Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4d7/361995.1ae176.pdf
PDF · 115.93 KB
No categories available
5Cdo/270/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 270/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. A., IČO X., zastúpeného
JUDr. H. Č., proti ţalovanému N. H., zastúpenému JUDr. A. B., o určenie neúčinnosti
právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 20/2009,
na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. septembra
2010, sp.zn. 13 Co 136/2010 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 7. septembra 2010, sp.zn. 13 Co 136/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 28. mája 2010, č.k. 3 C 20/09-217 určil, ţe
kúpna zmluva uzavretá 26. novembra 2007 medzi predávajúcim M. H.
a kupujúcim N. H., ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený
17. decembra 2007 pod X. a ktorou predávajúci previedol do výlučného vlastníctva
ţalovaného nehnuteľnosti vedené Správou katastra L. pre okres L., obec L., katastrálne
2
územie O., pôvodne na LV č. X. ako pozemky parc. č. X., ostatné plochy o výmere 102 m,
22
parc. č. X., záhrady o výmere 529 m, parc. č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 m,
parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria
22
o výmere 573 m, parc. č. X., záhrady o výmere 81 ma stavby - rodinný dom súp. č. X.,
postavený na parc. č. X. v celosti, je voči ţalobcovi právne neúčinná. Ţalovanému uloţil
povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania účelne vynaloţené na uplatňovanie jeho práv
vo výške 100%. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, ţe sú splnené zákonné
podmienky odporovateľnosti právneho úkonu. Konštatoval, ţe ţalobu podal aktívne
legitimovaný subjekt – ţalobca, ktorý je veriteľom, pretoţe mu Okresný súd Lučenec
rozsudkom zo 7. decembra 2007, č.k. 6 C 202/07-34, ktorý bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. apríla 2008, sp.zn. 17 Co 71/08 priznal právo
na zaplatenie pohľadávky vo výške 239 700,- Sk s príslušenstvom od dlţníka M. H.. Túto
ţalobu ţalobca podal proti pasívne legitimovanému účastníkovi, ktorý vystupoval ako
kupujúci v kúpnej zmluve z 26. novembra 2007, ktorej vklad bol povolený Správou katastra
L. 17. decembra 2007, pod č. V X.. Vzhľadom na to, ţe ţalovaný je synom predávajúceho M.
H., je osobou blízkou v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka a zároveň je aj osobou, ktorá
má z tohto právneho úkonu prospech, nakoľko s dlţníkom odporovateľný právny úkon
dojednal. Právny úkon, ktorému odporuje ţalobca, bol urobený v posledných troch rokoch
medzi dlţníkom a osobou jemu blízkou
a týmto právnym úkonom bol veriteľ dlţníka ukrátený, pretoţe dlţníkovi nezostal ţiadny
majetok, z ktorého by mohol byť ţalobca ako oprávnený v rámci exekučného konania
prebiehajúceho na Okresnom súde Lučenec uspokojený. Podľa názoru súdu, kúpna zmluva
z 26. novembra 2007 bola uzavretá s úmyslom dlţníka ukrátiť veriteľa. Mal za to, ţe nakoľko
bol právny úkon urobený s osobou blízkou, veriteľ dlţníka nemusí preukazovať úmysel
dlţníka ukrátiť svojho veriteľa, pretoţe sa úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá
a je na osobách dlţníkovi blízkych, aby preukázali, ţe úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa
nemohli ani pri náleţitej starostlivosti poznať. Konštatoval, ţe nestačí tvrdenie ţalovaného
o tom, ţe o úmysle dlţníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani
nemohol vedieť, ale musí preukázať aj to, ţe o tomto úmysle nevedel a ani nemohol vedieť
napriek tomu, ţe vyvinul náleţitú starostlivosť k rozpoznaniu tohto úmyslu dlţníka. Mal
za to, ţe ţalovaný nepreukázal, ţe vyvinul náleţitú starostlivosť na rozpoznanie toho, či
predávajúci (jeho otec) ako dlţník veriteľa nesledoval týmto právnym úkonom ukrátenie
veriteľa a ţe nemohol ani pri náleţitej starostlivosti poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho
veriteľa. Naopak z vykonaného dokazovania, a to aj z výpovede samého ţalovaného, mal
za preukázané, ţe ţalovaný vedel o tom, ţe ţalobca má pohľadávku voči jeho otcovi, a ţalobe
vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo 7. septembra 2010, sp.zn. 13 Co 136/2010
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2
O.s.p konštatoval, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a správnosťou jeho
dôvodov. Rozsudok súdu prvého stupňa označil za logický, vyčerpávajúci, dôvody v ňom
uvedené zrozumiteľné a správne odôvodnený. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Namietal, ţe postupom
súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
(§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p) a ţe napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu
moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalovaného tým, ţe mu súdy nedoručili
vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu. K procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. došlo aj
tým, ţe súdy niţších stupňov nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, keď sa nezaoberali
jeho argumentmi, ani ním predloţenými relevantnými dôkazmi, neprihliadli a ani nevysvetlili,
prečo tvrdenia ţalobcu povaţovali za dôveryhodnejšie neţ výpovede svedkov ním
navrhnutých a tieţ tým, ţe nevykonali ním navrhnutý dôkaz - výsluch svedkyne A. M..
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec
súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Ţalobca navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné a zároveň ţiadal priznať náhradu
trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa .
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie
ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
pred ním konať.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Ţalovaný namietal, ţe odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe mu nebolo
doručené vyjadrenie ţalobcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie
a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.
Z obsahu spisu vyplýva, odvolanie podané ţalovaným proti rozsudku súdu prvého
stupňa (č.l. 230-234) bolo doručené právnej zástupkyni ţalobcu 25. júna 2010. Písomné
vyjadrenie ţalobcu k tomuto odvolaniu z 5. júla 2010 (č.l. 239-242) bolo súdu prvého stupňa
doručené 8. júla 2010, pričom zo spisu nevyplýva, ţe by bolo doručené ţalovanému.
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov
treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka
konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred
súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti
práva na spravodlivý proces. Keďţe v danej veci vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu nebolo
doručené ţalovanému, treba konštatovať, ţe v tejto súvislosti nebolo moţné odvolacie
konanie povaţovať za spravodlivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP zo dňa
27. apríla 2010 v prípade H. proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané
na to, ţe princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého
súdneho konania, vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť
predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej
pozície vis – á - vis proti jej protistrane (pozri, napríklad, Nideröst-Huber proti Švajčiarsku,
18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).
Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje
právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť
nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa
so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované
vyššie, ods. 59). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa
môţe meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (pozri Asnar proti
Francúzsku (č. 2), č. 12316/04, ods. 26, 18. október 2007; a Vokoun proti Českej republike,
č. 20728/05, ods. 26, 3. júl 2008).
Dovolací súd poukazuje aj na to, ţe význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie
k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby
procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť
vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Bolo povinnosťou
odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní ţalovaného, o ktorom rozhodoval
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., poskytol dovolateľovi moţnosť
vyjadriť sa k písomnému podaniu ţalobcu (vyjadreniu k odvolaniu).
Preto dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva dovolateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania
a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť
povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.). Vzhľadom
na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. marca 2011
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová