Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b02/395716.2be291.pdf
PDF · 154.46 KB
No categories available
2ECdo/77/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 77/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnej A. K., bývajúcej v K.,
o vymoženie 9,26 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod
sp. zn. 15 Er 573/2008, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 23. novembra 2012 sp. zn. 14 CoE 128/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku zo 14. júla 2008 sp. zn. S. Stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením zo 4. apríla 2012 č.k. 15 Er 573/2008-32 Okresný súd Spišská Nová Ves
exekúciu zastavil [§ 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)] a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
vo výške 40 € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol, že v danom
prípade bola uzavretá zmluva o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu
a na vzťah medzi veriteľom (oprávnenou) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva. V spotrebiteľskej zmluve obsiahnutá rozhodcovská
doložka je neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
lebo nebola individuálne dojednaná, vopred bola zaradená do formulárovej zmluvy
spôsobom, pri ktorom spotrebiteľ nemal náležitú možnosť oboznámiť sa so zmluvou a jej
dôsledkami. S prihliadnutím na uvedené súd prvého stupňa exekúciu zastavil. O trovách
exekúcie súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 23. novembra 2012
sp. zn. 14 CoE 128/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne
(§ 219 ods. 1 O.s.p.) a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
uviedol, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a svoje skutkové
zistenia správne právne posúdil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade
uzavretá zmluva o úvere, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Odvolací súd
zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom dojednaná, ale
vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, preto obavy, že
slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces
nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej
doložky reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy
medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je
v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Odvolací súd ďalej uviedol, že
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere
bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku
neplatnou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda rozhodcovský rozsudok vydaný
v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, ktoré doplnila
podaním zo 16. októbra 2012 a následne podaním zo 16. júla 2013 „Doplnenie dovolania
o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“.
V dovolaní uviedla, že súdy: rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/
O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2
zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); konali
vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť
označeného rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie; rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.);
oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali o jej
právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci, konali
bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie; napadnuté
rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice.
Oprávnená ďalej namietla, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj
keď tak boli podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku).
Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby Súdnemu dvoru Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením zo 4. apríla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až
od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/
uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť
pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : predseda senátu Jarmila Uhlířová