Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
19e/389416.4fc1bc.pdf
PDF · 214.28 KB
No categories available
2Cdo/370/2012
Najvyšší súd 2Cdo 370/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: R. K., nar. X., Č., o vymoženie
469,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: 1Er
72/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 06.
augusta 2012, č. k.: 13CoE 162/2012-39, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e:
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Rimavská Sobota 17. januára
2011 požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 469,- eur
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice pred súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 29. septembra 2010, sp. zn.: SR 08803/10,
zriadeného zriaďovateľom S. R. a.s., K., IČO: X. (ďalej len „R. rozsudok“). Okresný súd
Rimavská Sobota poverením z 21. januára 2011 poveril súdneho exekútora JUDr. R. K. na
vymoženie predmetnej sumy s príslušenstvom z uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 22. marca 2012, č. k.: 1Er 72/2011-16
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Uviedol, že o trovách konania rozhodne po
právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je oprávnený aj povinný
v každom štádiu exekučného konania skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie a z hľadiska formálnej a materiálnej vykonateľnosti
rozhodnutia. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, má však
povinnosť skúmať exekučný titul z hľadiska či nejde o rozhodnutie ničotné (IV. ÚS 78/2011).
Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Cdo 146/2011, 3 Cdo 122/2011.
Ďalej uviedol, že súd zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania považuje za
spotrebiteľskú v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súdu je z rozhodovacej činnosti
známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne, preto je nepochybné, že
zmluvu uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej
činnosti. Z obsahu uzavretej zmluvy nevyplýva, že by povinný do zmluvného vzťahu
s oprávneným vstupoval v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej
činnosti, preto ho treba považovať za spotrebiteľa. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora
ES vo veci C-168/05 E. M. M. C. proti C. M. M. S.S. A. T. S. proti C. R. N., na ust. § 53 ods.
1, 4 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 3, čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. q) Prílohu
smernice Rady 93/13/EHS, judikatúru Európskeho súdneho dvora – rozsudok z 27. júna 2000,
O. G. E. a S. E., C 240/98 až C 244/98, rozsudok C. C473/00).
Ďalej uviedol, že Stály rozhodcovský. súd svoju právomoc vyvodil z ustanovenia bodu 18
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru z rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej všetky
spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom,
zriadeným spoločnosťou S. R. a.s. alebo alternatívne pred príslušným súdom SR ak žalujúca
strana podá žalobu na takomto súde.
Uviedol, že rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti.
Táto situácia ho vedie na pristúpenie podmienky vopred pripravené dodávateľom, bez toho
aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. V danom prípade ide o rozhodcovskú
doložku alternatívnu, ktorá zásadne pripúšťala podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu
nemožno rozhodcovskú doložku považovať za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa
z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh
na rozhodcovský. súd. Z pohľadu ochrany spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho
povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyplýva z výlučnej rozhodcovskej doložky,
prípadne z faktického konania dodávateľa. Rozhodcovská doložka bola spôsobilá vytvoriť
neprekonateľnú prekážku pred uplatnením práva spotrebiteľa na prístup súdu. Rozhodcovská
doložka v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou podmienkou, a ako taká je neplatná
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať
a rozhodnúť vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný rozhodcovský
rozsudok sa hľadí ako na paakt, ktorí nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul. Keďže
exekučný súd konštatoval, že v exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a nadväzne ju aj zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že odvolací súd po zhodnotí skutočností
zistených zo spisu súhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že Zmluva o úvere z 26. marca
2009 je zmluvou spotrebiteľskou. Poukázal na § 3 ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ oprávnený namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského
rozsudku, odvolací súd zdôraznil, že súd je oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej doložky. Uviedol,
že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
zaoberá o. i. aj tým, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (uvedené je
v súlade s názorom vyslovených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Cdo
146/2011, 3Cdo 122/2011).
Ďalej poukázal na záver Ústavného súdu SR uvedený v uznesení z 23. novembra
2011, sp. zn.: I. ÚS 456/2011-19. Uviedol, že námietka oprávneného, že povinný nevyužil
možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku je irelevantná. Uvedený postup
exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu, exekučný súd
iba skúmal či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul.
Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon
o rozhodcovskom konaní“) má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. Súd je však oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej doložky, či orgán,
ktorý vydal exekučný titul mal právomoc na jeho vydanie. Poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora (ES) vo veci P. C.. Ani vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res
iudicata, pretože poverenie nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto tvrdenie
oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka. Poukázal na čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS. Uviedol, že uvedená smernica bola prevzatá do nášho právneho poriadku
Zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom ju treba
používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú
spotrebiteľské právne vzťahy. Neobstojí ani námietka oprávneného, že súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pretože
v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale
sa len overuje existencia exekučného titulu. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej
doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý
pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako
dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
nie je čitateľný a prehľadný. Uviedol, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka
ako neprijateľná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom
a preto rozhodcovský rozsudok nie je exekučným titulom.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. a § 237 písm. a) O.s.p., že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d) O.s.p., že v tej veci sa už
právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f) O.s.p., že súd svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p., že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na
nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na
ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi
a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na
formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť.
Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu
v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil
otázku, či je možné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú
v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Neumožňuje Občiansky zákonník v spojení so
smernicou Rady 93/13/EHS uzatváranie rozhodcovských doložiek, a teda akékoľvek spory
vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol,
že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je
adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho
dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho
poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho
predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej
istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade
s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle
rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, M., samotná smernica nemôže ukladať
povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že
súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali
a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa
dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q) jej
prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku
a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne
v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania podľa Zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou.
Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t.j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými
súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O.s.p. a po preskúmaní veci v
zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za
vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p. Rovnako na danú vec nemožno
aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 O.s.p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na
prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. Iba v prípade, že by rozhodnutie odvolacieho
súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O.s.p. by
bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok
prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal sa aj
otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) až g) O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O.s.p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. §
237 písm. a), d), e) a f) O.s.p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky
uvedené v odvolaní oprávneného.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a
iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a) O.s.p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu
tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale
napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a) O.s.p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)
O.s.p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s.r.o., P., IČO: X., proti povinnému: R. K., nar. X., Č., o vymoženie 469,- eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: 1Er 72/2011, na
základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského z 29. septembra
2010, sp. zn.: SR 08803/10, spoločnosti S. R. a.s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na
exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle
ustanovenia namietaného oprávneným.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím ktorým sa dané konanie
končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z
vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci
nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom
rozsahu počas celého exekučného konania ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d) O.s.p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O.s.p. Ak nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho
v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali, a následne
aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie bez
návrhu vždy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované
v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu v prípade nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku V zmysle § 58 ods. 1
Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci
postupoval aj podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto
ustanovenia exekučný súd môže exekúciu zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky
uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o rozhodcovskom konaní.
Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e) O.s.p. nie je
preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali
a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky
proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu
dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov
oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f) O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).
Taktiež námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd na túto námietku
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
uvedenej v ust. § 237 písm. f) O.s.p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola
oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera
právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 29. septembra
2010, sp. zn.: SR 08803/10 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie
uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd
podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade
nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2
Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie na ktoré
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania nie je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že
vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10.
októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c)
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si
každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského
súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka
obsiahnutá v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. T. C. z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. B. C. z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. C. z 29. mája 1997, H. C. z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O.s.p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Rimavská Sobota 10. augusta 2012
navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa
týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu
oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením
zo 6. augusta 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu už nie je
prípustný riadny opravný prostriedok. Nič na tom nemení skutočnosť, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť až 28. augusta 2012.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243c O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,
ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej
krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá
v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez
potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,
že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú
právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie
daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej
republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde
dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012, 3Cdo 118/2012.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust §
241 ods. 2 písm. c) O.s.p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 18. marca 2013
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková