Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8f5/390616.ad1867.pdf
PDF · 246.08 KB
No categories available
1Cdo/250/2012
Najvyšší súd 1 Cdo 250/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: M. B., nar. X., J., o vymoženie
175,93 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.: 2Er
136/2004, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 12. júla 2012,
č. k.: 16CoE 103/2012-31, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e:
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Stará Ľubovňa 11. novembra
2004 poţiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoţenie 5 300,- Sk
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, ţe
exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 2217/2004, NZ 64884/2004 z 13. augusta 2004
spísaná notárom JUDr. J. K. so sídlom v B. (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd
Stará Ľubovňa poverením z 22. novembra 2004 poveril súdneho exekútora Ing. Bc. K. M.
vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnici.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 30. apríla 2012, č. k.: 2Er 136/2004-16
exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ing. K. M. pod č. EX 1558/2004 vyhlásil za
neprípustnú a zastavil, návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol a uloţil
oprávnenému, aby uhradil súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. K. M. trovy exekúcie vo výške
58,67 EUR.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, ţe
obsahuje vyhlásenie Mgr. T. K. na základe plnej moci za povinnú. V zmysle bodu 1./
notárskej zápisnice Mgr. T. K. mal byť povinnou splnomocnený plnomocenstvom
obsiahnutým v Zmluve o úvere na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V bode
3./ notárskej zápisnice Mgr. T. K. na základe splnomocnenia v mene povinnej vyhlásil, ţe
uznáva dlh voči oprávnenému vo výške 8 833,-Sk. Súd predmetné splnomocnenie pre
advokáta Mgr. T. K. povaţoval za neplatné z dôvodov, ţe splnomocnenie bolo udelené, keď
ţiadny dlh neexistoval, nakoľko v tom čase nemohlo byť zrejmé, či vôbec a v akom rozsahu
dlţník poruší záväzok splácať poskytnutý úver, t.j. dlţník sa vopred vzdal práva na uznanie,
resp. neuznanie dlhu v dobe keď ešte nemohol mať vedomosť o jeho prípadnom vzniku. Preto
je neurčité, všeobecné a absolútne neplatné (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ďalej
uviedol, ţe záväzkový vzťah podlieha reţimu Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
V danom prípade ide o typovú Zmluvu o úvere. Takáto zmluva nesmie obsahovať
neprimerané podmienky v zmysle § 23a ods. 2 písm. a) a b) Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Preto splnomocnenie nebolo individuálne dohodnuté, bolo súčasťou vopred pripraveného
formulára Zmluvy o úvere, pričom je súdu z jeho činnosti známe, ţe veriteľ rovnaký formulár
zmluvy s inkorporovaným plnomocenstvom pouţíval vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ ho
nemohol ţiadnym spôsobom ovplyvniť. Okrem uvedeného Mgr. T. K. v notárskej zápisnici
sám určil lehotu dokedy má byť dlh dlţníkom zaplatený. Splnomocnenec v skutočnosti
nehájil záujmy dlţníka ako splnomocniteľa, ale skôr veriteľa, ktorý ho sám určil za
splnomocnenca v pripravenom formulári Zmluvy, čím konal v rozpore s ust. § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôţe ten, záujmy ktorého sú
v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedeného potvrdzuje aj skutočnosť, ţe advokát Mgr. T.
K. ako advokát zastupuje oprávneného. Predmetné splnomocnenie je z uvedených dôvodov,
ako aj pre zrejmé obchádzanie zákona neplatným právnym úkonom a aj uznanie dlhu na
základe takto udeleného splnomocnenia je preto absolútne neplatným právnym úkonom.
Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: I ÚS 5/2000. Notárska zápisnica je verejná
listina podľa § 134 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ktorá je platná
v celom rozsahu, ale v prípade ak nemá náleţitosti, ktoré zákon vyţaduje, nie je verejnou
listinou a spôsobilým exekučným titulom. Keďţe je neplatné splnomocnenie, na základe
ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ani notárska zápisnica nemôţe byť platná. Keďţe
neexistuje spôsobilý exekučný titul na podklade ktorého by bolo moţné viesť exekúciu proti
povinnej, vedená exekúcia je neprípustná a musela byť pred súdom podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku zastavená. Oprávnený sa môţe svojich práv domáhať len inými
právnymi prostriedkami, napr. ţalobou na plnenie. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn.: II. ÚS 404/2010. Uviedol, ţe vzhľadom na zastavenie exekúcie nebolo moţné
vyhovieť návrhu na zmenu súdneho exekútora a poveriť vykonaním exekúcie exekútora,
ktorého navrhol oprávnený. O trovách exekúcie rozhodol súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku a oprávnenému uloţil zaplatiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na náleţité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil, na ktoré v plnom rozsahu
poukázal. Uviedol, ţe udelené plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá, a preto
splnomocnenec nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku zo Zmluvy o úvere
a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to pre rozpor záujmov
splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Uvedený rozpor so záujmami povinnej spočíva v tom, ţe jej zástupca, ktorý mal povinnú pri
uznaní dlhu a spisovaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v Zmluve o úvere
oprávneným, čo malo za následok, ţe povinná si nemohla Mgr. T. K. ako svojho zástupcu
vybrať na základe svojej vôle. Uviedol, ţe právny úkon urobený zástupcom nespĺňajúcim
podmienky upravené v ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatný. Ak Mgr. T. K. nedisponoval platným plnomocenstvom,
nemohol v mene povinnej uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou exekučného titulu.
Notárska zápisnica predloţená oprávneným nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného
exekučného titulu, pretoţe bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu.
Preto súd prvého stupňa postupoval správne ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto
zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Poukázal na uznesenie Ústavného
súdu z 12. mája 2011, č. k.: IV. US 183/11-16. O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ţe ich účastníkom nepriznal, keďţe
oprávnený na ich náhradu nemá právo a povinnej a súdnemu exekútorovi ţiadne nevznikli.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. a § 237 písm. a) O. s. p., ţe
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d) O. s. p., ţe v tej veci sa uţ
právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e) O. s. p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f) O. s. p., ţe súd svojím postupom odňal
moţnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., ţe konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ţe
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol,
ţe z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty na podanie dovolania podal oprávnený
dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania, pričom napadnuté uznesenie
napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania, oprávnený poukázal
na argumentáciu pouţiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená v podanom
odvolaní. Zároveň uviedol, ţe v krátkom čase súdu predloţí doplňujúcu právnu argumentáciu
k jednotlivým dovolacím dôvodom.
Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený bliţšie
špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. V súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej
sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného
práva oprávnený poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.: I. ÚS
120/2012-12. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu
exekučným súdom ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na
vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku,
ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe
notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,
vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky
formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku
nemoţno vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny
vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Poukázal na Zákon č. 384/2008
Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3.
Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované
ustanovenie nevzťahuje. Ďalej uviedol, ţe ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlţník
splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53
ods.1 Občianskeho zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala ţiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému
nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne
preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre
oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods.
1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa, exekučný súd by
mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53
ods. 4 písm. a) aţ r) Občianskeho zákonníka. Ďalej má dovolateľ za to, ţe odvolací súd vec
nesprávne právne posúdil s ohľadom jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej
podmienky, ustanovení právnych predpisov EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ.
Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady
93/13/EHS a nezdôvodnil prečo povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako
jednostranný právny úkon, ktorým dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom
rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených
v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by
mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktieţ navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a) O. s. p., dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. Rovnako na danú vec nemoţno
aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vţdy na
prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, ţe by rozhodnutia
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. §
237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) aţ g) O. s.
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a
rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (R
117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. §
237 písm. a), d), e) a f) O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Vo vzťahu
k jednotlivým dovolacím dôvodom oprávnený poukázal na svoje odvolanie, v ktorom
jednotlivé dovolacie dôvody podrobne rozvinul, a následne ich podaním doručeným súdu
prvého stupňa 16. októbra 2012 bliţšie špecifikoval.
Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, ţe v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a
iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a) O. s. p.
nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade v rozpore so zákonom
po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným
titulom. Bol toho názoru, ţe exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má za
to, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa javí,
ţe nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť
právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia (právne
posúdenie veci).
Dovolací súd má za to, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, §
57 ods. 1, 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a) O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)
O. s. p., t.j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Dovolateľ namietanú vadu konania bliţšie nešpecifikoval.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s.r.o., P., IČO: X., proti povinnej: M. B., nar. X., J., o vymoţenie 175,93 EUR
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.: 2Er 136/2004na
základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 2217/2004, NZ 64884/2004
z 13. augusta 2004 spísaná notárom JUDr. J. K. so sídlom v B., nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec
rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.
Je potrebné uviesť, ţe vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekáţku veci
rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny
právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide
o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého
súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d) O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e) O. s. p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho
v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ namietanú vadu konania bliţšie nešpecifikoval.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., ţe v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Preto námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. §
237 písm. e) O. s. p. nie je opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
Z obsahu podaní vyplýva, ţe naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, ţe súd
porušil princíp legality, dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a
právo na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ má za to, ţe bola porušená zásada
kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy,
čím bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej
oprávnený namietal, ţe nebol oboznámený s obsahom argumentov a nemal moţnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu.
Oprávnený namietal, ţe exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel nad
rámec formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ďalej namietal nesprávne
právne posúdenie veci.
Podľa § 237 písm. f) O. s. p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).
Na námietku oprávneného, ţe exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať notársku
zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu, ako ju skúmal v danom prípade, dovolací súd
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade
uvedenej v ust. § 237 písm. f) O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi niţších stupňov nebola
oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak preto neboli
splnené zákonom stanovené podmienky. Takým rozhodnutím sa totiţ oprávnenému odopiera
právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
V danom prípade exekučný súd na základe ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe notárskej zápisnice č. N 2217/2004, NZ 64884/2004 z 13. augusta 2004
spísanej notárom JUDr. J. K. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoţenie
uloţenej povinnosti z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd opätovne
preskúmal exekučný titul a dospel k záveru, ţe ide o nespôsobilý exekučný titul na výkon
exekúcie, nakoľko predmetné splnomocnenie, ktorým dlţník splnomocnil Mgr. T. K. na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu je absolútne neplatným právnym úkonom.
Keďţe je neplatné splnomocnenie na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto
nemôţe byť platná. Preto notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom na
podklade ktorého by bolo moţné viesť exekúciu proti povinnej. Z týchto dôvodov exekučný
súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd
podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, a následne na zastavenie exekúcie posúdili
správne. Je potrebné uviesť, ţe v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné uţ začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
Súdy danom prípade v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť predmetnej
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Skúmali či bol exekučný titul - notárska zápisnica
vydaný v súlade so zákonom, realizovali len svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Vydaním poverenia na vykonanie exekúcie táto povinnosť
pre exekučný súd nezaniká, naopak aj počas exekučného konania (po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie) je povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom. Je
potrebné uviesť, ţe exekučný súd nevykonáva dokazovanie, tak ako je to v konaní pred
súdom prvého stupňa. Ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom nie povinný
účastníkov konania vyzývať, aby sa vyjadrili k ďalšiemu postupu exekučného konania.
Exekučný súd v danom prípade preskúmal exekučný titul – notársku zápisnicu a Zmluvu
o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinnou, pod zistený skutkový stav podriadil
príslušnú právnu a vo veci rozhodol. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými otázkami a závery vychádzajú z dostatočne
zisteného skutkového stavu. Rovnako aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
reagoval na podstatné otázky odvolacieho konania. Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť,
ţe v tomto štádiu konania (vykonávacie) súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiţ, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie sa obsahom listín za účelom
posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za
prítomnosti oprávneného a povinného.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali skutočnosť, ţe
notárska zápisnica nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom. Podstatnou a z hľadiska
posúdenia správnosti úvahy odvolacieho súdu je, ţe splnomocnenie, ktoré udelila povinná
v Zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu,
aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo moţné predpokladať. Tým
sa povinná vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či
nevznikne v budúcnosti. Povinnej bolo uţ v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého
a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase
uznania, pretoţe neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše
nemoţno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlţníka a v akom
rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretoţe splnomocnenie koncipované tak, ako je
obsiahnuté v Zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony
splnomocnenca, správne ho odvolací súd povaţoval za neplatné. Odvolací súd poukázal aj na
rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22
Občianskeho zákonníka, s čím sa dovolací taktieţ v plnom rozsahu stotoţnil. Ďalej je
potrebné uviesť, ţe zmluvná voľnosť povinnej pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola
zjavne obmedzená natoľko, ţe pri moţnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu
vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače uţ vopred pripravenej Zmluvy o úvere,
nemoţno hovoriť o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu. Tým je spochybnený základný
predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, ţe splnomocnenec bude hájiť záujem povinnej ako
aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo nebolo
udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených
splnomocneným zástupcom nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej konal.
Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného
právneho úkonu v mene povinnej, ani predloţená notárska zápisnica nemôţe byť exekučným
titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoţenia
by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. T. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. B. c. Š. z
09. decembra 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane poţije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení, nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako
celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Stará Ľubovňa 9. augusta 2012
navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa
týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci uţ nebol dôvod o tomto návrhu
oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením
z 12. júla 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu uţ nie je
prípustný riadny opravný prostriedok. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, ţe oprávnený
uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie a o tomto návrhu dovolací súd
rozhodol.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a predloţil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní bliţšie špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, ţe ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,
ktorý nemá ţiadnu komunitárni relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá
v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia, na
základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie
predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z
obsahu spisu vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe
na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva
nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej
veci v Slovenskej republike.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust §
241 ods. 2 písm. c) O. s. p. dovolací súd dodáva, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5, §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 04. apríla 2013
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková