Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
805/395758.81d513.pdf
PDF · 167.44 KB
No categories available
2ECdo/129/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 129/2013
Slovenskej republiky 2 CoE 17/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému M. L., bývajúcemu
vo V., o vymoženie 486,63 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš
pod sp. zn. 5 Er 1315/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 29. januára 2013 sp. zn. 1 CoE 577/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. januára
2013 sp. zn. 1 CoE 557/2012 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. januára 2013
sp. zn. 1 CoE 557/2012 o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku z 28. októbra 2008 sp. zn. S. Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením z 11. júna 2012 č.k. 5 Er 1315/2009-20 Okresný súd Veľký Krtíš exekúciu
zastavil. V ďalšom výroku oprávnenú zaviazal nahradiť trovy exekúcie vo výške 39,83 €
súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. v lehote troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Súd
prvého stupňa ako exekučný súd konštatoval, že zmluva uzavretá medzi oprávnenou a
povinným je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Poukázal na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej nekalé podmienky upravené v čl. 3 bod l sú tie,
ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke dôvery spôsobia značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa. Ďalej okresný súd poukázal na skutočnosť, že rozhodcovská doložka v zmluve
o úvere nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná, vzhľadom na jej zaradenie do
všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, že
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu. Okresný súd v dôsledku toho považoval rozhodcovský doložku za neprijateľnú,
priečiacu sa dobrým mravom, kde výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom, a preto exekúciu s poukazom na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45
ods. 2 ZoRK zastavil. Napokon zaviazal oprávnenú na náhradu trov exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. R. K. vo výške 39,83 € podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš z 11. júna 2012 č.k. 5 Er 1315/2009-20
napadla oprávnená odvolaním, v ktorom navrhla aj prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 29. januára
2013 sp. zn. 1 CoE 577/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne
správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V ďalšom výroku návrh oprávnenej na presušenie konania
zamietol. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav a svoje skutkové zistenia správne právne posúdil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola
v danom prípade uzavretá zmluva o úvere, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú)
podmienku. Odvolací súd uviedol, že v predmetnej veci bolo možné s ohľadom na Exekučný
poriadok zastaviť exekúciu aj s poukázaním na § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku,
pretože rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe
rozhodcovskej doložky, ktorá bola posúdená ako neplatná zmluvná podmienka sa nemohol
stať vykonateľný (vykazuje znaky nulitného právneho aktu v dôsledku nedostatku právomoci
rozhodujúceho orgánu), a preto nemohol byť spôsobilým exekučným titulom. Podľa názoru
odvolacieho súdu však postup exekučného súdu, ktorý pristúpil k zastaveniu exekúcie podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. l písm. c/, ods. 2 ZoRK bez
vyhodnotenia platnosti rozhodcovskej doložky nespôsobuje v danom prípade nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, nakoľko exekučný súd v konečnom dôsledku rozhodol správne.
Odvolací súd preto rozhodnutie exekučného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil. Napokon odvolací súd uviedol, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov
uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona
a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávnenej na Súdny
dvor EÚ. Z tohto dôvodu odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol ako
nedôvodný.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie
v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie
Proti tomu istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa podala oprávnená aj dovolanie z 8. apríla 2013, ktoré doplnila podaním
zo 16. júla 2013 označeným ako „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie
práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“, v ktorom uviedla, že súdy: rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku
už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie; rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ
jej námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa v konaní dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo
nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie; napadnuté rozhodnutie založili
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je
nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice. Oprávnená ďalej
namietla, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď tak boli podľa
zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Tvrdila, že slovenské
znenie ustanovenia čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne.
Poukázala na judikatúru Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu
Českej republiky ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Namietala nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby
dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby
Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. januára 2013 sp. zn. 1 CoE 577/2012.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 Co 24/2013, sp. zn.
2 Co 49/2013, sp. zn. 2 Co 50/2013 ako aj z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Co 28/2013 a z 25. júla
2013 sp. zn. 2 Co 66/2013) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý
návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu)
a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd
na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa
stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp. zn.
5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 11. júna 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až
od 9. augusta 2012. Navyše súd prvého stupňa v danej veci exekúciu zastavil uznesením
podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZoRK, a nie podľa
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ alebo k/. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle
písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy
nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Doplnenie dovolania oprávnenej o dôležité dôvody vyplývajúce z odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011,
najvyšší súd vzal na vedomie a poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bol vyslovený
právny názor senátu krajského súdu v individuálnej veci. Krajský súd zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa a vrátil vec na nové konanie najmä z dôvodu absencie riadneho zdôvodnenia
uznesenia súdu prvého stupňa. Právne otázky, ktorými sa uznesenie Krajského súdu
v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011 zaoberalo sú v súčasnej dobe
široko judikované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov ich
náhradu nepriznal. V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
Za správnosť vyhotovenia : JUDr. Martin Vladik, v.r.
Jarmila Uhlířová predseda senátu