Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 379/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., V., zastúpenej advokátkou JUDr. I. M., M., pre

namietané porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -75

z 22. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2011

doručená sťažnosť M. Z., V. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -75 z 22. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu vyhlásenia konkurzu

na návrh správkyne konkurznej podstaty skončenom rozsudkom Okresného súdu

Michalovce č. k. -33 z 27. apríla 2004. Týmto rozhodnutím ju súd spolu

s úpadcom zaviazal zaplatiť pôžičku od U., a. s., B., ktorá celkovo predstavovala sumu

850 000 Sk s príslušenstvom. Vo výroku rozhodnutia je po prikázaní majetku účastníkom

ďalej uvedené: «„Pôžičku od U., a. s. B. v sume 850 000,- Sk s príslušenstvom na základe

rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. -33, zo dňa 19. 5. 1999 sú

účastníci povinní zaplatiť U., a. s. B. každý v 1-ici, teda po 425 000,- Sk.“» Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 20. júla 2004. Sťažovateľka nadobudla po

ukončení exekučného konania presvedčenie, že voči nej už neexistujú žiadne pohľadávky

vyplývajúce z úveru jej manžela. Prvostupňový súd však uznesením č. k. -68

z 20. septembra 2010 (teda viac ako po šiestich rokoch) opravil podľa § 164 Občianskeho

súdneho poriadku výrok uvedeného rozsudku tak, že správne má byť uvedené „... každý v

1/2, teda po 425.000.-SK s príslušenstvom“. Uvedená oprava bola podľa doložených

listinných dôkazov v súlade s vyhláseným rozsudkom, keď bolo zrejmé, že prepisovaním

súd urobil chybu a vynechal z výroku rozhodnutia príslušenstvo. Sťažovateľka považovala

toto uznesenie za takú zmenu rozsudku, ktorá je výrazne v jej neprospech, a voči

opravnému uzneseniu sa odvolala. Krajský súd ako súd odvolací však rozhodnutím

č. k. -75 z 22. februára 2011 napadnuté uznesenie potvrdil.

Porušenie základného práva podľa č. 46 ods. 1 a práva podľa

dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore

s ústavným princípom právnej istoty a právom na spravodlivé súdne konanie, a preto sú

podľa nej z ústavného hľadiska neudržateľné.

V sťažnosti sťažovateľka uvádza:

«... 2. Po doručení rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. -33

z 27. 4. 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. 7. 2004, výrokom ktorého som nebola

zaviazaná na úhradu polovice príslušenstva pohľadávky označenej v bode 1, som aj

vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 1 a aj vzhľadom na obsah korešpondencie, ktorú

obdržiaval manžel od Exekútorského úradu JUDr. B., bola jednoznačne presvedčená,

riadiac sa výrokom rozsudku OS Michalovce z 27. 4. 2004. že môj podiel zodpovednosti za

splácanie predmetného úveru predstavuje iba polovicu istiny, t. j. 425.000.-SK.

3. V exekučnom konaní vedenom na Exekútorskom úrade Mgr. M. Z. v M. bola celá

táto pohľadávka uhradená a na základe tejto skutočnosti bolo exekučné konanie podľa § 60

ukončené vrátením poverenia súdu, o čom tiež predkladám

ústavnému súdu listinné dôkazy. Po ukončení tohto exekučného konania som bola

presvedčená, že voči mne už neexistujú žiadne pohľadávky vyplývajúce z úveru môjho

manžela, avšak potom mi bolo doručené hore uvedené uznesenie Okresného súdu

Michalovce z 20. 9. 2010.

4. Po nahliadnutí do spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. som

zistila, že spoločnosť E., s.r.o. podala 17. 9. 2010, t. j. po ukončení exekučného konania na

Exekútorskom úrade Mgr. M. Z., opätovný návrh na vydanie opravného uznesenia

k rozsudku OS Michalovce z 27. 4. 2004. Už zo samotného obsahu tohto opätovného návrhu

doručeného OS Michalovce 20. 9. 2010 vyplýva, že Okresný súd Michalovce po podaní

prvého návrhu z 28. 7. 2010 na zmenu výroku rozsudku odmietal vykonanie danej zmeny,

nakoľko súd nemôže opraviť výrok nad rámec uvedeného vo výroku rozsudku. Napokon

však súd podľahol tlaku tohto nového veriteľa môjho manžela a výrok v rozsudku opravil

hore uvedeným spôsobom, čo sa ma výrazne dotklo. Po dlhých rokoch totiž je zmenený

rozsudok z roku 2004 výrazne v môj neprospech, pričom už z návrhu veriteľa doručeného

OS Michalovce 20. 9. 2010 jednoznačne vyplýva, že mieni odo mňa požadovať nad rámec

pohľadávky úplne vyrovnanej v exekučnom konaní (bod3) aj úroky z omeškania, hoci ako to

bolo uvedené, celé príslušenstvo úveru si uplatňuje súbežne daný veriteľ v exekučnom

konaní proti môjmu manželovi.

5. V uznesení Krajského súdu v Košiciach z 22. 2. 2011 sa však konštatuje, že „bolo

potrebné vydať opravné uznesenie, naviac ak poukazuje odvolateľka na to, že exekučné

konanie vo veci bolo právoplatne skončené, tak nedochádza k žiadnej zmene, len ku

skutočnosti, že bude jedno uznesenie vo veci rozsudku súdu v súlade

s opravných uznesením, a preto nebolo potrebné vo veci rozhodnúť inak.“ Toto tvrdenie

v dôvodoch uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 22. 2. 2011, ktoré sťažovateľka

navrhuje zrušiť, je jednak nezrozumiteľné, resp. len čiastočne zrozumiteľné, ale taktiež je aj

v úplnom rozpore s tým, čoho sa domohol navrhovateľ tohto opravného úkonu – E., s. r. o.

Nie je totiž pravdou, že nedochádza opravným uznesením k žiadnej zmene rozsudku, pretože

ide o jeho výraznú zmenu, s čím sa krajský súd v napadnutom uznesení nevysporiadal.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jej

sťažnosti týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo sťažovateľky vlastniť majetok

vyplývajúce z porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. - 75 z 22. februára 2011

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82

EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky JUDr. I. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd listom z 24. júna 2011 požiadal v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) krajský súd o vyjadrenie k sťažnosti.

Vo svojom vyjadrení sp. zn. doručenom ústavnému súdu 21. júla 2011

predseda krajského súdu navrhol ústavnú sťažnosť odmietnuť. K námietkam sťažovateľky

uviedol:

«K výhradám sťažovateľky ohľadom opravného uznesenia dovoľujeme si

poznamenať toto:

Podľa , súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní

a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí

účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie

nenadobudne právoplatnosť.

Citované ustanovenie oprávňuje súd opraviť v rozsudku kedykoľvek, i bez návrhu,

chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosť, t. j. ku ktorým došlo len zjavným

a okamžitým zlyhaním v duševnej, či mechanickej činnosti osoby, na účasti ktorej došlo

k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú zrejmé. Zákon má na mysli pisárske

chyby, omyly v súčtoch a pod. Chyba však musí byť zrejmá (jasná, očividná, nápadná ...).

Z písomného vyhotovenia rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. apríla

2004, č. k. 16 C 248/K03 - 33 je v treťom odseku výroku očividná chyba v uvedení

správneho podielu „v 1/2-ici“. namiesto „v 1-icí“.

Ide o jasnú, očividnú chybu v písaní.

Postup okresného súdu, ako aj odvolacieho súdu pri oprave uvedenej chyby v písaní

vo výroku označeného rozsudku považujeme za správny.

Za nepatričnú považujeme polemiku sťažovateľky ohľadom príslušenstva, lebo

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 05. 1999, č. k. - 33, bola

U., a. s. B. priznaná suma 850 000,- Sk s príslušenstvom (viď tretí odsek výroku rozsudku

Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. apríla 2004, č. k. - 33).

Pokiaľ sťažovateľka vyčíta odvolaciemu súdu nedostatok riadneho odôvodnenia

uznesenia, treba poznamenať, že podľa , ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pre úplnosť sa nám žiada povedať, že judikatúra Najvyššieho súdu SR považuje

nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia za porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie, a táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa

a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania (viď napr. Uznesenie NS SR z 31. 01. 2011,

sp. zn. , rozsudok NS SR z 24. augusta 2006, sp. zn. , uznesenie

z 9. novembra 2010, sp. zn. , etc).»

II.

Podľa ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd potvrdením opravného uznesenia

svojím rozhodnutím v odvolacom konaní č. k. -75 z 22. februára 2011 porušil

jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa a právo podľa

dohovoru.

Krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa

takto:

„Odvolací súd vec preskúmal na neverejnom zasadnutí bež nariadenia pojednávania

v zmysle ust. § 214 ods. 2 a zistil, že súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol

poukazujúc na ust. kedykoľvek aj bez návrhu opraví chyby v písaní a počítaní

ako aj iné zrejmé nesprávnosti a o tejto oprave je potrebné vydať opravné uznesenie takto

súd, preto postupoval a nebolo dôvodov na zrušenie ani na zmenu tohto rozhodnutia.

Odvolací súd preto vec potvrdil v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 poukazujúc na to,

že ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa a poukazuje jednoznačne

na to, že odvolacie námietky nie sú právne relevantné. Bolo potrebné vydať opravné

uznesenie, naviac ak poukazuje odvolateľka na to, že exekučné konanie vo veci bolo

právoplatne skončené, tak nedochádza k žiadnej zmene, len ku skutočnosti, že bude jedno

uznesenie vo veci rozsudku súdu v súlade s opravným uznesením a preto

nebolo potrebné vo veci rozhodnúť inak.“

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné

uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných

zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavnou kompetenciou

ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov)

všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem

a postupu, ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu

v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu

základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného

súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery

boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a zisťoval, či

nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

Podľa (ďalej len „OSP“) súd kedykoľvek aj

bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.

Lehota na vydanie opravného uznesenia nie je ohraničená. Z formulácie „kedykoľvek“

vyplýva, že vydanie opravného uznesenia aj viac ako po šiestich rokoch nie je v nesúlade

s ustanovením zákona.

Ústavný súd ďalej zvažoval, či v posudzovanom prípade opravu doplnením výroku

o „príslušenstvo“ možno považovať za zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení

rozsudku.

Pohľadávka je spojená s príslušenstvom, ktorým sú v zmysle § 121 ods. 3

úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené

s uplatnením pohľadávky. Okrem dohodnutého príslušenstva v

ods. 2 upravuje úroky z omeškania, ktoré sú hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa rovnako

ako na pohľadávku, ku ktorej sa viažu, vzťahuje zásada vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 2

, v zmysle ktorej je súd viazaný návrhom, a okrem prípadov uvedených v tomto

zákonnom ustanovení nesmie prisúdiť viac alebo niečo iné. Podľa ustanovenia § 156 ods. 4

len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Z doložených listinných dôkazov

vyplýva, že súd vo verejnom vyhlásení rozsudku č. k. -40 z 27. apríla 2004

zaviazal sťažovateľku zaplatiť polovicu istiny s príslušenstvom, pričom táto skutočnosť

vyplýva aj z odkazu na rozhodnutie krajského súdu č. k. -33 z 19. mája 1999.

Ďalej to vyplýva aj z odôvodnenia uvedeného rozsudku, keď na strane 5 jeho písomného

vyhotovenia sa uvádza, že správkyňa konkurznej podstaty požaduje zaplatenie pôžičky

priznanej krajským súdom rozhodnutím č. k. -33 účastníkmi konania každým

po 425 000 Sk s príslušenstvom, teda po ½ z pôžičky. Ústavný súd preto usúdil, že

v písomnom vyhotovení rozsudku prvostupňového súdu ide v danom prípade o zrejmú

nesprávnosť. Všeobecný súd postupoval podľa a zrejmú nesprávnosť

v písomnom vyhotovení rozsudku opravil.

Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho posúdenie veci a jeho

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu je sťažnosť v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní

( ).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu

a rozhodnutí všeobecných súdov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich

právny názor svojím vlastným.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. , IV. ÚS

326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa a práv podľa

dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením. Z tohto dôvodu odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez ďalšieho právneho významu

zaoberať sa s ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými, ktoré sa viažu na úspech vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011