Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e5d/386626.94a076.pdf
PDF · 193.41 KB
No categories available
1Nc/45/2012
Najvyšší súd 1 Nc 45/2012
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1/ V. P., bytom P., 2/ Ľ.
P., bytom P., oboch zastúpených JUDr. D. K., advokátkou so sídlom P., proti ţalovaným:
1/ F. T., bytom S., 2/ M. T. bytom S., oboch zastúpených JUDr. M. B., advokátkou so sídlom
B., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.
3C/185/2006, a na Krajskom súde v Prešove 7Co 68/2012 o návrhu ţalovaných na vylúčenie
sudcov Krajského súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania veci, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. A. I., JUDr. J. B., JUDr. I. D., JUDr. P. S.,
JUDr. P. Š., JUDr. M. Š., Mgr. M. Ţ., JUDr. G. K., PhD., JUDr. M. K., JUDr. M. M., JUDr.
J. B., JUDr. M. Z., JUDr. E. D., JUDr. E. S., JUDr. V. M., JUDr. A. K., JUDr. P. R., JUDr.
M. H., JUDr. J. Š. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
uvedenom súde pod sp. zn. 7Co 68/2012 (vec Okresného súdu Bardejov vedená pod sp. zn.
Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. A. L., JUDr. J. A., JUDr. B. B., JUDr. Z.
S., JUDr. M. M., JUDr. E. P., JUDr. E. R., JUDr. E. Š., JUDr. R. T., JUDr. G. V., JUDr. Ľ.
M., JUDr. P. T., JUDr. M. F., JUDr. A. K., JUDr. M. B., JUDr. K. M., JUDr. V. Z., JUDr. P.
F., JUDr. F. M., JUDr. M. T. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na uvedenom súde pod sp. zn. 7Co 68/2012 (vec Okresného súdu Bardejov vedená
pod sp. zn. 3C/185/2006)
O d ô v o d n e n i e
Podaním zo dňa 16. apríla 2012, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Prešove dňa
19. apríla 2012, odporcovia uplatnili námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského
súdu v Prešove. Námietku zaujatosti odôvodnili tým, ţe odvolací súd sídli v mieste trvalého
2
bydliska ţalobcu JUDr. V. P., ktorý je sudcom Špecializovaného trestného súdu a je moţné
predpokladať, ţe jeho vzťahy so všetkými sudcami uvedeného odvolacieho súdu sú
nadštandardné. Z uvedeného dôvodu je reálny predpoklad, ţe rozhodovanie tohto odvolacieho
súdu nebude ani subjektívne ani objektívne nestranné aj vzhľadom k skutočnosti, ţe sudkyňa
odvolacieho súdu JUDr. Z. S. vydala ešte ako sudkyňa Okresného súdu v Bardejove v tomto
konaní rozhodnutie o predbeţnom opatrení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove
(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť
moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za
právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe
skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo 2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol
zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere
k ním, alebo 3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
3
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemoţno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -
nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, ţe iné orgány verejnej
moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok
rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre
sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich
úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni
vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne moţno
4
pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, ţe zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek
právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktieţ vylúčenie ich podriadenosti
pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú
preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako
nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôţe byť nikdy nezávislosťou absolútnou a
"samoúčelnou", keďţe sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V
dôsledku toho ju nemoţno povaţovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za
nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne
rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa
uvádza, ţe „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl.
144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, ţe „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým
významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov
(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemoţno stotoţňovať s
individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj
individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,
aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným
právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych
konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemoţno ani oddeľovať, keďţe
nezávislosť súdnej moci treba povaţovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov
samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôţe existovať bez nezávislých sudcov. V tomto
kontexte moţno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
5
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať
na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba
výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v
súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej
problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.
6
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. A. I., JUDr. J. B., JUDr. I. D., JUDr. P. S.,
JUDr. P. Š., JUDr. M. Š., Mgr. M. Ţ., JUDr. G. K., PhD., JUDr. M. K., JUDr. M. M., JUDr.
J. B., JUDr. M. Z., JUDr. E. D., JUDr. E. S., JUDr. V. M., JUDr. A. K., JUDr. P. R., JUDr.
7
M. H., JUDr. J. Š. v písomnom vyjadrení neuviedli ţiadne také skutočnosti, z ktorých by
bolo moţno vyvodiť pochybnosť o ich nestrannosti.
Najvyšší súd pripomína, ţe samotný vzťah medzi sudcami a inými úradnými
osobami, napr. prokurátormi, advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku,
obdobne ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je zaloţený na profesionalite. Chýba tu
preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiţ z takéhoto základu bol
vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia (poznajúci
navrhovateľa z pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú schopní nezaujato
a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah
medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tieţ medzi sudcami navzájom a medzi
sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských
povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu
profesionálnosti a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 1. tohto
rozhodnutia vo svojich vyjadreniach netvrdili, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti
o nezaujatosti týchto sudcov. Aţ v prípade, ţe by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez
rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného
vzťahu, pôjde totiţ o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda
vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy
medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne ako vzťahy medzi sudcami navzájom
alebo medzi sudcami a zamestnancami súdu), ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec
neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia a iné úradné osoby
navzájom osobne poznajú, pretoţe prichádzajú spolu pracovne do styku], nemajú samé osobe
povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto
osoby.
Sudcovia Krajského súdu v Prešove, ktorí sú vymenovaní vo výroku 1. tohto
rozhodnutia, vo svojich vyjadreniach nepotvrdili existenciu právne relevantného vzťahu
vylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. A keďţe ani zo spisu nevyplývajú
ţiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali ich nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky tak, ţe títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.
Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. A. L., JUDr. J. A., JUDr. B. B., JUDr. M.
M., JUDr. E. P., JUDr. E. R., JUDr. E. Š., JUDr. R. T., JUDr. G. V., JUDr. Ľ. M., JUDr. P.
T., JUDr. M. F., JUDr. A. K., JUDr. M. B., JUDr. K. M., JUDr. V. Z., JUDr. P. F., JUDr. F.
8
M., JUDr. M. T. uviedli vo svojich písomných vyjadreniach, ţe sa cítia byť zaujatí pre
priateľský vzťah k ţalobcovi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na deklarované blízke osobné vzťahy
vymenovaných sudcov Krajského súdu v Prešove, ktorí sú uvedení vo výroku 2. tohto
rozhodnutia, z dôvodu ich blízkeho (priateľského) vzťahu k ţalobcovi, ktorý je relevantný
z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil z
prejednávania a rozhodovania danej veci.
Sudkyňa JUDr. Z. S. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci z dôvodu
ţe v danej veci rozhodovala na súde niţšieho stupňa (§ 14 ods. 2 O.s.p.)
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. októbra 201
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta