Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c51/385907.469d81.pdf
PDF · 157.12 KB
No categories available
4Cdo/177/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 177/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom v B.,
C. č. X., proti povinnému M. V., bývajúcemu v T., o vymoženie 149,36 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 61 Er 3813/2011,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. februára 2012 sp. zn.
2 CoE 9/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením z 1. decembra 2011 č.k. 61 Er 3813/2011-11 zamietol
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zák. č.
71/1967 Zb.“). Poukázal na to, ţe návrhom z 24. novembra 2011 sa oprávnená domáhala, aby
súd poveril súdneho exekútora JUDr. R. M. vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu – rozhodnutie o priestupku z 20. októbra 2008, Č.p.: X. vydaného OR PZ – v Trenčíne,
ktorý nadobudol právoplatnosť 7. novembra 2008 a vykonateľnosť 25. novembra 2008.
Uviedol, ţe podľa ustanovenia § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.
augusta 2008, rozhodnutie o uloţení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody
a o náhrade trov konania, bolo moţné vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na
ich zaplatenie. Zákonom č. 298/2008 Z.z. od 1.9.2008 bol v ustanovení § 88 zákona č.
372/1990 Zb. vypustený odsek 1 a pokiaľ prechodné ustanovenia nového predpisu
neustanovujú inak, v zásade platí, ţe pokiaľ k uplynutiu lehôt dôjde za účinnosti
predchádzajúcej právnej úpravy, zánik právnych vzťahov sa posudzuje podľa práva platného
v čase predchádzajúcej právnej úpravy. Preto výkon rozhodnutia v predmetnej veci bolo
moţné nariadiť najneskôr 25. novembra 2011 a súd na preklúziu musí prihliadať z úradnej
povinnosti.
Na odvolanie oprávnenej, ktorá namietala nesprávne právne závery súdu prvého stupňa
ohľadne posúdenia trojročnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb.,
ktorú povaţovala za hmotnoprávnu lehotu, ktorej plynutie je potrebné posudzovať
s prihliadnutím na deň, kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie (začatie exekučného
konania), Krajský súd v Trenčíne uznesením z 28. februára 2012 sp. zn. 2 CoE 9/2012
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Uviedol, ţe predmetné rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 2008 a vykonateľnosť 25. novembra 2008. Lehota
stanovená pre nariadenie výkonu rozhodnutia začína plynúť odo dňa vykonateľnosti
rozhodnutia a je povaţovaná za lehotu prekluzívnu, to znamená, ţe po uplynutí lehoty
nemoţno nariadiť výkon rozhodnutia. Pre určenie zachovania zákonnej lehoty, nie je
významné začatie konania (okamih doručenia návrhu na exekútorský úrad), ale jeho
nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, v danom prípade podľa exekučného
poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, a to upovedomením o začatí exekúcie. Uviedol, ţe
exekučné konanie sa začína doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, avšak samotná exekúcia začína aţ vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti súdneho exekútora je
vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku,
ktorý však môţe exekútor vydať aţ potom, ako bol exekučným súdom poverený na vykonanie
exekúcie. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť 7. novembra 2008 a vykonateľnosť
25. novembra 2008 a trojročná prekluzívna lehota uplynula 25. novembra 2011. Keďţe
pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci čas v čase vydania predmetného rozhodnutia a v čase
rozhodovania súdom prvého stupňa táto uţ uplynula, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Mala za to, ţe
neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie
a pokiaľ súdy napriek tomu jeho ţiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej moţnosť domôcť sa
zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej znemoţnili
pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008. Podľa jej názoru súdy nepostupovali správne, pokiaľ
na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý
z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu
na vykonanie exekúcie, ale aţ nariadenie exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná
pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia
súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne
lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale
neplynie. Opačný názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to,
ţe výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti
vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. Podľa názoru
dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nemá náleţitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p., je
nepreskúmateľné, čo má za následok vznik vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 veta prvá O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné;
prípustnosť jej dovolania preto z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale
zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Existenciu ţiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok
znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo ţe nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemoţnili jej urobiť niektorý procesný úkon
a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia moţnosti konať pred súdom, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili
svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, ţe súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, ţe z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu
v zákone a prehliada, ţe po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne
lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu,
v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
(správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu.
Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie
veci ide vtedy, ak súd nepouţil náleţitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, ţe ustanovenie § 237 písm. f/
O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi niţších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá však prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 (porovnaj 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
Z dovolania vyplýva, ţe oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne aţ totoţnosť)
preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých uţ dovolací súd skôr rozhodoval
a vyslovil názor, ţe „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. ţe „za porušenie tohto
práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba povaţovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto
rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (viď uznesenie Najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008).
Obsah dovolania svedčí o tom, ţe dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi
preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania
v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu
procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami
„pokiaľ sa súdy ... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali
(a mohli) skúmať, ale sa (uţ) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo
mohli skúmať (aţ) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky
odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009
išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia
(viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, ţe zákon neurčuje dôkazné
prostriedky, ktorými môţe oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia). Toto vysvetlenie
(k podobnosti, prípadne totoţnosti označených vecí dovolací súd podal stanovisko vo svojich
rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 149/2012, 3 Cdo 160/2012, 3 Cdo 179/2012 a pod.).
Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.
Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávneného
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym
exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená,
ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za
odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávneného.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a dovolacím
súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
ods. 2 tohto ustanovenia, keďţe povinnému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. septembra 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová