Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/239/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: S., a. s., C., IČO:

X., proti povinnému: L., nar. X., K., o vymoženie 448,11 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.: , o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 15. mája 2012, č. k.:

22, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdnemu exekútorovi bol 23. novembra 2011 doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu „Rozhodnutie o priestupku C. p.: ORP-

P:709/DI-IL-2008“, ktorý vydalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej

republiky v Trenčíne 07. novembra 2008 a ktorým bola povinnému uložená pokuta vo výške

13 000,- Sk (431,50 eur) (ďalej len „exekučný titul“).

Okresný súd Trenčín uznesením z 20. februára 2012, č. k.: -12

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V

odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a uviedol, že preskúmaním žiadosti o udelenie

poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekučný titul nespĺňa

požiadavky materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom podľa

Exekučného poriadku. Poukázal na ust.

2

o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), podľa

ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty

určenej pre splnenie uloženej povinnosti podľa odseku 1. Konštatoval, že za nariadenie

exekúcie nemožno považovať podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, čo bolo možné najneskôr 16. decembra 2008. Na preklúziu súd

prihliadol z úradnej povinnosti.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

je vymedzená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia, ktoré musí byť

výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, najmä z hľadiska formálnej a

materiálnej stránky jeho vykonateľnosti. Ak zistí, že sú splnené podmienky konania podľa

(ďalej len „“) v nadväznosti na

, teda niet rozporu so zákonom, vydá poverenie na vykonanie exekúcie. Ďalej uviedol,

že znenie ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku určuje, že v trojročnej lehote treba výkon

rozhodnutia nariadiť, k čomu v preskúmavanej veci prirodzene nedošlo. Nemožno dať za

pravdu oprávnenému, ktorý zachovanie trojročnej lehoty spája so začatím exekučného

konania. Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na

vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že konkrétnu exekúciu skutočne vykoná.

Exekučný súd totiž dohliada na zákonnosť vedenia exekúcie, a to nielen pri rozhodovaní o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale v ktorejkoľvek

fáze exekučného konania, a ak zistí jej neprípustnosť, tak ju zastaví. V predmetnej veci bola

žiadosť súdneho exekútora súdu prvého stupňa doručená 28. novembra 2011 a napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané 20. februára 2012, teda po uplynutí trojročnej

zákonnej lehoty, ktorá uplynula 16. decembra 2011. V tejto lehote však bolo potrebné pre

úspešné vymáhanie pohľadávky oprávneného, aby sa exekučné konanie nachádzalo v štádiu,

keď proti doručenému upovedomeniu o začatí exekúcie nemožno podať námietky, resp. po

tom, keď sa súdnemu exekútorovi doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým

sa námietky zamietli a ktoré v takomto prípade možno považovať za nariadenie výkonu

rozhodnutia, ako to predpokladá ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu sa oprávnenému ako účastníkovi

konania odňala možnosť konať pred súdom. Namietal porušenie práva na súdnu ochranu

podľa 46 ods. 1 SR a poukázal na uznesenie Najvyššie súdu SR sp. zn.:

l Cdo 177/2009, v zmysle záverov ktorého nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti. Uviedol, že postupom

súdov došlo k porušeniu práva účastníka na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1

SR, dôsledkom čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že na

predmetnú právnu vec nie je možné aplikovať ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, tak ako to

urobili súdy, ktoré bez rozsiahlejšej právnej argumentácie pripodobnili nariadenie výkonu

rozhodnutia k vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie súdnym exekútorom. Konštatoval, že

terminológia, ktorú zákonodarca použil „výkon rozhodnutia možno nariadiť“ bola v súlade s

vtedy platnými ustanoveniami o výkone rozhodnutia, ešte

pred účinnosťou novely , kedy si oprávnený mohol vybrať ktorý

orgán bude uskutočňovať výkon rozhodnutia. Ak bol podaný návrh na súdny výkon

rozhodnutia, po podaní návrhu apo splnení zákonných podmienok súd nariaďoval výkon

rozhodnutia. V súčasnosti je možný výkon rozhodnutia na základe spôsobilého exekučného

titulu prostredníctvom súdneho exekútora. Exekučný poriadok nepozná termín „nariadenie

výkonu rozhodnutia“. Dovolateľ je názoru, že upovedomenie o začatí exekúcie je procesným

úkonom súdneho exekútora, ktorý je len určitým medzistupňom v celom priebehu

exekučného poriadku po podaní návrhu na vykonanie exekúcie a udelení poverenia na

vykonanie exekúcie. Poukázal na § 36 ods. 1 Exekučného poriadku. Uviedol, že lehota

uvedená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku je lehotou hmotnoprávnou. V tejto lehote má

možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu, inak dochádza k jeho zániku a

plnenie prijaté po uplynutí prekluzívnej lehoty by bolo bezdôvodným obohatením. Dovolateľ

je názoru, že odvolací súd v ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku nesprávne vyložil termín

„nariadiť výkon rozhodnutia“, a teda vychádzal z nesprávneho predpokladu, že pre určenie

toho, či prekluzívna lehota je zachovaná, nie je právne významné začatie konania, ale

doručené upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému nemožno podať námietky, resp.

doručené právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli. Právo

oprávneného na súdnu ochranu a výkon vykonateľného rozhodnutia by sa v plnej miere stalo

závislým od konania, resp. nekonania súdneho exekútora a exekučného súdu, ktoré by

oprávnený nemal možnosť akokoľvek ovplyvňovať. V danom prípade bolo uznesenie o

zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vydané

20. februára 2012, t. j. takmer po troch mesiacoch po doručení návrh na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi, teda súdny exekútor alebo exekučný súd postupoval v rozpore s ust.

§ 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný poriadok neustanovuje žiadnu lehotu pre

súdneho exekútora na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. Vzhľadom na uvedené

považoval výklad súdov za nesúladný s SR, ohrozujúci právne istoty

účastníkov exekučného konania. Namietal aj nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné

odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov, čím došlo k porušeniu jeho základné práva na súdnu

ochranu podľa SR. V tejto súvislosti namietal aj postup odvolacieho súdu

podľa (ďalej len „“), ktorý len stroho

konštatoval, že pod nariadením výkonu rozhodnutia rozumie udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa , dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti

ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v a

Podľa , je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania podľa

V zmysle , je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na

zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o

uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom

potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/

a písm. c/ Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle

a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až

písm. g/ Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

6

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v

tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že súdy svojím postupom oprávnenému ako

účastníkovi konania odňali možnosť konať pred súdom v zmysle

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým

znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Dovolateľ argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/

nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia

upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo, že mu znemožnili urobiť

niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jeho do volacích námietok je, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z obsahového hľadiska

( ) teda zo strany oprávneného nejde o námietku odňatia možnosti konať

pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a

vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie

ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu

záveru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na

vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Tento záver súdov podľa dovolateľa nemá

oporu v zákone a prehliada že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba

procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ustanovení

§ 71 ods. 3 Správneho poriadku.

Námietky dovolateľa sa týkajú činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav (správnosť ktorého nebola v danej veci

spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho

posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že ust. dáva odňatie

možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu,

a nie s jeho právnym hodnotením veci. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesné

prípustné dovolanie podľa ); nie je ale procesnou vadou konania

v zmysle a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(R 54/2012, sp. zn.: , , ).

Z dovolania tiež vyplýva, že oprávnený vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s

inými exekučnými vecami, v ktorých Najvyšší súd SR už skôr rozhodoval a vyslovil názor, že

„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,

čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.

decembra 2009, sp. zn. ), resp. že „za porušenie tohto práva (na spravodlivý

súdny proces - pozn. dovolacieho súdu) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o

zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia"

(viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 05. februára 2009, sp. zn. ). Dovolateľ

však prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ním označenými vecami.

Pokiaľ základná téza jeho dovolania spočíva v námietke, že rozhodnutia súdov sú založené na

nesprávnom právnom posúdení veci, v označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej

povahy. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn.: vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy...

neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa

(už) v ňom neprípustné a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v

neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“.

Aj v ďalšej dovolateľom uvádzanej veci sp. zn.: išlo o procesnú povahu

nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť

odôvodnenia rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými

môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Z uvedeného je zrejmé, že namietaným postupom súdov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z

.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutí odvolacieho a prvostupňového súdu.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v

rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu

upravuje v ustanovení

V rozhodnutí sp. zn.: Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania.

Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý

argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09.

decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára 1998).

Ústavný súd Slovenskej republiky sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť

rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou

9

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a

ochranou proti takému uplatneniu (sp. zn. , , ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o

nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie odôvodnil síce stručne, ale dostatočne zrozumiteľne a určito. Rovnako aj

odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami kladenými na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (, ) a vysporiadal sa so všetkými pre vec

podstatnými argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, ktoré zrozumiteľne a v

potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( a ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Rovnako námietka dovoláte ľa, že v danom prípade neobstojí postup odvolacieho

súdu podľa pri odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je opodstatnená.

Odvolací súd v danom prípade nepostupoval podľa , ale podľa

ods. 1 a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil v zmysle zákonných ustanovení

upravujúcich náležitosti písomného vyhotovenia rozhodnutia (§ 157 ods. 1, § 167 ods. 2 v

spojení s ).

10

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle

ust. , ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal z

dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0 .

11

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková