Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
10c/400662.57f468.pdf
PDF · 177.21 KB
No categories available
2ObdoV/11/2013
Najvyšší súd 2Obdo V/11/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. M. P., PhD., nar.
X., bytom S., X. Š., zastúpeného JUDr. G. B., advokátom, so sídlom L., X. B.,
proti odporcovi D., s. r. o., so sídlom B., X. B., IČO: X., právne zastúpeného JUDr. L. M.,
advokátom, so sídlom pri S. P., X. B., o návrhu na obnovu konania vedeného na Krajskom
súde Trnava pod sp.zn. 20Cb/28/2001, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 20. novembra 2012, č. k. 1Obo/64/2012 – 241, takto
r o z h o d o l
Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 21Ncb/53/2010-202 z 09. 02. 2012 návrh na
povolenie obnovy konania zamietol a odporcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, ţe návrhom zo dňa 16. 06. 2010, doručeným súdu dňa 18. 06. 2010 sa
navrhovateľ domáhal obnovy konania vedeného na tunajšom súde pod spisovou značkou
20Cb/28/2001, v ktorom bol rozsudkom č. k. 20Cb/28/2001 - 102 zo dňa 20. 02. 2003
v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu sp. zn.
2Obo/25/2007 zo dňa 03. 10. 2007 právoplatne zamietnutý návrh na vyslovenie neplatnosti
uznesenia Valného zhromaţdenia odporkyne č. 1/5/2011 zo dňa 22. 05. 2011, ktorým valné
zhromaţdenie vyslovilo súhlas s prevodom obchodného podielu navrhovateľa na M. K. za
kúpnu cenu 3.000.000,- Sk. Zamietajúci rozsudok vychádzal z úvahy, ţe nie sú splnené
zákonné podmienky na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia, nakoľko
nebolo preukázané, ţe by tvrdené porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov mohli
obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáhal. Nakoľko prijaté uznesenie
valného zhromaţdenia obsahujúce súhlas k prevodu obchodného podielu nie je zaväzujúce vo
vzťahu k uzavretiu zmluvy o prevode obchodného podielu a na jeho základe nie je moţné
domáhať sa prevodu, v konečnom dôsledku teda práva ţalobcu neobmedzuje, ale naopak
rozširuje o moţnosť realizovať prevod.
Navrhovateľ ţiadal povolenie obnovy konania o určení neplatnosti uznesenia valného
zhromaţdenia spoločnosti K. D., s. r. o., IČO: X., č. 1/5/2001 zo dňa 22. 05. 2001 pôvodne
vedeného pod sp. zn. 20Cb/28/2011 z dôvodu, ţe boli preukázané skutočnosti a dôkazy,
ktoré navrhovateľ bez svojej viny nemohol pouţiť v pôvodnom konaní a ktoré môţu privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci a moţno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli
vykonať v pôvodnom konaní a ktoré môţu privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.
V pôvodnom konaní nemal moţnosť preukázať, ţe zápisnicu č. 1/5/2001 ako právny
úkon neurobil slobodne a váţne, ale pod nátlakom, čo s poukazom na ust. § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka zakladá absolútnu neplatnosť napadnutého právneho úkonu. V čase
podpisu napadnutej zápisnice a uznesenia z Valného zhromaţdenia spoločnosti K. D., spol. s.
r. o. bol k tomuto úkonu prinútený vydieraním za obmedzenia jeho osobnej slobody zo strany
neznámych páchateľov, ktorých si na tieto úkony objednala M. K., ktorá je za toto stíhaná ako
spoluobţalovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 7T/36/2010. Pri
oboznamovaní sa s výsledkami dokazovania vykonaného v tomto trestnom konaní boli zistené
skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo
veci, ktoré bez svojej viny nemohol pouţiť v pôvodnom občiansko-právnom konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp. zn. 20Cb/28/2001. Ide predovšetkým o znalecký posudok č.
20/2010 zo dňa 08. 04. 2010 vyhotovený PhDr. PaeDr. E. S., súdnou znalkyňou z odboru
písmoznalectvo, špecializácia psychológia písma, ktorá stanovila, ţe všetky porovnávané
podpisy vyhotovila jedna a tá istá osoba, podpisy označené ako stopa č. 1-4 boli vyhotovené
za iných exogénnych a endogénnych podmienok ako všetky ostatné porovnávacie podpisy a
vo vybraných podpisoch je jednoznačne moţné identifikovať rukopisné znaky napätia a
nátlaku. Tento znalecký posudok jednoznačne odstraňuje pochybnosti o dobrovoľnosti jeho
vôle pri podpise napadnutej zápisnice č. 1/5/2001. Ako ďalší dôkaz, ktorý nemohol pouţiť v
pôvodnom konaní uviedol znalecký posudok PhDr. J. a MUDr. C. č. 9/2008, podľa ktorého v
dňoch 22. a 23.05.2001, teda v čase, kedy došlo k podpisu zápisnice č. 1/5/2001, utrpel váţnu
zdravotnú ujmu spočívajúcu v posttraumatickej zmene osobnosti po skutku zo dňa 22. 05.
2001 s následkami aţ do súčasnosti. Po povolení obnovy konania ţiadal určiť, ţe Uznesenie
valného zhromaţdenia spoločnosti K. D., s. r. o., je neplatné.
V danej veci absentuje preukázanie zákonného dôvodu, ktorým je aspoň osvedčenie
pravdepodobnosti, ţe zohľadnenie novopredloţených dôkazov by mohlo mať vplyv na nové
rozhodnutie o pôvodne podanom návrhu.
Základným právnym záverom, o ktorý sa opieralo pôvodné rozhodnutie vo veci bol
názor, ţe napadnuté uznesenie valného zhromaţdenia, teda jeho existencia ako takého, nie je
spôsobilé obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha. Prijaté uznesenie
valného zhromaţdenia obsahujúce súhlas k prevodu obchodného podielu nie je zaväzujúce vo
vzťahu k uzavretiu zmluvy o prevode obchodného podielu. Na jeho základe nie je moţné
domáhať sa prevodu a v konečnom dôsledku teda práva ţalobcu neobmedzuje, ale naopak
rozširuje o moţnosť realizovať prevod. Na dôvodnosť tohto záveru nemá ţiaden vplyv
skutočnosť, či uznesenie bolo prijaté v súlade alebo v rozpore so zákonom, stanovami, či
spoločenskou zmluvou, prípadne či navrhovateľov podpis zápisnice osvedčujúcej obsah
uznesenia bol vykonaný slobodne alebo pod nátlakom. Rozhodujúce je to, ţe napadnuté
uznesenie valného zhromaţdenia nemá samo o sebe ţiadne konštitutívne účinky, dôsledkom
ktorých by mohla byť ujma na právach navrhovateľa.
Súd v konaní o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia môţe ţalobu
zamietnuť, aj v prípade ak uznesenie valného zhromaţdenia je síce v rozpore so zákonom,
spoločenskou zmluvou alebo stanovami, ale neobmedzuje práva spoločníka, ktorý sa
neplatnosti uznesenia domáha. Z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe nové dôkazy, ktoré uvádza
ţalobca vo svojom návrhu na obnovu konania, nemôţu mať vplyv na záver o nedôvodnosti
návrhu na vyslovenie neplatnosti uznesenia napadnutého valného zhromaţdenia, nakoľko toto
neobmedzuje práva ţalobcu. Nie sú teda ani dôvodmi spôsobilými osvedčiť splnenie
zákonných podmienok na povolenie obnovy konania. Rozhodujúca je skutočnosť, ţe
akékoľvek uznesenie valného zhromaţdenia, ktorým bol udelený súhlas na prevod
obchodného podielu samo o sebe nemôţe byť na ujmu práv účastníka, spoločníka, ktorému
bol tento súhlas daný.
S poukazom na vyššie mal súd prvého stupňa za to, ţe navrhovateľom predloţené
dôkazy uvedené v návrhu na obnovu konania nie je moţné povaţovať za dôkazy, ktoré by
v prípade ich zohľadnenia privodili pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci v zmysle § 228
ods. 1 písm. a) a b) O. s. p., preto návrh na obnovu konania zamietol (§ 234 ods. 1 O. s. p.),
nakoľko neboli splnené zákonné podmienky na jej povolenie.
Rozhodujúc o odvolaniach navrhovateľa a odporcu Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 20. novembra 2012, č. k. 1Obo/64/2012 – 241 uznesenie Krajského súdu Trnava
č. k. 2lNcb/53/2010-202 z 09. februára 2012 potvrdil a odvolanie odporcu odmietol.
Účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uznesenia poukázal na názor krajského súdu, ţe nové dôkazy nemoţno
povaţovať za dôkazy, ktoré v prípade ich zohľadnenia by privodili pre navrhovateľa
priaznivejšie rozhodnutie veci podľa ust. § 228 ods. 1 písm.a / alebo b/ OSP, pretoţe tieto
nemôţu mať vplyv na vyslovený záver súdov (krajského súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v pôvodnom konaní sp. zn. 20 Cb/28/2001) o nedôvodnosti návrhu navrhovateľ
a o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia spoločnosti odporcu č. 1/5/2001
z 22. mája 2001, keďţe navrhovateľom napadnuté uznesenie valného zhromaţdenia
spoločnosti odporcu neobmedzuje práva navrhovateľa, nakoľko za rozhodujúcu skutočnosť
tak krajský, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v pôvodnom konaní pod sp.zn.
20Cb/28/2001 povaţovali to, ţe akékoľvek uznesenie valného zhromaţdenia, ktorým bol
udelený súhlas na prevod obchodného podielu, samo o sebe nemôţe byť na ujmu práv
účastníka- spoločníka, ktorému bol tento súhlas daný, pretoţe uznesenie valného
zhromaţdenia spoločnosti nie je zaväzujúce vo vzťahu k uzavretiu zmluvy o prevode
obchodného podielu a na jeho základe tak nie je moţné sa ani domáhať prevodu obchodného
podielu spoločníka, teda samo o sebe nemá ţiadne konštitutívne účinky, dôsledkom ktorých
by mohla byť ujma na právach navrhovateľa. Odvolací súd sa stotoţnil s takýmto posúdením
nových dôkazov- znaleckých posudkov č. 20/2010 a č. 9/2008, ktoré vzhľadom na vyššie
uvedené nemoţno povaţovať za také dôkazy, ktoré by mohli pre navrhovateľa privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci týkajúcej sa určenia neplatnosti uznesenia valného
zhromaţdenia spoločnosti odporcu č. 1/5/2001 podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a/ alebo b/ OSP.
Odvolací súd tieţ poukázal na to, ţe návrhom na obnovu konania nie je moţné
domáhať sa ani nápravy prípadných pochybení súdu pri právnom posúdení veci v pôvodnom
konaní alebo procesnoprávnych vád, resp. samotného hodnotenia dôkazov súdom vykonaného
podľa ust. § 132 a nasl. OSP, keďţe k tomuto (podľa povahy rozhodnutia a povahy
namietaného pochybenia) slúţia iné opravné prostriedky, ktorými sú odvolanie, resp.
dovolanie.
K novým dôkazom, na ktoré sa v návrhu na obnovu konania odvolával navrhovateľ,
odvolací súd uviedol, ţe tieto boli vyhotovené v trestnom konaní pre účely tohto konania, po
právoplatnom skončení veci o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia
spoločnosti odporcu č. 1/5/2001, vedenej na Krajskom súde Trnava pod sp. zn.
20Cb/28/2001, v rámci ktorého bolo (okrem iného) vykonávané aj znalecké dokazovanie
znalcom A. D. na zistenie podpisu navrhovateľa na sporných dokumentoch, vrátane
zápisnice z valného zhromaţdenia spoločnosti odporcu z 22. mája 2001 (t.j. zistenie
sporných skutočností tvrdených účastníkmi v pôvodnom konaní). Závery tohto znaleckého
dokazovania sú obsiahnuté v písomnom znaleckom posudku č. 33/2002. Z obsahu spisu
sp. zn.20Cb/28/2001 vyplýva, ţe znalecký posudok č. 33/2002 nebol navrhovateľom
spochybnený, resp. namietnutý napr. so zreteľom na okolnosti, za akých bola zápisnica a iné
dokumenty podpísané. Navrhovateľ v pôvodnom konaní tieţ nenavrhol doplnenie tohto
znaleckého posudku alebo vyhotovenie tzv. kontrolného znaleckého posudku. Znalecké
posudky č. 20/2010 a č. 9/2008, ktoré boli vyhotovené v rámci trestného konania, by sa
s poukazom na ust. § 127 OSP, ako aj ustálenú súdnu prax, v občianskoprávnom konaní
posúdili len ako tzv. dôkazy listinou podľa ust. § 129 OSP (a nie ako znalecké posudky),
nakoľko v občianskoprávnom konaní by súd na zistenie a objasnenie sporných skutočností
nariadil vlastné znalecké dokazovanie postupujúc podľa ust. § 127 ods. l OSP.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací
súd dospel k záveru, ţe krajský súd rozhodol správne, keď zamietol návrh navrhovateľa na
povolenie obnovy konania z dôvodov v ňom uvedených vzhľadom na neexistenciu zákonných
podmienok pre povolenie obnovy konania podľa ust. § 228 ods. 1 OSP.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý ţiadal,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/, O. s. p. t.j., ţe účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal,
ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p.).
Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ, v tom ţe súdy v konaní
nevykonali navrhované dôkazy a neumoţnili účastníkom konania sa k týmto dôkazom
vyjadriť. Konkrétne poukázal na znalecký posudok č. 20/2010 z 08. apríla 2010, vyhotovený
PhDr. PaeDr. E. S., súdnou znalkyňou z odboru písmoznalectva, špecializácie psychológia
písma a znalecký posudok PhDr. J. a MUDr. C. č. 9/2008,
z 15. júna 2008.
Dovolateľ uviedol, ţe znalecké dokazovanie môţe nariadiť len súd a účastníci ani súd
nemá také odborné znalosti, ktoré sú potrebné pre posúdenie veci. Súd takéto znalecké
dokazovanie vôbec nevykonal ani sa k návrh navrhovateľa na vykonanie znaleckého
dokazovania nevyjadril. V rozhodnutí krajský súd v Trnave neuviedol dôvod, pre ktorý
navrhovaný dôkaz nevykonal.
Z napadnutých uznesení tak prvostupňového ani druhostupňového súdu nevyplýva, ţe
by sa týmto dôkazmi zaoberali v tomto smere sú napadnuté uznesenia nepreskúmateľné.
I keď sa vo všeobecnosti nepovaţuje nevykonanie navrhnutého dôkazu, za odňatie
moţnosti konať pred súdom, v prejednávanej veci ide o výnimočnú situáciu, pretoţe znalecké
dokazovanie bolo jediným spôsobom, ktorým sa dalo overiť tvrdenie navrhovateľa.
Podľa názoru dovolateľa súd je povinný prihliadnuť k absolútnej neplatnosti právneho
úkonu aj bez návrhu, t.j. z úradnej povinnosti bez toho, aby vyčkával primerané procesné
iniciatívy účastníkov plynúce pre nich z ust. § 120 OSP. Ak v prejednávanej veci súd dospel k
záveru, ţe posudzované uznesenie valného zhromaţdenia spoločnosti odporcu č. 1/5/2001 je
platné bez toho, aby prihliadol k skutočnostiam vzbudzujúcim pochybnosť o slobode vôle na
strane navrhovateľa pri podpisovaní predmetného uznesenia, teda ku skutočnostiam
podstatným pre záver o absolútnej neplatnosti tohto úkonu, nemoţno tento právny záver
povaţovať za správny.
Nesprávne právne posúdenie navrhovateľ videl v tom, ţe závery tak prvostupňového
ako aj odvolacieho súdu, ţe porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov pri prijatí
napadnutého uznesenia nemohlo obmedziť práva navrhovateľa ako spoločníka sú nesprávne.
Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 2 O. s. p. ) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie,
proti ktorému je dovolanie prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol
uznesením.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V prejednávanej veci nejde o ţiaden z vymenovaných prípadov, preto prípustnosť
dovolania z § 239 O. s. p. nemoţno vyvodiť.
Proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. Jedným z dôvodov zakladajúcich vţdy prípustnosť dovolania je aj prípad,
keď bola účastníkovi postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p. ), ktorého sa dovoláva ţalovaný. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať
treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní
realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa, v konaní
súdov došlo k takémuto pochybeniu.
Dovolateľ videl odňatie moţnosti konať pred súdom v tom, ţe ako súd prvého stupňa
tak aj odvolací súd nevykonali ním navrhnuté dôkazy.
Skutočnosť, ţe súdy nevykonali dôkaz navrhnutý navrhovateľom, nemoţno povaţovať
za postup, ktorým by súd odňal moţnosť konať pred súdom. Nevykonanie dôkazov
navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred
súdom. Tento názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v rozhodnutí, uverejnenom
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993. Platí to v plnom
rozsahu aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska povaţuje za
vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( § 120 ods. 1 O. s. p. ). Skutočnosť, ţe súd
nevykonal taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skorších
skutkových zisteniach, by mohla mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu vedúce
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, by síce zakladala dôvodnosť dovolania, nebola by však
odňatím moţnosti pred súdom konať ( § 237 písm. f) O. s. p. ), ktoré by zakladalo prípustnosť
dovolania.
To či skutkové a právne závery, zaloţené na dokazovaní vykonanom bez zreteľa
na navrhnuté a nevykonané dôkazy, sú správne alebo nie, moţno v dovolacom konaní posúdiť
aţ v prípade, ţe by z určitého dôvodu bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce
môţu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad
ale v prejednávanej veci nešlo. Navrhovateľ mohol v konaní vyuţiť svoje práva a uplatniť
procesným predpisom dovolený vplyv na priebeh konania a rozhodnutie súdu. Mal moţnosť
vyjadriť svoj názor, nato, aké skutkové zistenia sa majú z vykonaných dôkazov vyvodiť,
ako sa majú právne hodnotiť, ako sa majú príslušné predpisy hmotného práva na vec správne
aplikovať a aký konečný záver o dôvodnosti ţaloby sa má z nich vyvodiť. Skutočnosť,
ţe odvolací súd jeho skutkové tvrdenia a právne hodnotenie neakceptoval, nemoţno
povaţovať za odňatie práva konať pred súdom.
Vzhľadom k uvedenému, nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu do
procesných práv navrhovateľa, ktorého dôsledkom by bolo odňatie moţnosti konať pred
súdom.
Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu ale aj súdu prvého stupňa
nebolo riadne odôvodnené, keďţe neuviedli z akých dôvodov ním predloţený návrh na
vykonanie dôkazov neakceptovali.
Vzhľadom na uvedenú námietku ţalobcu bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či
nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, ţe vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vţdy
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/2006). To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje aţ
intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na
rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., povaţuje síce za relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý uţ v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá povaţuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môţe zakladať
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor
k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. povaţuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a neporušujúci základné práva sťaţovateľa.
Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, ţe na vytýkanú vadu
rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,
ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.
Zároveň je potrebné uviesť, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, ktoré účastníkmi navrhnuté dôkazy vykonal, k akým skutkovými záverom došiel,
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie návrhu zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv ţalobcu.
K námietke ţalobcu, ţe súdy zaťaţili konanie tzv. inou vadou konania majúcou za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd uvádza,
ţe procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý moţno úspešne uplatniť
vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).
Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci
viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).
Z obsahu navrhovateľom podaného dovolania napokon vyplýva, ţe navrhovateľ tvrdí,
ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť
prípustnosť dovolania ţalobcu). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo 62/2010, sp. zn. 2Cdo 97/2010, sp. zn.
3Cdo 53/2011, sp. zn. 4Cdo 68/2011, sp. zn. 5Cdo 44/2011 a sp. zn. 6Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených navrhovateľom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov tohto
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 5 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 17. decembra 2013
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.