Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f60/384080.85bcf5.pdf
PDF · 161.3 KB
No categories available
7Cdo/116/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 116/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne G., bývajúcej v S.,
zastúpenej JUDr. T., advokátom so sídlom v N., proti žalovanému P. so sídlom v S.,
zastúpenému JUDr. H., advokátkou so sídlom v S., o nahradenie vôle uzavrieť zmluvu
o prevode vlastníctva bytu, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 10 C
175/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 3. marca 2011
sp. zn. 9 Co 158/2010 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a.
O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou doručenou súdu 24. septembra 2004 v znení jej zmeny z 24. februára 2010 sa
žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného v kúpnej zmluve o prevode
vlastníctva bytu podrobne špecifikovaným obsahom, ktorou žalovaný ako predávajúci
prevádza do vlastníctva žalobkyne ako kupujúcej byt č. 2, nachádzajúci sa na 2. nadzemnom
podlaží - vľavo bytového domu súpisné č. X. na parcele č. X., vrátane podielov na spoločných
častiach, spoločných zariadeniach v spoluvlastníckom podiele X. a príslušenstve domu (ďalej
len bytu), zapísaného v katastri nehnuteľností Správy katastra N. pre katastrálne územie S. na
liste vlastníctva č. X., nachádzajúceho sa v obci S. v celosti. Žalobu odôvodnila tým, že ako
právna nástupkyňa bývalého nájomcu bytu (nebohého manžela F.) písomnou žiadosťou z 30.
septembra 2000 požiadala žalovaného o prevod vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.
z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“ alebo
2
„zákon o vlastníctve bytov“). Žalovaný jej opakovaným žiadostiam o prevod vlastníctva bytu
z 20. marca 2002 a 23. júla 2002 nevyhovel a zmluvu o prevode vlastníctva bytu s ňou
neuzatvoril.
Okresný súd Nové Zámky. (v poradí druhým ) rozsudkom z 31. marca 2010 č.k. 10 C
175/2004-366 nahradil prejav vôle žalovaného tak, že ako predávajúci uzatvára so
žalobkyňou ako kupujúcou kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu s obsahom podrobne
špecifikovaným vo výroku rozsudku. Žalobe vyhovujúci výrok vo veci samej odôvodnil
splnením podmienok na prevod bytu do vlastníctva žalobkyne v súlade s § 5 ods. 1, ods. 2
a ods. 5, § 16 ods. 1, § 29 ods. 8, § 17 ods. 3 písm. d/ zákona č. 182/1993 Z.z. Námietku
nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne vznesenú v priebehu konania žalovaným
nepovažoval za dôvodnú, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu
v Nitre v uznesení z 20. septembra 2007 sp. zn. 9 Co 292/2006, podľa ktorého sporný byt
nemá charakter služobného bytu a preto sa na žalobkyňu ako nájomkyňu vzťahuje
ustanovenie § 29 ods. 8 citovaného zákona. V predmetnom byte žalobkyňa žila so svojim
manželom až do jeho smrti (roku 1999), žalovaný jej pravidelne fakturoval nájomné. Vôľa
žalovaného zotrvať v nájomnom vzťahu so žalobkyňou vyplýva z čl. VIII. bod 4 evidenčného
listu z 9. mája 2003 v ktorom sa uvádza, že doterajšie nájomné končí dňa 28. februára 2003
a nový nájomný vzťah začína dňom 1. apríla 2003. Žalobkyňa je nájomníčkou bytu podľa
§ 686 a násl. Občianskeho zákonníka. Za nedôvodnú považoval námietku žalovaného o
nedostatku finančných prostriedkov, keď uviedol, že by bolo v rozpore s citovaným zákonom
požadovať od žalobkyne trhovú cenu za prevod sporného bytu. Označenie sporného bytu
bolo vykonané v súlade s § 5 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona. Dôvodnosť zriadenia
vecného bremena k pozemku č. 3898/11 zodpovedajúceho právu stavby vstupu na pozemok
a prechodu cez pozemok umožňuje ustanovenie § 15 ods. 1 a 2 k § 23 ods. 5 citovaného
zákona. Namietaný spôsob vyplatenia kúpnej ceny pri podpise zmluvy nepatrí medzi
podstatné náležitosti zmluvy (§ 5 ods. 1) a preto žalovanému umožňuje domáhať sa jej
zaplatenia po vykonateľnosti rozhodnutia aj súdnou cestou. Z hľadiska platnosti zmluvy
o vlastníctve bytu žalobkyňa urobila vyhlásenie o pristúpení k zmluve o výkone správy, čím
naplnila aj predpoklady podľa § 5 ods. 1 písm. g/ citovaného zákona. Žalovaný vyhlásením
zo 14. júla 2008 uviedol, že žalobkyňa nemá žiadne nedoplatky na nájomnom (§ 5 ods. 2).
Zároveň neoddeliteľnú časť zmluvy tvorí znalecký posudok, ktorý obsahuje aj grafické náčrty
bytového domu (§ 5 ods. 5). O náhrade trov konania uviedol, že o nich rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
3
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre rozsudkom (v poradí druhým) z 3.
marca 2011 sp. zn. 9 Co 158/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 2
O.s.p. s odôvodnením, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vec správne
právne posúdil. Vychádzal zo zistení, že žalobkyňa spolu s jej nebohým manželom býva
v byte od roku 1975. Jej manžel v tom čase pracoval ako vedúci dielne u žalovaného
a predmetný byt mu bol pridelený. Dňa 1. júla 1992 manžel žalobkyne a žalovaný uzavreli
ohľadom bytu nájomnú zmluvu na dobu určitú, do 31. augusta 1993. K 1. marcu 1993
manžel žalobkyne ukončil u žalovaného pracovný pomer, v byte spolu so svojou manželkou
bývali naďalej. Po smrti manžela (17. januára 1999) žalobkyňa naďalej v byte bývala
a uhrádzala žalovanému nájomné podľa jeho oznámenia. Žalovaný zaslal žalobkyni
evidenčný list pre výpočet nájomného z 9. mája 2003, kde jej vyrubil ročné nájomné za
užívanie bytu s platnosťou od 1. marca 2003 a kde v článku VIII. bod 4 uviedol, že doterajšie
nájomné končí 28. februára 2003 a nový nájomný vzťah začína 1. marca 2003 podľa
upravenej výšky nájomného. Na tomto základe dospel k záveru o vzniku nájomného vzťahu
medzi žalobkyňou a žalovaným konkludentným spôsobom. Podľa § 1 ods. 5 zákona č.
189/1995 Zb. povahu služobného bytu byt stratil, keď nájomca ( bývalý manžel žalobkyne )
prestal vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný a prenajímateľ
(žalovaný) do troch mesiacov nájom nevypovedal. Nedostatok písomnej formy nájomnej
zmluvy nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Žalovaný si nesplnil svoju zákonnú povinnosť previesť vlastníctvo k bytu z dôvodu, že nemá
finančné prostriedky a preto jeho prevod podmieňoval zaplatením trhovej ceny bytu 170.000
Sk s čím žalobkyňa nesúhlasila. Nakoľko k uzatvoreniu zmluvy o prevode bytu nedošlo,
žalobkyňa sa musela domáhať uloženia tejto povinnosti súdnou cestou. O náhrade trov
odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval s odkazom na § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, navrhol, aby
dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu a žalobu zamietol z dôvodu, že postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Predovšetkým odvolaciemu súdu vyčítal, že nenariadil odvolacie
pojednávanie (§ 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p), čím účastníkom konania odňal možnosť konať
pred súdom. Súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože podľa dovolateľa 1/ absentuje
nájomná zmluva medzi účastníkmi konania (chýba príslušný administratívny akt, fakticky
4
obsadený byt je získaný protiprávne), 2/ nahradenie prejavu vôle v súdom konaní prichádza
do úvahy v prípade § 50a Občianskeho zákonníka, v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993
Z.z. nájomca môže podať návrh na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu, 3/ zmluva, ku ktorej
sa mal nahradiť prejav vôle má hrubé nedostatky (v označení stavby; nie je uvedené číslo
vchodu; zriadenie vecného bremena je v rozpore so zákonom; nesprávne stanovený spôsob
zaplatenia kúpnej ceny; správu bytu má realizovať žalovaný, ktorý nie je správcom; chýba
vyhlásenie predávajúceho; chýba dokumentácia, z ktorej je zrejmá poloha a plocha bytu
a nebytových priestorov), čo v konečnom dôsledku bráni uzavretiu zmluvy o prevode bytu.
Napokon súdy vo veci neaplikovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnený v Zbierke stanovísk pod č. 3/199 – por. č. 46.
Žalobkyňa navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania, považujúc
ho za neprípustné a dovolacie dôvody za neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátkou
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
5
Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť dovolania proti nemu preto
z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
V kontexte so záverom dovolacieho súdu o procesnej neprípustnosti dovolania v tomto
prípade je vhodné uviesť, že mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných
prostriedkov sa prejavuje aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie
z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).
Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia
§ 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,
vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa
toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so
zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie
procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou
osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladajú prípustnosť dovolania, ide však o
relevantné dovolacie dôvody v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento
6
prípad. Na existenciu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. nemôže
dovolací súd vziať zreteľ ani v prípade, ak by bolo na ne v dovolaní poukázané, ak ide o
procesne neprípustné dovolanie (tak ako je tomu v tomto prípade).
K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza, že
o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, že
v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.
K vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľ vidí v nenariadení
pojednávania odvolacím súdom, dovolací uvádza:
Na odňatie možnosti konať pred súdom dovolací súd prihliada z úradnej povinnosti
a pod týmto pojmom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania
odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv (napr. oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci,
navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť
procesný úkon a pod.).
7
Žalovaný v podstate namietal, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie.
Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na prejednanie odvolania nariadil
pojednávanie na 3. marca 2011, na ktoré riadne a včas predvolal JUDr. T., právneho zástupcu
žalobkyne (23. februára 2011 – č.l. 380 spisu) a JUDr. H., právnu zástupkyňu žalovaného
(22. februára 2011 – č.l. 380 spisu). Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom na
ktorom bol vyhlásený rozsudok z 3. marca 2011 (č.l. 381- 383 spisu) vyplýva, že sa ho
aktívne zúčastnili obaja právni zástupcovia účastníkov konania (žalobkyne i žalovaného).
Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie dovolateľa pokiaľ smeruje k tomu, že odvolací súd
vo veci nenariadil pojednávanie nemá reálny základ v tom, čo tvorí obsah spisu (viď č.l. 380 –
383 spisu). Z uvedeného dôvodu nebolo možné prisvedčiť jeho tvrdeniu o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V dovolaní žalovaný uviedol, v čom považuje právne závery konajúcich súdov
za nesprávne [najmä nesúhlasil s tým, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol nájomný
vzťah; tvrdil, že zmluva o prevode bytu, ku ktorej súd nahradil prejav vôle predávajúceho má
nedostatky (v označení nehnuteľnosti, nie je uvedené číslo vchodu, zriadenie vecného
bremena je v rozpore so zákonom, nesprávne je stanovený spôsob zaplatenia kúpnej ceny,
správu bytu má realizovať žalovaný, ktorý nie je správcom, chýba vyhlásenie predávajúceho,
chýba dokumentácia, z ktorej je zrejmá poloha a plocha bytu a nebytových priestorov), súdy
v tejto veci sa neriadili rozhodnutím zverejnením v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/16999 – pod. č. 46].
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym
posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Toto
ustanovenie dáva totiž odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti (iba)
s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
8
rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo
procesného predpisu na zistený skutkový stav vyjadrený v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti
účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného
ustanovenia (viď tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované
v časopise „Zo súdnej praxe“ pod č. 1/2003). Najvyšším súdom Slovenskej republiky je
zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). I keby
dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (napr.
v otázke charakteru bytu; v otázke existencie nájomného vzťahu k bytu; v otázke podstatných
náležitosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu; v otázke aplikácie existujúcej
judikatúry na daný prípad a iných) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania
v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Zo spisu vyplýva, že žalovaný v konaní na súdoch nižších stupňov realizoval svoje
procesné práva účastníka občianskeho súdneho konania a z ničoho nemožno vyvodiť, že by
mu procesným postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdmi konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti
dovolania žalovaného. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania zatiaľ súdy nerozhodovali
využijúc možnosť procesného postupu v zmysle ustanovení § 151 ods. 3 O.s.p. a § 224
ods. 4 O.s.p. Za primeraného použitia ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, ods.
4 O.s.p. a § 151 ods. 3 O.s.p. dovolací súd vyslovil, že o trovách dovolacieho konania
rozhodne súd prvého stupňa; tento rozhodne o trovách celého doterajšieho konania –
9
prvostupňového i odvolacieho), a súčasne žalobkyňu vyzve na vyčíslenie už uplatnených
trov dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta