Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
11f/390997.af339a.pdf
PDF · 153.09 KB
No categories available
3Cdo/197/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 197/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š. B., bývajúceho v Z.,
zastúpeného JUDr. E. B., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanej T., a.s., so sídlom v T.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou N., s.r.o., so sídlom v G., o neplatnosť
výpovede a iné, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 24 C 55/2003, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 14. decembra 2011 sp. zn.
24 Co 18/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom zo 7. decembra 2005 č.k. 24 C 55/2003-148 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal a) určenia neplatnosti výpovede danej žalobcovi žalovanou
29. novembra 2002 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a b) zaplatenia náhrady mzdy.
Rozhodol tiež o trovách konania. Vychádzal z toho, že žalovaná (zamestnávateľ) dala
žalobcovi (zamestnancovi) výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z.
v znení účinnom v čase dania výpovede (ďalej len „Zákonník práce“), ktorá bola
vopred – 11. novembra 2002 prerokovaná v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce
so ZV ZO SOZE zriadeným pri žalovanej (ďalej len „odborový orgán“) a s ktorou vopred
(14. novembra 2002) v zmysle § 240 ods. 7 Zákonníka práce súhlasil Inšpektorát práce,
so sídlom v T. (ďalej len „inšpektorát práce“). Súd prvého stupňa nepovažoval túto výpoveď
za neplatnú, lebo výsledky vykonaného dokazovania potvrdili splnenie hmotnoprávnych
podmienok výpovede a preukázali príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami
prebiehajúcimi u žalovanej a nadbytočnosťou žalobcu, ako aj skutočnosť, že žalovaná
nedisponovala voľným pracovným miestom, ktoré by mohla žalobcovi ponúknuť (§ 63 ods. 2
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 6. septembra 2006 sp. zn.
11 Co 67/2006 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku týkajúcom sa neplatnosti
výpovede zmenil tak, že výpoveď je neplatná; vo zvyšku napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení prvostupňovému súdu vytkol, že
nevenoval dostatočnú pozornosť splneniu hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede
v zmysle § 74 ods. 1 a § 240 ods. 7 Zákonníka práce. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto
podmienky splnené neboli. Vzhľadom na to uzavrel, že výpoveď je neplatná, a preto je daný
dôvod pre zmenu prvostupňového rozsudku. Napadnutý rozsudok zrušil v časti, týkajúcej
sa náhrady mzdy, lebo súd prvého stupňa sa z dôvodu svojho iného právneho názoru
na platnosť výpovede vôbec nezaoberal otázkou, či žalobcovi patrí náhrady mzdy a v tomto
smere ani nevykonal žiadne dokazovanie.
Na základe dovolania žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) rozsudkom z 28. februára 2008 sp. zn. 3 Cdo 192/2007 zrušil zmeňujúci
výrok uvedeného rozsudku odvolacieho súdu a vec v rozsahu zrušenia vrátil tomuto súdu
na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozsudku uviedol, že v posudzovanom prípade
treba mať za to, že odborový orgán prerokoval výpoveď, čím bola splnená hmotnoprávna
podmienka výpovede v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce. Konštatoval tiež, že inšpektorát
práce udelil predchádzajúci súhlas s výpoveďou (§ 240 ods. 7 Zákonníka práce).
Krajský súd v Trnave uznesením zo 17. marca 2009 sp. zn. 24 Co 68/2008 rozsudok
Okresného súdu Trnava zo 7. decembra 2005 č.k. 24 C 55/2003-148 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
v konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi prijatou organizačnou zmenou u žalovanej
a nadbytočnosťou žalobcu. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa povinnosť v ďalšom
konaní vysporiadať sa s existenciou hmotnoprávnej podmienky výpovede danej žalobcovi,
spočívajúcej v povinnosti žalovanej ponúknuť žalobcovi iné miesto.
Okresný súd Trnava rozsudkom zo 7. októbra 2009 č.k. 24 C 55/2003-325 žalobu
zamietol a rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení konštatoval, že v danej veci bola
preukázaná príčinná súvislosť medzi žalovanou prijatou organizačnou zmenou a žalobcovou
nadbytočnosťou. Uviedol, že v ďalšom súd zameral dokazovanie na skutočnosť, či bola
splnená ďalšia hmotnoprávna podmienka výpovede danej žalobcovi, ktorá spočívala
v povinnosti žalovanej ponúknuť žalobcovi iné miesto. Z ustanovenia § 63 ods. 2
písm. a/ Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať, alebo ponúknuť mu inú, pre neho vhodnú, prácu (§ 55 ods. 5 Zákonníka práce)
aj vtedy, ak má voľné iba také pracovné miesta, ktoré zamestnanec nie je schopný vykonávať
vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre svoje obmedzené schopnosti alebo nedostatok
kvalifikácie, pokiaľ kvalifikáciu nemožno získať predchádzajúcou prípravou. Zákonník práce
pritom za predchádzajúcu prípravu považuje krátkodobé zaškolenie, resp. rekvalifikačné
kurzy. Prvostupňový súd mal za preukázané, že žalovaná mala v čase dania výpovede
žalobcovi dve voľné pracovné miesta, pre obsadenie ktorých žalobca nespĺňal kvalifikačné
predpoklady (požiadavku praxe). Voľné pracovné miesta vyžadovali znalosti v oblasti
technicko-organizačného zabezpečenia, v prípade obsadenia pozície technika investičnej
výstavby sa vyžadovali znalosti z oblasti stavebníctva, ekonómie a v prípade obsadenia
pozície sekretára riaditeľa i predpoklady komunikácie a kancelárskych zručností, ktoré
žalobca vzhľadom na svoje dosiahnuté vzdelanie a dovtedajšiu 37-ročnú prax v úplne
odlišnom odbore nebol spôsobilý vykonávať. Podľa názoru súdu prvého stupňa v prípade
žalobcu nebolo možné získať kvalifikáciu na vykonávanie uvedených pracovných pozícii
predchádzajúcou prípravou, išlo by o získanie celkom novej kvalifikácie, na čo by
nepostačovalo krátkodobé zaškolenie alebo rekvalifikačné kurzy. Na tomto základe dospel
súd prvého stupňa k záveru, že v danej veci boli pri výpovedi z pracovného pomeru splnené
všetky zákonom požadované podmienky. So zreteľom na to nedôvodnú žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 14. decembra 2011 sp. zn.
24 Co 18/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.);
rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa
zistil v potrebnom rozsahu všetky rozhodujúce skutočnosti a vec správne právne posúdil.
V celom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.)
odkázal na správne a presvedčivé odôvodnenie prvostupňového rozsudku. O trovách konania
rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Za nesprávny označil právny názor odvolacieho súdu, v zmysle ktorého sa nemohol „zaoberať
námietkami žalobcu v odvolaní pokiaľ išlo o posudzovanie Príkazu generálneho riaditeľa
č. 16/2002 a či tento bol podpísaný oprávnenou osobou“. Podľa jeho názoru odvolací súd
nerozhodol správne ani potiaľ, pokiaľ sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o príčinnej
súvislosti medzi organizačnou zmenou prebiehajúcou u žalovanej a nadbytočnosťou žalobcu
a o jemu danej ponuke inej vhodnej práce. So zreteľom na to, že po vrátení veci na ďalšie
konanie boli preukázané nové skutočnosti, sa mal odvolací súd bez ohľadu na svoj skorší
právny názor zaoberať dôsledne odvolacími námietkami žalobcu. Išlo pri tom o skutočnosti,
ktoré mali z hľadiska hmotnoprávneho zásadný význam. Dovolateľ ďalej namietal, že súdy
nižších stupňov prehliadli tú podstatnú skutočnosť, že žalobca zastával u žalovanej funkciu
zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci v zmysle osobitných
právnych predpisov. Žalobca teda činnosti realizované u žalovanej nespochybniteľne poznal
tak z hľadiska prevádzky, ako aj technológie. Podľa jeho názoru žalovaná nepreukázala
existenciu písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene z dôvodu zníženia
stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce (teda Príkazu generálneho riaditeľa
č. 16). So zreteľom na to neboli splnené hmotnoprávne podmienky výpovede v zmysle § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Nesprávny je záver súdov, že žalovaná nemala možnosť
ďalej žalobcu zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, ani
v mieste jeho bydliska, a to ani po predchádzajúcej príprave (§ 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka
práce v znení účinnom do 30. júna 2003). Žalobca z týchto dôvodov žiadal dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a určiť, že výpoveď je neplatná a žalovaná
je povinná zaplatiť mu do 3 dní náhradu mzdy 59 238 € do 3 dní.
Žalovaná navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas
účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O.s.p.
Prípustnosť dovolania žalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ale jeho potvrdzujúci rozsudok, ktorý však nevykazuje znaky uvedené v § 238
ods. 3 O.s.p.
Vzhľadom na to, že najvyšší súd už v danej veci rozhodoval a vyslovil záväzný právny
názor (viď rozsudok z 28. februára 2008 sp. zn. 3 Cdo 192/2007), bolo potrebné osobitne
vyriešiť otázku, či dovolanie žalobcu nie je prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, koná ďalej o veci; v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. je preň záväzný právny názor súdu,
ktorý rozhodoval o dovolaní. Odvolací súd je viazaný názorom dovolacieho súdu vyjadreným
v jeho zrušujúcom rozhodnutí tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma
a akým spôsobom má byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (v čom
spočívali vady konania, z akého dôvodu je rozhodnutie nesprávne a v čom sa nesprávnosť
prejavuje). Zmyslom tejto záväznosti je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd po zrušení jeho
skoršieho rozhodnutia dopustil znova rovnakých pochybení. Ak by právny záver najvyššieho
súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí nebol v ďalšom konaní súdom nižšieho stupňa
rešpektovaný, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
Zo spisu nevyplýva, že by sa súdy v preskúmavanej veci neriadili záväzným právnym
názorom, ktorý najvyšší súd zaujal v rozsudku z 28. februára 2008 sp. zn. 3 Cdo 192/2007,
resp. že by znovu došlo k tej istej nesprávnosti, so zreteľom na ktorú bolo skoršie rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušené. Dovolací súd preto uzatvára, že prípustnosť dovolania žalobcu
nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p.
So zreteľom na vyššie uvedené by dovolanie žalobcu mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žalobca v dovolaní netvrdil, že v konaní došlo k procesným vadám uvedeným
v § 237 O.s.p. a existencia týchto vád v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť
dovolania preto nevyplýva ani z tohto ustanovenia.
Dovolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci ide síce o relevantný dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), tento dovolací dôvod ale možno úspešne uplatniť iba
v procesne prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť
dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Vzhľadom na to, že prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovení § 238
O.s.p. ani § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalovanej náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková