Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)f50/382330.e22799.pdf
PDF · 197.16 KB
No categories available
5Sži/3/2011
Najvyšší súd 5Sži/3/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu E., so sídlom T., IČO: X.,
zastúpeného Mgr. V. Š., advokátom so sídlom N., proti ţalovanému Úradu pre verejné
obstarávanie, so sídlom Dunajská 68, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu žalovaného č. 139-P/10-2008 z 31. októbra 2008 na odvolanie ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/217/2008-21 z 20. októbra 2010 v spojení
s opravným uznesením z 21. januára 2011 č. k. 2S/217/2008-32, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 2S/217/2008-21 z 20. októbra 2010 v spojení s opravným uznesením z 21. januára 2011
č. k. 2S/217/2008-32 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 2 písm. d/ a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil ako
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť rozhodnutie ţalovaného na základe ţaloby podanej
ţalobcom a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd preskúmajúc vec postupom podľa § 244 ods. 1 OSP svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami čl. 26 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“),
§ 1 a § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) a § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
v správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“) súc toho názoru, ţe „napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť, a preto bolo potrebné ho podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP zrušiť
a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súd viazaný“.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, ţe krajský súd, hoci konštatoval,
ţe v danom prípade dotknutá osoba Občianske zdruţenie C.R.I. neudelila súhlas
so sprístupnením informácií týkajúcich sa jej zápisu do zoznamu podnikateľov, a ţe preto
je súd tej mienky, ţe správny orgán nepostupoval v rozpore so zákonom, keď uvedené
informácie nesprístupnil, vytýka ţalovanému, ţe pokiaľ vo výroku uviedol, ţe časť ţalobcom
poţadovaných informácií nesprístupnil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 211/2000 Z. z.,
potom absentuje údaj o tom, o ktoré informácie išlo, teda o ktorých platilo, ţe ţalovanému
boli odovzdané Občianskym zdruţením C.R.I. bez povinnosti uloţenej zákonom a s ktorých
zverejnením táto osoba nesúhlasila. Tieţ vytýkal, ţe v ďalšej časti výroku ţalovaný uviedol,
ţe sprístupňuje ţalobcovi informácie, na ktoré sa obmedzenie nevzťahuje, pritom však znovu
neuviedol, o ktoré informácie ide. Takto všeobecne a neurčito formulovaný výrok rozhodnutia
bez akéhokoľvek vymedzenia informácií, ktoré sa ţalobcovi poskytli a ktoré naopak ţalovaný
poskytnúť odmietol, podľa názoru krajského súdu robí rozhodnutie ţalovaného
nezrozumiteľným, a preto nepreskúmateľným, v čom videl súd hlavnú prekáţku posúdenia
jeho zákonnosti v tomto konaní.
Ďalej krajský súd citujúc ustanovenia § 250d ods. 3 OSP, § 22 ods. 1 zákona o slobode
informácií a § 49 ods. 1 správneho poriadku prisvedčil tvrdeniu ţalovaného, ţe zákon
o slobode informácií neupravuje otázku postupu správneho orgánu po tom, čo sa mu na ďalšie
konania vráti jeho prvostupňové rozhodnutie zrušené nadriadeným orgánom na základe
opravného prostriedku. Preto je treba na základe § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií
postupovať v súlade so subsidiárne platiacim správnym poriadkom, presnejšie s § 49 ods. 2
tohto zákona a rozhodnúť za danej situácie v rámci lehoty určenej v tomto ustanovení.
Krajský súd uviedol, ţe v týchto intenciách ţalovaný v konaní postupoval, a preto moţno
konštatovať, ţe k vydaniu tzv. fiktívneho rozhodnutia o nevyhovení ţiadosti ţalobcu
o sprístupnenie informácií nedošlo a ţiadosť bola vybavená v zákonom určenej lehote.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a úspešnému
ţalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej sume 109,94 eura, na účet jeho právneho
zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Tento rozsudok napadol ţalovaný v zákonnej lehote podaným odvolaním nestotoţniac
sa s názorom krajského súdu majúc za to, ţe výrok rozhodnutia je koncipovaný v súlade
so zákonom o slobode informácií a správnym poriadkom.
Citujúc ustanovenia § 18 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií ako aj § 47
ods. 1, 2 správneho poriadku uviedol, výrok rozhodnutia bol vydaný v absolútnom súlade
s vyššie uvedenými ustanoveniami, ktoré upravujú obsahové atribúty výroku ako obligatórnej
náleţitosti rozhodnutia. Výrok rozhodnutia jasne a jednoznačne obsahuje rozhodnutie vo veci
s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo.
S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/250/2009 zo dňa
26. mája 2010 mal ţalovaný za to, ţe vo výroku ţalobou napadnutého rozhodnutia ţalovaný
identifikoval všetky skutočnosti a atribúty, ktoré zakladajú preskúmateľnosť a vykonateľnosť
výroku rozhodnutia. O tejto skutočnosti svedčí aj to, ţe samotný ţalobca ako adresát
rozhodnutia v rámci ţalobných dôvodov nespochybňoval zrozumiteľnosť,
resp. preskúmateľnosť výroku rozhodnutia.
Ďalej ţalovaný konštatoval, ţe názor súdu prvého stupňa povaţuje za značne
zmätočný, a to z dôvodu, ţe výrok rozhodnutia, ktorým sa nesprístupňujú ţiadateľom
poţadované informácie nemôţe zároveň tieto informácie konkretizovať, keďţe v takom
prípade by výrok rozhodnutia obsahoval časť, v ktorej je konštatované nesprístupnenie
informácií z konkrétneho zákonného dôvodu a časť ktorá by tieto informácie bliţšie
špecifikovala. Takáto koncepcia výroku by spôsobila sprístupnenie informácií, ktorých
sprístupnenie zákon o slobode informácií v ustanovení § 11 zakazuje.
Ţalovaný zároveň uviedol a poukázal na vnútornú rozpornosť tvrdení súdu prvého
stupňa, ktorý v odôvodnení konštatuje ţe rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a zároveň uvádza, ţe cit.: „V danom prípade dotknutá osoba. Občianske
združenie C.R.I. neudelila súhlas so sprístupnením informácií týkajúcich sa jej zápisu
do zoznamu podnikateľov, a preto je súd tej mienky, že správny orgán nepostupoval v rozpore
so zákonom, keď uvedené informácie nesprístupnil.“. Ţalovanému nie je celkom zrejmé,
ako mohol súd prvého stupňa pri nepreskúmateľnom a nezrozumiteľnom rozhodnutí dospieť
k takémuto záveru. Takýto záver je podľa názoru ţalovaného moţný len v prípade
ak je rozhodnutie ako celok preskúmateľné a zrozumiteľné.
S poukazom na výrok odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zrušil
rozhodnutie ţalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. d/, ods. 3 OSP ţalovaný namietal,
ţe v odôvodnení rozsudku sa ako dôvod zrušenia uvádza iba ustanovenie § 250j ods. 2
písm. d/ OSP, pričom podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP súd môţe podľa uvedeného
ustanovenia rozhodnúť len na základe preskúmania rozhodnutia v medziach ţaloby. Uvedené
ustanovenia teda jednoznačne limituje preskúmavaciu právomoc správneho súdu dôvodmi
nezákonnosti uvedenými navrhovateľom v ţalobe. Ţalovaný mal v tejto súvislosti
za to, ţe krajský súd nepostupoval v súlade s uvedeným ustanovením OSP, nakoľko
nepreskúmateľnosť výroku rozhodnutia ako dôvod, na základe ktorého súd prvého stupňa
zrušil rozhodnutie, ţalobca v ţalobe nenapadol a nenamietal.
Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti ţalovaný navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţaloba ţalobcu sa zamieta a ţalobcovi sa náhrada trov
konania nepriznáva, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Ţalobca v písomnom vyjadrení na odvolanie uviedol, ţe nepreskúmateľnosť
rozhodnutia, a to aj jeho výroku, je vadou, na ktorú musí súd prihliadať ex offo a rozhodnutie
vţdy zrušiť, nakoľko nepreskúmateľné rozhodnutie logicky nemôţe meritórne preskúmať
vôbec, inak by nebolo nepreskúmateľné, a to bez ohľadu na dôvody uvádzané v ţalobe.
Ţalovaný má podľa ţalobcu pravdu, ţe vo výroku jeho rozhodnutia je uvedené
ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého rozhodol. Vo výroku však absentuje obsah
rozhodnutia vo veci, keďţe z neho nie je vôbec zrejmé, ktoré informácie boli, a ktoré neboli
sprístupnené. Tieto sú totiţ vo výroku označené iba opisné, ako „informácie, na ktoré
sa nevzťahuje obmedzenie prístupu informáciám podľa informačného zákona“. Výrok podľa
ţalobcu teda de iure neobsahuje rozhodnutie vo veci, iba všeobecný opis základného princípu
sprístupňovania informácii, v zmysle ktorého sa sprístupňujú všetky informácie, okrem
výslovne zákonom vylúčených. Výrok rozhodnutia však neslúţi na oznamovanie
všeobecných princípov, ale má byť výsledkom aplikácie právneho predpisu na konkrétne
skutkové okolnosti.
Ţalobca však nesúhlasil s postupom súdu, ktorý na jednej strane rozhodnutie zrušil
pre nepreskúmateľnosť a súčasne sa v rozsudku zaoberal aj vecnou správnosťou rozhodnutia.
Pokiaľ súd zrušuje rozhodnutie ako nepreskúmateľné, musí sa obmedziť na skúmanie jeho
formálnej stránky.
Výsledky vecného preskúmania rozhodnutia súdom sú pritom nelogické a v rozpore
s účelom a zmyslom právnej úpravy. Súd má síce pravdu, ţe zákon o slobode informácií
neobsahuje výslovnú úpravu o lehote na nové vybavenie veci po zrušení rozhodnutia, takúto
výslovnú úpravu však neobsahuje ani správny poriadok, na ktorý sa súd odvoláva. Správny
poriadok totiţ určuje iba lehotu na rozhodnutie po začatí konania („... do 30 dni od začatia
konania ...“), rovnako ako ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií určuje lehotu
od podania ţiadosti. Súd teda mal na výber analogicky aplikovať zákon o slobode informácií
alebo správny poriadok, pričom z neznámych dôvodov sa úplne formalistický rozhodol
aplikovať namiesto zákona o slobode informácií správny poriadok, ktorý je pre ţiadateľa
o informácie nepriaznivejší.
Výsledkom takéhoto výkladu právnej úpravy počítania lehôt je diskriminácia ţalobcu
ako ţiadateľa o informácie, ktorý nielenţe bol poškodený nesprávnym prvostupňovým
rozhodnutím, ktoré muselo byť preskúmavané v rozkladovom konaní, čím sa mu oddialilo
získanie informácie, ale paradoxne v dôsledku úspešného uplatnenia opravného prostriedku
sa ma lehota na sprístupnenie informácie podľa názoru súdu má predĺţiť z 8 pracovných dní
na 30 aţ 60 kalendárnych dní.
Súd tieţ podľa ţalobcu nesprávne (a nadbytočne) v odôvodnení uviedol, ţe ţalobcom
poţadované informácie sú informáciami poskytnutými treťou osobou bez právnej povinnosti.
Súd pritom vôbec nereagoval na argumentáciu ţalobcu, ţe listiny predloţené ţalovanému
podnikateľom, ktorý ţiada o zápis do zoznamu podnikateľov vedeného ţalovaným, neboli
predloţené bez právnej povinnosti, nakoľko podaním ţiadosti podnikateľovi vznikne zákonná
povinnosť tieto listiny predloţiť a predkladať ich aj v budúcnosti pri kaţdej zmene
príslušných údajov. Nesplnenie tejto povinnosti je sankcionované zastavením konania
a nevykonaním zápisu. Pokiaľ by podnikateľ ţiadajúci o zápis nemal právnu povinnosť listiny
predloţiť, nemohlo by dôjsť k zastaveniu konania ako reakcii na nesplnenie neexistujúcej
povinnosti. Podnikateľ teda síce naozaj nemá povinnosť poţiadať o zápis, pokiaľ tak však
urobí. Jeho právne postavenie sa zmení a vzniknú mu nové povinnosti, napríklad aj povinnosť
predloţiť a opätovne predkladať potrebné doklady.
Odvolací návrh ţalobca nepodal, uplatnil však náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 157,09 eura.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného
je dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva ide.
Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môţe účastník
správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné
súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom
konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej
osoby.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného
o čiastočnom vyhovení ţiadosti ţalobcu o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode
informácií.
Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo
na informácie sú zaručené.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie moţno obmedziť zákonom,
ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26 ods. 4
ústavy).
Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie
o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (§ 26
ods. 5 ústavy).
Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava“) v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo
na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie
do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako
aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bliţšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 236/06–59 zo dňa 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu
voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5
citovaného článku ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví
zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktieţ Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5).
Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy medze základných práv a slobôd moţno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných
práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto
obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody
moţno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných
(čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody.
Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo
na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 ústavy obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu
prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemoţno povaţovať za absolútne vylúčenie
moţnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu
do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento
zásah moţno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09-34 zo dňa 19. januára 2011).
Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami kaţdého
subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť
informácie moţno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým
pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Rozsah
obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne.
Ústava prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú
predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predloţiť
oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány
verejnej moci nemusia predloţiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim,
ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria
informácie, ktoré nemoţno zverejniť, pretoţe ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26
ods. 4 ústavy. Ústava neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda
neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môţe vyhľadávať,
prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemoţno vyhľadávať,
prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môţu byť všetky informácie, pokiaľ
nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 ústavy.
Zákon o slobode informácií v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah
slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup
k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 aţ § 13 tohto zákona, pričom najvyšší súd
sa bude zaoberať obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1
písm. d/ a § 5 ods. 8 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré sú v predmetnej veci
sporné.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 211/2000 Z. z. povinná osoba obmedzí
sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak jej bola odovzdaná osobou, ktorej
takú povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila,
ţe so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu povinnej osoby neodpovie osoba
oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie do siedmich dní, predpokladá
sa, ţe so sprístupnením informácie súhlasí. Na tieto následky musí byť osoba vo výzve
upozornená,
Ustanovenie písmena a/ sa nepouţije, ak ide o informácie, ktoré sa získali za verejné
financie, alebo ak sú to informácie týkajúce sa pouţitia takých prostriedkov, alebo ak ide
o informácie o nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom obce (§ 11 ods. 2 zákona
č. 211/2000 Z. z.).
Pri sprístupňovaní informácií, ktoré získala povinná osoba od tretej osoby na plnenie
úlohy na základe osobitného zákona, podľa ktorého sa na povinnú osobu vzťahuje povinnosť
mlčanlivosti alebo iná prekáţka ochraňujúca informácie pred zverejnením alebo zneuţitím,
ktoré však moţno podľa tohto zákona sprístupniť, sprístupní povinná osoba len tie informácie,
ktoré priamo súvisia s jej úlohami (§ 11 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.).
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko,
ţe obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie
podľa predstáv a očakávaní sťaţovateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03, či II. ÚS 514/2010 –
www.concourt.sk).
Podľa § 14 ods. 2 zákona o slobode informácií zo ţiadosti o sprístupnenie informácií
musí byť zjavné, ktorej povinnej osobe je určená, kto ju podáva, ktorých informácií sa týka
a aký spôsob sprístupnenia informácie ţiadateľ navrhuje. Podľa odseku 3 uvedeného
ustanovenia ak ţiadosť nemá predpísané náleţitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba
bezodkladne vyzve ţiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní,
neúplnú ţiadosť doplnil. Poučí ţiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek
výzve povinnej osoby ţiadateľ ţiadosť nedoplní a informáciu nemoţno pre tento nedostatok
sprístupniť, povinná osoba ţiadosť odloţí.
Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z. z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva
povinná osoba tak, ţe sprístupní poţadované informácie vrátane sprievodných informácií
po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.
V danom prípade predmetom ţiadosti o informácie bolo sprístupnenie informácie
týkajúcej sa zápisu Občianskeho zdruţenia C.R.I., IČO: X. do zoznamu oprávnených
podnikateľov a sprístupnenie celého obsahu spisu týkajúceho sa tohto zápisu, vrátane
sprievodných informácii, formou zaslania kópií dokumentov.
Zákon o slobode informácií nevyţaduje zdôvodnenie ţiadosti o sprístupnenie
informácie, t. j. ţiadateľ nemusí v ţiadosti uviesť na aký účel poţadovanú informáciu ţiada.
Zákon sám pojem „informácie“ nedefinuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (pozri
napr. rozsudky vo veciach sp. zn. 3Sţ/16/2004, sp. zn. 1SţoNS/1/2006, sp. zn. 2Sţo/19/2008,
sp. zn. 5Sţi/4/2010 či sp. zn. 8Sţi/2/2010) uviedol, ţe podľa obsahu slova je informáciou
správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej
fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom
vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Informáciou
je aj štatistické spracovanie údajov.
Zo znenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe informáciou je aj poskytovanie obsahu spisu
alebo rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch (kúpne či iné zmluvy), ktoré
10 5Sţi/3/2011
sú súhrnom mnoţstva údajov a ujednaní rôznej povahy, poţívajúcich rôznu ochranu,
a to tretím osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania ani subjektmi právnych vzťahov
zaloţených uvedenými úkonmi (nie sú zmluvnými stranami).
Zo znenia zákona o informáciách nemoţno vyvodzovať ani to, ţe informáciou by malo
byť spracovanie údajov podľa poţiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie
ţiada. Takisto nevyplýva zo zákona o informáciách moţnosť (tretích osôb) získania napríklad
rôznych dokumentov o právnych úkonoch, ktoré sú súhrnom mnoţstva údajov, či dohôd
a postupov rozličného charakteru, poţívajúcich rôznu právnu ochranu.
Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala
povinnosť získavať, vyţadovať, zhromaţďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca
spracovávať materiály, poţadované ţalobcom ako ţiadateľom o informáciu,
ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona
o informáciách nevyplýva, ţe by povinné osoby museli vykonávať na ţiadosť oprávnených
osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia,
či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na poţiadanie oprávnených osôb. Oprávnené
osoby môţu poţadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré
má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na ţiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad,
podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej
sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré
má k dispozícii, by ţiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn
nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Ţiadosť o poskytnutie
informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho,
aby sa ţiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby.
Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor
vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré
za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú.
Z administratívneho spisu najvyšší súd zistil, ţe ţalovaný ţalobou napadnutým
rozhodnutím zmenil rozhodnutie úradu č. 223-211/2008 zo dňa 10. októbra 2008 o odmietnutí
poskytnutia informácie týkajúcej sa zápisu občianskeho zdruţenia C.R.I. tak, ţe účastníkovi
konania podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o slobode informácií nesprístupňuje informácie
týkajúce sa zápisu občianskeho zdruţenia C.R.I. do zoznamu podnikateľov,
a ţe mu sprístupňuje informácie, na ktoré sa nevzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám
11 5Sţi/3/2011
podľa informačného zákona a v odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedol, ţe účastníkom konania
poţadované informácie, resp. dokumenty, konkrétne ţiadosť o zapísanie do zoznamu
podnikateľov a doklady podľa § 26 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní
a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, boli úradu ako
povinnej osobe v zmysle § 2 zákona o slobode informácií odovzdané občianskym zdruţením
C.R.I., a to v súvislosti so zápisom tohto občianskeho zdruţenia do zoznamu podnikateľov.
Vzhľadom na skutočnosť, ţe tieto informácie boli úradu odovzdané osobou, ktorá nemá status
povinnej osoby v zmysle § 2 zákona o slobode informácií, úrad podľa § 11 ods. 1 písm. a/
zákona o slobode informácií listom zo dňa 29. septembra 2008 vyzval občianske zdruţenie
C.R.I. k udeleniu súhlasu na sprístupnenie informácii poţadovaných účastníkom konania.
Občianske zdruţenie C.R.I. listom zo dňa 02. októbra 2008 úradu oznámilo, ţe nesúhlasí
so sprístupnením informácií týkajúcich sa zápisu občianskeho zdruţenia C.R.I. do zoznamu
podnikateľov. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť úrad v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona
o slobode informácií. Nesprístupní účastníkovi konania informácie, ktoré boli občianskym
zdruţením C.R.I. v súvislosti so zápisom do zoznamu podnikateľov odovzdané úradu. Ďalej
uviedol, ţe informácie tvoriace súčasť spisu, ktorý sa týka zápisu občianskeho zdruţenia
C.R.I. do zoznamu podnikateľov, ktoré nemajú status informácií v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/
zákona o slobode informácií, úrad účastníkovi konania sprístupní podľa § 16 zákona
o slobode informácií, a ţe v prílohe tohto rozhodnutia úrad účastníkovi konania zasiela
fotokópie dokumentov týkajúce sa zápisu občianskeho zdruţenia C.R.I. do zoznamu
podnikateľov, na ktoré sa nevzťahuje reţim nesprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona
o slobode informácií.
Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu v prvom rade nebolo moţné ponechať
bez povšimnutia, ţe ţaloba ţalobcu obsahuje síce plno teoretických úvah a citácií zákonných
ustanovení, nevyplývajú z nej však podstatné náleţitosti, ktoré od ţaloby poţaduje
ustanovenie § 249 ods. 2 OSP a ustanovenie § 247 ods. 1 OSP.
Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva ţalobcovi
z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náleţitostí
ţaloby aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom ţalobca vidí
nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.
Zákon v ustanovení § 249 ods. 2 OSP kladie na obsah ţaloby tak podmienky
všeobecné (§ 42 ods. 3 OSP a § 79 ods. 1 OSP) ako aj podmienky osobitné pre správne
12 5Sţi/3/2011
súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v § 249 ods. 2 OSP. Ţaloba musí preto obsahovať okrem
označenia napadnutého rozhodnutia, označenia účastníkov konania a presného označenia
výrokov, ktoré ţalobca napáda (najmä ak rozhodnutie pozostáva z viacerých výrokov)
aj ţalobné dôvody.
Keďţe predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná
správnosť), má včasné, správne a úplné formulovanie ţalobných dôvodov zásadný význam.
Táto poţiadavka na ţalobcu je v správnom súdnictve o to významnejšia, ţe podľa § 250h
ods. 1 OSP je súd viazaný rozsahom ţaloby od jej podania a ţalobca uplynutím dvojmesačnej
lehoty od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemá moţnosť ţalobné
dôvody rozširovať.
Zo ţaloby musí byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké ţalobné dôvody uvádza ţalobca
na podporu svojho tvrdenia podľa § 247 ods. 1 OSP, ţe dotknutým rozhodnutím bol
na svojich právach ukrátený. Súd nemôţe z vlastnej iniciatívy za ţalobcu nahradiť ţalobné
dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie moţné vady napadnutého rozhodnutia.
Ak podľa ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba povaţovať za osobitnú náleţitosť ţaloby
aj konkrétne tvrdenie ţalobcu, ţe bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
a postupom správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho
predpisu, nestačí uviesť iba všeobecné tvrdenie, ţe zákon bol porušený, ţalobca musí
poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona.
Zhora uvedené poţiadavky ţaloba ţalobcu nie celkom spĺňa, najmä z nej nie je zrejmé,
či ţalobca napáda iba nevyhovujúcu časť rozhodnutia ţalovaného alebo aj jeho vyhovujúcu
časť, t. j. či nie je spokojný ani s rozsahom zaslaných dokumentov a aké dokumenty ţiada ešte
poskytnúť (hoci aj jeho ţiadosť o poskytnutie informácie je v tomto smere značne neurčitá).
Aţ vtedy by bolo moţné hovoriť o nepreskúmateľnosti rozhodnutia ţalovaného v zmysle
§ 250j ods. 3 OSP. Zrušenie rozhodnutia ţalovaného podľa § 250 ods. 2 písm. d/ OSP
neprichádza v danom prípade do úvahy, nakoľko ţalobca tento ţalobný dôvod v ţalobe
neuviedol.
Súd nevyhľadáva za účastníka (ţalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 OSP majú tvoriť obsah ţaloby a určovať rozsah
preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa § 250h ods. 1 OSP viazaný.
13 5Sţi/3/2011
Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých
preskúmava na základe podanej ţaloby zákonnosť ţalobou napadnutého rozhodnutia.
Preto sa moţno stotoţniť s námietkami ţalovaného uvedenými v odvolaní ohľadom
zmätočnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozsudku.
Taktieţ riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu vyţaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nedostatok riadneho, dostatočného
a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, avšak ak ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (bliţšie k tomu pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994,
séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-
B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Súd prvého stupňa tým, ţe prekročil ţalobné dôvody ţalobcu prezentované
v ţalobe bez bliţšieho odôvodnenia a nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu v súlade s ustanoveniami piatej časti OSP, spôsobil pochybnosť
o zákonnosti a vecnej správnosti svojho rozhodnutia, najmä aj výrok rozhodnutia
nie celkom korešponduje s jeho odôvodnením, keď odôvodnenie vo výroku pouţitého
ustanovenia § 250j ods. 3 OSP celkom absentuje.
Krajský súd tieţ opomenul, ţe v zmysle čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je úlohou všeobecného súdu podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem
nachádzajúcich sa v zákonoch, pričom mu predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Preto je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj nepresvedčivé.
14 5Sţi/3/2011
Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov a vo vzťahu k obsahu súdneho
a pripojeného administratívneho spisu nebolo moţné súhlasiť so záverom krajského súdu,
ţe preskúmavané rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodov vo výroku napadnutého rozsudku
uvedenými.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací z týchto dôvodov odvolaním
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave musel podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP
v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP s poukazom na § 212 ods. 3 OSP a podľa § 221 ods. 1
písm. h/ OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).
V ďalšom konaní krajský súd vec znova prejedná a o nej rozhodne, pričom sa bude
musieť podrobne vyporiadať aj so ţalobnými dôvodmi aj s námietkami ţalovaného
vznesenými v odvolaní, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, a jeho nové
rozhodnutie musí zodpovedať zákonu.
Podľa § 250ja ods. 4 a § 226 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP v ďalšom konaní
je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. decembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková