Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
323/366345.defe44.pdf
PDF · 117.84 KB
No categories available
5Cdo/291/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 291/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ing. D. G.,
bývajúceho v T., 2/ J. K., bývajúceho v Z., 3/ J. G., bývajúceho v T. všetci zastúpení
JUDr. V. V., advokátkou v T., proti odporcom 1/ V., 2/ M., so sídlom v B., o vyslovenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn.
6 C 41/2007, o dovolaní navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 29. júna 2009, sp.zn. 6 Co 101/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. júna
2009, sp.zn. 6 Co 101/2008 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 9. januára 2008, č.k. 6 C 41/2007- 216 určil, ţe
okamţité skončenie pracovného pomeru navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ dané odporcom 1/ zo dňa
16.1.2007 je neplatné. Návrh navrhovateľov voči odporcovi 1/ zamietol. Odporcovi 2/ uloţil
povinnosť zaplatiť navrhovateľom na trovách konania 22 260,-- Sk do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Dospel k záveru, ţe stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny
u navrhovateľov nedosahuje hranicu zvlášť hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý by
bol dôvodom pre pouţitie výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru okamţitým
zrušením. Nestotoţnil sa s dôvodmi zástupcu odporcov a to v tom smere, ţe pokiaľ sa týka
odporcu 1/, mal súd konanie voči nemu zastaviť a pokiaľ ide o odporcu 2/, voči nemu nebol
návrh uplatnený včas. Poukázal na to, ţe navrhovatelia podali návrh na súd voči odporcovi 1/
dňa 6.3.2007 a následne ţiadali rozšíriť okruh účastníkov na strane odporcu a to M. v . Súd
prvého stupňa uznesením zo dňa 27. júla 2007 č.k. 6 C 41/2007-59 pripustil do konania
ďalšieho účastníka na strane odporcu a to M., . Bolo preukázané výpoveďami štatutárneho
zástupcu odporcu, ţe odporca 1/ bol písomne splnomocnený zastupovať odporcu 2/
v pracovnoprávnych veciach v plnom rozsahu. Okrem toho odporca 1/ uzatvoril pracovnú
zmluvu s navrhovateľmi, dohody, ako aj skončenie pracovného pomeru. Odporca 1/ ako
splnomocnený zástupca konal za odporcu 2/, preto podaný návrh navrhovateľov na súd tento
pokladal za návrh podaný včas voči obidvom odporcom. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie M. rozsudkom z 29. júna 2009 rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh navrhovateľov o určenie neplatnosti okamţitého
skončenia pracovného pomeru vo vyhovujúcom výroku zamietol. Zrušil rozsudok
v zamietacom výroku vo vzťahu k odporcovi 1/ a konanie voči odporcovi 1/ zastavil.
Navrhovateľov 1/ aţ 3/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov
konania vo výške 261,21 € (7 869,20 Sk) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania vo vzťahu navrhovateľov 1/ aţ 3/ a odporcu 1/ rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetom
konania je neplatnosť skončenia pracovného pomeru navrhovateľov u označených odporcov,
ku ktorému došlo v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre porušenie pracovnej
disciplíny, ktorej sa navrhovatelia dopustili 15.1.2007. Konštatoval procesné pochybenie súdu
prvého stupňa, pokiaľ ide o spôsobilosť byť účastníkom konania označeného odporcu 1/ - V..
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe navrhovatelia za odporcu označili pri podávaní návrhu V., ktorý
nemôţe mať spôsobilosť byť účastníkom konania, keďţe nemá právnu subjektivitu, teda
nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 19 O.s.p. Táto skutočnosť je zrejmá zo
znenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 3/1993 Z.z. o zriadení Armády
Slovenskej republiky v znení zmien a doplnkov. V zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 3/1993 Z.z. pri
zabezpečovaní úloh armády koná za armádu vo vymedzenom rozsahu sluţobný orgán určený
hlavným veliteľom ozbrojených síl a ministrom obrany Slovenskej republiky (ďalej len
minister). V konaní pred súdmi armádu zastupuje ministerstvo obrany. Preto, pokiaľ
navrhovatelia označili pri podávaní návrhu ako odporcu V., ktorý nemá spôsobilosť byť
účastníkom konania, odvolací súd v súlade s ustanovením § 104 ods. 2 O.s.p. s poukazom na
ustanovenie § 19 O.s.p. konanie voči nemu zastavil. Podľa názoru odvolacieho súdu takto
označený odporca pre nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania nemôţe v konaní
vystupovať a ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, preto v zamietavom
výroku vo vzťahu k V. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie voči nemu zastavil.
Vychádzajúc zo skutočností, ţe pôvodne označený odporca, teda vojenský útvar nemá
spôsobilosť byť účastníkom konania, a teda ho nemoţno v konaní ani nahradiť iným
účastníkom, ako to chcel v tomto prípade urobiť súd prvého stupňa, keď pripustil vstup M.
ako odporcu 2/, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti a návrh voči
odporcovi 2/ zamietol. Odvolací súd poukázal na to, ţe v danom prípade navrhovatelia
uplatnili svoj nárok z tvrdeného neplatného skončenia pracovného pomeru na súde dňa
6.3.2007 návrhom voči V.. Avšak vzhľadom na skutočnosť, ţe rozšírili návrh aj voči M. dňa
14.6.2007, keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, ţe tento účastník je zamestnávateľom
navrhovateľov, vychádzajúc z ustanovenia § 77 Zákonníka práce za pouţitia ustanovenia § 36
Zákonníka práce, odvolací súd zamietol návrh navrhovateľov o vyslovenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, pretoţe voči odporcovi 2/ bol tento uplatnený aţ po uplynutí
dvojmesačnej lehoty stanovenej v § 77 Zákonníka práce. Po takto zistených skutočnostiach
odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa síce správne aplikoval Zákonník práce, ale
jeho ustanovenia, pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru navrhovateľov nesprávne
aplikoval. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, ţe je tu daný odvolací dôvod
namietaný odporcom 2/ a jeho odvolaniu vyhovel. Skutočnosťou, či došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny sa uţ nezaoberal. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s
ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia § 142 ods. 1 O.s.p. Vo vzťahu k odporcovi 1/
v súlade s ustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, keďţe konanie bolo voči nemu zastavené.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, v časti v ktorej odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa podali navrhovatelia dovolanie. Ţiadali, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zmenil rozsudok odvolacieho súdu a potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny. Namietali nesprávne právne posúdenie správne zisteného
skutkového stavu odvolacím súdom. Odvolaciemu súdu vytýkali, ţe sa nezaoberal
hmotnoprávnou stránkou veci a svoje rozhodnutie zaloţil na procesnej stránke napriek tomu,
ţe odporca 2/ v zákonnej lehote nepodal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa,
ktorým pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane odporcu. Z toho dôvodu toto
právoplatné uznesenie povaţujú za zákonný dôkaz, z ktorého vyplývajú pre účastníka konania
práva a povinnosti. Ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu nikto toto uznesenie nezrušil.
Poukázali ďalej na to, ţe navrhovatelia ako civilní zamestnanci odporcu 1/ v zákonnej lehote
uplatnili voči odporcovi 1/ návrh na určenie neplatnosti okamţitého zrušenia pracovného
pomeru. Odporca 1/ konal v rámci poverenia odporcu 2/ a vystupoval svojim menom
v pracovno- právnych vzťahoch v plnom rozsahu. Bol oprávnený uzatvárať pracovný pomer,
meniť pracovný pomer a aj skončiť pracovný pomer. Tak odporca 1/ učinil voči
navrhovateľom úkon okamţitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľmi v nočnej
sluţbe dňa 15.1.2007 o 2,40 hod. Toto okamţité skončenie pracovného pomeru odporca učinil
aj napriek tomu, ţe ani jeden z navrhovateľov nebol doposiaľ ani raz upozornený
na porušenie pracovnej disciplíny, nebol disciplinárne ani inak trestaný. Konanie odporcu
preto povaţovali za účelové, neobjektívne a netransparentné.
Odporca 2/ povaţoval rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne, v súlade
so zákonom a preto navrhol dovolanie navrhovateľov ako nedôvodné zamietnuť. Poukázal
na to, ţe navrhovatelia v dovolaní podanom v predmetnej veci neuviedli ţiadne také
skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zmenu rozsudku odvolacieho súdu, rovnako ani
nepreukázali ţiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie
navrhovateľov je podané opodstatnene.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích dôvodov v prípadoch uvedených
v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p.,
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe by tieto vady mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd najskôr
pristúpil k skúmaniu vád konania, v zmysle hore uvedeného, i keď ich dovolatelia osobitne
nenamietali. Dospel k záveru, ţe konanie je postihnuté vadou, vyjadrenou v ustanovení § 237
písm. f/ O.s.p., nakoľko postupom odvolacieho súdu bola navrhovateľom odňatá moţnosť
konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi prepismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore s právnymi predpismi (§ 213
ods. 2 O.s.p.) a navrhovateľom znemoţnil uplatniť procesné práva priznané im právnym
poriadkom na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.
V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 pouţijú predpisy
účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.
S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)
v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby
sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu
č. 384/2008 Z.z. bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii
doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie
posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie
argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať
pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní
odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd
mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.
Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania môţe súd účastníkom v priebehu
konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym
posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený
predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, ţe inštitút tzv. predbeţného
právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej, t.j. o samotnom
uplatňovanom návrhu.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa návrhu vo veci samej vyhovel z dôvodov, ţe
stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny u navrhovateľov nedosahuje hranicu zvlášť
hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý bol dôvodom pre pouţitie výnimočného
spôsobu skončenia pracovného pomeru okamţitým zrušením. Preto určil, ţe okamţité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 16. januára 2007 dané odporcom 1/ je neplatné. Návrh
navrhovateľov voči odporcovi 1/ zamietol. Mal preukázané výpoveďami štatutárneho
zástupcu odporcu, ţe odporca 1/ bol písomne splnomocnený zastupovať odporcu 2/
v pracovnoprávnych veciach v plnom rozsahu. Okrem toho odporca 1/ uzavrel pracovnú
zmluvu s navrhovateľmi, dohody, ako aj skončenie pracovného pomeru. Odporca 1/ ako
splnomocnený zástupca konal za odporcu 2/, preto podaný návrh navrhovateľov na súd tento
pokladal za návrh podaný včas proti obidvom odporcom. Odvolací súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe návrh navrhovateľov o určenie
neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru zamietol a v zamietajúcom výroku
vo vzťahu k odporcovi 1/ a konanie voči odporcovi 1/ rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a konanie voči nemu zastavil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v porovnaní
so súdom prvého stupňa sa skutočnosťou, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny
navrhovateľmi nezaoberal a rozhodnutie zaloţil na tom, ţe označený odporca V. nemá
spôsobilosť byť účastníkom konania, keďţe nemá právnu subjektivitu, t.j. spôsobilosť mať
práva a povinnosti (§ 19 O.s.p.), nemôţe v konaní vystupovať a ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Návrh navrhovateľov voči odporcovi zamietol z dôvodov, ţe
tento bol uplatnený aţ po uplynutí dvojmesačnej lehoty stanovenej § 77 Zákonníka práce.
Pokiaľ však bol odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, mal vyzvať účastníka konania (navrhovateľov), aby sa k moţnému pouţitiu
tohto ustanovenia vyjadrili. Keďţe tak neurobil, zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami navrhovateľov
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 22. septembra 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová