Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a45/382798.cc975c.pdf
PDF · 133.07 KB
No categories available
5Cdo/192/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 192/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R., IČO : X., zastúpeného
JUDr. H. Č., proti ţalovanému N. H., zastúpenému JUDr. A. B., o určenie neúčinnosti
právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 3 C 20/2009,
na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. mája 2011,
sp.zn. 13 Co 101/2011 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 31. mája 2011, sp.zn. 13 Co 101/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 28. mája 2010, č.k. 3 C 20/2009-217 určil, ţe
kúpna zmluva uzavretá 26. novembra 2007 medzi predávajúcim M.M.. H.
a kupujúcim N. H., ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený
17. decembra 2007 pod X. a ktorou predávajúci previedol do výlučného vlastníctva
ţalovaného nehnuteľnosti vedené Správou katastra L. pre okres L., obec L., katastrálne
2
územie O., pôvodne na L. ako pozemky parc. č. X., ostatné plochy o výmere 102 m, parc. č.
22
X., záhrady o výmere 529 m, parc. č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 m, parc. č.
X., zastavané plochy a nádvoria
22
o výmere 573 m, parc. č. X., záhrady o výmere 81 ma stavby - rodinný dom súp. č. X.,
postavený na parc. č. X. v celosti, je voči ţalobcovi právne neúčinná. Ţalovanému uloţil
povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania účelne vynaloţené na uplatňovanie jeho práv
vo výške 100%. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, ţe sú splnené zákonné
podmienky odporovateľnosti právneho úkonu. Konštatoval, ţe ţalobu podal aktívne
legitimovaný subjekt – ţalobca, ktorý je veriteľom, pretoţe mu Okresný súd Lučenec
rozsudkom zo 7. decembra 2007, č.k. 6 C 202/07-34, ktorý bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. apríla 2008, č.k. 17 Co 71/08 priznal právo
na zaplatenie pohľadávky vo výške 239 700,- Sk s príslušenstvom od dlţníka M.M.. H.. Túto
ţalobu ţalobca podal proti pasívne legitimovanému účastníkovi, ktorý vystupoval ako
kupujúci v kúpnej zmluve z 26. novembra 2007, ktorej vklad bol povolený Správou katastra
L. 17. decembra 2007, pod č. X.. Uviedol, ţe vzhľadom na to, ţe ţalovaný je synom
predávajúceho M.M.. H., je osobou blízkou v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka a zároveň
je aj osobou, ktorá má z tohto právneho úkonu prospech, nakoľko s dlţníkom odporovateľný
právny úkon dojednal. Ďalej uviedol, ţe právny úkon, ktorému odporuje ţalobca, bol urobený
v posledných troch rokoch medzi dlţníkom a osobou jemu blízkou a týmto právnym úkonom
bol veriteľ dlţníka ukrátený, pretoţe dlţníkovi nezostal ţiadny majetok, z ktorého by mohol
byť ţalobca ako oprávnený v rámci exekučného konania prebiehajúceho na Okresnom súde
Lučenec uspokojený. Podľa názoru súdu kúpna zmluva z 26. novembra 2007 bola uzavretá s
úmyslom dlţníka ukrátiť veriteľa. Mal za to, ţe nakoľko bol právny úkon urobený s osobou
blízkou, veriteľ dlţníka nemusí preukazovať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa, pretoţe
sa úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá a je na osobách dlţníkovi blízkych, aby
preukázali, ţe úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náleţitej starostlivosti poznať.
Konštatoval, ţe nestačí tvrdenie ţalovaného o tom, ţe o úmysle dlţníka ukrátiť odporovaným
právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, ale musí preukázať aj to, ţe o tomto
úmysle nevedel a ani nemohol vedieť napriek tomu, ţe vyvinul náleţitú starostlivosť k
rozpoznaniu tohto úmyslu dlţníka. V uvedenej veci mal za to, ţe ţalovaný nepreukázal, ţe
vyvinul náleţitú starostlivosť na rozpoznanie toho, či predávajúci (jeho otec) ako dlţník
veriteľa nesledoval týmto právnym úkonom ukrátenie veriteľa a ţe nemohol ani pri náleţitej
starostlivosti poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. Naopak z vykonaného
dokazovania, a to aj z výpovede samého ţalovaného, mal za preukázané, ţe ţalovaný vedel o
tom, ţe ţalobca má pohľadávku voči jeho otcovi, a preto potom návrhu ţalobcu vyhovel. O
náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 7. septembra
2010, sp.zn. 13 Co 136/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanému uloţil
povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 60,44 € v lehote do troch
dní k rukám jeho právnej zástupkyne. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p
konštatoval, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a správnosťou jeho
dôvodov. Rozsudok súdu prvého stupňa označil za logický, vyčerpávajúci, dôvody v ňom
uvedené zrozumiteľné a správne odôvodnené. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
podľa § 224 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalovaného uznesením zo 16. marca
2011, sp.zn. 5 Cdo 270/2010 rozsudok odvolacieho súdu s poukazom na ustanovenie § 237
písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, ţe bolo povinnosťou
odvolacieho súdu, aby pred svojim rozhodnutím o odvolaní ţalovaného, o ktorom rozhodoval
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods.2 O.s.p., tomuto doručil vyjadrenie ţalobcu
k jeho odvolaniu a poskytol mu moţnosť sa k nemu vyjadriť.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 31. mája 2011, sp.zn. 13 Co 101/2011
(v poradí druhým) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanému uloţil povinnosť
nahradiť ţalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 60,44 € v lehote do troch dní k rukám
jeho právnej zástupkyne a zároveň mu uloţil povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania
v sume 120,88 € v lehote do troch dní k rukám jeho právnej zástupkyne. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, ţe po zrušení veci dovolacím súdom odstránil nedostatok
spočívajúci v nedoručení vyjadrenia k podanému odvolaniu ţalovanému. S poukazom
na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. konštatoval, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku a správnosťou jeho dôvodov. Rozsudok súdu prvého stupňa označil za logický,
vyčerpávajúci, dôvody v ňom uvedené zrozumiteľné a správne odôvodnené. Dodal, ţe
dôkazné bremeno nie je na strane ţalobcu, aby ten pri podanej ţalobe preukázal, ţe dlţník uţ
nemal ţiaden iný majetok, ale naopak, ak ţalovaný chce byť pri proti nemu podanej
„odporovateľnej“ ţalobe úspešný, musí majetnosť dlţníka preukázať on. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., o náhrade trov
dovolacieho konania rozhodol s poukazom na § 243d O.s.p. v spojitosti s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Namietal, ţe postupom
súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
(§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p) a ţe napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu
moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalovaného tým, ţe súd prvého stupňa
nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy a ţe súdy niţších stupňov nedostatočne odôvodnili
svoje rozhodnutia, keď sa nezaoberali jeho argumentmi, ani ním predloţenými relevantnými
dôkazmi, neprihliadli a ani nevysvetlili, prečo tvrdenia ţalobcu povaţovali
za dôveryhodnejšie neţ výpovede svedkov svedčiace v jeho prospech. Navrhol, aby dovolací
súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaţe
ţalobcu na náhradu trov konania, alternatívne rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu
zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Ţalobca navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné a zároveň ţiadal priznať náhradu
trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd, ktorý
v prejednávanej veci rozhodoval, nevyslovil záväzný právny názor v merite sporu, od ktorého
by sa odvolací súd odchýlil, keďţe rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných
dôvodov (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
pred ním konať.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí
moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi
vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť
(doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom
predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť
na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (viď
napr. § 101 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý súdny proces.
Uţ v odôvodnení zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 16. marca 2011 sp.zn. 5 Cdo 270/2010 bolo uvedené, ţe odvolanie podané ţalovaným
proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 230-234) bolo doručené právnej zástupkyni ţalobcu
25. júna 2010. Písomné vyjadrenie ţalobcu k tomuto odvolaniu z 5. júla 2010 (č.l. 239-242)
bolo súdu prvého stupňa doručené 8. júla 2010, pričom zo spisu nevyplýva, ţe by bolo
doručené ţalovanému. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe
právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba
povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania
druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je
v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva
na spravodlivý proces. Keďţe v danej veci vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu nebolo doručené
ţalovanému, konštatoval, ţe v tejto súvislosti nebolo moţné odvolacie konanie povaţovať
za spravodlivé. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím
o odvolaní ţalovaného, o ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214
ods. 2 O.s.p., poskytol dovolateľovi moţnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu ţalobcu
(vyjadreniu k odvolaniu). Preto dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu
základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola
dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Krajský súd v Banskej Bystrici po vrátení veci dovolacím súdom súdu prvého stupňa,
ktorý ju bez vykonania akýchkoľvek procesných úkon predloţil odvolaciemu súdu, zaslal
vyjadrenie ţalobcu (č.l. 239 aţ 242 spisu), priamo ţalovanému (viď č.l. 309 spisu). Následne
(viď č.l. 311 spisu) zaslal uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca
2011 sp.zn. 5 Cdo 270/2010 tieţ priamo ţalovanému a právnu zástupkyňu ţalovaného
advokátku JUDr. A. B., PhD neuviedol ani v hlavičke svojho písomného vyhotovenia
rozhodnutia zo dňa 31. mája 2011 sp.zn. 13 Co101/2011. Prehliadol skutočnosť, ţe uvedená
právna zástupkyňa zastupovala ţalovaného v konaní na základe plnej moci
zo dňa 27. novembra 2009 (č.l. 88 spisu), ako aj v dovolacom konaní na základe plnej moci
zo dňa 4. októbra 2010 (č.l. 267 spisu). Postupoval tak v rozpore s ustanovením § 49 ods.1
O.s.p. a konanie opakovane zaťaţil vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalovaný v dovolaní namietal aj to, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo
tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a ţe rozsudok je z toho
dôvodu nepreskúmateľný.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS
4/94).
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m.m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (II. ÚS
26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj
vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila
poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria
poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. vyplýva, ţe súd
je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť prečo niektoré z nich
povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu
súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie
skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní
a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia
v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať
navrhnutými dôkazmi preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky
zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma
intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo I. len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Inak sa
dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1
ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal
s odvolacími námietkami ţalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvého
stupňa.
V odôvodení rozsudku súdu prvého stupňa absentujú úvahy, prečo súd nevzal
na zreteľ výpovede vypočutých svedkov (F. B., JUDr. I. B., M. H.), ktoré podľa názoru
ţalovaného priamo vyvracali existenciu jeho vedomosti o úmysle dlţníka ukrátiť veriteľa,
navzájom si odporujúce dôkazy nevyhodnocoval a taktieţ nevysvetlil, prečo nevykonal
ţalovaným navrhnutý dôkaz - výsluch svedkyne A. M. Dovolací súd na tomto mieste
zdôrazňuje, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý ním
navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí
vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 3 O.s.p.). Ak
však súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto,
ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie
navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti,
zákonnosti i dôvodnosti.Z uvedených dôvodov dovolací súd
za vysporiadanie sa s námietkami ţalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu
prvého stupňa nepovaţuje stotoţnenie sa odvolacieho súdu s odôvodnením prvostupňového
rozsudku, pretoţe ani tento sa uvedenými námietkami nezaoberal.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne
odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto
rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom
konaní náleţite argumentovať.
Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie
a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O. s.p. ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami
uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. januára 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová