Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
167/391532.b2f7e5.pdf
PDF · 153.67 KB
No categories available
2ECdo/6/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 6/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému P. B., bývajúcemu
v R., o vymoženie 798 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.
6 Er 889/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 18. apríla 2012 sp. zn. 16 CoE 102/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku z 9. decembra 2009 sp. zn. SR X. Stáleho rozhodcovského súdu,
ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením zo 14. decembra 2011 č. k. 6 Er 889/2010-14 Okresný súd Lučenec
exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX X. vyhlásil za
neprípustnú a zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“)]. V odôvodnení uviedol, že v danom prípade bola uzavretá zmluva
o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi veriteľom
(oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. V spotrebiteľskej zmluve obsiahnutá rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná
podmienka v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo nebola individuálne
dojednaná, vopred bola zaradená do formulárovej zmluvy spôsobom, pri ktorom spotrebiteľ
nemal náležitú možnosť oboznámiť sa so zmluvou a jej dôsledkami. Poukázal na judikatúru
Európskeho súdneho dvora, v zmysle ktorej „povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to, že
vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom. Systém ochrany zavedený smernicou nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941). Ochrana, ktorú smernica priznáva
spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľom, ktorý s predajcom
alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej
povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je
odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie
(rozsudok Cofidis, C-473/00, Zb. s. I- 0875)“. S prihliadnutím na uvedené súd prvého stupňa
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V závere odôvodnenia uviedol, že o trovách
konania rozhodne osobitným uznesením.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 18. apríla 2012
sp. zn. 16 CoE 102/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi
závermi súdu prvého stupňa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade
uzavretá zmluva o úvere, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Podľa jeho
názoru, pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, niet
žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a v takom
prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd poukázal na to, že
dodatkom v rozhodcovskej doložke oprávnená vylúčila možnosť (spotrebiteľa) domáhať sa
práva na všeobecnom súde občana v prípade, ak „pred podaním žaloby na všeobecnom súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd“. Ďalej dodal, že rozhodcovský súd je napriek
výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán
a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Súkromný záujem na existencii
rozhodcovských súdov sa zakladá na požiadavke subjektov súkromného práva -
podnikateľov, aby ich spor súvisiaci s podnikaním bol rýchlo rozhodnutý a neobmedzoval ich
v ďalšom podnikaní. Preto je nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli
súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánom disponujúcim
verejnou mocou. Na záver odvolací súd poukázal na to, že obchádzanie zákona spočíva aj
vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami osebe nie sú
zákonom zakázané v dôsledku čoho vzniknutý stav sa z hľadiska pozitívneho práva javí ako
nenapadnuteľný. Ak je ale výsledkom konania postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale
tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou formou nepredvídaný a nežiaduci, ide
o nedovolené konanie, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. S poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd preto napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, ktoré doplnila
podaním zo 16. júla 2013 „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ
a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. V dovolaní uviedla, že súdy: rozhodli „nad
rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.); rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.); sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový
stav a nevykonali dokazovanie; napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Oprávnená poukázala na argumentáciu
použiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená v podanom odvolaní v tejto
veci, pričom nepovažoval za potrebné tieto dôvody duplikovať. Z týchto dôvodov oprávnená
žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
V doplnení dovolania poukázala na judikatúru Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora
a Ústavného súdu Českej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2013 JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : predseda senátu Jarmila Uhlířová