Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1f9/387155.1f5c35.pdf
PDF · 115.16 KB
No categories available
2Cdo/66/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 66/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Z. S., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. A. L., advokátkou v K., proti žalovanej L. K., bývajúcej v K., zastúpenej
JUDr. J. F., advokátkou v K., o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom
súde Košice II pod sp. zn. 20 C 38/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 5. októbra 2011 sp. zn. 11 Co 141/2011 v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2011 sp. zn. 11 Co 141/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, ktoré tvoria
trovy právneho zastúpenia vo výške 66,32 € k rukám JUDr. A. L. so sídlom v K., do troch
dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom zo 4. decembra 2008 č.k. 20 C 38/2008-66 určil, že
právny úkon nebohého D. F., narodeného X., zomretého X. a L. K., nar. X., ktorým D. F.
previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X. Správy katastra K., byt č. X.
na X. poschodí obytného domu súpisné číslo X. nachádzajúceho sa na L. a pozemok parc.
2
č. X. - zastavaná plocha o výmere X. m, na základe kúpnej zmluvy z 23. mája 2002, je voči
žalobkyni právne neúčinný. Súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne po
právoplatnom skončení sporu vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 42a
ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že za odporovateľné právne úkony sa
považujú také právne úkony, ktorými dlžník zmenšuje svoj majetok do takej miery, že sa tým
ukracuje uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. Aktívne legitimovaný na
podanie žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú
pohľadávku. V danom prípade sa žalobkyňa ako veriteľka domáhala určenia neúčinnosti
kúpnej zmluvy uzavretej 23. mája 2002, ktorou dlžník – nebohý D. F. previedol na osobu
jemu blízku – žalovanú L. K., rod. F. (svoju dcéru) vlastnícke právo k predmetnému bytu.
Lehota v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka bola zachovaná. Súd prihliadol na to, že
žalobkyňa zmluvou o pôžičke poskytla D. F. (otcovi žalovanej) sumu 982 000,-- Sk a druhou
zmluvou pôžičku v sume 5 940 000,-- Sk. D. F. 29. mája 2002 spísal so žalobkyňou notársku
zápisnicu, v ktorej uznal svoj záväzok z titulu pôžičky a súhlasil s tým, aby notárska zápisnica
bola v zmysle § 274 písm. e/ O.s.p. vykonateľná a v zmysle § 41 zákona č. 233/1995 Z.z. sa
stala aj exekučným titulom. Dlžník spoločne s manželkou H. F. uzavreli so žalovanou kúpnu
zmluvu, podľa ktorej jej odpredali byt za dohodnutú kúpnu cenu 231 340,-- Sk (podľa
znaleckého posudku z 22. mája 2002). Súd dospel k záveru, že žalovaná poznala
podnikateľské aktivity a finančnú situáciu svojho otca, keďže s rodičmi žila v spoločnej
domácnosti a v niektorých jeho aktivitách aj spolupracovala. Tvrdenie žalovanej, že
nepoznala otcove finančné problémy považoval súd za nepostačujúce. V danom prípade
žalobkyňa podala žalobu voči osobe, s ktorou dlžník právny úkon urobil a pre aplikáciu § 42a
Občianskeho zákonníka je podstatným preukázateľný a objektívne daný dôvod na úspešnú
odporovateľnosť právneho úkonu, aj keď veriteľ v čase uzatvárania takého úkonu nebol
s dlžníkom v právnom vzťahu, ak takýto nárok uplatnil v lehote 3 rokov od uzavretia
odporovateľného úkonu a je objektívne preukázané, že žalovaná takýto úmysel za daných
okolností pri náležitej starostlivosti musela poznať. Uzavrel, že žalovaná je v konaní pasívne
legitimovaná a že žalobkyňa mala voči dlžníkovi D. F. vymáhateľnú pohľadávku. Uvedený
právny úkon urobil nebohý dlžník v prospech jemu blízkej osoby (svojej dcéry), v úmysle
ukrátiť svojich veriteľov. Žalovaná v konaní nepreukázala, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa
nielenže nepoznala, ale že ho nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti (na nej bolo
dôkazné bremeno tento predpoklad vyvrátiť), súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Rozhodnutie o trovách konania súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil samostatnému
rozhodnutiu po právoplatnom skončení konania vo veci samej.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej rozsudkom (v poradí prvým)
z 24. júna 2009 sp. zn. 11 Co 52/2009 rozsudok vo veci samej potvrdil a odvolanie proti
výroku o trovách konania odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalovanej uznesením z 31. januára
2011 sp. zn. 2 Cdo 66/2010, 2 Cdo 67/2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 24. júna 2009 sp. zn. 11 Co 52/2009 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 22. januára
2010 sp. zn. 5 Co 404/2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku
bolo jeho nedostatočné odôvodenie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom (v poradí druhým) z 5. októbra 2011 sp. zn.
11 Co 141/2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra
2011 sp. zn. 11 Co 141/2011 rozsudok vo veci samej potvrdil a odvolanie proti výroku
o trovách konania odmietol. Odvolanie žalovanej nepovažoval odvolací súd za dôvodné.
Uviedol, že súd prvého stupňa otázku vecnej legitimácie účastníkov posúdil v súlade
so zákonom a ustálenou súdnou praxou. Odporovacia žaloba podľa § 42a v spojení s § 42b
Občianskeho zákonníka je právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí, práv alebo iných
majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku,
príp. vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému
z odporovateľného právneho úkonu. Aktívne vecne legitimovaným na podanie odporovacej
žaloby je veriteľ, ktorý mal v dobe, keď bol urobený odporovateľný právny úkon, voči
dlžníkovi pohľadávku, a to i pohľadávku nesplatnú alebo pohľadávku, ktorá má na základe
vzniknutého záväzkového právneho vzťahu vzniknúť až v budúcnosti, keď odporovateľným
právnym úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu jeho majetku do takej miery, že sa tým ukracuje
uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Pohľadávka voči dlžníkovi pritom nemusí byť v tejto
dobe ešte vymáhateľná. Z hľadiska vecnej legitimácie na podanie odporovacej žaloby stačí,
aby pohľadávka voči dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v dobe rozhodovania súdu o podanej
odporovacej žalobe. Vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka je taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím
súdu alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Pasívna legitimácia
v takomto konaní vyplýva z § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
odporovacia žaloba môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo
v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Pasívne legitimovaný je ten, kto mal
z odporovateľného právneho úkonu prospech a jeho vlastnícke právo k veci, ktorá bola
predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou úspešného uplatnenia odporovateľnosti právneho
úkonu v zmysle § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka. Pretože právo odporovať právnym
úkonom sa uplatňuje žalobou o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, môže právny
dôsledok úspešného odporovania, t.j. neúčinnosť právneho úkonu, nastať až právoplatnosťou
rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené. Pre úplnosť odvolací súd uviedol, že
žalobkyňa v tomto konaní neurobila žiadny procesný úkon, ktorým by vzala podanú žalobu
proti žalovanej L. K. celkom späť, a nepochybne tak prejavila svoju vôľu, aby súd so
žalovanou L. K. nekonal. Tento úmysel (vôľu) žalobkyne podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno vyvodiť ani z obsahu prejavu jej právnej zástupkyne na pojednávaní 7. februára
2008. O skutočnej vôli žalobkyne pokračovať v konaní so žalovanou L. K. nemal ani súd
prvého stupňa žiadne pochybnosti, keďže na uvedenom pojednávaní vyhlásil uznesenie č.k.
20 C 516/2003-167, ktorým (tretím výrokom) nárok vo vzťahu medzi žalobkyňou a
žalovanou L. F. vylúčil na samostatné konanie a následne o tomto nároku konal a vo veci
rozhodol. Súd prvého stupňa síce procesne pochybil a čiastočne nesprávne rozhodol, pokiaľ
týmto uznesením (prvým výrokom) súčasne zastavil konanie proti L. K. ako právnej
nástupkyni zomrelého žalovaného D. F., lebo L. K. v konaní už vystupovala v procesnom
postavení na strane žalovaných (ako žalovaná 4/). Žalovaná L. K. preto nemohla v tomto
konaní súčasne vstúpiť do procesného postavenia na miesto zomrelého účastníka D. F. (ako
jeho právna nástupkyňa) a okresný súd ju v prvom výroku svojho uznesenia zo 7. februára
2008 č.k. 20 C 516/2003-167 nemal uviesť ako právnu nástupkyňu zomrelého účastníka D.
F.. Správne mal konanie zastaviť len proti K. P. (ako právnej nástupkyni zomrelého D. F.).
Uvedené procesné pochybenie súdu prvého stupňa však nepredstavuje takú vadu konania,
ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolanie
proti výroku, ktorým súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnom skončení
konania vo veci samej, odvolací súd odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s poukazom
na § 202 ods. 3 písm. c/ O.s.p. O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté (§ 224
ods. 4 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku vo veci samej podala žalovaná
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o potvrdení
rozsudku okresného súdu vo veci samej v znení opravného uznesenia z 12. decembra 2011
sp. zn. 11 Co 141/2011 a rozsudok súdu prvého stupňa a konanie vo veci zastavil. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala z § 237 písm. e/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
Uviedla, že Okresný súd Košice II uznesením zo 7. februára 2008 č.k. 20 C 516/2003-167
vyhlásil dva navzájom si protirečivé výroky. Na jednej strane konanie voči žalovanej zastavil
(prvý výrok) a súčasne konanie voči nej vylúčil na samostatné konanie (tretí výrok). Oba
výroky nadobudli právoplatnosť. Je názoru, že pokiaľ si tieto výroky odporujú, je treba dať
prednosť tomu prvému (zastavujúcemu). Rovnako uviedla, že žalobkyňa vzala
na pojednávaní 7. februára 2008 svoj návrh vo vzťahu k žalovanej späť. Súd preto nemal
vo veci konať a rozhodnúť.
Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovanej zamietnuť a zároveň rozhodnúť o povinnosti
dovolateľky nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčíslila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Rozsudok odvolacieho súdu, ktoré napadla žalovaná dovolaním, nemá znaky žiadneho
z vyššie uvedených rozsudkov. Dovolanie žalovanej preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až d/, f/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Dovolateľka namietala vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p., ktorú videla v tom, že súd
konal o žalobe žalobkyne, hoci konanie voči žalovanej bolo zastavené, resp. žaloba bola
vo vzťahu k žalovanej vzatá späť.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka žalovanej je
nedôvodná.
Zo spisu je zrejmé, že Okresný súd Košice II uznesením zo 7. februára 2008 č.k.
20 C 516/2003-167 konanie voči právnym nástupcom nebohého žalovaného D. F. a to K. P.
a L. F. (teraz K.) zastavil. Vyslovil, že vo vzťahu medzi žalobkyňou a právnymi
nástupcami žalovaného 1/ žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
Súd konanie vo vzťahu medzi žalobkyňou Z. S. a žalovanou L. F. (teraz K.) vylúčil
na samostatné konanie. Okresný súd Košice II uznesením z 24. septembra 2009
č.k. 20 C 38/2008-117 zamietol návrh žalobkyne na vydanie opravného uznesenia v zmysle
jej návrhu z 11. septembra 2009. Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. januára 2010
sp. zn. 5 Co 404/2009 (č.l. 130 spisu) zmenil uznesenie Okresného súdu Košice II
z 24. septembra 2009 č.k. 20 C 38/2008-117 tak, že opravil výrok uznesenia zo 7. februára
2008 č.k. 20 C 516/2003-167 v časti jeho prvého výroku a to tak, že správne má znieť: Súd
konanie proti právnej nástupkyni nebohého D. F., K. P. zastavuje. Účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Toto uznesenie odvolacieho súdu bolo dovolacím súdom
zrušené (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 sp. zn.
2 Cdo 66/2010, 2 Cdo 67/2010, č.l. 147 spisu). Následne Krajský súd v Košiciach uznesením
zo 17. januára 2012 sp. zn. 5 Co 14/2012 (č.l. 189 spisu) uznesenie Okresného súdu Košice II
z 24. septembra 2009 č.k. 20 C 38/2008-117 potvrdil.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že žaloba bola voči žalovanej L. K. vzatá späť, túto
skutočnosť dovolací súd nezistil. Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon
navrhovateľa (žalobcu), z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojho
návrhu celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu
(časti jeho návrhu) nebude súdom meritórne rozhodnuté. Zo žiadneho podania žalobkyne,
resp. jej právnej zástupkyne, alebo z jednotlivých prednesov na pojednávaniach (ani pokiaľ
ide o pojednávanie 7. februára 2008) v danej veci (s poukazom na zápisnice z pojednávaní)
nevyplýva, že by žalobkyňa prejavila vôľu nekonať so žalovanou L. K. a konanie voči nej
zastaviť. Rovnako nemožno konštatovať, že by konanie bolo voči žalovanej zastavené a to
vzhľadom na tretí výrok uznesenia Okresného súdu Košice II zo 7. februára 2008 č.k.
20 C 516/2003-167, ktorým bolo konanie vo vzťahu k žalovanej L. K. vylúčené na
samostatné konanie. Vzhľadom na uvedené vytýkaná vada podľa § 237 písm. e/ O.s.p.
konanie v predmetnej veci nezaťažila.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania
žalovanej nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto dovolanie žalovanej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu
dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa v dovolacom konaní podala návrh na uloženie
povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.), preto jej dovolací súd priznal náhradu spočívajúcu v odmene za jeden úkon právnej
služby – vyjadrenie k dovolaniu z 25. februára 2012, doručené súdu prvého stupňa
27. februára 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil dovolací súd
podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky (1/13 výpočtového základu) v sume 58,69 €, čo
s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
7,63 € (1/100 výpočtového základu v zmysle § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky), predstavuje
spolu 66,32 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová