Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b5f/391672.a4cf6c.pdf
PDF · 182.98 KB
No categories available
7Cdo/239/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 239/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: S., a. s., C., IČO:
X., proti povinnému: L., nar. X., K., o vymoženie 448,11 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.: 49 Er 3872/2011, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 15. mája 2012, č. k.: 23 CoE 120/2012-
22, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Súdnemu exekútorovi bol 23. novembra 2011 doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu „Rozhodnutie o priestupku C. p.: ORP-
P:709/DI-IL-2008“, ktorý vydalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej
republiky v Trenčíne 07. novembra 2008 a ktorým bola povinnému uložená pokuta vo výške
13 000,- Sk (431,50 eur) (ďalej len „exekučný titul“).
Okresný súd Trenčín uznesením z 20. februára 2012, č. k.: 49 Er 3872/2011-12
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a uviedol, že preskúmaním žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekučný titul nespĺňa
požiadavky materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom podľa
§ 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 71 ods. 3 Zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), podľa
ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty
určenej pre splnenie uloženej povinnosti podľa odseku 1. Konštatoval, že za nariadenie
exekúcie nemožno považovať podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, čo bolo možné najneskôr 16. decembra 2008. Na preklúziu súd
prihliadol z úradnej povinnosti.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
je vymedzená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia, ktoré musí byť
výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, najmä z hľadiska formálnej a
materiálnej stránky jeho vykonateľnosti. Ak zistí, že sú splnené podmienky konania podľa
§ 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) v nadväznosti na § 103
O. s. p., teda niet rozporu so zákonom, vydá poverenie na vykonanie exekúcie. Ďalej uviedol,
že znenie ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku určuje, že v trojročnej lehote treba výkon
rozhodnutia nariadiť, k čomu v preskúmavanej veci prirodzene nedošlo. Nemožno dať za
pravdu oprávnenému, ktorý zachovanie trojročnej lehoty spája so začatím exekučného
konania. Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na
vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že konkrétnu exekúciu skutočne vykoná.
Exekučný súd totiž dohliada na zákonnosť vedenia exekúcie, a to nielen pri rozhodovaní o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale v ktorejkoľvek
fáze exekučného konania, a ak zistí jej neprípustnosť, tak ju zastaví. V predmetnej veci bola
žiadosť súdneho exekútora súdu prvého stupňa doručená 28. novembra 2011 a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané 20. februára 2012, teda po uplynutí trojročnej
zákonnej lehoty, ktorá uplynula 16. decembra 2011. V tejto lehote však bolo potrebné pre
úspešné vymáhanie pohľadávky oprávneného, aby sa exekučné konanie nachádzalo v štádiu,
keď proti doručenému upovedomeniu o začatí exekúcie nemožno podať námietky, resp. po
tom, keď sa súdnemu exekútorovi doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým
sa námietky zamietli a ktoré v takomto prípade možno považovať za nariadenie výkonu
rozhodnutia, ako to predpokladá ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu sa oprávnenému ako účastníkovi
konania odňala možnosť konať pred súdom. Namietal porušenie práva na súdnu ochranu
podľa 46 ods. 1 Ústavy SR a poukázal na uznesenie Najvyššie súdu SR sp. zn.:
l Cdo 177/2009, v zmysle záverov ktorého nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti. Uviedol, že postupom
súdov došlo k porušeniu práva účastníka na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, dôsledkom čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že na
predmetnú právnu vec nie je možné aplikovať ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, tak ako to
urobili súdy, ktoré bez rozsiahlejšej právnej argumentácie pripodobnili nariadenie výkonu
rozhodnutia k vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie súdnym exekútorom. Konštatoval, že
terminológia, ktorú zákonodarca použil „výkon rozhodnutia možno nariadiť“ bola v súlade s
vtedy platnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o výkone rozhodnutia, ešte
pred účinnosťou novely Zákona č. 341/2005 Z. z., kedy si oprávnený mohol vybrať ktorý
orgán bude uskutočňovať výkon rozhodnutia. Ak bol podaný návrh na súdny výkon
rozhodnutia, po podaní návrhu apo splnení zákonných podmienok súd nariaďoval výkon
rozhodnutia. V súčasnosti je možný výkon rozhodnutia na základe spôsobilého exekučného
titulu prostredníctvom súdneho exekútora. Exekučný poriadok nepozná termín „nariadenie
výkonu rozhodnutia“. Dovolateľ je názoru, že upovedomenie o začatí exekúcie je procesným
úkonom súdneho exekútora, ktorý je len určitým medzistupňom v celom priebehu
exekučného poriadku po podaní návrhu na vykonanie exekúcie a udelení poverenia na
vykonanie exekúcie. Poukázal na § 36 ods. 1 Exekučného poriadku. Uviedol, že lehota
uvedená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku je lehotou hmotnoprávnou. V tejto lehote má
možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu, inak dochádza k jeho zániku a
plnenie prijaté po uplynutí prekluzívnej lehoty by bolo bezdôvodným obohatením. Dovolateľ
je názoru, že odvolací súd v ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku nesprávne vyložil termín
„nariadiť výkon rozhodnutia“, a teda vychádzal z nesprávneho predpokladu, že pre určenie
toho, či prekluzívna lehota je zachovaná, nie je právne významné začatie konania, ale
doručené upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému nemožno podať námietky, resp.
doručené právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli. Právo
oprávneného na súdnu ochranu a výkon vykonateľného rozhodnutia by sa v plnej miere stalo
závislým od konania, resp. nekonania súdneho exekútora a exekučného súdu, ktoré by
oprávnený nemal možnosť akokoľvek ovplyvňovať. V danom prípade bolo uznesenie o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vydané
20. februára 2012, t. j. takmer po troch mesiacoch po doručení návrh na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi, teda súdny exekútor alebo exekučný súd postupoval v rozpore s ust.
§ 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný poriadok neustanovuje žiadnu lehotu pre
súdneho exekútora na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. Vzhľadom na uvedené
považoval výklad súdov za nesúladný s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ohrozujúci právne istoty
účastníkov exekučného konania. Namietal aj nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné
odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov, čím došlo k porušeniu jeho základné práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti namietal aj postup odvolacieho súdu
podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ktorý len stroho
konštatoval, že pod nariadením výkonu rozhodnutia rozumie udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na
zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o
uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom
potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/
a písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1
a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až
písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred
súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v
tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že súdy svojím postupom oprávnenému ako
účastníkovi konania odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým
znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
Dovolateľ argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/
O. s. p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo, že mu znemožnili urobiť
niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jeho do volacích námietok je, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z obsahového hľadiska
(§ 41 ods. 2 O. s. p.) teda zo strany oprávneného nejde o námietku odňatia možnosti konať
pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a
vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie
ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu
záveru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na
vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Tento záver súdov podľa dovolateľa nemá
oporu v zákone a prehliada že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba
procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ustanovení
§ 71 ods. 3 Správneho poriadku.
Námietky dovolateľa sa týkajú činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav (správnosť ktorého nebola v danej veci
spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho
posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že ust. § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie
možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu,
a nie s jeho právnym hodnotením veci. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesné
prípustné dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nie je ale procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
(R 54/2012, sp. zn.: 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011).
Z dovolania tiež vyplýva, že oprávnený vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s
inými exekučnými vecami, v ktorých Najvyšší súd SR už skôr rozhodoval a vyslovil názor, že
„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,
čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.
decembra 2009, sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto práva (na spravodlivý
súdny proces - pozn. dovolacieho súdu) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre
takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia"
(viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 05. februára 2009, sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Dovolateľ
však prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ním označenými vecami.
Pokiaľ základná téza jeho dovolania spočíva v námietke, že rozhodnutia súdov sú založené na
nesprávnom právnom posúdení veci, v označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej
povahy. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn.: 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy...
neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa
(už) v ňom neprípustné a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v
neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“.
Aj v ďalšej dovolateľom uvádzanej veci sp. zn.: 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu
nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť
odôvodnenia rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými
môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Z uvedeného je zrejmé, že namietaným postupom súdov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí odvolacieho a prvostupňového súdu.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v
rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu
upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.
V rozhodnutí sp. zn.: IV. ÚS 358/09 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania.
Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý
argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09.
decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára 1998).
Ústavný súd Slovenskej republiky sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť
rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
ochranou proti takému uplatneniu (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o
nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie odôvodnil síce stručne, ale dostatočne zrozumiteľne a určito. Rovnako aj
odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami kladenými na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157, § 211 O. s. p.) a vysporiadal sa so všetkými pre vec
podstatnými argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, ktoré zrozumiteľne a v
potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Rovnako námietka dovoláte ľa, že v danom prípade neobstojí postup odvolacieho
súdu podľa § 219 ods. 2 O. s. p. pri odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je opodstatnená.
Odvolací súd v danom prípade nepostupoval podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ale podľa § 219
ods. 1 O. s. p. a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil v zmysle zákonných ustanovení
upravujúcich náležitosti písomného vyhotovenia rozhodnutia (§ 157 ods. 1, § 167 ods. 2 v
spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle
ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal z
dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková