Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)76c/390144.ad7b89.pdf
PDF · 157.47 KB
No categories available
5Cdo/9/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 9/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ing. D. G.,
bývajúceho v T., 2/ J. K., bývajúceho v Z., 3/ J. G., bývajúceho v T., všetci zastúpení JUDr.
Valériou Vassovou, advokátkou v Trebišove, Pribinova ul. č. 2246/2, proti odporcom 1/
Vojenský útvar 1103 Trebišov, 2/ Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Kutuzovova 8, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenej na
Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. 6 C 41/2007, o dovolaní navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 23. mája 2011, sp.zn. 6 Co 258/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 23. mája
2011, sp.zn. 6 Co 258/2010 v časti, v ktorej zrušil rozsudok a konanie voči odporcovi 2/
zastavil, ako aj vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v tejto časti vracia
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 9. januára 2008, č.k. 6 C 41/2007- 216 určil, ţe
okamţité skončenie pracovného pomeru navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ dané odporcom 1/ zo dňa
16. januára 2007 je neplatné. Návrh navrhovateľov voči odporcovi 1/ zamietol. Odporcovi 2/
uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľom na trovách konania 22 260 Sk do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, ţe stupeň intenzity porušenia pracovnej
disciplíny u navrhovateľov nedosahuje hranicu zvlášť hrubého porušenia pracovnej
disciplíny, ktorý by bol dôvodom pre pouţitie výnimočného spôsobu skončenia pracovného
pomeru okamţitým zrušením. Nestotoţnil sa s dôvodmi zástupcu odporcov, a to v tom smere,
ţe pokiaľ sa týka odporcu 1/, mal súd konanie voči nemu zastaviť a pokiaľ ide o odporcu 2/,
voči nemu nebol návrh uplatnený včas. Poukázal na to, ţe navrhovatelia podali návrh na súd
voči odporcovi 1/ dňa 6. marca 2007 a následne ţiadali rozšíriť okruh účastníkov na strane
odporcu, a to Ministerstvo obrany Slovenskej republiky v Bratislave. Súd prvého stupňa
uznesením zo dňa 27. júla 2007 č.k. 6 C 41/2007-59 pripustil do konania ďalšieho účastníka
na strane odporcu, a to Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava.
Výpoveďami štatutárneho zástupcu odporcu mal preukázané, ţe odporca 1/ bol písomne
splnomocnený zastupovať odporcu 2/ v pracovnoprávnych veciach v plnom rozsahu. Okrem
toho odporca 1/ uzatvoril pracovnú zmluvu s navrhovateľmi, dohody, ako aj skončenie
pracovného pomeru. Odporca 1/ ako splnomocnený zástupca konal za odporcu 2/, preto
podaný návrh navrhovateľov na súd tento pokladal za návrh podaný včas voči obom
odporcom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie Ministerstva obrany Slovenskej republiky
rozsudkom z 29. júna 2009 sp.zn. 6 Co 101/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe
návrh navrhovateľov o určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru
vo vyhovujúcom výroku zamietol. Zrušil rozsudok v zamietavom výroku vo vzťahu
k odporcovi 1/ a konanie voči odporcovi 1/ zastavil. Navrhovateľov 1/ aţ 3/ zaviazal spoločne
a nerozdielne zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania vo výške 261,21 € (7 869,20 Sk)
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania vo vzťahu navrhovateľov 1/ aţ 3/
a odporcu 1/ rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetom konania je neplatnosť skončenia
pracovného pomeru navrhovateľov u označených odporcov, ku ktorému došlo v zmysle § 68
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre porušenie pracovnej disciplíny, ktorej sa navrhovatelia
dopustili 15. januára 2007. Konštatoval procesné pochybenie súdu prvého stupňa, pokiaľ ide
o spôsobilosť byť účastníkom konania označeného odporcu 1/ - Vojenský útvar 1103
Trebišov. Poukázal na tú skutočnosť, ţe navrhovatelia za odporcu označili pri podávaní
návrhu Vojenský útvar 1103 Trebišov, ktorý nemôţe mať spôsobilosť byť účastníkom
konania, keďţe nemá právnu subjektivitu, teda nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti
v zmysle § 19 O.s.p. Táto skutočnosť je zrejmá zo znenia zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 3/1993 Z.z. o zriadení Armády Slovenskej republiky v znení zmien a doplnkov.
V zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 3/1993 Z.z. pri zabezpečovaní úloh armády koná za armádu
vo vymedzenom rozsahu sluţobný orgán určený hlavným veliteľom ozbrojených síl
a ministrom obrany Slovenskej republiky (ďalej len minister). V konaní pred súdmi armádu
zastupuje ministerstvo obrany. Preto, pokiaľ navrhovatelia označili pri podávaní návrhu ako
odporcu Vojenský útvar 1103 Trebišov, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania,
odvolací súd v súlade s ustanovením § 104 ods. 1 O.s.p. s poukazom na ustanovenie § 19
O.s.p. konanie voči nemu zastavil. Mal za to, ţe takto označený odporca pre nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania nemôţe v konaní vystupovať a ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania, preto v zamietavom výroku vo vzťahu k Vojenskému útvaru
1103 Trebišov zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie voči nemu zastavil. Vychádzajúc
zo skutočností, ţe pôvodne označený odporca, teda vojenský útvar nemá spôsobilosť byť
účastníkom konania, a teda ho nemoţno v konaní ani nahradiť iným účastníkom, ako to chcel
v tomto prípade urobiť súd prvého stupňa, keď pripustil vstup Ministerstva obrany Slovenskej
republiky ako odporcu 2/, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti
a návrh voči odporcovi 2/ zamietol. V danom prípade navrhovatelia uplatnili svoj nárok
z tvrdeného neplatného skončenia pracovného pomeru na súde 6. marca 2007 návrhom voči
Vojenskému útvaru 1103 Trebišov. Pokiaľ navrhovatelia rozšírili návrh aj voči Ministerstvu
obrany SR, Kutuzovova 8, Bratislava dňa 14. júna 2007, ktorý je zamestnávateľom
navrhovateľov, vychádzajúc z ustanovenia § 77 Zákonníka práce za pouţitia ustanovenia § 36
Zákonníka práce, odvolací súd zamietol návrh navrhovateľov o vyslovenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, pretoţe voči odporcovi 2/ bol tento uplatnený aţ po uplynutí
dvojmesačnej lehoty stanovenej v § 77 Zákonníka práce. Po takto zistených skutočnostiach
odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa síce správne aplikoval Zákonník práce, ale
jeho ustanovenia, pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru navrhovateľov nesprávne
aplikoval a preto konštatoval, ţe je tu daný odvolací dôvod namietaný odporcom 2/ a jeho
odvolaniu vyhovel. Skutočnosťou, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny sa uţ nezaoberal.
O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia § 142
ods. 1 O.s.p. Vo vzťahu k odporcovi 1/ v súlade s ustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďţe konanie bolo
voči nemu zastavené.
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol prvostupňový rozsudok zmenený
tak, ţe návrh navrhovateľov o určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru
zamieta, podali navrhovatelia dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 22. septembra 2010 sp.zn. 5 Cdo 291/2009 rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. júna
2009 sp.zn. 6 Co 101/2008 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Ako vyplýva
z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu, rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený
z dôvodu vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcej v tom, ţe odvolací súd
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore s právnymi predpismi (§ 213 ods. 2
O.s.p.) a účastníkom konania (navrhovateľom) znemoţnil uplatniť procesné práva priznané
im právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.
V ďalšom konaní Krajský súd v Košiciach uznesením z 23. mája 2011 sp.zn.
6 Co 258/2010 zrušil rozsudok okresného súdu a konanie zastavil. Navrhovateľom 1/ aţ 3/
uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi 2/ trovy konania vo výške
261,21 € do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. V dôvodoch rozhodnutia odvolací súd
uviedol, ţe v danom prípade navrhovatelia označili v návrhu na začatie konania ako odporcu
Vojenský útvar 1103 Trebišov, ktorý však nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, pretoţe
nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti. V zmysle zákona č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených
silách Slovenskej republiky samotné ozbrojené sily SR, ani jednotlivé vojenské útvary, nie sú
právnickými osobami, lebo to neustanovuje tento, ani iný zákon. Vojenský útvar 1103
Trebišov nie je právnickou osobou, nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda ani
spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorý nedostatok je neodstrániteľným nedostatkom
podmienky konania v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p., kedy súd musí konanie bez ďalšieho
zastaviť. Neprichádza do úvahy ani pristúpenie ďalšieho účastníka na strane odporcu
do konania v zmysle § 92 ods. 1 O.s.p., pretoţe nie je splnený predpoklad, ţe odporca,
ku ktorému má vstúpiť niekto iný, má spôsobilosť byť účastníkom konania v čase jeho
začatia. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa pochybil, ak konal s Vojenským útvarom 1103
Trebišov, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania a ak pripustil pristúpenie ďalšieho
účastníka na jeho strane. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa teda konal jednak s niekým, kto
nemá spôsobilosť byť účastníkom konania (Vojenský útvar 1103 Trebišov) a zároveň konal
s niekým, kto nie je účastníkom konania (Ministerstvo obrany Slovenskej republiky), pretoţe
sa ním nemohol stať pristúpením k účastníkovi bez právnej subjektivity. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 146 ods. 2
prvej vety O.s.p. Zastavenie konania procesne zavinili navrhovatelia tým, ţe podali návrh
proti neexistujúcemu účastníkovi (bez právnej subjektivity), v dôsledku čoho muselo byť
konanie zastavené. Takto im vznikla povinnosť nahradiť odporcovi 2/ trovy konania.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia 1/ aţ 3/.
Prípustnosť dovolania odôvodnili s poukazom na § 236 ods. 1 O.s.p., § 237 písm. b/, c/ a f/
O.s.p., § 238 ods. 2 O.s.p. Okrem uvedených dôvodov dovolanie odôvodnili aj dovolacím
dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Uviedli, ţe Vojenský útvar 1103 Trebišov
(odporca 1/) mal práva a povinnosti vystupovať vo vzťahu k navrhovateľom 1/ aţ 3/
v pracovno-právnych vzťahoch a tým, ţe v priebehu konania označili odporcu 2/ ako
účastníka konania, išlo len o nesprávne označeného účastníka konania. Ako civilní
zamestnanci odporcu 1/ v zákonnej lehote podali proti odporcovi 1/ návrh na určenie
neplatnosti okamţitého zrušenia pracovného pomeru. Odporca 1/ konal v rámci poverenia
odporcu 2/ a vystupoval svojim menom v pracovno-právnych vzťahoch v plnom rozsahu. Bol
oprávnený uzatvárať, meniť a aj skončiť pracovný pomer. Tak odporca 1/ učinil voči
navrhovateľom úkon okamţitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľmi v nočnej
sluţbe dňa 15. januára 2007 o 2,40 hod. Mali za to, ţe v posudzovanej veci nešlo o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nebolo moţné odstrániť. K odňatiu moţnosti konať
pred súdom malo dôjsť tým, ţe odvolací súd, keďţe dospel k záveru, ţe Vojenský útvar 1103
Trebišov nie je právnickou osobou, nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda ani
spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorý nedostatok je neodstrániteľným nedostatkom,
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Odvolaciemu súdu vytýkali, ţe sa
nezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci a svoje rozhodnutie zaloţil na procesnej stránke
napriek tomu, ţe odporca 2/ v zákonnej lehote nepodal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého
stupňa (viď uznesenie Okresného súdu Trebišov z 27. júla 2007 č.k. 6 C 41/2007-59), ktorým
pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane odporcu. V dôvodoch dovolania ďalej
rozoberali skutkový a právny stav veci. Ţiadali, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odporca 2/ rozhodnutie odvolacieho súdu označil vo svojom vyjadrení k dovolaniu
za vecne správne a navrhol, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľov zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom § 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
(§ 236 ods. 1 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.). Dovolaním
navrhovateľov 1/ aţ 3/ napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Prípustnosť dovolania navrhovateľov 1/ aţ 3/ smerujúceho proti tomuto uzneseniu
preto nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Dovolatelia zastávajú nesprávny názor, ţe ich dovolanie je prípustné podľa § 238
ods. 2 O.s.p. Prehliadajú, ţe aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, ţe
dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ak sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu v tejto veci. Rozhodujúcou skutočnosťou v tomto prípade je to, ţe
dovolací súd uţ v prejednávanej veci vyslovil právny názor vo svojom zrušujúcom rozhodnutí
a odvolací súd sa od neho odchýlil vo svojom novom rozhodnutí. Keďţe dovolanie
navrhovateľov 1/ aţ 3/ smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy pouţitie § 238 O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom
konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie
konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom
nesprávne obsadeným). Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný. Ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. nie je daná tvrdením dovolateľa, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedenom, ale je
prípustné len vtedy, ak rozhodnutie skutočne takouto vadou trpí.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (a súčasne dôvodné) vtedy,
ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv.
zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd ak je
dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom z úradnej povinnosti.
Navrhovatelia 1/ aţ 3/ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, d/,
e/ a g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Prípustnosť dovolania preto nevyplýva ani z týchto ustanovení.
So zreteľom na navrhovateľmi tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe konanie trpí
vadami uvedenými v § 237 písm. b/, c/ a f/ O.s.p.
Dovolatelia v dovolaní tvrdia, ţe za odporcu označili pri podávaní návrhu Vojenský
útvar 1103 Trebišov, ktorý konal v rámci poverenia odporcu 2/ a vystupoval svojim menom
v pracovno-právnych vzťahoch v plnom rozsahu. Nakoľko však tento nemal spôsobilosť mať
práva a povinnosti a tým aj spôsobilosť byť účastníkom konania, za účastníka konania
označili odporcu 2/, teda došlo k náprave nesprávne označeného účastníka, ktorý je spôsobilý
byť účastníkom občianskoprávneho konania .
Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, ţe
musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania znamená spôsobilosť
subjektu mať procesné práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Občiansky súdny
poriadok v § 19 O.s.p. stanovuje, ţe spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda
odkazuje na hmotné právo. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť
účastníkmi konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa
hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu. Spôsobilosť mať práva
a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými sú
zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia majetku, jednotky územnej
samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok spôsobilosti byť
účastníkom konania v zmysle § 19 O.s.p. uţ opodstatňuje prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. b/ O.s.p. Spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie
účastníka - aktívnej, či pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti irelevantná. Nemoţno
nedostatok spôsobilosti byť účastníkom zamieňať nedostatkom vecnej legitimácie účastníka.
Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok
zastavenie konania (§ 103 a 104 ods. 1 O.s.p.). Vecná legitimácia účastníka konania je
otázkou hmotného práva a dôsledkom zistenia jej nedostatku sa prejaví vo výsledku konania
zamietnutím návrhu. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.
V posudzovanom prípade odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a celé
konanie zastavil z dôvodu, ţe súd prvého stupňa konal jednak s niekým, kto nemá spôsobilosť
byť účastníkom konania (Vojenský útvar 1103 Trebišov) a zároveň konal s niekým, kto nie je
účastníkom konania (Ministerstvo obrany Slovenskej republiky), pretoţe sa ním nemohol stať
pristúpením k účastníkovi bez právnej subjektivity.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe na návrh navrhovateľov 1/ aţ 3/ Okresný súd Trebišov
uznesením z 27. júla 2007 č.k. 6 C 41/2007-59 podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil, aby
do konania pristúpilo na strane odporcu Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Účelom
pristúpenia do konania (§ 92 ods. 1 O.s.p.) ako inštitútu sporového konania je odstránenie
nedostatku aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ktorý tu bol uţ v dobe začatia konania
a ktorý by i inak viedol k zamietnutiu návrhu, pričom sa ukazuje, aby vec bola prejednaná
v rámci uţ začatého konania a voči inej osobe. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, ţe
niekto, kto o sebe tvrdí, ţe je nositeľom hmotného oprávnenia, alebo o kom navrhovateľ tvrdí,
ţe je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom hmotného oprávnenia
(hmotnoprávnej povinnosti), o ktoré v konaní ide. Otázku vecnej legitimácie posudzuje súd
na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. V prípade nedostatku vecnej
legitimácie súd nie je oprávnený zasahovať do vymedzenia okruhu účastníkov, nemôţe
konanie pre nedostatok jeho podmienky zastaviť, ale návrh (ţalobu) zamietne. Dovolací súd
má za to, ţe odvolací súd nesprávne postupoval, keď konanie voči odporcovi 2/ zastavil.
Od vecnej legitimácie účastníka konania (t.j. od stavu, keď účastník konania nie je
subjektom práv alebo povinností v rámci hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje
ţalobou uplatnený nárok) treba odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.)
a procesnú spôsobilosť (spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania- § 20 O.s.p.).
Nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania, t.j. spôsobilosť vlastnými úkonmi
nadobúdať procesné práva a povinnosti bez riadneho zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá
§ 237 písm. c/ O.s.p. K vade takejto povahy však v danom prípade nedošlo. Namietaná vada
sa týka konania veliteľa Vojenského útvaru 1103 Trebišov, ktorý konal za odporcu 2/
(Ministerstvo obrany Slovenskej republiky) v pracovnoprávnych vzťahoch (nariadenie
ministra obrany Slovenskej republiky č. 1/2006 o poverení na úkony pracovnoprávnych
vzťahoch) s navrhovateľmi 1/ aţ 3/. V zmysle zákona č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách
Slovenskej republiky samostatné ozbrojené sily, ani jednotlivé vojenské útvary nie sú
právnickými osobami, lebo to neustanovuje tento, ani iný zákon. Štát v konaní pred súdmi
vo veciach ozbrojených síl zastupuje Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (§ 2 ods. 6
Dovolatelia v dovolaní ďalej namietali vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť
nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Z obsahu dovolania navrhovateľov je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania vyvodzujú z toho, ţe
odvolací súd napadnutým uznesením vec po právnej stránke nesprávne posúdil podľa § 221
ods. 1 písm. b/ O.s.p., § 221 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 104 ods. 1 O.s.p., ktoré
na daný skutkový stav nedopadá a ho naň nesprávne aplikoval, a tým vo veci nesprávne
rozhodol.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.).
Dôvodom, zakladajúcim príslušnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).
Právnickými osobami sú a) zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, b) účelové
zdruţenia majetku, c) jednotky územnej samosprávy, d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje
zákon (§ 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť
mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie
zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne
účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované (§ 104
ods. 1 O.s.p.).
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý moţno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenia. Pritom spravidla môţe pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie,
12 5 Cdo 9/2012
ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie
zastaví (§ 104 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, ţe pri nesplnení
procesných podmienok konania je potrebné rozlišovať, či ide o nedostatky odstrániteľné alebo
neodstrániteľné.
Za neodstrániteľné nedostatky podmienky konania je povaţovaný nedostatok
právomoci súdu (§ 7 O.s.p.), litispendencia (§ 83 O.s.p.), res iudicata (§ 159 ods. 3 O.s.p.),
nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.). Neodstrániteľné nedostatky
podmienky konania majú tie dôsledky, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale
musí konanie zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p. Za odstrániteľné nedostatky podmienky
konania sa povaţuje neúplnosť návrhu na začatie konania (§ 42, 79 O.s.p.), nedostatok
príslušnosti súdu (vecnej, miestnej) (§ 9 a nasl., § 84 a nasl. O.s.p.), procesná nespôsobilosť
účastníka (§ 20 O.s.p.), nedostatok zastúpenia účastníka konania. Odstrániteľné nedostatky
podmienky konania majú tie následky, ţe súd sa musí pokúsiť tieto nedostatky v súčinnosti
s účastníkmi konania odstrániť. Ak sa súdu nepodarí nedostatky odstrániť, zváţi, či ide o také
nedostatky, ktoré bránia ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu, alebo či i pri týchto nedostatkoch
nemôţe vo veci konať.
V prejednávanej veci dovolací súd zistil, ţe v návrhu zo 6. marca 2007 navrhovatelia
1/ aţ 3/ ako odporcu označili VÚ 1103 Trebišov, ktorý je organizačnou zloţkou Ozbrojených
síl Slovenskej republiky a rozhodujúcim výkonným prvkom obrany Slovenskej republiky;
nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a tým aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. Navrhovatelia 1/ aţ
3/ v dovolaní potvrdili, ţe VÚ 1103 Trebišov je organizačnou zloţkou ozbrojených síl,
namietali však, ţe tento mal právo v pracovnoprávnych veciach konať a vystupovať podľa
Zákonníka práce. Tým boli váţne uvedení do omylu, tento stav opravili a za účastníka
konania označili odporcu 2/, t.j. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky.
Podľa § 2b ods. 1 zákona č. 3/1993 Z.z. o zriadení armády Slovenskej republiky,
armáda sa organizačne člení na vojenské zväzky, vojenské základne, vojenské útvary,
vojenské jednotky a vojenské zariadenia.
Zákon č. 3/1993 Z.z. bol zrušený zákonom č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách
Slovenskej republiky. Z ustanovenia § 18 ods. 6 vyplýva, ţe do určenia novej organizačnej
štruktúry ozbrojených síl podľa § 2 ods. 5 a § 6 ods. 2 písm. c) sa doterajšia organizačná
štruktúra Armády Slovenskej republiky povaţuje za organizačnú štruktúru ozbrojených síl
podľa tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky
vnútorné organizačné členenie zväzkov, útvarov, jednotiek, úradov a zariadení ozbrojených
síl a ich logistické zabezpečenie určuje na návrh náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl
minister obrany Slovenskej republiky.
Podľa 2 ods. 6 zákona č. 321/2002 o ozbrojených silách Slovenskej republiky štát
v konaní pred súdmi vo veciach ozbrojených síl zastupuje Ministerstvo obrany Slovenskej
republiky.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe navrhovatelia 1/ aţ 3/, zastúpení advokátom, podali
6. marca 2007 na Okresnom súde Trebišov návrh na vyslovenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Vo svojom návrhu označili ako odporcu Vojenský útvar 1103 Trebišov.
Okresný súd Trebišov uznesením z 19. marca 2007 č.k. 6 C 41/2007-43 vyzval odporcu (VÚ
1103 Trebišov), aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia písomne vyjadril
k návrhu na začatie konania, ktorý mu v prílohe listu zaslal. Podaním z 3. apríla 2007
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky zaslalo súdu vyjadrenie k návrhu, ktorý mu
postúpil navrhovateľmi 1/ aţ 3/ označený odporca (VÚ 1103 Trebišov). Vo vyjadrení
k návrhu namietalo nedostatok vecnej pasívnej legitimácie označeného odporcu a nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania a s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 O.s.p. ţiadal
konanie voči Vojenskému útvaru 1103 Trebišov zastaviť. Na základe vyjadrenia Ministerstva
obrany Slovenskej republiky, úradu právnych sluţieb navrhovatelia 1/ aţ 3/ podaním
zo 14. júna 2007 rozšírili svoj návrh proti Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, ako
odporcu 2/ s odôvodnením, ţe v predmetnom spore sa jedná o civilných zamestnancov
a Vojenský útvar 1103 Trebišov je splnomocnený k pracovnoprávnym úkonom v plnom
rozsahu Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. Okresný súd Trebišov uznesením
z 27. júla 2007 č.k. 6 C 41/2007- 59 pripustil, aby do konania pristúpil ďalší účastník
na strane odporcu a to Ministerstvo obrany Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,
Kutuzovova 8.
14 5 Cdo 9/2012
Zákon č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky priznáva
spôsobilosť mať práva a povinnosti Ministerstvu obrany Slovenskej republiky. Spôsobilosť
byť účastníkom občianskeho súdneho konania má teda Ministerstvo obrany Slovenskej
republiky. Ozbrojené sily Slovenskej republiky sú iba výkonnými prvkami systému obrany
Slovenskej republiky a nemajú samostatnú spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda ani
spôsobilosť byť účastníkom konania. Veliteľ vojenského útvaru v oblasti pracovnoprávnych
vzťahov bol však oprávnený robiť úkony v mene Ministerstva obrany Slovenskej republiky
(čl. 1 v spojení s čl. 2 ods. 4 písm. f/ a čl. 3 nariadenia ministra obrany Slovenskej republiky
č. 1/2006 o poverení na úkony v pracovnoprávnych vzťahoch).
Dovolací súd však zdôrazňuje, ţe uţ v čase podania návrhu bolo súdu prvého stupňa
známe vychádzajúc zo zásady „súd pozná právo“ (iura novit curia), ţe okrem iných Vojenský
útvar 1103 Trebišov je len organizačnou súčasťou ozbrojených síl Slovenskej republiky (§ 2
ods. 4 zákona č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky) vytváraných
štátom na zachovanie jeho bezpečnosti (§ 2 ods. 1 zákona č. 321/2002 Z.z.). Je preto
nepochybné, ţe štát sa stal účastníkom konania uţ podaním návrhu a tak išlo len o nesprávne
označenie inak nesporného účastníka konania. Preto povinnosťou odvolacieho súdu
pri rešpektovaní účelu občianskeho súdneho konania vyjadreného v ustanovení § 1 O.s.p.,
ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania a pri rešpektovaní základného práva na spravodlivú ochranu zaručenú Listinou
základných práv a slobôd bolo poučiť navrhovateľov 1/ aţ 3/ o ich povinnosti odstrániť
uvedený nedostatok návrhu (§ 43 O.s.p.). Tým, ţe navrhovatelia 1/ aţ 3/ v priebehu konania
doplnili označenie ţalovaného právneho subjektu (č.l. 57 spisu), nemoţno tento ich prejav
povaţovať za návrh na zmenu účastníka v zmysle § 92 O.s.p. Označenie vojenského útvaru
ako organizačnej zloţky ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorého postavenie určoval
zákon, a následné odstránenie neúplnosti v tomto označení, nemoţno hodnotiť ako pristúpenie
ďalšieho účastníka do konania, ale iba ako vadu spočívajúcu v odstránení nesprávne
označeného subjektu, ktorý bol nespochybniteľný (zrejmý).
Tým, ţe odvolací súd vychádzal z iného právneho názoru, zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa a celé konanie zastavil, odňal navrhovateľom 1/ aţ 3/ moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
15 5 Cdo 9/2012
Uvedená vada zakladá jednak prípustnosť dovolania a je tieţ dôvodom, pre ktorý
dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie krajského súdu podľa § 243b ods., 2 O.s.p.
v časti, v ktorej zrušil rozsudok a konanie voči odporcovi 2/ zastavil, ako aj vo výroku
o náhrade trov konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová