí odlúčené od navrhovateľa.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie navrhovateľa podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti
rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporkyni náhradu trov tohto
konania, lebo nepodala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5
O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková