Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
91f/367252.af9279.pdf
PDF · 135.21 KB
No categories available
8Sžo/423/2009
Najvyšší súd 8Sžo/423/2009
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci navrhovateľa: S. P. F., R. O. N., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad
Nitra, za účasti účastníkov konania: 1/ M. Š., bytom Novomeského 61, N. , 2/ R. Š., Lesná
627/1, N 3/ A. M., A., 4/ B. L., K. a 5/ A. B., P., všetci zastúpení advokátom JUDr. M. B., A. o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 2008/00327-1023/04-R-I zo dňa 17. decembra
2008, o odvolaní účastníkov konania 1 až 5 proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k.
13Sp/17/2009-40 zo dňa 20. júla 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 13Sp/17/2009-40
zo dňa 20. júla 2009, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zrušil rozhodnutie odporcu č.
2008/00327-1023/04-R-I zo dňa 17. decembra 2008 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi
náhradu trov konania nepriznal. Odporca uvedeným rozhodnutím podľa § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach a usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v platnom znení rozhodol, že M. Š., R. Š., A. M., B. L. a A. B. sú
oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 503/2003 Z.z. a spĺňajú
podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. o/ zákona č. 503/2003 Z.z. a preto im priznal
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v kat. úz. D. K. a kat. úz. C., ktoré sú podľa
identifikácie parciel č. X. zo dňa 10. júla 2008 v stave EKN určeného operátu identické
s pozemno-knižným stavom, a to:
stav v PK stav v EKN podľa údaj. urč. operátu stav CKN
PK parc. druh výmera EKN druh vydaná CKN
vložka číslo pozemku v m2 par. č. pozemku výmera par. č.
katastrálne územie (N. – D.) D. K.
1044 4911 roľa 66016 4911 roľa 66016 2313/1 orná p.
1334/1 orná p.
1335/1 záhrada
1336/1 záhrada
5001 roľa 50284 5001 roľa 50284 2313/1 orná p.
3296 4910 pasienok 2262 4910 pasienok 2262 2313/1 orná p.
katastrálne územie C.
127 907 roľa 51432 907 orná pôda 51432 907/1 orná p.
Správa katastra v N. na základe tohto právoplatného rozhodnutia zapíše v KN na LV:
v časti „A“
k.ú. (N. – D.) D. K.:
parc. č. druh pozemku priznaná výmera v m2
4911 roľa 66016
5001 roľa 50284
4910 pasienok 2262
k.ú. C.:
parc. č. druh pozemku priznaná výmera v m2
907 roľa 51432
v časti „B“
M. Š., rod. Š., r.č. X. ..........v podiele 1/4
R. Š., rod. Š., r.č. X. ......... v podiele 1/4
A. M., rod. B., r.č. X. ......... v podiele 1/6
B. L., rod. B., r.č. X. .......... v podiele 1/6
A. B., rod. B., r.č. X. ........... v podiele 1/6
Správny orgán mal za to, že predmetné nehnuteľnosti patrili pôvodne pozemno -
knižným vlastníkom K. P. a A. P., ktorí tieto nehnuteľnosti darovacou zmluvou zo dňa
16. mája 1947, spísanou pred dvomi svedkami, previedli na svoju sestru M. K., ktorú
považoval za pôvodnú vlastníčku predmetných nehnuteľností a po ktorej sú
oprávnenými osobami jej vnuci, a to reštituenti 1/ – 5/. Nakoľko darovacia zmluva
nebola zapísaná do pozemkovej knihy, tak pri prechode vlastníctva na štát podľa zákona
č. 46/1948 Sb. boli vo výkupových listinách uvedení pôvodní pozemno-knižní vlastníci,
t.j. bratia obdarovanej M. K.. Nezapísanie vlastníckeho práva M. K. do pozemkovej
knihy na základe darovacej zmluvy malo podľa pozemkového úradu za následok, že
Jednotný národný výbor v Nitre vydal v roku 1949 výmer o výkupe podľa § 1 zákona č.
46/1948 Sb. na meno darujúceho K. P. ohľadne pozemkových nehnuteľností v kat. úz.
N., zapísaných v pkn. vl. č. X. a X.. Čo sa týka nehnuteľností v kat. úz. C., a to pkn.
parc. č. X., zapísanej vo vložke X., tak z rovnakých dôvodov bola vykúpená výmerom
zo dňa 28.06.1950 v podiele ½ K. P. a druhá polovica bola riešená výmerom zo dňa
17.05.1950 voči A. P., a to rozhodnutím o nevykúpení pozemkov a na tieto
nehnuteľnosti bol založený list vlastníctva č. X. na S. P. F. v celosti. Krajský súd
v Nitre na základe opravného prostriedku navrhovateľa v dôvodoch svojho rozhodnutia
poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1, 2 zákona č. 46/1948 Sb. a uviedol, že z darovacej
zmluvy, ktorú uzatvorili darcovia A. P. a K. P. a ich obdarovaná sestra M. K. zistil, že
táto darovacia zmluva zo dňa 16. mája 1947 bola spísaná až po 1. apríli 1947, kedy už
takýto právny úkon podliehal dodatočnému schváleniu ministerstvom
poľnohospodárstva a v konaní pred správnym orgánom tak oprávnené osoby
nepreukázali, že by táto darovacia zmluva bola dodatočne schválená ministerstvom
poľnohospodárstva, a preto podľa krajského súdu správny orgán pochybil, keď v zmysle
zákona č. 503/2003 Z.z. považoval obdarovanú M. K. za pôvodnú vlastníčku
predmetných nehnuteľností. Taktiež z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že
správny orgán nevenoval dostatočnú pozornosť preukázaniu vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam, pretože v zmysle listinných dokladov vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam pôvodného vlastníka K. P. zostalo zachované a taktiež sa správny
orgán náležite nezaoberal, či v danom prípade neexistuje prekážka podľa § 1
reštitučného zákona.
Proti rozsudku krajského súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie
účastníci 1/ až 5/ (reštituenti) a rozsudok krajského súdu považujú za nezákonný
a žiadajú z hľadiska obsahu odvolania, aby odvolací súd rozhodnutie odporcu ako vecne
správne potvrdil. Poukázali na to, že správny orgán sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal
s otázkou existencie darovacej zmluvy a tým sa vysporiadal aj so skutočnosťou, či
oprávnené osoby spĺňajú zákonné podmienky oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2
písm. c/ zákona č. 503/2003 Z.z.. Taktiež reštituenti vo svojom odvolaní uviedli, že
nemôžu súhlasiť s tvrdením krajského súdu, že darovacia listina z dôvodu chýbajúcej
schvaľujúcej doložky ministerstva poľnohospodárstva by bola neplatn á a žiadali vziať
do úvahy tú skutočnosť, že zákon č. 46/1948 Sb. bol vyhlásený dňa 14. apríla 1948
a darovacia zmluva bola uzatvorená dňa 17. mája 1947, a takto zákon č. 46/1948 Sb.
retroaktívne určil neplatnosť všetkých právnych úkonov urobených po 04. apríli 1947,
a o tejto skutočnosti účastníci darovacej zmluvy v čase jej uzavretia nemohli nijako
vedieť. Podľa reštituentov štát označil obdobie od 25. februára 1948 do 31. decem-
bra 1990 za obdobie neslobody, a preto i krajský súd bol povinný sa na tento zákon aj
z tohto pohľadu pozerať a tiež zo skutočnosti, že sa jednalo o výkup a vtedajšia vláda
mala vydať nariadenie o náhrade za vykúpenú pôdu, čo sa nikdy nestalo a preto sa
i tento zákon dostal medzi reštitučné tituly. Oprávnené osoby poukázali na to, že už
pred spísaním darovacej zmluvy brala pôžitky z týchto nehnuteľností iba ich stará matka
M. K., ktorá zabezpečovala obživu pre deti ale aj pre svojho brata kňaza A. P..
Oprávnené osoby taktiež nesúhlasili s argumentáciou Krajského súdu v Nitre, že
vlastníctvo K. P., ako pôvodne zapísaného vlastníka, zostalo zachované a poukázali na
to, že pokiaľ by to tak bolo, tak na druhej strane štát by si nemohol v rámci konania
RVP C. po 31. decembra 1990 založiť list vlastníctva na celú nehnuteľnosť, o čom
svedčí v spisovom materiáli založený list vlastníctva č. X.. Je preukázateľné, že napriek
tomu, že v minulosti bolo vydané i rozhodnutie o zrušení výkupu, tak štát napriek tomu
nakladal s celou vecou ako so svojou vlastnou, nerešpektujúc tieto skutočnosti, a preto
sa správny orgán musel s touto skutočnosťou v zmysle zákona vysporiadať, a preto
v danom prípade podľa oprávnených osôb už nie je podstatné, či na časť nehnuteľností,
pôvodne zapísaných na K. P., je založený list vlastníctva a na časť nie je list vlastníctva
založený. Z dôvodu právnej istoty oprávnených osôb musel správny orgán preto takto
rozhodnúť a keby bol správny orgán takto rozhodol iba v prípade kat. úz. C., tak
oprávnené osoby by nemali právnu istotu pri nehnuteľnostiach v kat. úz. D. K. a S. P.
F. by si v rámci konania ROEP alebo iného registra vlastníckych práv dal zapísať tieto
nehnuteľnosti na seba po K. P., a to presne tak, ako to spravil v prípade v kat. úz. C..
Podľa oprávnených osôb vzhľadom na existenciu darovacej list iny je možné celé
prevzatie nehnuteľností výkupom považovať za prevzatie nehnuteľností bez právneho
dôvodu, čo je v súlade s reštitučným titulom § 3 ods. 1 písm. o/ zákona č. 503/2003 Z.z..
Oprávnené osoby taktiež poukázali na ustanovenie § 4a zákona č. 22 9/1991 Zb., kde
zákonodarca už v tomto prvom reštitučnom zákone pripustil okrem iného aj existenciu
zmlúv, ktorým pre právne účinný prevod chýba zápis do pozemkovej knihy, a preto
podľa oprávnených osôb správny orgán súladne s vnútroštátnym tak i medzinárodným
právom, ktorým je štát viazaný, analogicky potom uplatnil uvedenú skutočnosť v rámci
aplikácie práva, pretože i v zákone č. 503/2003 Z.z. ide o tie isté reštitučné tituly a tiež
bol tento zákon vydaný z toho dôvodu, aby štát odškodnil čo najviac ľudí, ktorí nestihli
prvú hmotnoprávnu lehotu v zákone o pôde. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
odvolatelia považovali právne závery Krajského súdu v Nitre za nesprávne.
Navrhovateľ sa k odvolaniu oprávnených osôb nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1
v spojení s § 246c veta prvá O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2
v spojení s § 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. s tým, že deň
verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej
tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 1. jú-
la 2010 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie odporcu
o reštitučnom nároku účastníkov v 1/ až 5/ rade uplatnenom podľa zákona č. 503/2003
Z.z..
Zákon č. 503/2003 Z.z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré
nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Cieľom tohto reštitučného zákona je tiež
spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období stanovenom
v tomto zákone vo vzťahu k zakotvenému okruhu subjektov a zákonom stanovenom
okruhu reštitučných titulov.
Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanovení § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z.z. zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu –
pozemkového úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo o priznaní
práva na náhradu za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína
doručením návrhu oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 a podľa § 5 ods. 3 tohto
reštitučného zákona sa na konanie podľa odseku 2 vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval,
či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a či
v konaní boli dodržané zásady správneho konania a či v konaní mali rovnaké postavenie všetci,
ktorí mali byť účastníkmi konania. S ohľadom na námietku navrhovateľa ohľadne hodnotenia
podkladov pre vydanie rozhodnutia zisťoval, či konanie o reštitučnom nároku účastníkov 1/ až 5/
rade bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli
dodržané základné zásady a správny postup pri vydaní rozhodnutia.
V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania.
Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1). Z uvedenej
zásady vyplýva, že správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. Ďalšou základnou
zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto zásada
je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších
ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny
orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite
objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny
orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo
najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia)., pričom účastníci konania sa musia mať
právo vyjadriť k podkladom rozhodnutia, aby mohli prípadne ešte navrhnúť ďalšie dôkazy
(§ 3 ods. 2) a taktiež si musí ustáliť okruh účastníkov konania, ktorých okruh je definovaná
v § 14 ods. 1a 2 zákona č. 71/1967 Zb..
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia.
Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že je právom správneho orgánu, ktorý vedie
konanie o navrátení vlastníctva rozhodnúť, ktoré osoby označí za účastníkov konania a aký
postup dôkazy v konaní vykoná. Je na úvahe správneho orgánu rozhodnúť, či určitý dôkaz nie je
potrebné vykonať (§ 32 správneho poriadku). Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania
podkladov pre rozhodnutie ako aj výber dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského
postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom
podriadeným mu pri rozhodovaní. To však neznamená, že by správny orgán v prípade konania
o navrátení vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam nemal postupovať v súlade so zásadami
správneho konania a ak sú tu zo strany povinnej osôb (navrhovateľa) pochybnosti o oprávnenosti
nároku účastníkov konania, ktorí si uplatnili reštitučný nárok, nemal umožniť tomuto účastníkovi
(povinnej osobe) využiť jeho právo vyjadriť sa k podkladom na vydanie rozhodnutia, pripadne
navrhnúť doplniť dokazovanie o vykonanie ďalších dôkazov.
Z administratívneho spisu odporcu však nie je zrejmé, že by takto voči navrhovateľovi
postupoval a umožnil mu využiť jeho procesné práva a preto odvolací súd sa síce stotožnil
s výrokom rozsudku krajského súdu, ktorý zrušil rozhodnutie odporcu, avšak z dôvodov
uvedených v § 250j ods. 3 O.s.p. a nie tých, ktoré v odôvodnení uviedol súd prvého stupňa, teda
že odporca vydal rozhodnutie o reštitučnom nároku účastníkov v 1/ až 5/ rade predčasne a bez
rešpektovania zásad správneho konania – zásad materiálnej pravdy, zásady rovnosti zbraní
a rovnosti účastníkov konania. Nie je pritom vecou súdov v konaní podľa tretej hlavy piatej časti
O.s.p. dopĺňať alebo nahrádzať činnosť administratívnych orgánov, hoci ide o preskúmavanie
neprávoplatných rozhodnutí vydaných v administratívnom konaní, nakoľko toto patrí iba
administratívnom orgánom, ktoré sú oprávnené konať a rozhodnúť vo veci. Súdny prieskum
rozhodnutí (správne súdnictvo) totiž nepredstavuje pokračovanie správneho konania, ale jeho
kontrolu nezávislým a nestranným súdom a preto nie je povinnosťou súdu namiesto správneho
orgánu vykonávať alebo dopĺňať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci,
pripadne odstraňovať vady tohto konania.
Odvolací súd sa preto stotožnil s výrokom rozhodnutia krajského súdu, avšak nie s jeho
dôvodmi, pre ktoré napadnuté rozhodnutie zrušil. Podľa odvolacieho súdu bolo napadnuté
rozhodnutie predčasne vydané, keďže v administratívnom konaní správne orgány nerešpektovali
zásady správneho konania a ich porušenie by malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia,
nakoľko navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom napadnutého rozhodnutia
a a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel
k záveru, že výrok napadnutého rozsudku Krajského súdu v Nitre je vecne správny a preto ho
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Najvyšší súd zároveň poznamenáva, že odporca ako správny orgán je podľa ust. § 250j
ods. 6 O.s.p. vysloveným právnym názorom súdu viazaný.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. s poukazom
na § 246c O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom právo na ich náhradu (účastníci 1/ až 5/
rade v konaní neboli úspešní, navrhovateľ si náhradu trov konania neuplatnil a odporcovi náhrada
trov konania zo zákona neprislúcha).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 1. júla 2010
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská