Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9eb/387626.9e1abf.pdf
PDF · 211.6 KB
No categories available
3Cdo/330/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 330/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P., IČO:
X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., P. povinnej: E. H.H. nar. X., S., o vymoženie 1
244,75 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.: 5Er
509/2009, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31. júla
2012, č. k.: 19CoE 41/2012-47, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e:
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Partizánske 23. decembra 2009
požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 1 244,75 eur
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice pred súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského. súdu z 28. septembra 2009, sp. zn.: SR 02726/09,
zriadeného zriaďovateľom S. R. a. s., K., IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“). Okresný súd Partizánske poverením z 27. januára 2010 poveril súdneho
exekútora JUDr. R. K. vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Partizánske uznesením z 23. septembra 2011, č. k.: 5Er 509/2009-34
exekučné konanie zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
a uviedol, že v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov
zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení
Ústavného súdu SR z 09. decembra 2010, sp. zn.: II. ÚS 545/2010-15. Súd prvého stupňa
opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie, predloženú Zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených
súdov v exekučných veciach, kde povinným je spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúciu je
potrebné zastaviť v celom rozsahu.
Súd prvého stupňa poukázal na § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), čl. 3 smernice Rady
93/13/EHS, § 52, § 53 ods. 1, 2, a 4 Občianskeho zákonníka, rozsudok Súdneho dvora EÚ
z 27. júna 2000, O. G. E. a S. E., C-240/98 až C-244/98, rozsudok z 26. októbra 2006 vo veci
E. M. M. C. P. C. M. M., C-168/05.
Uviedol, že oprávnený a povinná uzavreli Zmluvu o úvere (ďalej len „Zmluva
o úvere“ alebo „Zmluva“), ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Súčasťou Zmluvy sú aj
všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej
rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná, dlžník ju
nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
V prípade ak chcel Zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa
pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným povinná vopred vzdala svojich práv uplatniť
svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Poukázal na ust. § 106
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve
bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj Zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť
obrátiť sa na všeobecný súd, tak takáto možnosť trvá len do podania návrhu na začatie
arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade
spotrebiteľských zmlúv je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje rozhodcovské konanie proti
dlžníkovi - spotrebiteľovi. Takýmto prijatím rozhodcovskej doložky spotrebiteľom,
oprávnený voči nemu nadobudne neprimeranú výhodu v tom, že môže sám určiť, kto
s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd má navyše logický ekonomický
záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie
čo najviac sporov). Rozhodcovská doložku súd považoval za neprijateľnú (nekalú)
podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a z toho dôvodu za absolútne neplatnú.
Z dôvodu absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto
doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Exekučný súd, preto
exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, a zároveň naň odkázal. Za
zdôraznenie správnosti dodal, že správny bol záver exekučného súdu, že v každej fáze
exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takýto postup je v súlade s ust. § 45 ods. 1
a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znenia ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom.
konaní vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v tomto ustanovení súd výkon
rozhodcovského rozsudku zastaví, bez ohľadu na štádium v akom sa exekúcia nachádza.
Predmetná rozhodcovská doložka dohodnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená,
a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec
prejednávaná riadnymi súdmi, oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej
plynú pre spotrebiteľa. Poukázal na odporúčanie komisie 98/257/ES z 30. marca 1998, aj keď
nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad dôležitých pre zabezpečenie
spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách. Veriteľ môže na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si zvolil
a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba brať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré
pri platnej rozhodcovskej doložke bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému
konaniu, preto mu nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Súd prvého stupňa vyvodil
správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto Zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto
zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské.
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. a § 237 písm. a) O. s. p., že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d) O. s. p., že v tej veci sa už
právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e) O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f) O. s. p., že súd svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na
nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na
ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi
a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na
formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť.
Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu
v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Podľa dovolateľa, ak
bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať
slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, M.,
samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno
proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice
Rady 93/13/EHS. Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1
písm. q) jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom
jazyku a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je
nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil
spory neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upravené Zákonom č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou.
Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t.j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými
súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a) O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno
aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. §
237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) až g) O. s.
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a
rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (R
117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. §
237 písm. a), d), e) a f) O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a
iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a) O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleží.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, §
57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a) O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)
O. s. p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s.r.o., P., IČO: X., proti povinnej: E. H.H. nar. X., S., o vymoženie 1 244,75 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.: 5Er 509/2009, na
základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského z 28. septembra
2009, sp. zn.: SR 02726/09 spoločnosti S. R. a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na
exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle
ustanovenia namietaného oprávneným.
Je potrebné uviesť, že prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle
§ 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt,
ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon
exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor
môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d) O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e) O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho
v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného
poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní
poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle
§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže
exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods.
1 písm. b) a c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Následne exekučný súd exekúciu zastavil v
zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e) O. s. p. nie je
preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Ďalej naplnenie tejto vady
dovolateľ vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali
s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci,
konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, že
namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so
skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237 písm.
f) O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako účastníkovi
konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto
ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 28. septembra
2009, sp. zn.: SR 02726/09 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie
uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne
skúmal, či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný. Exekučný súd dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka na podklade ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodcovský
rozsudok je neprijateľnou podmienkou a ako taká je neplatná. Z dôvodu absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na jej podklade vydaný rozhodcovský
rozsudok spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Preto súd exekúciu zastavil
v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na
zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť
vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR
(uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011, pozri aj 3Cdo 122/2011, 3Cdo
146/2011).
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri opätovnom preskúmavaní či žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo
exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na
vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§122
až 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to
oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie
nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c)
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si
každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5Cdo 230/2011).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka
obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. T. c. Š. z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. B. c. Š. z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý
záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v
danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 219 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávneného.
Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Partizánske 07. septembra 2012
navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa
týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu
oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením
z 31. júla 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu už nie je
prípustný riadny opravný prostriedok. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnený
uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie a o tomto návrhu dovolací súd
rozhodol.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,
ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej
krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá
v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez
potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,
že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú
právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie
daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej
republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde
dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c)
O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012, 3Cdo 118/2012.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust §
241 ods. 2 písm. c) O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5, §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 10. apríla 2013
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková