Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
77b/391260.4617e1.pdf
PDF · 112.54 KB
No categories available
3ECdo/132/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 132/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnej P. H., bývajúcej vo V., o vymoženie 124 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 2 Er 538/2010 , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. októbra 2012 sp. zn. 41 CoE 256/2012 , takto
rozhodol:
I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 19. júla 2010, sp. zn. SR 05871/10 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Veľký Krtíš uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho
exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 28. mája 2012 č.k. 2 Er 538/2010 -17:
a/ vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, b/ rozhodol o náhrade trov exekúcie.
Vychádzal z toho, že oprávnená a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať
za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba preto aplikovať právnu
úpravu obsiahnutú vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách a ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Rozhodcovská doložka, ktorá bola
súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, je neplatná, lebo nebola
so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv
a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. I keď dodávateľom vopred naformulovaná
rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa
umožňuje spotrebiteľovi možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne
mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného
totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude
dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným a rozhodcovským súdom.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Z týchto dôvodov exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil (§ 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. októbra
2012 sp. zn. 41 CoE 256/2012 návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia
súdu prvého stupňa a dodal, že exekučný súd je povinný kedykoľvek v priebehu exekučného
konania skúmať, či je exekúcia vedená na základe vykonateľného exekučného titulu. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá
obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor oprávnenej s povinnou, preto
označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov
odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p. ).
Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. októbra 2012 sp. zn.
41 CoE 256/2012 o zamietnutí návrhov na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,
o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 14. marca 2013 sp. zn.
3 Co 27/2013 tak, že konanie o odvolaní zastavil; uznesenie nadobudlo právoplatnosť
5. apríla 2013.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 30. októbra 2012 sp. zn. 41 CoE 256/2012 podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla,
že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p. ), 2 . konali
vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p. ), 3 . rozhodovali napriek
tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/
O.s.p. ), 4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. ) tým, že nevzali na zreteľ
jej námietky a nekomunikovali s ňou o jej právnych a skutkových návrhoch, nevytýčili
vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinní učiniť, 5. sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. ), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté
rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ).
Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
I. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p. , skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013 , 3 Co 44/2013 , 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 , 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013 , 6. augusta 2013 sp. zn.
3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013 , na ktoré v podrobnostiach poukazuje
s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre
účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,
v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. , má podklad
v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka , Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. ). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p. ) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p. ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. , dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ , c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013 , 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013 ,
3 Co 44/2013 , 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013 ,
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p. )
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012 ),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. , ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p. ), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. , ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p. ); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, i keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že
povinnosť súdu nariadiť pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/
Exekučného poriadku bola zavedená až od účinnosti zákona č. 230/2012 Z.z.
(t.j. od 9. augusta 2012). Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku, lebo exekúciu zastavil uznesením z 28. mája 2012 a uvedené
ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade
postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. , ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez
nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov
v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia; nariadenie pojednávania bolo na úvahe
odvolacieho súdu.
K námietke dovolateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)
v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť
nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,
najvyšší súd uvádza, že exekučný súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový
stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom
nedochádza k porušeniu práv dodávateľa na verejné prejednanie veci a vyjadrenie
sa k vykonaným dôkazom (viď bližšie II. ÚS 160/2013 ).
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012 ) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p. , najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. ). Najvyšší súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,
lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. februára 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková