Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Nc/75/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky V. J., bývajúcej v Č.

zastúpenej Centrom právnej pomoci, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 12, proti

odporcom 1/ Ing. Z. P. bývajúcej v V.V.Č., 2/ V. P. bývajúcej v C. zastúpeným Advokátskou

kanceláriou JUDr. S. s.r.o., so sídlom v Č., o určenie práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu a uloženie povinnosti strpieť výkon práva prechodu a návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. ,

o vylúčení predsedníčky senátu Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na tomto súde pod sp. zn. , takto

rozhodol:

Predsedníčka senátu Krajského súdu v Žiline JUDr. A. P. n i e j e v y l ú č e n á

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10 Co

290/2011.

O d ô v o d n e n i e

V odvolacom konaní, ktoré je na Krajskom súde v Žiline vedené pod sp. zn.

oznámila predsedníčka senátu JUDr. A. P., že sa cíti vo veci zaujatá, žiada

o vylúčenie a súhlasí aby bola vec pridelená na prejednanie inému sudcovi. Uviedla, že

odporkyňa 1/ zabezpečovala reštauračné služby pre svadobnú hostinu jej dcéry. Pri

organizovaní tejto rodinnej udalosti sa viackrát osobne stretli a rokovali, vytvoril sa medzi

nimi nielen štandardný vzťah „ poskytovateľ služby a zákazník“ , ale aj vzťah srdečný,

priateľský, s poznaním aj rodinných a osobných podmienok. V doplnení tohto vyjadrenia ( na

požiadanie predsedu Krajského súdu v Žiline JUDr. Urbana ) uviedla, že s odporkyňami 1/, 2/

sa v súkromí vôbec nestretáva a jej stretnutia s odporkyňou 1/ sú skôr ojedinelé a náhodné,

avšak pri týchto sa porozprávajú inak než vo formálnej rovine

27

Predseda Krajského súdu v Žiline mal za to, že podľa , nie je dôvod

pochybovať o nezaujatosti JUDr. P. a predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu (

Najvyšší súd Slovenskej republiky ) na rozhodnutie o jej (ne)vylúčení z prejednávania

a rozhodovania. Uviedol, že na to, aby došlo k právom dovolenému odňatiu účastníka

zákonnému sudcovi (prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu), je nutné aby vzťah do

ktorého sa sudca dostal pri opakovanom kontakte s okolím, zásadným spôsobom presiahol

rámec štandardnej komunikácie. Z hľadiska tvrdeného priateľského vzťahu by teda malo ísť

nielen o príležitostné stretnutia, ale i o vytvorenie vnútorného – emocionálneho vzťahu, čo

v danej veci JUDr. P. neuvádza.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline

( tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky senátu krajského súdu z aspektu existencie dôvodov,

pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom

z ustanovenia , v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť

k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom

a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným

ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu

považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu

sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. , ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným , ďalej len „listina“;

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. , ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi ( listiny; , ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

(a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej

47

moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok

rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre

sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich

úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni

vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno

pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek

právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti

pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú

preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje . V tomto smere ako

nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a

"samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V

dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za

nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne

rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. , v ktorom sa

uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl.

144 ods. 1 , ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom“ (). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým

významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov

(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s

individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj

individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,

aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným

právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych

konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže

nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov

samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto

kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (,

). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom

zabezpečení.

Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému

a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho

súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích

57

prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú

nesmie nikto ohroziť.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa

prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok ().

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( listiny, ), treba trvať

na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba

výnimočne a naozaj zo závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v

súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)

v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej

problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či je takáto obava objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom

prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu

(Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.

Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,

konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať

tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho

automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že

spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a

interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o

nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a

77

rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP

nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich

zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti

nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS

332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Nestrannosť sudcu by teda nemala ohroziť skutočnosť, že účastníčka konania

zabezpečovala svadobnú hostinu pre dcéru sudkyne. Sudca je predstaviteľom súdnej moci.

Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická

(súkromná) osoba – subjektom práv a povinností a vstupuje do mnohých interpersonálnych

vzťahov rôznej intenzity. Až v prípade, že by tento vzťah nadobudol charakter bližšieho

osobného – priateľského vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti

o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

predpokladaný ustanovením . Bližší osobný – priateľský vzťah je vzťah

takej intentzity, ktorá presahuje rámec bežnej interakcie medzi občanmi a predpokladá

vytvorenie si určitého vnútorného emocionálneho vzťahu-puta medzi jeho účastníkmi,

navonok sa prejavuje aj pravidelnými priateľskými stretnutiami i za účasti ostatných

rodinných príslušníkov, spoločným trávením času, rôznych pobytov a dovoleniek.

Z vyjadrenia JUDr. P. nevyplýva, že by jej vzťah k odporkyni 1/ bol takej intenzity akú

predpokladá . Pre vznik dôvodných pochybností, ktoré by mali za následok

vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania danej veci je nutné, aby kontakty sudcu

s okolím zásadným spôsobom presiahli rámec štandardnej komunikácie a z hľadiska

tvrdeného priateľského vzťahu by nadväzne nemalo ísť len o náhodné stretnutia ktoré

konštatuje JUDr. P..

Akceptácia príliš rozširujúceho nazerania na okolnosti spochybňujúce nestrannosť

sudcu môže v konečnom dôsledku viesť k situácii, že pri dlhodobejšom výkone funkcie

(sudcu) konkrétnym sudcom sa vytvorí nemalý okruh osôb ( blízki príbuzný sudcu vrátane ich

partnerov, resp im blízkych osôb; vzdialenejší príbuzní sudcu; známi a susedia sudcu; rodičia

spolužiakov detí sudcu atď. ) vo vzťahu ku ktorým, ako účastníkom konania, by nemohol byť

činný dotknutý sudca. Takýto prístup by bol nielen fakticky kontraproduktívny, ale aj

právne/ústavne dlhodobo neudržateľný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná skutočnosť, že sudca sa zo svojich

subjektívnych hľadísk “cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi konania alebo k zástupcovi

účastníka alebo že sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade by mohli

vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z

prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých sudca

subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatom prístupe, nie sú ničím

objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho

nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami objektívnej povahy, so zreteľom na

ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej

situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku

nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné záruky takéhoto charakteru vyplývajú v

právnom poriadku Slovenskej republiky predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého

postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej moci v demokratickej spoločnosti.

Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2

ods. 2 o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto

práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu

vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom

prípade naplnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie ( ) v predmetnej veci

založil na vzájomnej korelácii a vyvážení oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak

subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva, ústavného súdu a tiež vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade

menovanej predsedníčky senátu nemožno mať pochybnosti o jej nezaujatosti, ktoré by boli

relevantné v zmysle Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

neexistuje žiadny dôvod, ktorý by objektívne zakladal pochybnosti o jej nezaujatosti,

nemožno objektívne pochybovať o tom, že by voči účastníkom nepostupovala nezaujato,

neutrálne, že by im nepriznala rovnaké možnosti sa uplatnenie všetkých práv účastníka

občianskeho súdneho konania, a vôbec, že by vec objektívne – podľa svojho najlepšieho

vedomia a svedomia – neposúdila so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre

rozhodnutie.

Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by

mohla byť považovaná za relevantnú z hľadiska , nevyhovel vznesenej

námietke zaujatosti a rozhodol tak, že sudkyňa Krajského súdu v Žiline JUDr. Amália P. nie

je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. decembra 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta