Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)6ad/395258.4213fb.pdf
PDF · 166.9 KB
No categories available
2ECdo/74/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 74/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému M. H.,
bývajúcemu v B., o vymoženie 1 133,90 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 14/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 15. januára 2013 sp. zn. 17 CoE 257/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bánovce nad Bebravou poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku z 1. októbra 2008 sp. zn. S. Stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením zo 14. septembra 2012 č. k. 4 Er 14/2009-54 Okresný súd Bánovce nad
Bebravou zastavil exekúciu v časti o vymoženie istiny 634,67 € s úrokom z omeškania
vo výške 0,25 % denne a v časti o vymoženie úroku z omeškania prevyšujúceho 8,5 % ročne
zo sumy 489,28 € od 20. júna 2008 do zaplatenia s poukazom na uznesenie Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou č. k. 4 Er 14/2009-30 z 18. januára 2010, ktorým súd vyhovel
námietkam povinného proti exekúcii v časti o vymoženie istiny 634,67 € s úrokom
z omeškania vo výške 0,25 % denne a v časti o vymoženie úroku z omeškania prevyšujúceho
8,5 % ročne zo sumy 489,28 € od 20. júna 2008 do zaplatenia. Okresný súd v tejto časti
poukázal na ust. § 50 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak je rozhodnutie, ktorým
sa námietkam vyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Ďalšími výrokmi okresný súd
exekúciu zastavil, vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa .O.O. do konania ako
vedľajšieho účastníka nepripustil, návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa .O.O.,
na vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K., doručený Okresnému súdu Bánovce nad
Bebravou 16. augusta 2011 zamietol a rovnako zamietol aj návrh Združenia na ochranu
finančného spotrebiteľa .O. na zastavenie exekúcie zo 16. augusta 2011. V odôvodnení
uviedol, že oprávnená ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli 1. apríla 2008
Zmluvu o úvere (vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy
s poukazom na znemie § 52 a nasl. OZ. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. upravujú rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere budú riešené pred určeným stálym
rozhodcovským súdom, ak žalobu podá žalujúca strana. Okresný súd ďalej konštatoval, že
dojednanie takejto rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Na základe uvedeného okresný súd
exekúciu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. zastavil. V ďalšom okresný súd uviedol, že združenie
na ochranu finančného spotrebiteľa .O. sa návrhom podaným na Okresnom súde Bánovce nad
Bebravou zo 16. augusta 2011 domáhalo zastavenia exekúcie pre jej neprípustnosť a
vylúčenia súdneho exekútora pre jeho zaujatosť. S poukazom na ust. § 93 O.s.p. a § 37
ods. 1 Exekučného poriadku okresný súd nepripustil do konania ako vedľajšieho účastníka
Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa .O., nakoľko v zmysle Exekučného poriadku
mu nie je priznaná možnosť byť účastníkom konania, keďže Exekučný poriadok striktne
vymedzuje účastníkov konania už uvedeným ustanovením § 37 Exekučného poriadku. Návrh
Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa .O. na vylúčenie súdneho exekútora ako aj jeho
návrh na zastavenie exekúcie súd zamietol s poukazom na ustanovenie § 30 Exekučného
poriadku, keď uvedené združenie nie je účastníkom konania, a teda nie je oprávnené
na podanie takýchto návrhov.
Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo 14. septembra 2012 č.k.
4 Er 14/2009-54 napadla oprávnená odvolaním, v ktorom navrhla aj prerušenie konania podľa
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 15. januára 2013 sp.
zn. 17 CoE 257/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku II., ktorým súd
prvého stupňa exekúciu zastavil, potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V ďalšom
výroku návrh oprávnenej na presušenie konania zamietol. V odôvodnení uviedol, že
predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou podľa ustanovení OZ. Ďalej uviedol,
že súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka (rozhodcovská
doložka) v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná
a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní,
bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol
byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ
podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Odvolací súd
na základe uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku potvrdil ako
vecne správne. V závere tohto rozhodnutia odvolací súd k návrhu oprávnenej na prerušenie
konania uviedol, že podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt
a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle cit. zákonného ustanovenia nebolo možné návrhu oprávnenej na prerušenie konania,
ktorý oprávnená (právny zástupca Fridrich Paľko, s.r.o.) v odvolaní predložila vyhovieť, a
preto odvolací súd tento návrh zamietol. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že výroky III.,
IV. a V. uznesenia z vyplývajúceho obsahu odvolania odvolaním napadnuté neboli, a preto v
tejto časti nadobudli právoplatnosť a nie sú dotknuté týmto rozhodnutím. Rovnako aj výrok I.
predmetného rozhodnutia nadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu nie je prípustné
odvolanie v zmysle ust. § 50 ods. 5 Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 15. januára 2013 sp. zn.
17 CoE 257/2012 podala oprávnená dovolanie z 5. marca 2013, ktoré doplnila podaním
zo 16. júla 2013 označeným ako „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie
práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“, v ktorom uviedla, že súdy: rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku
už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie; rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ
jej námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa v konaní dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo
nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie; napadnuté rozhodnutie založili
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je
nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice. Oprávnená ďalej
namietla, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď tak boli podľa
zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Tvrdila, že slovenské
znenie ustanovenia čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne.
Poukázala na judikatúru Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu
Českej republiky ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Namietala nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby
dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby
Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danej veci
exekúciu zastavil uznesením podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení
s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., a nie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ alebo k/
Exekučného poriadku. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/
uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť
pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Doplnenie dovolania oprávnenej o dôležité dôvody vyplývajúce z odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011,
najvyšší súd vzal na vedomie a poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bol vyslovený
právny názor senátu krajského súdu v individuálnej veci. Krajský súd zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa a vrátil vec na nové konanie najmä z dôvodu absencie riadneho zdôvodnenia
uznesenia súdu prvého stupňa. Právne otázky, ktorými sa uznesenie Krajského súdu
v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 641/2011 zaoberalo sú v súčasnej dobe
široko judikované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová