Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/250/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom

v B., IČO: X., proti povinnému F. H., s trvalým pobytom M., o vymoženie 33,19 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2012 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 20. októbra 2011 č.k. -16 zamietol

ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku a § 71 ods. 3

o správnom konaní (ďalej len „“). Poukázal na to,

ţe oprávnená sa návrhom z 3. októbra 2011 domáhala poverenia súdneho exekútora JUDr. R.

M. na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodnutia o priestupku vydaného

Okresným riaditeľstvom PZ Trenčín z 23. septembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť

23. septembra 2008 a vykonateľnosť 8. októbra 2008. Predpokladom pre vedenie exekúcie

voči dlţníkovi je vykonateľný exekučný titul, ktorým sa ukladá určitá povinnosť, pričom

môţe ísť o rozhodnutie súdu alebo iných orgánov alebo inú verejnú listinu. Vzhľadom

na uvedené, výkon rozhodnutia bolo moţné nariadiť najskôr 1. októbra 2011. Súd

na preklúziu prihliada z úradnej povinnosti, preto ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej, ktorá namietala nesprávne právne závery súdu prvého

stupňa ohľadne posúdenia trojročnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 zák.

č. , ktorú povaţovala za hmotnoprávnu lehotu, ktorej plynutie je potrebné

posudzovať s prihliadnutím na deň, kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie (začatie

exekučného konania), Krajský súd v Trenčíne uznesením z 31. januára 2012 sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje rozhodnutie zdôvodnil

ustanovením o priestupkoch, a

ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, ţe v ustanovení § 71 ods. 3 Správneho poriadku,

ktoré je potrebné aplikovať na základe citovaného ustanovenia § 51 zákona o priestupkoch,

zákon stanovuje trojročnú hmotnoprávnu lehotu, v ktorej sa musí výkon rozhodnutia nariadiť.

Táto lehota má prekluzívny charakter, čo znamená, ţe jej uplynutím právo na vykonanie

rozhodnutia zaniká. Začiatok plynutia tejto lehoty je viazaný na uplynutie lehoty určenej

na splnenie uloţenej povinnosti. Na uplynutie prekluzívnej lehoty prihliada príslušný orgán

(v danom prípade exekučný súd) z úradnej povinnosti (ex offo). Poukázal na to, ţe exekučné

konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína aţ vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti súdneho

exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/

Exekučného poriadku. V preskúmavanej veci zákonná trojročná prekluzívna lehota začala

plynúť 9. októbra 2008 (rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť 8. októbra 2008) a uplynula

8. októbra 2011, a do ktorej lehoty nebolo vo veci vydané upovedomenie o začatí exekúcie.

Odvolací súd mal preto za to, ţe okresný súd správne postupoval, keď ţiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z uvedených dôvodov

odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa

potvrdil.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Mala za to, ţe

neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie

a pokiaľ súdy napriek tomu jeho ţiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej moţnosť domôcť

sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej znemoţnili pred

súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle

a v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a . Podľa jej názoru súdy nepostupovali správne, pokiaľ

na daný prípad aplikovali ustanovenie spôsobom, ktorý

z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu

na vykonanie exekúcie, ale aţ nariadenie exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná

pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia

súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne

lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ale

neplynie. Opačný názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to,

ţe výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti

vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. Podľa názoru

dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nemá náleţitosti vyplývajúce z ,

je nepreskúmateľné, čo má za následok vznik vady v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) po zistení, ţe dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v a Podľa

ods. 1 veta prvá je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje

znaky rozhodnutí uvedených v a , proti ktorým je dovolanie prípustné;

prípustnosť jej dovolania preto z nemoţno vyvodiť.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , ku ktorým je dovolací súd

povinný prihliadnuť ( veta druhá ). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale

zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Existenciu ţiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý

má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. f/ nezakladá na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo ţe nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemoţnili jej urobiť niektorý procesný úkon

a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 ) teda z jej strany nejde o námietku odňatia moţnosti konať pred súdom, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili

svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, ţe súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, ţe z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu

v zákone a prehliada, ţe po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne

lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona

č.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepouţil náleţitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, ţe ustanovenie § 237

písm. f/ dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci

súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď ); nesprávne právne posúdenie

veci súdmi niţších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle

Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá však prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 (porovnaj , , ,

).

Z dovolania vyplýva, ţe oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne aţ totoţnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých uţ dovolací súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, ţe „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. ), resp. ţe „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba povaţovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. ). Obsah dovolania

svedčí o tom, ţe dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou

označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva

v námietke oprávnenej, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu procesnoprávnej povahy. Najvyšší

súd to vo veci sp. zn. vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy ... neobmedzili len

na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (uţ) v ňom

neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (aţ) v neskorších

štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej

dovolateľkou uvádzanej uvádzanej veci sp. zn. išlo o procesnú povahu

nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť

odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, ţe zákon neurčuje dôkazné prostriedky,

ktorými môţe oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia). Toto vysvetlenie (k podobnosti, prípadne

totoţnosti označených vecí) dovolací súd podal vo svojich rozhodnutiach sp. zn.

, , a pod.).

Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.

Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď

na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak

s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (, , ,

, ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predloţené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávneného

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym

exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená,

ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle ;

za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávneného.

Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a ; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s v spojení

s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

(s pouţitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre pouţitie

ods. 2 tohto ustanovenia, keďţe povinnému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. septembra 2012

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková