Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
679/388446.f1d43a.pdf
PDF · 152.28 KB
No categories available
4Cdo/428/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 428/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. A. S., bytom
Ţ., zastúpenej spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. P. K., JUDr. A. S.,
s.r.o., so sídlom v Ţ., IČO : X., proti odporkyni M. K., bytom Ţ., zastúpenej Mgr. T. B.,
advokátom v Ţ., o vypratanie pozemku a vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na
Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 12 C 268/2003, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Ţiline z 29. marca 2012 sp.zn. 9 Co 95/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina uznesením z 11. januára 2012 č.k. 12 C 268/2003-136 vyhovel
ţiadosti odporkyne a ustanovil jej zástupcu z radov advokátov Mgr. T. B., advokáta v Ţ..
Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporkyne uznesením z 29. marca 2012 sp.zn.
9 Co 95/2012 prvostupňové uznesenie potvrdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia s poukazom
na ustanovenie § 30 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2009) uviedol, ţe
pri rozhodovaní v zmysle tohto zákonného ustanovenia je výlučne vecou súdu, ktorého
z advokátov účastníkovi ustanoví, pričom uţ z profesionálneho postavenia advokáta vyplýva
jeho povinnosť poskytnúť účastníkovi právne sluţby v súvislosti s ochranou jeho práv
a právom chránených záujmov, pričom sama odporkyňa vo svojom odvolaní neuviedla ţiadne
konkrétne dôvody, z ktorých by mohli vzniknúť pochybnosti o neprofesionálnom prístupe
zo strany ustanoveného advokáta, resp. o jeho vzťahu s navrhovateľkou.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, navrhla ho
zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie z dôvodu, ţe jej postupom
odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, ţe
odôvodnenie napadnutého uznesenia je nedostačujúce a nedáva odpoveď na všetky jej
námietky a nereflektuje priamo na jej obranu, keď uţ v odvolaní poukázala na skutočnosť, ţe
navrhovateľka vykonáva advokátsku prax, pričom spolupracovala s viacerými advokátmi
a advokátskymi spoločnosťami a viacerí z nich boli aj jej bývalí zamestnanci, s nimi udrţiava
aj priateľské vzťahy. Z toho dôvodu navrhla, aby jej bol ustanovený advokát
Mgr. JUDr. Š. B., ktorý jej prípad pozná a vie, o ňom, ţe s navrhovateľkou nikdy
nespolupracoval. Súdu preukázala opodstatnenosť svojich tvrdení uţ tým, ţe jej súd ustanovil
ako prvú JUDr. Z. H., ktorá vykonávala u navrhovateľky koncipientskú prax a doposiaľ
s navrhovateľkou udrţiava priateľské vzťahy. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe ak nepovaţoval
jej obranu za dostatočnú, nič mu nebránilo z dôvodu zachovania právnej istoty vyzvať
ustanoveného právneho zástupcu, aby súdu podal správu o tom, či bol niekedy
v zamestnaneckom pomere s navrhovateľkou, či má s ňou pracovné alebo priateľské vzťahy.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu toto navrhla odmietnuť.
Súdom ustanovený zástupca odporkyne, advokát Mgr. T. B. vo svojom vyjadrení
prehlásil, ţe s navrhovateľkou, napriek tomu, ţe vykonáva advokátsku prax, sa pozná výlučne
po profesionálnej stránke, osobne ju nepozná, neudrţuje s ňou priateľské a ani iné vzťahy,
a teda o jeho nezaujatosti nemoţno mať najmenších pochýb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/
O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie u uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z týchto rozhodnutí,
prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., pričom
nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom
ustanovení. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
na ktoré poukazovala dovolateľka.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci
v prípade odporkyne nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto
rozhodnutia uvedené tvrdenie dovolateľky, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom.
Nemoţno inak, ako súhlasiť s tvrdením dovolateľky, ţe vada konania vymedzená
v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiace právo na spravodlivý proces
(II. ÚS 174/04, III. ÚS 156/06, etc.), ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej
republiky okrem zákonov aj ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a v zmysle
ktorých sa účastníkovi konania garantuje nielen poskytnutie ochrany jeho ohrozených alebo
porušených práv zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu
a predovšetkým kvalite.
Medzi základné definičné prvky práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý
súdny proces) patrí podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a
Španielsko), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 226/03, I. ÚS 344/10), ale
i rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006
sp.zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok z 30. septembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 25/2007, etc.) právo
na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen
na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné) argumenty
jednotlivých strán. Poţiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva nielen
z potreby účastníkov mať moţnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd
rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať proti
vydanému rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uţ vyslovil, ţe
všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07). Podobný
záver zaujal i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vyslovil, ţe od súdov sa nevyţaduje, aby
na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Higgins c/a Francúzsko, porovnaj tieţ Hiro Balani c/a Španielsko,
Georgiadis c/a Grécko, etc.).
Obsah poţiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia je
v našom právnom poriadku vyjadrený v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne
vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé
(v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. toto ustanovenie platí aj pre odôvodnenie rozhodnutia
vydaného vo forme uznesenia). Keďţe ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane
i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať
na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré by taktieţ malo obsahovať myšlienkový postup, ktorý predchádzal
vydaniu rozhodnutia, spôsob, akým sa súd vyporiadal s odvolacími námietkami a ďalšie
rozhodujúce skutočnosti tak, aby rozhodnutie bolo preskúmateľné v rámci opravných
prostriedkov. Na druhej strane takúto poţiadavku nemoţno chápať spôsobom, ţe zahŕňa
právo účastníka byť pred súdom úspešný, prípadne právo na vydanie rozhodnutia v súlade
s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), prípadne s navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), preto nie je porušením práva na súdnu ochranu, ani
práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka a jeho návrhu
nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie týchto
práv totiţ nielenţe neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo riadili sa výkladom právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
(IV. ÚS 340/2004). Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ konštatoval, ţe postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemoţno hodnotiť ako
nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe nemusí vţdy disponovať
potrebnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť je
potrebné posudzovať vţdy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter
konania (II. ÚS 373/08). Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť porušenie
ústavných práv, dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza ţiadnu
argumentáciu, na základe ktorej by bolo moţné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne také,
v ktorom dôvody, na ktorých je zaloţené, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08).
Po preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd dospel k záveru, ţe
napadnuté uznesenie napriek stručnému odôvodneniu parametre riadne a dostatočne
odôvodneného rozhodnutia spĺňa, keď je z neho zrejmé, čoho sa odporkyňa domáhala, ako
rozhodol súd prvého stupňa, z akých dôvodov proti prvostupňovému rozhodnutiu podala
odporkyňa odvolanie, čoho sa v odvolacom konaní domáhala, ako aj to, z akých dôvodov
odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil a prečo odvolacie námietky odporkyne
neakceptoval. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda uvádza všetky podstatné skutočnosti.
Vzhľadom na uvedené, teda ţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno
vyvodiť z § 239 O.s.p., nebola preukázaná existencia dovolateľkou namietanej vady konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Aj keď podľa výsledku dovolacieho konania by navrhovateľke patrila náhrada jeho
trov (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.), ktorú si aj
vo vyjadrení k dovolaniu uplatnila, dovolací súd jej náhradu trov tohto konania nepriznal,
nakoľko vychádzajúc z obsahu vyjadrenia k dovolaniu, ktoré sa v podstatnej časti v zásade
obmedzuje na citáciu ustanovení § 236 ods. 1 O.s.p., § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 O.s.p.
a časť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, trovy súvisiace s takýmto vyjadrením
nepovaţoval za trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2013
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová