Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/192/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R., IČO : X., zastúpeného

JUDr. H. Č., proti ţalovanému N. H., zastúpenému JUDr. A. B., o určenie neúčinnosti

právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. ,

na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. mája 2011,

sp.zn. takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 31. mája 2011, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 28. mája 2010, č.k. -217 určil, ţe

kúpna zmluva uzavretá 26. novembra 2007 medzi predávajúcim M.M.. H.

a kupujúcim N. H., ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený

17. decembra 2007 pod X. a ktorou predávajúci previedol do výlučného vlastníctva

ţalovaného nehnuteľnosti vedené Správou katastra L. pre okres L., obec L., katastrálne

2

územie O., pôvodne na L. ako pozemky parc. č. X., ostatné plochy o výmere 102 m, parc. č.

22

X., záhrady o výmere 529 m, parc. č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 m, parc. č.

X., zastavané plochy a nádvoria

22

o výmere 573 m, parc. č. X., záhrady o výmere 81 ma stavby - rodinný dom súp. č. X.,

postavený na parc. č. X. v celosti, je voči ţalobcovi právne neúčinná. Ţalovanému uloţil

povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania účelne vynaloţené na uplatňovanie jeho práv

vo výške 100%. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, ţe sú splnené zákonné

podmienky odporovateľnosti právneho úkonu. Konštatoval, ţe ţalobu podal aktívne

legitimovaný subjekt – ţalobca, ktorý je veriteľom, pretoţe mu Okresný súd Lučenec

rozsudkom zo 7. decembra 2007, č.k. -34, ktorý bol potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. apríla 2008, č.k. priznal právo

na zaplatenie pohľadávky vo výške 239 700,- Sk s príslušenstvom od dlţníka M.M.. H.. Túto

ţalobu ţalobca podal proti pasívne legitimovanému účastníkovi, ktorý vystupoval ako

kupujúci v kúpnej zmluve z 26. novembra 2007, ktorej vklad bol povolený Správou katastra

L. 17. decembra 2007, pod č. X.. Uviedol, ţe vzhľadom na to, ţe ţalovaný je synom

predávajúceho M.M.. H., je osobou blízkou v zmysle a zároveň

je aj osobou, ktorá má z tohto právneho úkonu prospech, nakoľko s dlţníkom odporovateľný

právny úkon dojednal. Ďalej uviedol, ţe právny úkon, ktorému odporuje ţalobca, bol urobený

v posledných troch rokoch medzi dlţníkom a osobou jemu blízkou a týmto právnym úkonom

bol veriteľ dlţníka ukrátený, pretoţe dlţníkovi nezostal ţiadny majetok, z ktorého by mohol

byť ţalobca ako oprávnený v rámci exekučného konania prebiehajúceho na Okresnom súde

Lučenec uspokojený. Podľa názoru súdu kúpna zmluva z 26. novembra 2007 bola uzavretá s

úmyslom dlţníka ukrátiť veriteľa. Mal za to, ţe nakoľko bol právny úkon urobený s osobou

blízkou, veriteľ dlţníka nemusí preukazovať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa, pretoţe

sa úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá a je na osobách dlţníkovi blízkych, aby

preukázali, ţe úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náleţitej starostlivosti poznať.

Konštatoval, ţe nestačí tvrdenie ţalovaného o tom, ţe o úmysle dlţníka ukrátiť odporovaným

právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, ale musí preukázať aj to, ţe o tomto

úmysle nevedel a ani nemohol vedieť napriek tomu, ţe vyvinul náleţitú starostlivosť k

rozpoznaniu tohto úmyslu dlţníka. V uvedenej veci mal za to, ţe ţalovaný nepreukázal, ţe

vyvinul náleţitú starostlivosť na rozpoznanie toho, či predávajúci (jeho otec) ako dlţník

veriteľa nesledoval týmto právnym úkonom ukrátenie veriteľa a ţe nemohol ani pri náleţitej

starostlivosti poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. Naopak z vykonaného

dokazovania, a to aj z výpovede samého ţalovaného, mal za preukázané, ţe ţalovaný vedel o

tom, ţe ţalobca má pohľadávku voči jeho otcovi, a preto potom návrhu ţalobcu vyhovel. O

náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 7. septembra

2010, sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanému uloţil

povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 60,44 € v lehote do troch

dní k rukám jeho právnej zástupkyne. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p

konštatoval, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a správnosťou jeho

dôvodov. Rozsudok súdu prvého stupňa označil za logický, vyčerpávajúci, dôvody v ňom

uvedené zrozumiteľné a správne odôvodnené. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol

podľa a

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalovaného uznesením zo 16. marca

2011, sp.zn. rozsudok odvolacieho súdu s poukazom na ustanovenie § 237

písm. f) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, ţe bolo povinnosťou

odvolacieho súdu, aby pred svojim rozhodnutím o odvolaní ţalovaného, o ktorom rozhodoval

bez nariadenia pojednávania v zmysle , tomuto doručil vyjadrenie ţalobcu

k jeho odvolaniu a poskytol mu moţnosť sa k nemu vyjadriť.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 31. mája 2011, sp.zn.

(v poradí druhým) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanému uloţil povinnosť

nahradiť ţalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 60,44 € v lehote do troch dní k rukám

jeho právnej zástupkyne a zároveň mu uloţil povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania

v sume 120,88 € v lehote do troch dní k rukám jeho právnej zástupkyne. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, ţe po zrušení veci dovolacím súdom odstránil nedostatok

spočívajúci v nedoručení vyjadrenia k podanému odvolaniu ţalovanému. S poukazom

na ustanovenie konštatoval, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého

rozsudku a správnosťou jeho dôvodov. Rozsudok súdu prvého stupňa označil za logický,

vyčerpávajúci, dôvody v ňom uvedené zrozumiteľné a správne odôvodnené. Dodal, ţe

dôkazné bremeno nie je na strane ţalobcu, aby ten pri podanej ţalobe preukázal, ţe dlţník uţ

nemal ţiaden iný majetok, ale naopak, ak ţalovaný chce byť pri proti nemu podanej

„odporovateľnej“ ţalobe úspešný, musí majetnosť dlţníka preukázať on. O náhrade trov

odvolacieho konania rozhodol podľa a , o náhrade trov

dovolacieho konania rozhodol s poukazom na v spojitosti s

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Namietal, ţe postupom

súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom

( ), ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p) a ţe napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). K odňatiu

moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalovaného tým, ţe súd prvého stupňa

nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy a ţe súdy niţších stupňov nedostatočne odôvodnili

svoje rozhodnutia, keď sa nezaoberali jeho argumentmi, ani ním predloţenými relevantnými

dôkazmi, neprihliadli a ani nevysvetlili, prečo tvrdenia ţalobcu povaţovali

za dôveryhodnejšie neţ výpovede svedkov svedčiace v jeho prospech. Navrhol, aby dovolací

súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaţe

ţalobcu na náhradu trov konania, alternatívne rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu

zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Ţalobca navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné a zároveň ţiadal priznať náhradu

trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd, ktorý

v prejednávanej veci rozhodoval, nevyslovil záväzný právny názor v merite sporu, od ktorého

by sa odvolací súd odchýlil, keďţe rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných

dôvodov ( ). Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia

moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa , t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

pred ním konať.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho

procesných práv. O procesnú vadu v zmysle , spočívajúcu v odňatí

moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi

vykonať práva priznané mu , a to najmä právo predniesť

(doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom

predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť

na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (viď

napr. , a , , , , , ). Vada

konania podľa je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý súdny proces.

Uţ v odôvodnení zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 16. marca 2011 sp.zn. bolo uvedené, ţe odvolanie podané ţalovaným

proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 230-234) bolo doručené právnej zástupkyni ţalobcu

25. júna 2010. Písomné vyjadrenie ţalobcu k tomuto odvolaniu z 5. júla 2010 (č.l. 239-242)

bolo súdu prvého stupňa doručené 8. júla 2010, pričom zo spisu nevyplýva, ţe by bolo

doručené ţalovanému. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe

právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba

povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania

druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je

v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva

na spravodlivý proces. Keďţe v danej veci vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu nebolo doručené

ţalovanému, konštatoval, ţe v tejto súvislosti nebolo moţné odvolacie konanie povaţovať

za spravodlivé. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím

o odvolaní ţalovaného, o ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214

ods. 2 , poskytol dovolateľovi moţnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu ţalobcu

(vyjadreniu k odvolaniu). Preto dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu

základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ), v dôsledku čoho bola

dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom ( ).

Krajský súd v Banskej Bystrici po vrátení veci dovolacím súdom súdu prvého stupňa,

ktorý ju bez vykonania akýchkoľvek procesných úkon predloţil odvolaciemu súdu, zaslal

vyjadrenie ţalobcu (č.l. 239 aţ 242 spisu), priamo ţalovanému (viď č.l. 309 spisu). Následne

(viď č.l. 311 spisu) zaslal uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca

2011 sp.zn. tieţ priamo ţalovanému a právnu zástupkyňu ţalovaného

advokátku JUDr. A. B., PhD neuviedol ani v hlavičke svojho písomného vyhotovenia

rozhodnutia zo dňa 31. mája 2011 sp.zn. . Prehliadol skutočnosť, ţe uvedená

právna zástupkyňa zastupovala ţalovaného v konaní na základe plnej moci

zo dňa 27. novembra 2009 (č.l. 88 spisu), ako aj v dovolacom konaní na základe plnej moci

zo dňa 4. októbra 2010 (č.l. 267 spisu). Postupoval tak v rozpore s ustanovením § 49 ods.1

a konanie opakovane zaťaţil vadou uvedenou v ustanovení

Ţalovaný v dovolaní namietal aj to, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo

tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a ţe rozsudok je z toho

dôvodu nepreskúmateľný.

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS

4/94).

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m.m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (II. ÚS

26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj

vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1

( dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Ustanovenie i právna teória civilného procesu vymedzila

poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria

poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie vyplýva, ţe súd

je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť prečo niektoré z nich

povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia

do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu

súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie

skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní

a práve na kontradiktórne konanie (). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia

v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať

navrhnutými dôkazmi preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky

zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma

intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo I. len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Inak sa

dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1

, ale aj Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Z obsahu spisu je zrejmé, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal

s odvolacími námietkami ţalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvého

stupňa.

V odôvodení rozsudku súdu prvého stupňa absentujú úvahy, prečo súd nevzal

na zreteľ výpovede vypočutých svedkov (F. B., JUDr. I. B., M. H.), ktoré podľa názoru

ţalovaného priamo vyvracali existenciu jeho vedomosti o úmysle dlţníka ukrátiť veriteľa,

navzájom si odporujúce dôkazy nevyhodnocoval a taktieţ nevysvetlil, prečo nevykonal

ţalovaným navrhnutý dôkaz - výsluch svedkyne A. M. Dovolací súd na tomto mieste

zdôrazňuje, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý ním

navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí

vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ods. l , ). Ak

však súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto,

ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie

navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti,

zákonnosti i dôvodnosti.Z uvedených dôvodov dovolací súd

za vysporiadanie sa s námietkami ţalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu

prvého stupňa nepovaţuje stotoţnenie sa odvolacieho súdu s odôvodnením prvostupňového

rozsudku, pretoţe ani tento sa uvedenými námietkami nezaoberal.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť dostatočným podkladom

pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne

odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá

náleţitosti uvedené v , je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto

rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom

konaní náleţite argumentovať.

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie

a rozhodnutie vadou ( ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami

uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. januára 2012

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová