Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/334/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., IČO:

X., proti povinnému M. P., bývajúcemu v D., o vymoženie 448,11 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. marca 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 20. februára 2012 č. k. -14 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodol tak podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) a o správnom konaní (ďalej len

„Správny poriadok“). Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že výkon rozhodnutia

(v danej veci Rozhodnutia o priestupku, vydaného Okresným riaditeľstvom PZ T. dňa 15.

októbra 2008 pod č.., ktorý nadobudol právoplatnosť 15. októbra 2008 a vykonateľnosť 30.

októbra 2008) bolo možné nariadiť (čím rozumel udelenie poverenia na vykonanie exekúcie)

iba v lehote do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti. Táto

prekluzívna lehota ale márne uplynula dňom 30. októbra 2011, z ktorého dôvodu žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musela byť zamietnutá.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 29. marca 2012 sp. zn.

na odvolanie oprávnenej (ktorá namietala nesprávne právne závery čo do posúdenia

trojročnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku, ktorú považovala

za hmotnoprávnu a ktorej plynutie bolo treba posudzovať so zreteľom na deň podania návrhu

2

na vykonanie exekúcie) uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že pre posúdenie zachovania zákonnej lehoty, nie je významné začatie exekučného

konania (okamih doručenia návrhu na exekútorský úrad), ale jeho nariadenie orgánom

uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, v danom prípade podľa Exekučného poriadku

rozhodnutím súdneho exekútora, a to upovedomením o začatí exekúcie. Prvým úkonom

samotnej exekučnej činnosti súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie

v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ktorý úkon však môže exekútor vykonať až

potom, ako bol exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. Exekučný titul nadobudol

právoplatnosť dňa 15.10.2008 a vykonateľnosť dňa 30.10.2008, prepadná trojročná lehota

uplynula dňom 30.10.2011. Pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je rozhodujúci stav v čase

vydania predmetného uznesenia a v tomto čase bola prekluzívna lehota uplynutá. Keďže

exekučný súd je povinný počas celého exekučného konania skúmať, či rozhodnutie uvedené

v návrhu na začatie exekučného konania možno vykonať, správne už v tomto štádiu

exekučného konania prihliadol na márne uplynutie prekluzívnej lehoty a žiadosť exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Mala za to, že

neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali

oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu.

Tým jej znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237

písm. f/ Vytýkala súdom, že nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali

ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej

lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až

nariadenie exekúcie. Namietala, že súdy mali na daný skutkový stav použiť výlučne

ustanovenia Exekučného poriadku a nie aj ustanovenia Správneho poriadku. Podľa

dovolateľky dodržanie lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 nemôže byť v žiadnom prípade dané

mimo dispozíciu toho, komu uplynutie lehoty spôsobí zánik práva, čo by sa stalo, ak by sa

pripustili právne názory okresného aj krajského súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“),

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom k záveru,

že dovolanie nie je prípustné.

Keďže v predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia a Podľa

veta prvá je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak

a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje

znaky uznesení (rozhodnutí) uvedených v a dovolanie podľa tohto

zákonného ustanovenia nie je prípustné.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , ku ktorým je dovolací súd

povinný prihliadnuť ( veta druhá ). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale

zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov, dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ treba rozumieť procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka konania, ktoré mu priznáva

právna úprava za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. f/ nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon

a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 ) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 Správneho poriadku

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie. Tento (podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny) právny názor súdov, nemá oporu

v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne

lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 Správneho

poriadku.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav

(správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu.

Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie

veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f/

dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď ); nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle

majúcou za následok prípustnosť dovolania (porovnaj napr. rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , ).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už dovolací súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. ), resp. že „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto

rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. ).

Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi

preskúmavanou vecou a označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania

v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu

procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn. vyjadril slovami

„pokiaľ sa súdy [...] neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali

(a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo

mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky

odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej veci sp. zn. išlo o procesnú povahu

nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť

odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky,

ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že ak by aj tvrdenia oprávnenej

o nesprávnom právnom posúdení v preskúmavanej veci súdmi boli prípadne opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by

mohla mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo). Keďže

dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, dovolací súd nepristúpil k posúdeniu

správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom ( ).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následným potvrdením tohto

rozhodnutia odvolacím súdom, nebola v preskúmavanej veci oprávnenej odňatá možnosť pred

súdom konať ( ).

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovenia

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , najvyšší súd jej dovolanie odmietol

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 2 : 1.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. januára 2014

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča

Podľa Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „“) pripájam

toto odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„Najvyšší súd“) z 22. januára 2014 sp. zn. .

Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté dovolanie oprávnenej pre neprípustnosť.

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).

Súdna prax Najvyššieho súdu vykladá ustanovenie extenzívne.

Zastáva totiž názor, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou

súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (por. napr. R 23/1994,

R 50/1997, R 5/2005, R 6/2008, R 37/2011). Za takéto rozhodnutia sa považujú procesné

rozhodnutia, ktorých dôsledkom je skončenie konania bez rozhodnutia v merite veci alebo

bez meritórneho posúdenia opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia, ak sú

nesprávne. Najčastejšie ide o uznesenia o odmietnutí podania, alebo o zastavení konania pre

nesplnenie niektorej procesnej podmienky, alebo o odmietnutí odvolania. Ak t akéto

rozhodnutia nie sú správne, odníma sa nimi účastníkovi konania procesné právo

na rozhodnutie o veci samej, teda o predmete sporu (merite veci), alebo procesné právo

na preskúmanie odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní.

Rozhodnutie je pritom nesprávne vtedy, ak vychádza z nesprávnych skutkových záverov

a na ne nadväzujúcich nesprávnych právnych záverov, alebo ak je výsledkom nesprávnej

aplikácie, prípadne interpretácie práva, a to či už procesnoprávnych alebo hmotnoprávnych

predpisov.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,

ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov

aj a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ). Ak

by Najvyšší súd vykladal uvedené ustanovenie reštriktívne, t. j. tak, že k odňatiu možnosti

konať pred súdom môže dôjsť len procesným postupom súdu, nie však aj samotným

rozhodnutím, rezignoval by tým na svoju základnú úlohu, ktorou je primárna ochrana

ústavnosti všeobecnými súdmi. Táto ochrana by sa tak v rozpore s princípom subsidiarity jej

poskytovania Ústavným súdom Slovenskej republiky presúvala na tento súd, so všetkými

z toho vyplývajúcimi negatívnymi dôsledkami (napr. neúnosné zaťažovanie Ústavného súdu

Slovenskej republiky ústavnými sťažnosťami vytýkajúcimi odmietnutia poskytnutia súdnej

ochrany práva).

Právo na súdnu ochranu, ako súčasť práva na spravodlivý proces, zahŕňa aj právo

na výkon vykonateľného rozhodnutia, teda aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli

povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá

nebola splnená dobrovoľne (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

z 13. júla 2000). Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V zmysle ustanovenia § 44

ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom právoplatného uznesenia

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí byť zastavenie

exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania v konečnom

dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu

spravodlivosti.

Z hľadiska prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodujúce, či nesprávnosť

takéhoto rozhodnutia je dôsledkom nesprávnej aplikácie alebo interpretácie

procesnoprávnych alebo hmotnoprávnych predpisov. Rozhodujúce je to, že takýmto

nesprávnym rozhodnutím sa oprávnenému odníma právo na nútený výkon vykonateľného

rozhodnutia, a teda právo na naplnenie ochrany priznanému subjektívnemu právu. Napokon

nesprávne zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je i tak v prvom

rade výsledkom nesprávnej aplikácie procesného ustanovenia obsiahnutého v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku v spojitosti s inými ustanoveniami, a to prípadne aj iného právneho

predpisu, či už procesnoprávnej alebo hmotnoprávnej povahy.

Keďže k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj samotným rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je

nevyhnutné zaoberať sa správnosťou tohto rozhodnutia, teda aj správnosťou jeho právnych

záverov. Posudzovanie ich správnosti je v takomto prípade výnimkou zo zásady, podľa ktorej

sa dovolací súd zaoberá právnym posúdením veci, len ak je dovolanie prípustné. Prípadná

nesprávnosť týchto právnych záverov zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného

dovolania, pretože výsledkom ich nesprávnosti je odňatie možnosti konať pred súdom

samotným rozhodnutím.

V prejednávanej veci preto otázka správnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko

k právnemu záveru tohto súdu, podľa ktorého označené exekučné tituly nie sú spôsobilým

exekučným titulom, pretože do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na splnenie v nich

uložených povinností nebol nariadený jeho výkon v zmysle nevydania upovedomenia o začatí

exekúcie súdnym exekútorom.

Podľa môjho názoru otázku spôsobilosti exekučných titulov odvolací súd neposúdil

správne. So zreteľom na skutočnosť, že Exekučný poriadok nepozná „nariadenie výkonu

rozhodnutia“, je potrebné interpretáciou dať odpoveď na otázku, s akou skutočnosťou má byť

spájané zachovanie trojročnej lehoty, v ktorej má byť nariadený výkon správneho

rozhodnutia, ak jeho splnenie má byť vynútené exekúciou podľa Exekučného poriadku.

Pri riešení tejto otázky treba vychádzať z účelu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona

č. a z príkazu vyplývajúceho z článku 152 ods. 4 ,

v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto . Podľa uvedeného

ustanovenia v znení do 31.12.2003 rozhodnutie (správne rozhodnutie ako výsledok činnosti

správneho orgánu) bolo možné vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej

na splnenie v ňom uloženej povinnosti. Novelou vykonanou

s účinnosťou od 1.1.2004 bolo toto ustanovenie zmenené tak, že výkon rozhodnutia možno

nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie v ňom uloženej

povinnosti. Dôvodová správa k tomu uvádzala, že poznatky z praxe signalizujú, že trojročná

10

lehota na výkon rozhodnutia (teda na jeho realizáciu) je v niektorých prípadoch

nedostatočná, preto dochádza k zmene tak, že výkon

rozhodnutia netreba v trojročnej lehote realizovať, ale ho treba v tejto lehote iba nariadiť.

Účelom uvedeného ustanovenia je časové obmedzenie spôsobilosti správneho rozhodnutia byť

exekučným titulom s cieľom iniciovať jeho realizáciu v primeranom čase. Trojročná lehota,

v ktorej možno nariadiť výkon správneho rozhodnutia, je vlastnosťou tohto exekučného titulu.

Pokiaľ je v tejto lehote nariadený jeho výkon, zachováva si spôsobilosť byť exekučným

titulom.

V čase účinnosti novely vykonanej bolo možné správne

rozhodnutie vykonať súdnym výkonom rozhodnutia, výkonom rozhodnutia správnym orgánom

a exekúciou súdnym exekútorom. Termín „nariadenie výkonu rozhodnutia“ poznal v tom čase

len v ustanovení . Podľa sa začatie

výkonu rozhodnutia správnym orgánom len oznamovalo a uskutočňovalo sa na základe

exekučného príkazu, a Exekučný poriadok takýto termín vôbec nepoužíval. V čase vydania

exekučného titulu v predmetnej veci platná právna úprava už neumožňovala a neumožňuje

súdny výkon správneho rozhodnutia, a teda ani „nariadenie výkonu rozhodnutia“ súdom

( bol s účinnosťou od 1.9.2005 zrušený). V prípade núteného výkonu správneho

rozhodnutia exekúciou podľa Exekučného poriadku je preto potrebné tento termín

interpretovať tak, aby bol zachovaný účel a cieľ ustanovenia § 71 ods. 3 zákona

č. a zároveň aby takáto interpretácia bola ústavne súladná.

Zastávam názor, že výklad zvolený odvolacím súdom, podľa ktorého pod „nariadením

výkonu rozhodnutia“ treba v exekúcii vykonávanej podľa Exekučného poriadku rozumieť

vydanie upovedomenia o začatí exekúcie súdnym exekútorom, nie je ústavne súladný.

Rovnako tak nie je ústavne súladný ani výklad stotožňujúci uvedený termín s udelením

poverenia na vykonanie exekúcie, resp. s podaním žiadosti o udelenie takéhoto poverenia.

Vo všetkých týchto prípadoch by totiž zachovanie trojročnej lehoty, v ktorej má byť

nariadený výkon správneho rozhodnutia, a teda zachovanie jeho spôsobilosti byť exekučným

titulom, bolo závislé na náhodilej udalosti, ktorú by účastník exekučného konania

– oprávnený – nemohol ovplyvniť. Pre vydanie upovedomenia o začatí exekúcie Exekučný

poriadok neurčuje žiadnu lehotu, pričom náhodilosť nemožno vylúčiť ani v rámci plynutia

procesnej pätnásťdňovej lehoty na podanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, resp. v rámci plynutia rovnakej lehoty na jeho vydanie. Podmienenie osudu

11

vymáhaného práva okolnosťami, ktoré oprávnený nemá vo svojej moci, a ktoré závisia

od toho, kedy súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

resp. kedy vydá upovedomenie o začatí exekúcie, prípadne kedy exekučný súd udelí poverenie

na vykonanie exekúcie, odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu, a to

princípu právnej istoty a z neho vyvoditeľných princípov legitímneho očakávania

a predvídateľnosti právnych účinkov uplatnenia ochrany práva.

Naopak, za ústavne súladný, a teda rešpektujúci uvedené princípy, považujem taký

výklad, podľa ktorého pod „nariadením výkonu rozhodnutia“, v prípade núteného výkonu

správneho rozhodnutia v exekúcii podľa Exekučného poriadku, treba rozumieť začatie

exekučného konania, ktoré v zmysle § 36 ods. 1 tohto predpisu začína podaním návrhu

na vykonanie exekúcie. To znamená, že pokiaľ oprávnený najneskôr do troch rokov

od uplynutia lehoty určenej v správnom rozhodnutí na splnenie uloženej povinnosti podá

návrh na jeho nútený výkon vykonaním exekúcie, zachováva si toto rozhodnutie spôsobilosť

byť exekučným titulom. Takáto interpretácia zodpovedá aj klasickej právnej zásade

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Ak totiž oprávnený má niesť zodpovednosť

za neustráženie si svojho práva, potom musí byť ustráženie tohto práva závislé od jeho vôle

po celú dobu danú mu zákonom k dispozícii.

Pretože oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie 24. októbra 2011, teda pred

uplynutím trojročnej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia ,

zachovali si vykonávané rozhodnutia spôsobilosť byť exekučným titulom. Uznesenie

odvolacieho súdu vychádzajúceho z iného právneho záveru bolo preto nesprávne a majúce

za následok odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom v zmysle odňatia jej práva

domáhať sa výkonu vykonateľného rozhodnutia. Uznesenia odvolacieho súdu i exekučného

súdu mali byť preto zrušené a vec mala byť vrátená exekučnému súdu na ďalšie konanie.

V Bratislave 22. januára 2014

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Ivana Machyniaka

k odôvodneniu rozhodnutia

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov pripájam toto odlišné stanovisko k dôvodom uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 22. januára 2014 sp. zn. :

Stotožňujem sa s výrokom rozhodnutia najvyššieho súdu.

Moje odlišné stanovisko smeruje k odôvodneniu uznesenia v tej jeho časti, v ktorej

najvyšší súd dospieva k záveru, že námietky oprávnenej proti záverom odvolacieho

(exekučného) súdu, ktoré sa stali podkladom pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa obsahu sa týkajú právneho posúdenia

veci, ktoré ale nie je procesnou vadou konania v zmysle a preto tieto

námietky nevedú k prípustnosti dovolania (správnosť záveru odvolacieho súdu v otázke

spôsobilosti exekučného titulu z pohľadu ustanovenia

o správnom konaní (Správny poriadok – ďalej len „Správny poriadok“) už potom

neposudzoval).

1/ K odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho súdu

V danej veci vychádzam z toho, že podkladom na vykonanie exekúcie bolo rozhodnutie

vydané správnym orgánom (rozhodnutie o priestupku z 15. októbra 2008), že pre výkon

správneho rozhodnutia platí ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku a že uvedené

zákonné ustanovenie sa vzťahuje nielen na výkon rozhodnutia v správnom konaní, ale ho

treba aplikovať aj na vykonanie exekúcie podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok – ďalej len „Exekučný poriadok“).

Ďalej vychádzam z toho, že exekučný súd, ako aj odvolací súd, správne posudzovali už

v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, či výkon rozhodnutia (exekúcia) (ne)bol nariadený v lehote uvedenej v § 71 ods. 3

Správneho poriadku (lehota v tomto zákonnom ustanovení je lehotou prekluzívnou, na ktorú je

súd povinný prihliadnuť ex offo) ako jednej z podmienok viesť nútený výkon rozhodnutia. Ak

totiž uplynie lehota troch rokov, v ktorej je možné najneskôr výkon rozhodnutia vydaného

správnym orgánom nariadiť, toto rozhodnutie už nemôže byť podkladom pre výkon

rozhodnutia (exekúciu).

Judikatúra je ustálená v tom, že za porušenie práva v zmysle

považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Procesným následkom zamietnutia žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je totiž zastavenie exekučného konania (§ 44

ods. 3 Exekučného poriadku).

Kľúčovým momentom pre posúdenie možného porušenia oprávnenou označeného

práva rozhodnutím odvolacieho (exekučného) súdu, bola preto pre mňa odpoveď na otázku, či

záver súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu uplynutia

trojročnej prekluzívnej lehoty, v ktorej je možné najneskôr výkon rozhodnutia (exekúciu)

nariadiť (§ 71 ods. 3 Správneho poriadku), a teda straty spôsobilosti správneho rozhodnutia

byť exekučným titulom, je alebo nie je správny. Prípadná nesprávnosť súdmi prijatých

právnych záverov zakladá totiž prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania, lebo

výsledkom ich nesprávnosti je odňatie možnosti konať pred súdom samotným rozhodnutím.

Bolo preto nevyhnutné správnosť týchto záverov odvolacieho (exekučného) súdu preskúmať.

2/ K záverom odvolacieho (exekučného) súdu

Podľa môjho názoru, exekučný i odvolací súd správne na vec aplikovali ustanovenie

§ 71 ods. 3 Správneho poriadku, keď v čase vydania správnych rozhodnutí osobitný zákon –

o priestupkoch, už neustanovoval inak (novela tohto zákona vykonaná

účinná od 1. septembra 2008 vypustila z ustanovenia prvý

odsek).

Podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku v znení do 31. decembra 2003 rozhodnutie bolo

možné vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej

povinnosti, pričom výkon rozhodnutia sa musel v tejto lehote aj skončiť. Novela vykonaná

účinná od 1. januára 2004 zmenila toto ustanovenie tak, že výkon

rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie

uloženej povinnosti. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu poznatky z praxe

signalizujú, že v niektorých prípadoch je táto lehota na výkon rozhodnutia nedostatočná.

V mnohých veciach sa totiž stávalo, že v tejto lehote sa konania nestihli skončiť, pričom

14

procesným následkom uplynutia tejto lehoty bolo zastavenie konania o výkon. Účelom tejto

novely bolo teda zmeniť uvedené zákonné ustanovenie tak, aby výkon rozhodnutia nemusel byť

v trojročnej lehote realizovaný (skončený), ale po prijatej novele postačuje, aby bol výkon

rozhodnutia v tejto lehote nariadený. Táto novela v § 72 ods. 2 výslovne ustanovila možnosť

uskutočniť výkon rozhodnutia vydaného v správnom konaní aj podľa Exekučného poriadku.

Súčasne v ustanovení § 77 ods. 2 stanovila, že výkon rozhodnutia sa uskutočňuje na základe

exekučného príkazu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu uvádza, že s výnimkou

Správneho poriadku ostatné procesné predpisy upravujú aj otázku formy, ktorou sa výkon

rozhodnutia nariaďuje. V predloženom návrhu sa preto predpokladá forma jednostranného

rozhodnutia – exekučného príkazu, ktorá bola zákonodarcom aj prijatá.

Z uvedeného možno vyvodiť, že ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje v správnom

konaní, nariaďuje sa formou vydania exekučného príkazu. Práve vydanie exekučného príkazu

je podľa môjho názoru rozhodujúcou skutočnosťou, s ktorou je potrebné spájať zachovanie

trojročnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku. Ak teda k nariadeniu výkonu

rozhodnutia vydaním exekučného príkazu dôjde najneskôr v lehote troch rokov po uplynutí

lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti, zachováva si rozhodnutie správneho orgánu

spôsobilosť byť podkladom pre výkon rozhodnutia; v opačnom prípade túto vlastnosť stráca

a vo výkone rozhodnutia nemožno pokračovať. Tento názor napokon zastáva aj sama

dovolateľka, ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje v správnom konaní podľa piatej časti

Správneho poriadku.

V zmysle uvedeného možno uzavrieť, že podľa Správneho poriadku za okamih

nariadenia výkonu rozhodnutia treba považovať deň vydania exekučného príkazu a nie deň,

kedy správny orgán začne konanie o výkon na základe návrhu účastníka konania alebo

na podnet správneho orgánu (§ 72 ods. 1 Správneho poriadku).

Pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ Exekučný poriadok nepozná. Tento pojem,

ktorý upravoval v ustanovení , sa však aj v konaní podľa

piatej časti vždy spájal s vydaním rozhodnutia, a to vo forme

uznesenia. Rovnako tomu musí byť aj v prípade podľa Exekučného poriadku. Napokon, slovo

„nariadiť“ podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka, Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1987

znamená, „dať príkaz“. Zastávam názor, že v prípade, ak sa výkon rozhodnutia vydaného

v správnom konaní uskutočňuje podľa Exekučného poriadku, treba pri výklade ustanovenia

§ 71 ods. 3 Správneho poriadku postupovať rovnako ako v prípade, ak sa výkon rozhodnutia

uskutočňuje podľa piatej časti Správneho poriadku. Niet žiadneho dôvodu k tomu, aby

v takomto prípade bol výklad citovaného zákonného ustanovenia iný v tom zmysle, že pod

„nariadením výkonu rozhodnutia“, v prípade núteného výkonu správneho rozhodnutia

v exekúcii podľa Exekučného poriadku, treba rozumieť „začatie exekučného konania“.

Dospievam preto k záveru, že aj v prípade, ak sa uskutočňuje výkon rozhodnutia vydaného

v správnom konaní podľa Exekučného poriadku, treba za okamih nariadenia výkonu

rozhodnutia (exekúcie) považovať deň vydania exekučného príkazu v zmysle § 52 Exekučného

poriadku. Správnosť tohto záveru možno doložiť aj právnou úpravou exekučného príkazu

v Exekučním řádu Českej republiky, ktorý v ustanovení § 47 ods. 2 uvádza, že „exekuční

příkaz má účinky nařízení výkonu rozhodnutí podle občanského soudního řádu“.

V danej veci trojročná prekluzívna lehota počítaná od uplynutia lehoty určenej

v správnom rozhodnutí pre splnenie uloženej povinnosti uplynula 30. októbra 2011. V tejto

lehote exekúcia súdnym exekútorom nariadená nebola. Odvolací súd (rovnako aj exekučný

súd) dospel preto k správnemu záveru, že vykonávané správne rozhodnutie nemôže byť pre

uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku podkladom pre

exekúciu, z ktorého dôvodu bola správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietnutá.

Vychádzajúc z uvedených skutočností som dospel k záveru, že dovolanie oprávnenej

nie je dôvodné a že exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a odvolací súd potvrdením jeho rozhodnutia, oprávnenej

neodňali možnosť pred súdom konať v zmysle

K argumentu oprávnenej, že uvedeným výkladom ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho

poriadku sa právna istota oprávnenej osoby neposilnila, ale práve naopak, treba uviesť, že

nič nebránilo zákonodarcovi spojiť zachovanie trojročnej lehoty nie s nariadením výkonu

rozhodnutia, ale so začatím konania o výkon rozhodnutia. Zákonodarca to ale zjavne

neurobil. Vzhľadom na úplnú odlišnosť pojmov „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a „začatie

konania“ zastávam názor, že zmenu nie je možné dosiahnuť výkladom, ale len formou

legislatívnej úpravy.

V Bratislave 22. januára 2014 JUDr. Ivan Machyniak, v.r.

sudca

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

16