Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
24b/363469.09b086.pdf
PDF · 203.89 KB
No categories available
2Cdo/66/2010
Najvyšší súd 2 Cdo 66/2010
Slovenskej republiky 2 Cdo 67/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne PhDr. Z. S.,
bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. A. L., advokátkou v K., proti ţalovanej L. K., bývajúcej
v K., zastúpenej JUDr. J. F., advokátkou v K., o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy,
vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 20 C 38/2008 , o dovolaniach ţalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. júna 2009 sp.zn. 11 Co 52/2009 a proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 22. januára 2010 sp.zn. 5 Co 404/2009
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 24. júna 2009 sp.zn.
11 Co 52/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 22. januára 2010 sp.zn.
5 Co 404/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom zo 4. decembra 2008 č.k. 20 C 38/2008-66 určil, ţe
právny úkon nebohého D. F., narodeného X., zomrelého X. a L. K., narodenej X., ktorým D.
F. previedol spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X. Správy katastra K.,
katastrálne územie T., k bytu číslo X. na X. poschodí obytného domu súpisné číslo X.
nachádzajúceho sa na L. a pozemku parc. číslo X.-zastavaná plocha o výmere X. m², na
základe kúpnej zmluvy z 23. mája 2002, je voči ţalobkyni právne neúčinný. Súčasne vyslovil,
ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnom ukončení sporu vo veci samej.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 24. júna 2009 sp.zn.
11 Co 52/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a odvolanie proti výroku
o trovách konania odmietol. V odôvodnení uviedol, ţe sa stotoţnil so správnymi skutkovými
závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas
konania najavo a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku,
ktorý aj správne právne posúdil. Z uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok vo veci
samej, ako vecne správny potvrdený.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalovaná dovolaním, navrhla ho zrušiť a konanie
zastaviť v zmysle § 243b ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania odvodzovala z ustanovenia
§ 237 písm. e/ O.s.p. Ţalovaná zároveň v dovolaní ţiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky povolil odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku. V odôvodnení dovolania
dovolateľka súdom vytýkala, ţe konanie prebiehalo bez toho, aby vo veci existoval návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Podľa tvrdenia ţalovanej je rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj rozsudok odvolacieho súdu postihnutý vadou podľa § 237 O.s.p.
Poukázala na to, ţe na pojednávaní 7. februára 2008 právna zástupkyňa ţalobkyne uviedla :
„Vzhľadom k tomu, ţe odporca v 1. rade D. F. v priebehu konania zomrel, ja netrvám na tom,
aby prebiehalo konanie aj voči jeho právnym nástupcom, ktorými sú deti K. P. a L. K. rod. F.,
ktorá je zároveň v tomto konaní označená ako ţalovaná v 4. rade“. Po tomto prednese súd
vyhlásil uznesenie, ktorým : 1. zastavil konanie voči právnym nástupcom nebohého D. F. a to
K. P. a L. K., 2. vyslovil, ţe vo vzťahu medzi ţalobkyňou a právnymi nástupcami ţalovaného
v 1. rade ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov, 3. konanie vo vzťahu medzi
ţalobkyňou PhDr. Z. S. a ţalovanou L. K. vylúčil na samostatné konanie. Uznesenie bolo
vyhotovené v písomnej podobe, nadobudlo právoplatnosť 14. marca 2008, konanie
o vylúčenom nároku prebiehalo na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 20 C 38/2008.
Okresný súd teda jedným uznesením vyhlásil dva navzájom si protirečiace výroky. Na jednej
strane konanie voči L. K. zastavil a na druhej strane nárok ţalobkyne voči L. K. vylúčil na
samostatné konanie. Uvedené výroky nadobudli aj právoplatnosť. Ak ţalobkyňa netrvala na
podanej ţalobe voči dovolateľke ako právnej nástupkyni po nebohom D. F., nemohla na nej
trvať voči dovolateľke ako pôvodne ţalovanej v 4. rade. Ide stále o jednu a tú istú osobu. Na
toto procesné pochybenie poukázala dovolateľka aj v odvolaní proti rozsudku okresného
súdu, no odvolací súd pochybenie nenapravil, dokonca sa s ním v potvrdzujúcom rozsudku
ani nevysporiadal.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu poukázala na správnosť rozhodnutia po vecnej
i právnej stránke a navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol a priznal jej náhradu trov
dovolacieho konania.
Okresný súd Košice II uznesením z 24. septembra 2009 č.k. 20 C 38/2008-117
zamietol návrh ţalobkyne na vydanie opravného uznesenia v zmysle jej návrhu
z 11. septembra 2009. Písomným podaním podala ţalobkyňa návrh na opravu uznesenia
Okresného súdu Košice II zo 7. februára 2008 č.k. 20 C 516/2003-167, ktorým bolo konanie
voči právnym nástupcom nebohého ţalovaného D. F. a to K. P. a L. K. zastavené. Konanie vo
vzťahu medzi ţalobkyňou PhDr. Z. S. a ţalovanou L. K. vylúčil na samostatné konanie. Súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe návrh ţalobkyne na opravu uznesenia nie
je dôvodný, pretoţe v danom prípade nedošlo k zrejmej chybe v písaní. Súd prvého stupňa
poukázal na to, ţe uznesením zo 7. februára 2008 došlo k zastaveniu konania voči L. K. ako
právnej nástupkyni ţalovaného D. F. a tretím výrokom bol vylúčený nárok ţalobkyne voči L.
K. ako pôvodnej ţalovanej, a teda neexistuje rozpor medzi prvým a tretím výrokom
predmetného uznesenia.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach zmenil uznesenie okresného súdu
tak, ţe opravil výrok uznesenia č.k. 20 C 516/03-167 zo 7. februára 2008 v časti prvého
výroku, ktorý má správne znieť: Súd konanie proti právnej nástupkyni nebohého D. F., K. P.
zastavuje. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd
v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v prvom a poslednom výroku napadnutého uznesenia sa
zastavuje konanie voči K. P., ako aj L. K. a zároveň sa konanie vo vzťahu medzi ţalobkyňou
PhDr. Z. S. a ţalovanou L. K. vylučuje na samostatné konanie. Zrejmou nesprávnosťou je, ţe
totoţný účastník – L. K. mala zastavené konanie, ako aj vylúčené konanie na samostatné
konanie, a teda nadbytočne bolo konanie voči L. K. zastavené. Odvolací súd teda vyhovel
nároku ţalobkyne nápravou uznesenia poukazujúc na ustanovenie § 164 O.s.p. O náhrade trov
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, navrhla ho
zmeniť tak, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdí uznesenie Okresného súdu
Košice II z 24. septembra 2009 č.k. 20 C 38/2008-117. Ţalovaná v odôvodnení dovolania
poukázala, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa
názoru dovolateľky oprava, ktorú odvolací súd vykonal svojím uznesením v nijakom prípade
nezodpovedá zápisnici z pojednávania konaného 7. februára 2008 a preto nemôţe ísť ani
o chybu v písaní ani o zrejmú nesprávnosť, ktorú je moţné odstrániť postupom podľa § 164
O.s.p. Dovolateľka povaţuje záver súdu o tom, ţe právna zástupkyňa ţalobkyne svojím
prednesom na pojednávaní konanom 7.2.2008 netrvala len na konaní s K. P. a naopak trvala
na ďalšom konaní so ţalovanou za hrubo svojvoľný výklad súdu. Dovolateľka za inú vadu,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci povaţuje to, ţe o návrhu ţalobkyne na
vydanie opravného uznesenia rozhodoval súd v celkom inom konaní, neţ v akom bolo
predmetné uznesenie, ktorého opravy sa ţalobkyňa domáhala, vydané.
Ţalobkyňa vyuţila moţnosť vyjadriť sa k dovolaniu, v ktorom uviedla, ţe napadnuté
uznesenie Krajského súdu v Košiciach povaţuje za správne a navrhla, aby dovolací súd
dovolanie zamietol a priznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie proti rozsudku podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je
zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je
prípustné a dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním ţalovanej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.
Ţalovaná napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky niektorého
z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle
§ 238 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, a teda nevyslovil svoj právny
názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
So zreteľom na to je zrejmé, ţe dovolanie nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.
Dovolanie ţalovanej by vzhľadom k uvedenému bolo procesne prípustné, len ak by
v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia
§ 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., podľa dovolacieho súdu totiţ postupom
odvolacieho súdu bola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom.
Skúmanie prípustnosti dovolania v prípade, ţe toto smeruje proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) je zaloţené vţdy na individuálnom prístupe k prejednávanej veci. Judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k prípustnosti dovolania a z dôvodu odňatia moţnosti
konať pred súdom je bohatá a zahŕňa rôzne situácie procesného charakteru. Vady konania
vymedzené v zhora uvedených častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy
Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález
z 12. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/2003), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Krajský súd sa vo svojom rozsudku z 24. júna 2009 vôbec nevysporiadal s námietkou
ţalovanej uvedenej v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ohľadne toho, ţe
na pojednávaní okresného súdu 7. februára 2008 bolo vyhlásené uznesenie, v ktorom súd
konanie voči právnym nástupcom nebohého ţalovaného D. F. a to K. P. a L. K. zastavil
(v prvom odstavci) a konanie vo vzťahu medzi ţalobkyňou PhDr. Z. S. a ţalovanou L. K.
vylúčil na ďalšie konanie (v treťom odstavci). Súd konal s osobou, t.j. ţalovanou, voči ktorej
bolo konanie zastavené a vylúčil na samostatné konanie vo vzťahu k ţalovanej L. K. napriek
tomu, ţe v prvom odstavci tohto istého uznesenia konanie voči L. K. zastavil. Na uvedenú
námietku ţalovanej odvolací súd vôbec nereagoval.
Svoje rozhodnutie teda neodôvodnil v súlade s poţiadavkami, ktoré na odôvodnenie
rozhodnutia stanovujú príslušné zákonné ustanovenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). V posudzovanom
prípade dovolateľky to tak nebolo a preto moţno uzavrieť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti. Z práva na spravodlivý proces totiţ vyplýva povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, ţe (ne)majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (porovnaj Krasko c/a
Švajčiarsko 1993).
Tým, ţe uvedené princípy neboli rešpektované odvolacím súdom, došlo k porušeniu
základného práva dovolateľky na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj
k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. f/ O.s.p., ktorý viedol nielen
k prípustnosti, ale aj dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku podaného ţalovanou.
Pretoţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej
republiky ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania.
Pokiaľ ide o dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
5 Co 404/2009 označeným vo výroku tohto uznesenia v druhom odstavci, Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) aj v tomto prípade po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), vychádzal z toho, ţe podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe uznesenie
odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
Občiansky súdny poriadok umoţňuje účastníkom podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môţe byť podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod, ktorým bolo dovolanie odôvodnené,
nie je v dovolacom konaní posudzovaný podľa toho, ako bol označený, ale predovšetkým
podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.). Dovolací súd sa pritom
obligatórne zaoberá vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní zaťaţenom procesnou vadou, nie je daná teda len vo vzťahu
k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p., ale tieţ vo vzťahu k procesným vadám inej
závaţnej povahy (tzv. iným vadám), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť, jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Zo spisu
vyplýva, ţe v odvolacom konaní došlo k vade uvedenej povahy.
Podľa § 164 O.s.p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní
a počítaní ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí
účastníkom.
V predmetnej právnej veci je nepochybné, ţe prejav vôle ţalobkyne prostredníctvom
jej právneho zástupcu, t.j. späťvzatie ţaloby vo vzťahu k L. K. bol učinený, konanie voči L.
K. bolo súdom prvého stupňa právoplatne zastavené. Na druhej strane však bolo konanie voči
tej istej osobe vylúčené na samostatné konanie.
Odvolací súd vo veci postupoval v zmysle ustanovenia § 164 O.s.p., hoci o takýto
prípad v danej veci nejde, nejedná sa tu o zrejmú nesprávnosť. Odvolací súd sa dopustil
pochybenia v tom zmysle, ţe nesprávne právne posúdil túto procesnú otázku.
Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní
postihnutom vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3
O.s.p.). Ďalšími námietkami ţalovanej uvedenými v dovolaní sa nezaoberal.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011 JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová