Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b2b/391246.a6c2ba.pdf
PDF · 119.48 KB
No categories available
3ECdo/152/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 152/2013
Slovenskej republiky 3 CoE 27/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému
M. P., bývajúcemu v J., o vymoženie 256,92 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Považská Bystrica pod sp. zn. 7 Er 129/2006 , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2013 sp. zn. 6 CoE 102/2013 , takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2013
sp. zn. 6 CoE 102/2013 z a s t a v u j e.
II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2013 sp. zn.
6 CoE 102/2013 o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie [§ 44
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] na základe
rozhodcovského rozsudku z 19. mája 2006 sp. zn. S. vydaného Stálym rozhodcovským
súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením z 1. februára 2013 č.k. 7 Er 129/2006 -72 Okresný súd Považská Bystrica
exekúciu zastavil. Vychádzal z toho, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú
treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba preto
aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou zmluvného
dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, je neplatná, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne
dojednaná. Táto doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností
účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej dôsledku
odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Poznamenal, že doložka s takýmito dôsledkami je považovaná za neprípustnú
(nekalú) aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). I keď dodávateľom vopred
naformulovaná rozhodcovská doložka podľa svojho obsahu netvorí výhradnú rozhodcovskú
doložku, ktorá by rozhodovanie o všetkých sporoch medzi zmluvnými stranami paušálne
zverovala výlučne rozhodcovskému súdu, napriek tomu ju nemožno považovať za vyváženú,
pretože vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd. Neplatná rozhodcovská doložka
nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok,
ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov exekučný súd
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju (§ 57 Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 26. marca 2013 sp. zn.
6 CoE 102/2013 návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil. Návrh na prerušenie odvolacieho konania zamietol
s odôvodnením, že oprávnenou nastolené otázky, ktoré navrhovala predložiť na prejudiciálne
posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), sú zjavne
neopodstatnené, nemajú základ v prejednávanom spore a týkajú sa právnej problematiky,
ktorá už je riešená judikatúrou Súdneho dvora. Pre úplnosť odvolací súd poukázal
aj na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Na tomto základe odvolací súd uzavrel,
že v danom prípade nie je daný žiadny dôvod na prerušenie konania. V odôvodnení ďalej
uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého
stupňa, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal. Zdôraznil, že exekučný súd je povinný
skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia je spôsobilým
exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá
spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor
oprávnenej s povinnou, preto označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný
titul. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p. ).
Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2013 sp. zn.
6 CoE 102/2013 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie.
Proti tomu istému uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2013 sp. zn.
6 CoE 102/2013 podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad
rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p. ), 2 . konali vo veci, v ktorej
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p. ), 3 . rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p. ),
4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. ) tým, že nevzali na zreteľ jej
námietky a nekomunikovali s ňou o jej právnych a skutkových návrhoch, nevytýčili vo veci
ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinní učiniť, 5. sa v konaní dopustili inej
vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. ), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté
rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ).
Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2013 sp. zn. 6 CoE 102/2013 .
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013
a sp. zn. 3 Cdo 24/2013 , ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013 ) s tým, že odvolaním
možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie
o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9
ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p. ). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi
závermi v nich vyjadrenými. Uzatvára, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p. ).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2013 sp. zn. 6 CoE 102/2013 podala
včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p. , skúmal, či je dôvodný jej
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013 , 3 Co 44/2013 ,
3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013 , na ktoré
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje
aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre
prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného
poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p. ) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p. ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. , dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ , c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013 , zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013 ,
3 Co 44/2013 , z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013 ,
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p. )
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012 ),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. , ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p. ), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. , ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p. ); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie
bez nariadenia pojednávania, pričom § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom
v čase rozhodovania súdu prvého stupňa ukladal exekučnému súdu, aby pri postupe podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/ nariadil pojednávanie, treba uviesť, že uvedené ustanovenie bolo
účinné od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Súd prvého stupňa nemohol postupovať
podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, lebo exekúciu zastavil uznesením z 1. februára 2013,
kedy už uvedené ustanovenie nebolo účinné. Odvolací súd v danom prípade postupoval
v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. , ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle
písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho
súdu.
K námietke dovolateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)
v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť
nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,
najvyšší súd uvádza, že exekučný súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový
stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom
nedochádza k porušeniu práv dodávateľa na verejné prejednanie veci a vyjadrenie
sa k vykonaným dôkazom (viď bližšie II. ÚS 160/2013 ).
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012 ) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p. , najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p. ). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní
nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. ). Najvyšší
súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal
návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. februára 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková