Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f0e/395717.84b069.pdf
PDF · 154.54 KB
No categories available
2ECdo/33/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 33/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému R. C., bývajúcemu
v B., o vymoženie 922,13 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod
sp. zn. 5 Er 797/2006, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 31. mája 2012 sp. zn. 16 CoE 151/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Brezno poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku z 20. júla 2006 sp. zn. S. Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením z 28. februára 2012 č.k. 5 Er 797/2006-22 Okresný súd Brezno exekúciu
zastavil. V odôvodnení poukázal na znenie článku (bodu) 17 "Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru", podľa ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní
alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov
spočíva na žalobcovi. Rozhodcovská doložka tak znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného.
Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde,
keďže porušenie povinnosti zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené.
Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva
z jej zaradenia do obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Už túto
skutočnosť je potrebné, podľa názoru súdu prvého stupňa, považovať za neprijateľnú
podmienku v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal
dodávateľ. Z uvedených dôvodov okresný súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 31. mája 2012
sp. zn. 16 CoE 151/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že koncipovanie
rozhodcovskej doložky spôsobom, akým je obsiahnutá v úverovej zmluve, je len formálnym
zachovaním práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom, keďže právo výberu má
výlučne navrhovateľ, pričom navrhovateľom v daných vzťahoch môže byť dlžník iba
ojedinele, výnimočne. Navyše, v prípade, ak ktorýkoľvek zo subjektov podá žalobu
na rozhodcovský súd, nie je možné podať žalobu na všeobecný súd občana. Túto skutočnosť
je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd
poukázal na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení záväzného pravidla zámerným
použitím prostriedkov, ktoré sami osebe nie sú zákonom zakázané v dôsledku čoho vzniknutý
stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Ak je ale výsledkom konania
"in fraudem legis", čo je postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci, ide o nedovolené konanie,
ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Keďže v zmluve zakomponovaná rozhodcovská
doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci absentuje riadny exekučný titul, nakoľko
rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe takejto neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Napokon odvolací súd poznamenal, že v danej veci sú splnené
podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, resp. § 45
ods. l, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie z 5. septembra 2012,
ktoré doplnila podaním z 9. októbra 2012 s označením „Dovolanie voči uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.5.2012 sp. zn. 16 CoE 151-2012“ a podaním
zo 16. júla 2013 označeným ako „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie
práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Vo svojom dovolaní a následných
doplneniach uviedla, že súdy: rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/
O.s.p.); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.);
rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.); sa
v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia
a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.,
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice. Tvrdila, že slovenské znenie ustanovenia
čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na judikatúru
Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky. Namietala
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená
žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň
žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací
súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová