Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/460/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: E., nar. X., L., o vymoženie 900,28 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn.: , o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 03. augusta 2012, č. k.:

-34 , takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Revúca 12. januára 2009

požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 27 122,- Sk

s príslušenstvom v zmysle ust. osudných exekútoroch a

exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného spísaného vo forme zápisnice pred

súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu z 01. októbra 2008, sp. zn.: SR 09447/08, zriadeného zriaďovateľom S.

a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Revúca poverením z 02.

2

februára 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. R. vykonaním exekúcie na základe

rozhodcovského rozsudku.

Okresný súd Revúca uznesením z 23. mája 2012, č. k.: -11 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie

nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že k vydaniu rozhodcovského rozsudku

došlo z dôvodu porušenia záväzkovoprávneho vzťahu, ktorý vznikol na základe Zmluvy o

úvere č. X. uzavretej 05. augusta 2008 medzi oprávneným a povinnou (ďalej len „Zmluva“

alebo „Zmluva o úvere“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky

poskytnutia úveru (ďalej len „Všeobecné podmienky“). Všeobecné podmienky v čl. 17

ustanovili rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere

budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. a.s. alebo pred

príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu. Exekučný súd poukázal na § 57 ods. 1

písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54

ods. 1 , na / 3, ods. 3, bod 1 písm. q/ Prílohu smernice

Rady 93/13/EHS. Uviedol, že uvedená smernica bola prebratá do nášho právneho poriadku

, ktorým bol novelizovaný . Súd Zmluvu o

úvere posúdil ako spotrebiteľskú v zmysle . Ďalej uviedol, že

predmetná rozhodcovská doložka je upravená vo Všeobecných podmienkach. Tieto

podmienky a aj rozhodcovská doložka boli oprávneným vopred vyhotovené pre všetkých

spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy. Podpisom Zmluvy o úvere povinná súčasne

vyslovila súhlas so Všeobecnými podmienkami bez toho, aby ich mohla meniť, či dopĺňať.

Povinná sa nemala možnosť dohodnúť na Všeobecných podmienkach s oprávneným, mohla

len Zmluvu odmietnuť alebo sa týmto podmienkam podrobiť, a teda aj rozhodcovskej

doložke. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne. Ak

aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi rozhodcovským a štátnym súdom, avšak pre

prípad vyvolania rozhodcovského konania sa mu musí povinná podrobiť, ide o značne

nerovné postavenie spotrebiteľa voči dodávateľovi. U povinnej tak bola obmedzená možnosť

výberu súdu, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Takto dojednanú rozhodcovskú doložku považoval súd sa neprijateľnú, pretože nebola s

povinnou individuálne dojednaná a núti ju riešiť spory v rozhodcovskom konaní, ak

oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Poukázal na judikatúru Európskeho súdneho

3

dvora - rozsudok A.. V súvislosti so skúmaním exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: II. ÚS

545/2010. Uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje

neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia

Zmluvy, a teda bol vydaný v rozpore so zákonom. Súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie nepriznal, nakoľko je predmetná exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom v

rozpore so zákonom.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len

na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bola exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňal, nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená. Predmetný rozhodcovský rozsudok sa nezaoberal

posudzovaním právneho vzťahu z hľadiska predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa.

Odvolací súd dodal, že povinnosťou exekučného súdu bolo, aby preskúmal exekučný titul, či

nevykazuje vady aj podľa ust. o rozhodcovskom konaní (ďalej

len „Zákon o rozhodcovskom konaní“). V zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o

rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon exekúcie na návrh účastníka konania, proti

ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, exekučné konanie zastaví ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V zmysle ods. 2

uvedené ustanovenia súd príslušný na výkon rozhodnutia zastaví výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky

podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/. Uviedol, že je nesporné, že Zmluva o úvere je zmluvou

spotrebiteľskou, resp. zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretou podľa § 2 Zákona č.

o spotrebiteľských úveroch. Zároveň možno subsidíame aplikovať ust. a

nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Uviedol, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého

exekučného konania je povinný dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne

predpoklady pre vedenie exekúcie. Je povinný predovšetkým skúmať či exekučný titul je

spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

4

Námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej

preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom neobstojí.

Súd skúma exekučný titul (v rozsahu § 44, § 50, § 58 Exekučného poriadku) počas celého

exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí adekvátne procesné reagovať. Skutočnosť,

že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi,

nezakladá prekážku rei iudicate a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania

exekučného titulu v každej fáze exekučného konania. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu

SR z 27. januára 1997, sp. zn.: . Námietku oprávneného, že súd prvého stupňa

prekročil svoje preskúmavacie právomoci a nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval ust.

§ 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s

poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: -19. Odvolací súd posúdil

obsah rozhodcovskej doložky zakotvenej v Zmluve s prihliadnutím na odvolacie námietky

oprávneného, ktorý poukázal na skutočnosť, že spotrebiteľovi bola zachovaná možnosť

uplatniť nároky zo spotrebiteľskej zmluvy i pred všeobecným súdom. Prakticky však v

drvivej väčšine eventuálne vzniknutých sporov bude navrhovateľom veriteľ, pričom podľa

rozhodcovskej doložky má právo voľby súdu práve a výlučne navrhovateľ. Pre oprávneného

ako podnikateľského subjektu je priaznivejšie a výhodnejšie, aby vzniknuté spory rozhodovali

rozhodcovia, ktorých vopred určil už v samotnej Zmluve o úvere. Poukázal na úplné znenie

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v čl. 17 Všeobecných podmienok a uviedol, že uvedeným

dodatkom oprávnený vylúčil možnosť spotrebiteľa domáhať sa práva na všeobecnom súde ak

„pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd".

Koncipovanie rozhodcovskej doložky je len formálnym zachovaním práva na prejednanie

veci pred všeobecným súdom, nakoľko právo výberu má výlučne navrhovateľ, pričom dlžník

môže byť navrhovateľ v daných vzťahoch iba výnimočne. Navyše v prípade ak ktorákoľvek

zo strán podá žalobu na rozhodcovský súd, nie je možné podať žalobu na všeobecný súd. Táto

skutočnosť je neprijateľnou podmienkou v neprospech spotrebiteľa. Keďže rozhodcovská

doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci chýba exekučný titul, nakoľko rozhodcovský

rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. V

danej veci sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku, resp. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením a , že

5

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. , že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo, ust. , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, ust. , že súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, ust. , že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust. , že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na

nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v

spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou. Takéto právne posúdenie

trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na

súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho

súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z

úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený

rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia

rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu

nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a

preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a

skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi

sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových

zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že

akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53

, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Podľa dovolateľa, ak bola smernica

prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú

právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, M., samotná

smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti

nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä sjudikatúrou

Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice

Rady 93/13/EHS. Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1

písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom

jazyku a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je

nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil

6

spory neupravené právnymi predpismi". Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi" sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného o

rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou.

Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký

vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka" v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými

súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

7

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa , dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa , dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o

uznesenie uvedené v a Rovnako na danú vec nemožno

aplikovať ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť

dovolania v zmysle , a nie je proti napadnutému uzneseniu

daná.

V zmysle /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

8

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v

tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

, , a , ktorými odôvodňoval prípustnosť

dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust a . Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a

vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

9

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v

exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,

ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,

§ 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v

novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

10

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnej: E., nar. X., L., o vymoženie 900,28 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn.: , na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 01. októbra 2008, sp.

zn.: SR 09447/08, spoločnosti S. a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde

a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia

namietaného oprávneným.

Je potrebné uviesť, že prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt,

ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor

môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: ).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

11

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak nebol

podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v

ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie

v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní

poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle

§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže

exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods.

1 písm. b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Následne exekučný súd exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Ďalej naplnenie tejto vady

12

dovolateľ vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s

oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci,

konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, že

namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov.

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II.

ÚS 251/03).

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nieje oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so

skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú v

tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

13

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť ().

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 1. októbra

2008, sp. zn.: SR 09447/08 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie

uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne

skúmal, či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný. Exekučný súd dospel k

záveru, že rozhodcovská doložka na podklade ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodcovský

rozsudok je neprijateľnou podmienkou a ako taká je neplatná. Pokiaľ rozhodcovský súd

vyvodil svoju právomoc konať z neplatnej rozhodcovskej doložky, následne vydaný

rozhodcovský rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Preto

súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku.

Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky

na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť

vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) ().

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR

14

(uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: , pozri aj , 3Cdo

146/2011).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri opätovnom preskúmavaní či žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na

vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie

( až ), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to

oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie

nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v

súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia

Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu

byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži

svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v

spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

15

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v

prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo

zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď

uznesenie NSSR sp. zn.: ).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v článku 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09.

decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

16

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý

záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v

potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( a ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Revúca 10. augusta 2012 navrhol

prerušenie konania postupom podľa a Zmluvy o

fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa týmto

návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného

rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením z 3. augusta

2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu už nie je prípustný

riadny opravný prostriedok. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnený

uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie a o tomto návrhu dovolací súd

rozhodol.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie a

17

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ o

rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do

ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej

otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,

ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej

krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá

v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a j ej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez

potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,

že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú

právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie

daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde

dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/

dospel aj vo veciach , , .

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie do volacieho

konania podľa , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

18

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z

dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0 .

19

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2013

JUDr. Anna Markova, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková