Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c03/392317.ed2a67.pdf
PDF · 162.37 KB
No categories available
5Oboer/361/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 361/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: V. H., nar. X., P., o vymoženie
674,17 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
18Er 1/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 12. júla
2012, č. k. 19CoE 66/2012-89, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
II. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
III. Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
20 310,-- Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu z 12. septembra 2006, sp. zn. SR 3941/06, zriadeného zriaďovateľom
S., a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Humenné uvedenej
žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Humenné uznesením z 9. januára 2012, č. k. 18Er 1/2007-46 exekúciu
zastavil a uviedol, že o trovách súdneho exekútora JUDr. R. K. rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd aj bez návrhu skúmal, či
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“), alebo zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Zmluvu o úvere, uzatvorenú medzi oprávneným a povinnou súd
vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. Uviedol, že v danom prípade je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcovským súdom na podklade rozhodcovskej doložky,
ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy o úvere. Uviedol, že rozhodcovská doložka je
nekalou podmienkou. Rozhodcovská doložka je v danej veci obsiahnutá v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie štátnym súdom, ak žalobu podal dodávateľ. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým všeobecným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Poukázal
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-240/98 až C-244/98. Keďže súd vyhodnotil
rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, rozhodca tým stratil
legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku, a preto tento nie je spôsobilým exekučným
titulom.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3Cdo 146/2011
k otázke oprávnenia exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Uviedol,
že súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil, keďže sa vymáha plnenie, na ktoré
oprávnený nemá právo, pričom na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom
okamihu exekúcie. Poukázal na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je
neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Poukázal na spoločné stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. septembra
2010, v zmysle ktorého zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo
vo všeobecných podmienkach, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá
vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol
byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Ďalej uviedol, že za správny
považuje aj záver súdu prvého stupňa, týkajúci sa neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
z dôvodu neprimeranej vzdialenosti od miesta rozhodcovského konania. Odvolací súd
poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veciach C-243/08, C-240/08, C241/08, C-0/08.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože
súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1
a 2 zákon č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne
posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením
§ 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať
pred súdom tým, že súdy s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových
návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia
pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne
aplikovali a interpretovali ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady
93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si
uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní
špecifikoval.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
I. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený, zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p..
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený,
zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 9. januára 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214
ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul, nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto
štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom
posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní
za prítomnosti oprávneného a povinného.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávneného, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, dovolací súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č.
216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie
je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku
zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z.
o úradnom vestníku Európskej únie).
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa v
odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
III. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods.
5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. februára 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová