Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)303/384128.6ae098.pdf
PDF · 149.98 KB
No categories available
2Cdo/145/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 145/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky D. Š., bývajúcej
v N., zastúpenej Mgr. R. K., advokátom v N., proti odporcovi S., so sídlom v B.,
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, vedenej na Okresnom
súde Bratislava II pod sp.zn. 52 C 182/2008, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Co 107/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 30. septembra 2009 č.k. 52 C 182/2008-228
zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru dohodou. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe
navrhovateľka, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno nepredloţila ţiadny dôkaz preukazujúci,
ţe by bola k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru donútená zamestnávateľom,
alebo ţe by sa v čase uskutočnenia právneho úkonu výpovede nachádzala v duševnom stave,
ktorý by spôsoboval neplatnosť tohto právneho úkonu. Z vyjadrení navrhovateľky
o okolnostiach, ktoré ju viedli k podpísaniu dohody o skončení pracovného pomeru
vyplynulo, ţe tak urobila predovšetkým z obavy, ţe s ňou pracovný pomer skončí ako prvý
odporca a zo skutočnosti, ako bude spoločensky vyzerať a čo si ľudia budú o tom myslieť, ak
jej dajú výpoveď. Poukázal na to, ţe skončenie pracovného pomeru, a to z akýchkoľvek
dôvodov, je vţdy emocionálne exponovanou skutočnosťou a predovšetkým na strane
bývalého zamestnanca sa prejavuje zmesou pocitov a emócií. Nezistil neplatnosť dohody
o ukončení pracovného pomeru ani v nedostatku oprávnenia osoby, ktorá v mene
zamestnávateľa dohodu podpísala.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 3. mája 2011
sp.zn. 5 Co 107/2010 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. Odporcovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia sa stotoţnil s názorom súdu
prvého stupňa, ţe ak zamestnávateľ prijme určité opatrenia na zabránenie ďalších porušení
povinností a pracovnej disciplíny v presvedčení, ţe zamestnanec sa takéhoto porušenia
dopustil, nemoţno hovoriť o psychickom nátlaku, resp. bezprávnej vyhráţke zamestnávateľa.
Uviedol, ţe súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní zo správneho právneho názoru.
V konaní nebolo preukázané a ani inak nevyšlo najavo, ţe by odporca zneuţil právo a konal
v rozpore s dobrými mravmi, preto dospel k záveru, ţe predmetná dohoda o skončení
pracovného pomeru je platným právnym úkonom. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Ţiadala,
aby dovolací súd buď zmenil rozsudok krajského súdu a jej návrhu vyhovel, alebo rozsudok
krajského a okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla, ţe
rozsudky okresného aj krajského súdu trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, pretoţe súdy
oboch stupňov sa nevysporiadali ňou uvádzanými tak právnymi ako aj skutkovými otázkami
uvedenými v jej odvolaní ako aj v jej písomnom podaní krátkou cestou z 3.5.2011, ako s jej
závaţným argumentmi, pričom práve tieto majú pre prejednávanú vec podstatný význam.
Tým sa jej odňala aj moţnosť náleţite tak skutkovo, najmä však právne argumentovať, proti
týmto rozsudkom a to najmä v otázke nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva,
resp. má svoj základ práve vo vade konania danej ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Takisto
poukázala na to, ţe rozhodnutie prvostupňového i odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie
navrhovateľky v zmysle ustanovenia § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 O.s.p. odmietnuť,
resp. v prípade, ţe odvolací súd dospeje k názoru, ţe proti napadnutému rozsudku je
dovolanie prípustné, aby v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie rozsudkom zamietol.
Neţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť (§ 236
a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,
preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci navrhovateľka napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani
podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom či konania nesprávne obsadeným súdom).
S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či
konanie pred súdmi niţších stupňov nebolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm.f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá moţnosť
konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle vyššie citovaného zákonného
ustanovenia je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska
§ 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
takouto vadou nie je postihnuté.
Podľa názoru dovolateľky odvolací súd ako aj súd prvého stupňa riadne neodôvodnili
svoje skutkové a právne názory v rozhodnutiach.
Zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z 157 ods. 2 O.s.p. Jeho
účelom je predovšetkým doloţiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva
súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti
odôvodnenia rozhodnutia treba, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstiţné
prednesy účastníkovi a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia,
úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané,
a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí
dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru,
ţe právo navrhovateľky na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku zodpovedá poţiadavkám uvedeným v § 157 O.s.p. Odvolací súd v celom rozsahu
stotoţnil so skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, jeho právne závery
povaţoval za správne. Pokiaľ ide o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, tento
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav (vysvetlil, ktoré
skutkové zistenia povaţoval za rozhodné), primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
(uviedol vlastné hodnotiace závery) a citoval právny predpis, ktorý aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorého vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil
(k otázke správnosti skutkových zistení i správneho právneho posúdenia veci a ich vplyvu sa
môţe dovolací súd vyjadrovať len z pohľadu prípustnosti dovolania – viď hore).
V dovolaní navrhovateľka namietala i nesprávne právne posúdenie veci a právne
závery konajúcich súdov.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym
posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Toto
ustanovenie dáva totiţ odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti (iba)
s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo
procesného predpisu na zistený skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti
účastníkovi neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného
ustanovenia (viď tieţ rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované
v časopise „Zo súdnej praxe“ pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi
niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
(porovnaj napr. rozhodnutia sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn.
3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011 a sp.zn.
Vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli spôsobilé zaloţiť ani právne závery,
na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Právne posúdenie veci súdom je
realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa
§ 237 O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním súd nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu, ktorá
je uvedená v tomto ustanovení.
Dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ e/ a g/ ustanovenia § 237 O.s.p.
Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Vzhľadom
na odmietnutie dovolania nepristúpil k posúdeniu vecnej správnosti dovolaním napadnutého
rozsudku.
Úspešnému odporcovi dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,
pretoţe si ich neuplatnil (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová