Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžr/126/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: Slovenský pozemkový fond Bratislava,

regionálny odbor Nitra, so sídlom Za hydrocentrálou č. 6, Nitra, proti odporcovi: Obvodný

pozemkový úrad v Nitre so sídlom Štefánikova trieda č. 88, Nitra, za účasti: 1/ M., bytom

N., 2/ R., bytom N., 3/ J., bytom B., 4/ B., bytom B., 5/ A., bytom B., všetci zast.: JUDr.

Miroslavom Balážom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Podjavorinskej č. 8,

Trenčianske Teplice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

v reštitučnom konaní, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo

dňa 20. júna 2011 č. k. -45, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

zo dňa 20. júna 2011 č. k. -45 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Zúčastneným osobám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 2010/00107-1023/04-R-II. zo 04.10.2010 (č. l. 5) odporca ako

prvostupňový správny orgán podľa o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej

na účely tohto rozsudku len „“) a v súlade s

o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) a v zmysle svojich oprávnení podľa § 5

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

obvodných pozemkových úradoch v znení neskorších predpisov vyslovil, že

a) zúčastnené osoby 1/ až 5/ spĺňajú podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. o)

a preto

b) sa im priznáva vlastnícke právo k ďalej vymenovaným nehnuteľnostiam v k. ú. D.

a v k. ú. C. s tým, že

c) Správa Katastra v Nitre na základe tohto právoplatného rozhodnutia zapíše v príslušnej

časti KN nižšie uvedené údaje o vlastníkoch.

Podľa oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

2. Svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že zúčastnené osoby v svojej žiadosti

zo dňa 29.12.2004 požiadali o navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. D.

a v k. ú. C. vymenovaným vo výroku napadnutého rozhodnutia, na základe uplatneného

reštitučného titulu podľa (prevzatie nehnuteľnosti

bez právneho dôvodu).

3. Krajský súd v Nitre pôvodné rozhodnutie odporcu zo dňa 17.12.2008 rozsudkom

č. k. -40 z 20.07.2009 zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu

na nové konanie s tým právnym názorom, že v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 a 2 zákona

č. 46/1948 Sb. (z 21. marca 1948) o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva

k poľnohospodárskej a lesnej pôde prevody vlastníckeho práva k majetku po 04.04.1947

pred účinnosťou tohto zákona bez dodatočného schválenia ministerstvom pôdohospodárstva

sú neplatné.

3

Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 46/1948 Sb. převod vlastnického práva mezi živými, reálné

rozdělení spoluvlastnictví, propachtování a smluvní a exekuční zatížení půdy, která je

předmětem výkupního řízení, jsou až do konečného provedení výkupu a převzetí vykoupené

půdy přípustné jen se souhlasem ministerstva zemědělství; jinak jsou neplatné. Zákaz zatížení

půdy se však nevztahuje na daně, poplatky a jiné veřejné dávky.

Podľa § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb. právní jednání uvedená v odstavci 1, uzavřená po

4. dubnu 1947 před účinností tohoto zákona, jsou bez dodatečného schválení ministerstva

zemědělství neplatná.

4. Na základe súdneho odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

č. zo dňa 01.07.2010 sa síce stotožnil s výrokom rozhodnutia krajského súdu,

avšak z iného dôvodu, a to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom

napadnutého rozhodnutia.

5. Na základe takto vyslovených právnych názorov odporca pristúpil k zisťovaniu

skutkového stavu, z ktorého mu vyplynuli následné zistenia. Nehnuteľnosti uvedené

v uplatnenom nároku, patrili pôvodne K.K. a A. (bratia), ktorí boli ako vlastníci zapísaní

v pozemkovej knihe.

Pred rozhodným obdobím, tzn. dňa 16.05.1947, bola menovanými pred dvomi

svedkami spísaná Darovacia zmluva, podľa ktorej obdarovanou sa stala M., sestra uvedených

bratov P., tzn. stará mama oprávnených osôb. Uvedená darovacia listina však nebola zapísaná

do pozemkovej knihy. Z uvedeného dôvodu pri prechode vlastníctva na štát v zmysle zákona

č. 46/1948 Sb. o výkupe, boli vo výkupových listinách uvedení pôvodní pozemno-knižní

vlastníci, tzn. bratia obdarovanej.

6. Ďalej odporca zdôraznil, že do 31.12.1950 podmienkou nadobudnutia vlastníctva

k pozemkom zmluvou o prevode bol zápis do pozemkovej knihy, tzv. intabulačný princíp,

ktorý mal konštitutívny (právotvorný) charakter. Tento princíp bol však účinnosťou ust. § 4a

ods. 3 prelomený, a tým zákonodarca uznal skutočnosť, že v čase

po II. svetovej vojne, a najmä v období neslobody (25. február 1948 do 01.01.1990), vznikali

medzi občanmi neperfektné zmluvy, ktoré medzi nimi platili a boli všeobecne rešpektované.

Preto, ak domnelý vlastník predloží rozhodnutie o dedičstve alebo zmluvu, ktorou dokladá

vlastnícke právo, doklad o zmluve alebo doklad o inom právnom úkone o nadobudnutí

vlastníctva touto osobou alebo právnym predchodcom, môže pozemkový úrad svojím

4

rozhodnutím uznať vlastníctvo k pozemkom, hoci nedošlo k právne účinnému prevodu

len pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy.

7. Navyše odporca s poukazom na to, že v prvom reštitučnom zákone (č. )

bolo týmto právnym predpisom umožnené riešenie spáchaných krívd na majetku, čo je aj

podstatou reštitučných zákonov. Uvedený princíp zmierňovania majetkových krívd sa potom

podľa odporcu dá použiť analogicky aj pre druhý reštitučný zákon (č. ),

nakoľko v právnej teórii je toto vnímané ako analogické prepojenie zákonov, čo je podstatou

právneho systému v štáte.

8. V súvislosti s usmernením krajského súdu k výkladu ustanovenia § 13 ods. 1 a 2

zák. č. 46/1948 Sb., podľa ktorého prevody vlastníckeho práva k takémuto majetku

po 04.04.1947 bez dodatočného schválenia ministerstvom pôdohospodárstva sú neplatné,

odporca poukázal na to, že predmetný zákon č. 46/1948 Sb. bol vyhlásený dňa 14.04.1948

a predmetná darovacia zmluva bola uzatvorená už 17. mája 1947. Na základe uvedeného

odporca vyslovil právny názor, že zákon č. 46/1948 Sb. teda retroaktívne určil neplatnosť

všetkých právnych úkonov urobených po 04. apríli 1947. O tejto skutočnosti účastníci

darovacej zmluvy, ktorí konali v dobrej viere, však podľa odporcu nemohli nijako vedieť.

9. V uvedenom zmysle odporca uznal doklad o právnom úkone – darovaciu zmluvu

zo dňa 16.05.1947 za platnú a obdarovanú M. v zmysle za pôvodnú

vlastníčku uvedených nehnuteľností. Na základe citovaného záveru potom odporca uznal

vnukov menovanej M. za jej právnych nástupcov v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. e)

, tzn. s možnosťou si reštitučný nárok uplatniť a vysporiadať touto

cestou.

Podľa platí, že ak osoba, ktorej vlastníctvo

k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby

v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej

v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú

oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí ...

súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

5

10. Vo vzťahu k nehnuteľnosti evidovanej v k. ú. C. odporca konštatoval, že hoci

iba jedna polovica dotknutej nehnuteľnosti bola obdobným spôsobom vykúpená, tak bol

založený LV č. X. na Slovenský pozemkový fond v celosti.

11. Keďže odporca posúdil darovaciu zmluvu za platnú, je irelevantné, či na časť

nehnuteľností, pôvodne zapísaných na K.K., je alebo nie je založený list vlastníctva.

12. Vo vzťahu k námietke krajského súdu, či správny orgán nepreveroval aj prítomnosť

prekážky v zmysle , odporca objasnil, že z identifikácie parciel, ktorá

sa nachádza v spise, je preukázateľné, že sa jedná o pozemky, ktoré tvoria poľnohospodársky

pôdny fond, alebo do neho patria. Správny orgán zo svojej činnosti a náplne práce vie posúdiť

všetky ďalšie skutočnosti uvádzané v , preto uvedenú výtku

krajského súdu v kontexte s identifikáciou parciel a vydanými nehnuteľnosťami označil

za irelevantnú.

13. Čo sa týka možnosti nahliadnuť do podkladov rozhodnutia, odporca konštatoval,

že listom zo dňa 24.08.2010 zaslal výzvu na vyjadrenie v zmysle § 33 Správneho poriadku.

Keďže v stanovenej lehote nikto z účastníkov konania nepodal žiadne námietky, rozhodol tak,

ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

14. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ označený v napadnutom rozhodnutí ako

povinná osoba na Krajský súd v Nitre opravný prostriedok zo dňa 26.10.2010.

15. Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal rozhodnutie odporcu napadnuté

opravným prostriedkom navrhovateľa a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je

dôvodný. Na základe nasledujúcich argumentov krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil.

16. Vo svojom odôvodnení krajský súd s ohľadom na obsah podaného odvolania

posudzoval, či správny orgán vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, či boli

v konaní dodržané zásady správneho konania a či v konaní mali rovnaké postavenie všetci,

ktorí mali byť účastníkmi konania. S poukazom na ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho

6

poriadku a , dospel k záveru, že právna predchodkyňa

navrhovateľov, tzn. M. mala tieto nehnuteľnosti darované svojimi bratmi. Najmä sa krajský

súd stotožnil s názorom správneho orgánu, že v čase darovania týchto nehnuteľností

(16.05.1947) nemali zmluvné strany možnosť vedieť, že predmetná zmluva, teda právny

úkon, podliehal od 01.04.1947 dodatočnému schváleniu Ministerstva poľnohospodárstva na

základe ustanovenia a

17. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade správny

orgán vykonal dostatočné dokazovanie a postupoval v správnom konaní v súlade so správnym

poriadnom, nedopustil sa v konaní žiadneho procesného pochybenia, ktoré by malo vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd sa stotožnil v plnom rozsahu s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, a preto napadnuté rozhodnutie odporcu ako

vecne správne potvrdil.

III.

Odvolanie navrhovateľa/stanoviská

A)

18. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 27.07.2011 (č. l. 51) proti rozsudku krajského

súdu sa navrhovateľ nestotožnil so záverom krajského súdu, že v čase darovania týchto

nehnuteľností (tzn. dňa 16.05.1947) účastníci nemali možnosť vedieť, že predmetná zmluva

podliehala od 04.04.1947 dodatočnému schváleniu Ministerstva pôdohospodárstva na základe

ustanovenia a o novej pozemkovej reforme.

19. Svoje nesúhlasné stanovisko navrhovateľ odôvodnil tým, že zúčastnené osoby si

svoj nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom uplatnili po pôvodných vlastníkoch K. a A.

a nie po M.. Zúčastnené osoby však nie sú oprávnenými osobami po K. a A., nakoľko

nespĺňajú zákonné podmienky uvedené v ust. § 2 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) zák. č.

, ktoré taxatívnym spôsobom vymedzujú okruh oprávnených osôb.

20. Podľa navrhovateľa je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti prešli v rozhodujúcom

období z vlastníctva K.K. do vlastníctva štátu Výmermi Jednotného národného výboru v Nitre

č. 12.756/1949 zo dňa 29.09.1949^a č. . zo dňa 28.06.1950 podľa zák. č.

o novej pozemkovej reforme. V danom prípade mal nielen krajský súd ale

aj odporca pochybiť tým, že akceptovali reštitučný titul uvedený v ustanovení § 3 ods. 1 písm.

7

o) namiesto toho, ktorý je uvedený v ust. zák. č.

, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by dotknuté nehnuteľnosti prešli

v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu z vlastníctva M..

21. Navrhovateľ zotrval na názore, že darovaciu zmluvu zo dňa 16.05.1947 je nutné

označiť za absolútne neplatnú, nakoľko nebola dodatočne schválená ministerstvom

pôdohospodárstva v zmysle ust. a

Pri obhajobe tohto názoru navrhovateľ predovšetkým vychádzal z toho, že darovacia

zmluva bola uzatvorená počas platnosti obyčajového práva. tzn. do 31.12.1950, kedy

na Slovensku platil prísny intabulačný princíp, a bolo všeobecne známe, že vlastnícke právo

k nehnuteľnosti sa podľa v tom čase platného právneho stavu nadobúdalo až zápisom

do pozemkovej knihy a nie už uzavretím zmluvy.

Táto úprava, ktorá platila v uvedenom období, je rešpektovaná súdmi aj v súčasnosti

v prípadoch rozhodovania o vlastníckych sporov z minulosti.

22. Tiež navrhovateľ spochybňoval darovaciu zmluvu aj z toho titulu, že po uzavretí

darovacej zmluvy K.K. nakladal s nehnuteľnosťami aj po tomto dátume ako so svojim

vlastníctvom. Najmä navrhovateľ vyzdvihol tú skutočnosť, že K.K. si chcel pôdu ponechať,

nakoľko k práci na pôde sa hodlal vrátiť po návrate do vlasti, nakoľko v USA nemal starobné

poistenie.

23. Navrhovateľ tiež vyjadril nesúhlas s použitím analógie legis odporcom

na ustanovenie pre vzťahy, ktoré nemajú občianskoprávny

charakter, nakoľko analógia legis je prípustná prostredníctvom ust. § 853 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto

ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom

aj účelom im najbližšie. Preto navrhovateľ zastáva názor, že prostredníctvom možnosti

použitia analógie legis nemožno na akýkoľvek právny vzťah aplikovať ustanovenia

akéhokoľvek právneho predpisu, najmä nie, ak ide opravne vzťahy spadajúce do oblasti

verejného práva.

Podľa na základe žiadosti domnelého vlastníka

pozemkový úrad svojím rozhodnutím môže uznať vlastníctvo k pozemkom, porastom a inému

majetku tejto osobe, ak domnelý vlastník:

8

a) predloží rozhodnutie o dedičstve alebo zmluvu, ktorou dokladá vlastnícke práva,

doklad o zmluve alebo doklad o inom právnom úkone o nadobudnutí vlastníctva touto osobou

alebo jej právnym predchodcom, ak nedošlo k právne účinnému prevodu len pre nedostatok

zápisu do pozemkovej knihy,

b) preukáže, že v skutočnosti došlo k deľbe užívania nehnuteľností medzi

spoluvlastníkmi alebo k výmene pozemkov, a k prevodu nedošlo len preto, že nebol zachovaný

predpísaný úradný postup,

c) preukáže, že sám, alebo jeho právny predchodca mali pozemky, porasty alebo iný

majetok v držbe a doklad o vlastníctve nemôže predložiť, pretože buď nebolo realizované

zápisové konanie, alebo že došlo k strate alebo poškodeniu alebo zničeniu katastrálnych alebo

pozemkových operátov.

24. Záverom navrhovateľ požiadal Najvyšší súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby ho zmenil tak, že zruší rozhodnutie

správneho orgánu a vec vráti správnemu orgánu na ďalšie konanie.

B)

25. Vo svojom vyjadrení zo dňa 22.08.2011 zúčastnené osoby prostredníctvom

právneho zástupcu upozornili na pôvodný zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 01.07.2010, v ktorom bolo poukázané na predčasnosť

vydania napadnutého rozhodnutia odporcu, nakoľko navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa

k podkladom vtedy prejednávaného rozhodnutia a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania.

26. Ďalej zúčastnené osoby vyzdvihli tú skutočnosť, že hoci odporca umožnil všetkým

účastníkom sa vyjadriť, tak navrhovateľ až po vydaní (doručení) napadnutého rozhodnutia

vzniesol nesúhlasné argumenty v rovnakom rozsahu, ako v odvolaní proti rozsudku Krajského

súdu v Nitre z 20.06.2011, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu.

27. K prvému odvolaciemu dôvodu, že oprávnené osoby si uplatnili nárok

po pôvodných vlastníkoch (bratia P.) a nie po svojej príbuznej M. bez odvolávky na darovaciu

zmluvu zo 16.05.1947, zúčastnené osoby poukázali na tú skutočnosť, že až v priebehu

správneho konania oprávnené osoby preukázali, že darovacou zmluvou zo dňa 16.05.1947

prešli nehnuteľnosti do vlastníctva M., čo bol správny orgán povinný rešpektovať a s takto

vzniknutým skutkovým stavom sa vyporiadať.

9

28. Čo sa týka neplatnosti darovacej zmluvy zúčastnené osoby poukázali na str. 4 ods. 4

rozhodnutia odporcu zo 04.10.2010, kde uznal platnosť darovacej zmluvy, a súčasne dodali,

že od roku 1951 na základe bolo možné uznať vlastnícke právo

aj k nehnuteľnostiam nezapísaným do roku 1950 v pozemkovej knihe, a takto postupovala

ďalej aj súdna prax.

29. V súvislosti s uvedeným vyzdvihli význam Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd na prejednávanú vec, podľa ktorého ide o porušenie

základných ľudských práv, ak boli použité retroaktívne legislatívne opatrenia.

30. Vo vzťahu k poslednému odvolaciemu dôvodu, že nárok oprávnených osôb sa mal

posudzovať podľa a nie analogicky podľa ,

zúčastnené osoby poukázali na to, že reštitučné predpisy boli vydané za účelom aspoň

čiastočne zmierniť následky majetkových krívd, ku ktorým došlo v období neslobody.

V súvislosti s uvedeným poukázali na nálezy ÚS SR č. III 127/2010 zo dňa 22.06.2010,

č. III 185/2010 zo dňa 05.10.2010, č. III 212/2010, ktorými Ústavný súd SR riešil obdobnú

problematiku analogického použitia reštitučných predpisov.

31. Záverom zúčastnené osoby požiadali o potvrdenie napadnutého rozsudku krajského

súdu ako vecne správny a zároveň zaviazal navrhovateľa k náhrade nákladov odvolacieho

konania (vznesenie nároku bez ich konkrétneho vyčíslenia).

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

32. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd

( ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní podľa v spojení s veta prvá a

Zb. (ďalej v texte rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie

bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok,

proti ktorému je podľa ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie

prípustné, bez nariadenia pojednávania ( v spojení s )

jednomyseľne ( ) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné,

10

pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti

odvolacích dôvodov postupom uvedeným v potvrdil.

33. Najvyšší súd sa celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom

rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na druhej

strane podstatou odvolania ako aj podaného opravného prostriedku, ktorou sa navrhovateľ

domáha preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna otázka, či tvrdená neplatnosť v čase

neslobody mohla vôbec nastať. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze

skutkového zistenia.

34. Nakoľko navrhovateľ svoje súdne odvolanie oprel o viacero námietok, za účelom

riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne

vysporiadať s námietkami, ktoré navrhovateľ využil na spochybnenie zákonnosti postupu

správneho orgánu smerujúceho k vysloveniu napadnutého rozhodnutia. Až po vyslovení

ich nedôvodnosti súdom vzniká právo navrhovateľovi/odporkyni na prieskum zákonnosti

samotného rozhodnutia (meritórne námietky).

35. Predovšetkým po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného

administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 250l

ods. 2 konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné

právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje

v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty

prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom

odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia

napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom

konaní ( umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie

prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

36. Najvyšší súd konštatuje, že základnou právnou otázkou, ktorú preskúmaval krajský

súd, nie je právny výklad reštitučného titulu, ktorý si zúčastnené osoby uplatnili,

ale preukázanie oprávnenosti nástupníctva zúčastnených osôb po pani M., ktorá, ako stará

11

mama zúčastnených osôb, bola zmluvnou stranou darovacej zmluvy týkajúcej sa vydávaných

nehnuteľností, tzn. zmluvy, ktorú navrhovateľ označil za absolútne neplatnú.

37. V súvislosti s uvedeným boli Najvyššiemu súdu predložené nálezy

sp. zn. zo dňa 22.06.2010, zo dňa 05.10.2010

a , v ktorých mal Ústavný súd Slovenskej republiky podľa tvrdenia právneho

zástupcu zúčastnených osôb riešiť obdobnú problematiku analogického použitia reštitučných

predpisov.

38. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

22.06.2010 sa týka reštitučného konania o nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom

podľa v prípade prechodu vlastníctva pozemku na štát podľa vládneho

nariadenia č. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných

organizáciami socialistického sektora. Vo vzťahu k prejednávanej veci obsahuje

iba odporúčajúcu klauzulu vyslovenú nasledovne

„K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby

v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony majú

zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému

zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich

v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát

a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto zákonov

v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských

právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. “

a ďalej nasledujúce usmernenie na extenzívny výkladový prístup :

„Z uvedeného pohľadu je podľa názoru ústavného súdu prirodzenou

požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci. ktoré

rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami

materiálneho právneho štátu pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov

s určitou veľkorysosťou, a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné

nedostatky Vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu

vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne však

pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky

pričítať na vrub oprávnenej osoby.“

12

39. Predovšetkým Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou musí zdôrazniť,

že ústavný článok 144 ods. 1 medzi obligatórne rozhodovacie pramene nezaradil súdny

precedens, a preto ustanovenie je nutné vykladať s prihliadnutím

na ustanovenie o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v tom duchu, že v inom súdnom

konaní predstavuje autoritatívnu výkladovú smernicu, pokiaľ sa opak nepreukáže.

Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol

o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré je

vykonateľné jeho doručením.

40. Najvyšší súd preto v intenciách hore uvedeného usmernenia Ústavného súdu

Slovenskej republiky musí konštatovať, že neobstojí prísne pozitivistický výklad ustanovení

§ 13 zák. č. 46/1948 Sb. ponúkaný navrhovateľom. Uvedený zákon bol vydaný orgánmi

štátnej moci v období neslobody, a ako taký bol poznačený nie snahou o zachovanie práv

a slobôd jednotlivca, ale naopak urýchleným, a to aj s retroaktívnym presadzovaním

totalitného režimu do všetkých sfér, tzn. aj do sféry vlastníckeho práva. Navyše

zák. č. 46/1948 Sb. ani prostredníctvom svojich prechodných ustanovení nenaznačil snahu

riešiť problém, ako sa má postupovať v prípade právnych úkonoch predchádzajúcich účinnosť

tohto zákona.

Bolo by nelogické predpokladať, tak ako to navrhovateľ žiada, že za tejto situácie

by vtedajšie ministerstvo poľnohospodárstva (zemědělství) rešpektovalo intabulačný princíp

a umožnilo by naplniť účel darovacej zmluvy zo 16.05.1947.

41. V súvislosti s uvedeným sa musí Najvyšší súd stotožniť s argumentom zúčastnených

osôb (bod č. 28), že pri posudzovaní zákonnosti napadnutého súdneho rozhodnutia nie je

možné prehliadnuť význam Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd na prejednávanú vec. Je evidentné, že retroaktívne pôsobenie nového právneho

predpisu (zákona) do právnych úkonov vykonaných jednotlivcami podľa doterajších

predpisov tým, že zavádza vtedy neznámu odkladaciu podmienku platnosti právneho úkonu,

je jednoznačným neakceptovaním všeobecných zásad medzinárodného práva. A to je prístup,

ktorý vtedajšia štátna moc zaujala v procese tvorby a aplikácie o novej

pozemkovej reforme.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho

13

nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje

zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

42. Taktiež Najvyšší súd nemôže súhlasiť s navrhovateľovými závermi, ktoré sa týkajú

analógie legis v reštitučnom konaní. Je nepochybné, že systematizované usporiadanie

právnych predpisov do jednotlivých odvetví vychádza z rovnakosti alebo veľmi blízkej

obdobnosti právom upravovaných spoločenských vzťahov a existujúce problémy

s legislatívnymi medzerami sa riešia predovšetkým s využitím analógie legis v danom

odvetví, resp. aj v odlišnom odvetví (napríklad pojem obchodného práva podnikanie

analogicky vykladaný v ustanoveniach verejného práva). Reštitučné zákonodarstvo

obsiahnuté v a v upravuje totožné vzťahy

na základe rovnakého cieľa.

43. Z ustanovenia vyplýva základný účel uvedeného zákona.

Podľa tohto ustanovenia citovaný zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré

neboli vydané podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku, poprípade neboli vydané podľa § 37 až 39 zákona

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pričom

v procese navrátenia musí byť preukázané, že ide o pozemky, ktoré tvoria alebo

poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria v zmysle § 2 zákona Slovenskej národnej

rady č. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo tvoria lesný

pôdny fond v zmysle o lesoch.

44. Najvyšší súd hore uvedené ustanovenie a samotný účel

dlhodobo interpretuje (napríklad rozhodnutie sp. zn. 5Sž-o-KS 1/2005) v tom duchu, že má

umožniť oprávneným osobám, ktoré si z rôznych dôvodov svoj nárok na kompetentnom

verejnom orgáne neuplatnili postupom podľa o pôde

v lehote určenej v ust. § 13 ods. 1 a 2 cit. zákona, uplatniť si nárok na vydanie nehnuteľnosti,

vlastníctvo ku ktorým prešlo na štát niektorým zo spôsobov taxatívne vymedzeným v § 3

14

, a to v novo ustanovenej prekluzívnej lehote, ktorá začala plynúť

od 01.01.2004 a skončí dňa 31.12.2004.

45. Preto nič nebráni, aby odporca v situácii, kedy sa žiadateľ (resp. jeho právny

predchodca), najmä v dôsledku nespravodlivých predpisov z obdobia neslobody dostal

vo vzťahu k požiadavke preukázania vlastníctva do obtiažnej dôkaznej situácie, analogicky

aplikoval v konaní podľa ustanovenia

46. Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že bolo

dodatočne doplnené do reštitučného zákonodarstva za účelom maximálne podporiť snahu

štátu pri náprave krívd aj za tú cenu, že žiadateľ nepreukáže vlastníctvo postupom lege artis

ale iba na základe hodnoverných indícií vymenovaných zákonodarcom pod písm. a) až c).

Na tomto mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť tú skutočnosť, že to bol štát, ktorý v období

neslobody prostredníctvom jednotlivých orgánov vtedajšej štátnej moci krivdy vytváral,

a v súčasnosti opätovne je to štát, ktorý záväzok vzniknuté krivdy napraviť, prostredníctvom

svojich štátnych orgánov napĺňa. Preto, pokiaľ orgán štátu dospel k presvedčeniu,

že so žiadateľom je nutné sa zaoberať, hoc jeho vlastníctvo je iba domnelé, musí navrhovateľ

preukázať, že by takýto orgán štátu svojim konaním založil novú krivdu; toto sa však nestalo.

Podľa na základe žiadosti domnelého vlastníka

pozemkový úrad svojím rozhodnutím môže uznať vlastníctvo k pozemkom, porastom a inému

majetku tejto osobe, ak domnelý vlastník:

a) predloží rozhodnutie o dedičstve alebo zmluvu, ktorou dokladá vlastnícke práva,

doklad o zmluve alebo doklad o inom právnom úkone o nadobudnutí vlastníctva touto osobou

alebo jej právnym predchodcom, ak nedošlo k právne účinnému prevodu len pre nedostatok

zápisu do pozemkovej knihy,

b) preukáže, že v skutočnosti došlo k deľbe užívania nehnuteľností medzi

spoluvlastníkmi alebo k výmene pozemkov, a k prevodu nedošlo len preto, že nebol zachovaný

predpísaný úradný postup,

c) preukáže, že sám, alebo jeho právny predchodca mali pozemky, porasty alebo iný

majetok v držbe a doklad o vlastníctve nemôže predložiť, pretože buď nebolo realizované

zápisové konanie, alebo že došlo k strate alebo poškodeniu alebo zničeniu katastrálnych alebo

pozemkových operátov.

15

47. Preto sa Najvyšší súd nemôže stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, že krajský

súd pri súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia pochybil. Na základe uvedených

dôvodov Najvyšší súd mohol iba konštatovať, že krajský súd v svojom rozsudku správne

preveril skutkový stav zistený odporcom a v súlade so zákonom potvrdil právne závery

odporcu.

48. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľa ako aj argumentácie odporcu, a tiež s prihliadnutím

na závery obsiahnuté v hore citovanom ústavnom náleze, pri ktorom Najvyšší súd nezistil

žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho

prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho

stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2

v spojení s rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

49. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa

v spojitosti s a , podľa ktorého neúspešnému

navrhovateľovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo. V prípade zúčastnených osôb

si ich právny zástupca právo v zákonnej 3- dňovej lehote neuplatnil, hoci vedomosť o úspechu

v odvolacom konaní mohol nadobudnúť aj zo zaslanej zápisnice o vyhlásení rozhodnutia pred

odvolacím súdom a vo vyjadrení z 22.08.2011 požadovanú sumu náhrady trov konania

nevyčíslil.

50. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l

ods. 2 rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený

verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom

bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava

vzťahov týkajúcich sa reštitučných nárokov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní

nebolo potrebné v súlade s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov

nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

51. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo

rušenia súdnych poplatkov v zmysle o súdnych poplatkoch nevyužil

svoje oprávnenie.

16

Podľa veta druhá o súdnych poplatkoch je odvolací súd

oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 10. júla 2012

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová