Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9d8/384131.9b3cce.pdf
PDF · 158.52 KB
No categories available
3MCdo/9/2010
Najvyšší súd 3 M Cdo 9/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne O. B., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. D. K., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi D., so sídlom v H.,
o zaplatenie 12 457,64 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp. zn. 7 C 229/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. apríla 2009 sp. zn. 12 Co 95/2009
a rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z 23. októbra 2008 č.k. 7 C 229/2005-135,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 23. apríla 2009 sp. zn. 12 Co 95/2009 a rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota
z 23. októbra 2008 č.k. 7 C 229/2005-135 a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu
Rimavská Sobota.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa žalobou z 21. júla 2005 domáhala, aby žalovanému bola uložená
povinnosť zaplatiť jej sumu 12 457,64 € (375 299 Sk) spolu so 6 % úrokom z omeškania
z tejto sumy od 16. februára 2005 do zaplatenia, ktorá podľa ňou zastávaného názoru
predstavuje jej patriacu náhrady mzdy z titulu neplatného prevedenia na inú prácu za obdobie
od 1. januára 2001 do 30. marca 2001 a z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru
za obdobie od 1. apríla 2001 do 15. februára 2005.
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 23. októbra 2008 č.k. 7 C 229/2005-135
žalobu zamietol; žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil
premlčaním žalobou uplatneného nároku v dôsledku žalovaným dôvodne vznesenej námietky
premlčania. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa premlčacia lehota na uplatnenie
nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. apríla 2001 do 15. februára 2005 z titulu
neplatného rozviazania pracovného pomeru výpoveďou (o jej neplatnosti rozhodol Okresný
súd Brezno rozsudkom zo 6. októbra 2004 č.k. 1 C 107/2001-151) a na uplatnenie nároku
na náhradu mzdy z neplatného prevedenia žalobkyne na inú prácu (o neplatnosti ktorého
rozhodol Okresný súd Brezno rozsudkom z 18. septembra 2003 č.k. 1 C 107/2001-83) začala
žalobkyni plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní [§ 262 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník
práce)], teda 6. februára 2001. Keďže žalobkyňa uplatnila právo na náhradu mzdy až žalobou
z 21. júla 2005, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, súd žalobu zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 151 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 23. apríla 2009
sp. zn. 12 Co 95/2009 napadnutý rozsudok potvrdil; žalovanému nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa
o premlčaní žalobou uplatneného nároku a zdôraznil, že žalobkyňa svoje právo neuplatnila
počas trojročnej premlčacej lehoty (§ 263 ods. 1 Zákonníka práce), lebo mylne vychádzala
z názoru, že nárok na náhradu mzdy jej vznikol až dňom právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
bola určená neplatnosť výpovede (3. decembra 2004). Tento názor žalobkyne nepovažoval
odvolací súd za správny. Uviedol, že trojročná premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, kedy
sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda 6. februára 2001 (kedy žalobkyňa oznámila
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní). Vzhľadom na to, že právo bolo
žalobkyňou uplatnené po uplynutí premlčacej lehoty a žalovaný účinne vzniesol námietku
premlčania, bolo potrebné vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd tým, že žalovaný
neuplatnil právo na náhradu trov tohto konania.
Na základe podnetu žalobkyne napadol uvedené rozsudky generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním, v ktorom
uviedol, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasil s názorom, že premlčacia lehota na uplatnenie nároku
na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce začala žalobkyni plynúť dňom
nasledujúcim po dni, keď oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa
názoru generálneho prokurátora nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru výpoveďou zo strany žalovaného nemohol vzniknúť skôr, než žalobkyňa v zmysle
§ 61 ods. 1 Zákonníka práce oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, najskôr
však až vtedy, keď sa mal skončiť pracovný pomer podľa výpovede žalovaného. V konaní
nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobkyňa 6. februára 2001 oznámila žalovanému, že trvá
na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy žalobkyňa za splnenia zákonom
predpísaných podmienok uvedených v § 61 ods. 1 a § 64 Zákonníka práce prvýkrát mohla
s úspechom uplatniť až po splatnosti náhrady mzdy. Splatnou sa jednotlivé mesačné časti
náhrady mzdy stali postupne v zmysle § 16 ods. 1 v spojení s § 22 zákona č. 143/1992 Zb.
a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách
a orgánoch a na základe dohody medzi účastníkmi konania o dni výplatného termínu
10. dňom v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom vznikol nárok na vyplatenie náhrady
mzdy. Až dňom nasledujúcim po splatnosti tej – ktorej jednotlivej mesačnej náhrady mzdy
začala plynúť pre každú jednotlivú mesačnú náhradu mzdy osobitne premlčacia lehota.
S poukazom na vyššie uvedené podliehajú premlčaniu jednotlivé mesačné náhrady mzdy,
a to podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Námietka žalovaného o premlčaní nároku
žalobkyne by bola dôvodná len vo vzťahu k tým jednotlivým mesačným náhradám mzdy,
ktoré sa stali splatnými v lehote troch rokov pred podaním žaloby na súd. To znamená, že
premlčaniu by podliehali mesačné náhrady mzdy splatné k 21. júlu 2002. Uvedený názor
zodpovedá aj názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý
zaujal napríklad v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 101/2007 a sp. zn. 4 Cdo 243/2008. Generálny
prokurátor z týchto dôvodov žiadal napadnuté rozsudky súdov nižších stupňov zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobkyňa sa v konaní o mimoriadnom dovolaní stotožnila s právnymi názormi
generálneho prokurátora a navrhla mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť.
Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
podanom generálnym prokurátorom v lehote uvedenej v § 243g O.s.p. na základe podnetu
účastníka konania, preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p. v spojení § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p. ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Vady konania uvedené v § 243f ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. neboli generálnym
prokurátorom namietané a v konaní o mimoriadnom dovolaní ani nevyšli najavo.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namieta, že napadnuté rozhodnutia
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto
náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Podľa
§ 119 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné
obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté
iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.
Podľa § 261 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde
v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Podľa § 262 ods. 1 Zákonníka práce lehota začína
plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Podľa § 263 ods. 1 Zákonníka
práce ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných
nárokov tri roky.
Najvyšší súd už v inej (skutkovo i právne obdobnej) veci o náhradu mzdy, v ktorej
v procesnom postavení žalovaného vystupoval ten istý subjekt ako v preskúmavanej veci,
konal ako súd dovolací; rozhodol v nej uznesením z 27. augusta 2009 sp. zn. 4 Cdo 243/2008,
ktoré bolo občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu 19. apríla 2010 navrhnuté
na publikovanie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky s právnou vetou, v zmysle ktorej „premlčacia lehota na uplatnenie nároku
na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti
každej jednotlivej náhrady mzdy za ten – ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná; nie je pri tom
významné, či v tom čase už bolo v konaní o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu
rozhodnuté“. Na bližšie odôvodnenie je v uvedenom rozhodnutí vysvetlené, že predpokladom
vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce
je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo
v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo
na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť skôr
než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný.
Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v čase po dni, kedy by podľa
rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť
(do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce
a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho
vzťahu). Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z hľadiska § 61
ods. 1 Zákonníka práce, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru. V zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce právo na náhradu
mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada
stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva
vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná
premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 1 Zákonníka práce na uplatnenie tohto nároku.
Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda
splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo
v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne
po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčaniu podliehajú preto jednotlivé náhrady
mzdy za ten – ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota
na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda
začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten – ktorý mesiac, za ktorý
je požadovaná. S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe
prípadne ešte nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktorej podanie
v lehote vyplývajúcej z § 64 Zákonníka práce je inak nevyhnutné na riešenie otázky
neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva.
Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je na isto postavené, či skutočne
ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť,
kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť
pracovný pomer skončený, je neplatný. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení
neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu
mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce
nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia
pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako
predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by totiž
v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo
o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu
mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená
v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce, na uplatnenie
tohto nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Treba totiž
rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania
rozhodnutím súdu. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy preto začne
plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka
práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.
K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd v ďalšej právnej veci o náhradu
mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru, v ktorej rozhodol uznesením
z 27. októbra 2009 sp. zn. 1 Cdo 180/2009; toto uznesenie bolo publikované v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 5/2010.
Právne závery najvyššieho súdu, ktoré prijal vo vyššie uvedených uzneseniach sú plne
opodstatnené aj v predmetnom konaní o mimoriadnom dovolaní. Najvyšší súd
sa v preskúmavanej veci stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, že nárok
zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vzniká najskôr
odo dňa nasledujúceho po dni, kedy mal podľa neplatného rozviazania pracovného pomeru
pracovný pomer účastníkov skončiť, a to za predpokladu, že zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a že podal v zákonom stanovenej
lehote žalobu podľa § 64 Zákonníka práce o určenie neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru. Za správny považuje najvyšší súd aj názor, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru možno úspešne uplatniť, keď nastala jeho splatnosť (§ 16
ods. 1 a § 22 zákona č. 143/1992 Zb. a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových
a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch) a zamestnávateľ sa dostal do omeškania
s jeho uspokojením. Z hľadiska premlčania tohto nároku nie je rozhodujúce, či v tom čase
už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka práce súdom rozhodnuté o neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru.
Mimoriadne dovolanie poukazuje na to, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa
domáhala náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za dobu
od 1. apríla 2001 do 15. februára 2005. Vzhľadom na to, že splatnosť tejto náhrady mzdy
(v poradí poslednej za mesiac február 2005) nastala 10. marca 2005 a žalobkyňa nárok
na túto náhradu mzdy uplatnila na súde 21. júla 2005, nie je správny názor súdov nižších
stupňov, že žalobkyni nebolo možné priznať celý tento nárok pre dôvodne vznesenú námietku
premlčania. Námietka žalovaného o premlčaní nároku žalobkyne by bola dôvodná len
vo vzťahu k tým jednotlivým mesačným náhradám mzdy, ktoré sa stali splatné v lehote troch
rokov pred uplatnením nároku predmetnou žalobou na súde (k 21. júlu 2002). Pokiaľ v danej
veci vychádzali súdy nižších stupňov z iných právnych záverov, spočívajú ich rozhodnutia
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd z tohto dôvodu mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky súdov
nižších stupňov zrušil (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.), a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách prvostupňového a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. marca 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková