Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)cf8/392288.80f574.pdf
PDF · 269.8 KB
No categories available
5Obdo/40/2013
Najvyšší súd 5 Obdo 40/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. M. M., nar. X.,
bytom B., zastúpenej A., s. r. o., P., IČO: X., proti ţalovanému JUDr. M. B., H., správca
konkurznej podstaty úpadcu Z., akciová spoločnosť „ v konkurze“, L., IČO: X., o vylúčenie
majetku z oddelenej konkurznej podstaty, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 61Cbi 4/2009, na dovolanie ţalovaného a na dovolanie ţalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 4. apríla 2013, č. k. 43CoKr 48/2012-1207, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica zo 4. apríla 2013, č. k. 43CoKr 48/2012-1207 z r u š u j e a vec v r a c i a
tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 10. novembra 2010, č. k.
61Cbi 4/2009-831 vyhovel ţalobe a zo súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Č.,
a. s., IČO: X., v konkurze vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
2K 18/2007 na majetok úpadcu Z., a. s. „v konkurze“, L. vylúčil:
- byt č. 63 na 5. poschodí bytového domu na Z., súp. č. X., postaveného na parcele č.
X., X. a X., vchod Z., zapísaný na LV č. X., k. ú. S.,
- garáţ č. X. na 1. poschodí domu na Z., súp. č. X., postaveného na parcele č. X., X.
a X., vchod Z., zapísané na LV č. X., k. ú. S.,
- skladové priestory č. X. na 1. poschodí bytového domu na Z., súp. č. X., postaveného
na parc. č. X., X. a X., vchod Z., zapísané na LV č. X., k. ú. S.
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe úpadca s K. M. a J. M. uzavreli 24. februára 2001
zmluvu o výstavbe podľa § 21 a nasl. zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov. Úpadca ju uzavrel ako obstarávateľ a stavebník a manţelia M. ako stavebníci,
za účasti vedľajšieho účastníka zmluvy G., s. r. o. Predmetom zmluvy bola výstavba
polyfunkčného objektu „Funkčný celok IV 1-V. na Z.“, podľa projektu vypracovaného Ing. J.
Z. a podmienok daných rozhodnutím OÚ B., odbor ţivotného prostredia č. ŢP
1133/ZM/98/GRO.KŠ z 09. 10. 1998 s tým, ţe výstavba mala byť realizovaná úpadcom ako
obstarávateľom na základe zmlúv o budúcej zmluve, uzavretých so stavebníkmi podľa § 50 a/
Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, ţe zmluva o výstavbe bola uzavretá v súlade s § 132
ods. 1 Občianskeho zákonníka s pouţitím § 4 ods. 1 písm. b/ a § 21 zákona č. 182/1993 Z. z.
legálnym a zákonom predpokladaným spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu
v bytovom dome, na účinnosť ktorej sa vyţadoval v zmysle § 21 ods. 3 zákona č. 182/1993
Z. z., v znení účinnom k 31. 06. 2004, zápis zmluvy do katastra nehnuteľnosti, čo aj bolo
vykonané vkladom pod č. V244/2001. Od zápisu zmluvy o výstavbe do katastra nehnuteľnosti
bol úpadca, ako aj manţelia M. evidovaní ako stavebníci k vyššie uvedenej stavbe, a to pri
manţeloch M. vo vzťahu k vymienenej časti budúceho bytového domu, ktorá bola konkrétne
určená ako byt, nebytový priestor a garáţové státie v zmluve o výstavbe. Uzavretím uvedenej
zmluvy o výstavbe bola podľa súdu prvého stupňa jednoznačne prejavená vôľa účastníkov
zmluvy o výstavbe, teda tak úpadcu, ktorý vystupoval v pozícii stavebníka, ale zároveň aj
obstarávateľa stavby, ako aj manţelov M. ako stavebníkov, spoločne sa podieľať na výstavbe
bytového domu, a to v presne určenom rozsahu v budúcnosti nadobúdaných bytov
a nebytových priestorov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia príslušného stavebného
úradu o povolení uţívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Súd ďalej poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 22Cbo 1174/2001, podľa ktorého ak
ide o novozhotovenú stavbu, nadobúda k nej vlastníctvo stavebník, teda ten, kto stavbu
uskutočnil s právne relevantným úmyslom mať ju pre seba, pričom nie je rozhodujúce, komu
bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení. K obdobnému záveru dospel aj NS ČR
v rozhodnutí sp. zn. 2Cdon 1312/96, podľa ktorého vlastníkom stavby môţe byť nielen osoba
odlišná od vlastníka pozemku, ale aj osoba odlišná od tej, ktorá vystupovala ako stavebník
v stavebnom konaní. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, ţe v zmluve o výstavbe došlo
k jednoznačnému vymedzeniu účastníkov tejto zmluvy ako stavebníkov v občiansko-právnom
zmysle, teda s prejavenou vôľou v budúcnosti nadobudnúť konkrétnu časť danej
nehnuteľnosti, pričom zároveň bolo upravené aj postavenie účastníkov tejto zmluvy ako
stavebníkov pre účely stavebného zákona (čl. 8 bod 2 zmluvy). Pokiaľ ţalovaný namietal, ţe
v čl. 5 bod 1 zmluvy o výstavbe, ktorý upravil nadobúdanie vlastníctva k bytom a nebytovým
priestorom na základe právoplatného rozhodnutia príslušného stavebného úradu o povolení
uţívania bytového domu, bytov a nebytových priestorov, je odkladacou podmienkou
nadobudnutia vlastníckeho práva, súd s jeho názorom nesúhlasí. Rozhodnutie stavebného
úradu je výhradne a výlučne zákonným predpokladom na zmenu právnej povahy existujúcej
veci z rozostavanej stavby na byty a nebytové priestory, vrátane podielov na spoločných
častiach, zariadeniach a príslušenstve k domu. Právoplatné rozhodnutie stavebného úradu nie
je samostatným spôsobom vzniku vlastníckeho práva k bytom a nebytovým priestorom, ale je
predpokladom, aby konkrétna nehnuteľnosť vo fáze po ukončení výstavby mohla byť
definovaná de iure ako byt alebo nebytový priestor. Vznik vlastníckeho práva k bytu na
základe zmluvy o výstavbe a právoplatného kolaudačného rozhodnutia teda upravuje okamih
nadobudnutia vlastníckeho práva ku konkrétne určenej veci (bytu a nebytového priestoru),
avšak len a výhradne na základe predtým dojednaných práv a povinností v zmluve o výstavbe
podieľať sa na výstavbe uvedeného bytu a nebytového priestoru vo všetkých fázach výstavby.
Samotné právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu je podľa súdu skutočnosťou,
s ktorou právne predpisy spájajú zmenu povahy veci právne z rozostavanej stavby, na
jednotlivé byty a nebytové priestory v prospech stavebníkov, a to na základe zmlúv
o výstavbe. Pokiaľ teda manţelia M. uzavreli zmluvu o výstavbe v postavení stavebníkov vo
vymedzení občiansko-právneho významu (nielen pre účely stavebného konania), podieľali sa
v kaţdej fáze výstavby uvedenej stavby na vlastníckych právach k tejto stavbe. Vydanie
kolaudačného rozhodnutia je len zavŕšenie prejavenej vôle nadobudnúť konkrétnu vec, a to
v právnej povahe bytu alebo nebytového priestoru.
Podľa súdu úpadca, ako aj manţelia M., ako účastníci zmluvy o výstavbe, nadobudli
kvalitatívne rovnaký obsah práv a povinností z tejto zmluvy, rozlíšený len
vo vzťahu k jednotlivým bytom a nebytovým priestorom, ktorých sa v budúcnosti mali stať
vlastníkmi. Manţelia M. sa v zmluve o výstavbe nevzdali v prospech úpadcu akýchkoľvek,
a to ani vecných práv k tejto stavbe, ale len splnomocnili úpadcu ako obstarávateľa na ich
zastupovanie v plnom rozsahu práv a povinností stavebníkov, vyplývajúcich z tejto zmluvy vo
vzťahu k akýmkoľvek tretím osobám (čl. 8.1 zmluvy). Preto pokiaľ aj následne bola uzavretá
zmluva o dielo medzi úpadcom ako objednávateľom a spoločnosťou G., s. r. o., ako
zhotoviteľom, v ktorej malo byť dohodnuté vlastnícke právo k predmetnému polyfunkčnému
objektu výhradne v prospech úpadcu, takáto zmluva je v rozpore s predtým zaloţenými
právami medzi úpadcom a manţelmi M. v zmysle zmluvy o výstavbe. Súd dospel k záveru, ţe
pokiaľ ţalovaný popiera vlastnícke právo ţalobkyne k rozostavanej stavbe na základe
právoplatného stavebného povolenia, to isté právo v zmysle § 46 Katastrálneho zákona a aj čl.
10 zmluvy o výstavbe, s poukazom na vyššie uvedené judikáty, patrí aj manţelom M.. Pokiaľ
ţalovaný v konaní preukazoval, ţe úpadca je evidovaný ako vlastník rozostavanej stavby,
podľa súdu prvého stupňa, v konaní bola preukázaná nesprávnosť evidovania úpadcu ako
vlastníka rozostavanej stavby, práve vzhľadom na existenciu postavenia stavebníkov
manţelov M. v čase uzatvárania zmluvy o výstavbe k predmetnej stavbe, a to na základe
prejavenej vôle v zmluve o výstavbe a aj vzhľadom na citovanú judikatúru a znenie § 46 ods.
4 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti. Zmluva o zriadení záloţného práva č.
ZN30/120/2002 z 05. 11. 2002 na zabezpečenie poskytnutého úveru, bola uzavretá medzi
veriteľom I., a. s. a úpadcom ako dlţníkom, pričom v čl. 3 bod 2 zmluvy úpadca vyhlásil, ţe
predmet zálohu, vrátane rozostavaného polyfunkčného domu, je v jeho výlučnom vlastníctve.
Predmetom záloţného práva podľa čl. 3 tejto záloţnej zmluvy boli nehnuteľnosti uvedené
v čl. 3 bod 1 zmluvy. Podľa názoru súdu na platné zriadenie záloţného práva k rozostavanej
stavbe sa nevyhnutne vyţadoval súhlas ostatných stavebníkov, ktorí mali rovnaké vecné práva
vo vzťahu k rozostavanej stavbe, ako samotný úpadca. Poukázal na § 151d ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2002 s tým, ţe úpadca nebol oprávnený
samostatne vo vlastnom mene zriadiť záloţné právo na celú rozostavanú stavbu, nakoľko tým
zasiahol do spoluvlastníckeho práva manţelov M. (v čase uzatvárania záloţnej zmluvy uţ aj
manţelov L.), a to v tej časti, v ktorej uvedené osoby prejavili vôľu nadobudnúť byty
a nebytové priestory. Rozsah spoluvlastníckeho práva k rozostavanej stavbe je podľa názoru
súdu daný podielom bytov a nebytových priestorov, ktoré mienili stavebníci nadobudnúť
podľa zmlúv o výstavbe po právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia k ostatným bytom
a nebytovým priestorom. Keďţe podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom
do 31. 12. 2002 nebolo moţné bez súhlasu vlastníka nehnuteľnej veci zriadiť záloţné právo,
potom nedošlo k platnému uzavretiu záloţnej zmluvy na celú rozostavanú stavbu. Uzavretie
záloţnej zmluvy bolo v rozpore s kogentnou úpravou § 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka,
čo zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to
z dôvodu, ţe úpadca nedisponoval výlučným vlastníckym právom k celej rozostavanej stavbe.
Na námietku ţalovaného, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe jej patrí právo, ktoré vylučuje
zápis predmetných nehnuteľností zo súpisu podstaty, súd uviedol, ţe úpadca so ţalobkyňou
uzavreli 11. novembra 2004 zmluvu o prevode práv a povinností, v zmysle ktorej previedol
úpadca na ţalobkyňu v zmysle čl. 10 bod 1 zmluvy o výstavbe všetky práva a povinnosti
zo zmluvy o výstavbe, týkajúce sa konkrétneho bytu č. 63, garáţového státia č. X. a skladu č.
X., v zmysle § 22 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý bol účinný v čase uzavretia
uvedenej zmluvy o postúpení práv a povinností, rieši situáciu prevodu vlastníckych práv
k bytu počas výstavby obytného domu, došlo zákonom predpokladaným spôsobom
k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu a nebytovým priestorom určeným v čl. 2 zmluvy
v zmysle zmluvy o výstavbe, vzhľadom na prevod všetkých práv a povinností úpadcu
zo zmluvy o výstavbe na ţalobkyňu. Ţalobkyňa v zmysle zmluvy o prevode práv vstúpila
v celom rozsahu do práv a povinností, prevedených zo strany úpadcu na ňu v konkrétne
vymedzenej časti bytu, nebytového priestoru a skladu a následne došlo aj k zápisu uvedenej
zmluvy do katastra nehnuteľností podľa § 21 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. tak, ako to
vyplýva z LV k 29. aprílu 2005. Uvedeným spôsobom došlo jednoznačne k nadobudnutiu
vlastníckeho práva v prospech ţalobkyne zákonom predpokladaným spôsobom, vrátane
zákonom splnenej podmienky nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy podľa § 21 ods. 3
s pouţitím § 22 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. a následne vydaného kolaudačného
rozhodnutia. Súčasný zápis vlastníckeho práva ţalobkyne je na LV č. X. Ţalobkyňa sa
na základe zmluvy o prevode práv a povinností z 11. novembra 2004 stala stavebníčkou
a vstúpila do práv a povinností zmluvy o výstavbe z 24. februára 2001 v presne vymedzenom
určení bytu, nebytového priestoru a garáţe a tento právny úkon je spôsobilým podkladom
pre príslušný stavebný úrad na vydanie kolaudačného rozhodnutia a zároveň právnym titulom
nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Aj keď stavebný úrad
vydal 17. decembra 2007 kolaudačné rozhodnutie na podklade iného predloţeného právneho
úkonu, a to dohody z 10. októbra 2006, ţalobkyňa preukázala ako titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru práve uvedenou zmluvou o prevode práv
a povinností z 11. novembra 2004. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ţalovaný zapísal
do oddelenej podstaty majetok evidovaný ako vlastníctvo ţalobkyne, z dôvodu uspokojenia
pohľadávky zabezpečeného veriteľa I., a. s., preto súd rozhodol o vylúčení predmetných
nehnuteľností z oddelenej podstaty úpadcu.
Na odvolania ţalobkyne a ţalovaného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici
a rozsudkom zo 4. apríla 2013, č. k. 43CoKR48/2012-1207 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 5 937,48 eur
náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania.
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súhlasí so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti
zmluvy o zriadení záloţného práva na nehnuteľnosti, ktorú pod č. ZN30/120/2002 uzavreli
5. novembra 2002 I., a. s., B., ako záloţný veriteľ a Z., a. s., B. (úpadca) na zabezpečenie
viacerých pohľadávok záloţného veriteľa z úverových zmlúv, uzavretých medzi záloţným
veriteľom a záloţcom. Predmetom zálohu podľa čl. III. záloţnej zmluvy boli nehnuteľnosti,
nachádzajúce sa v k. ú. S., zapísané na LV č. X., vedenom KÚ B., Správa katastra B. I.
Úpadca v bode 2 čl. III. prehlásil, ţe nehnuteľnosti, na ktoré je zriadené záloţné právo, sú
vo výlučnom vlastníctve záloţcu. Vklad záloţnej zmluvy bol príslušným katastrálnym
orgánom povolený 27. novembra 2002, pod č. 2485/2002. Po vyhlásení konkurzu na majetok
úpadcu uznesením z 8. novembra 2007 ţalovaný ako správca konkurznej podstaty v zmysle
§ 79 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR) zapísal
do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa I., a. s., B., aj predmetné nehnuteľnosti.
Odvolací súd súhlasil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v čase uzavretia záloţnej zmluvy
5. novembra 2002, nebol úpadca výlučným vlastníkom nehnuteľností zaloţených na základe
uvedenej záloţnej zmluvy, spoluvlastníkmi rozostavanej stavby polyfunkčný dom v tom čase
boli aj manţelia M. na základe zmluvy o výstavbe z 24. januára 2001 a manţelia L. na
základe zmluvy o postúpení práv a povinností z uvedenej zmluvy o výstavbe zo 4. júna 2001.
Súhlasil aj so závermi a odôvodnením súdu prvého stupňa v tom, ţe na základe zmluvy
o výstavbe z 24. februára 2001 nadobudli manţelia M. spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti,
označenej ako „rozostavaný polyfunkčný dom“. Zmluva o výstavbe domu, uzavretá podľa
§ 21 a nasl. zákona č. 182/1993 Z. z. bola 24. februára 2001 uzavretá medzi úpadcom ako
obstarávateľom a stavebníkom a manţelmi M. ako stavebníkmi (za účasti vedľajšieho
účastníka G., s. r. o.), bola zapísaná do katastra nehnuteľností, v dôsledku čoho nadobudla
účinnosť. Táto zmluva o výstavbe je spôsobilým právnym titulom nadobudnutia vlastníctva
k bytom a nebytovým priestorom a manţelia M. nadobudli vlastníctvo k bytu a nebytovému
priestoru, ide o originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Vlastníctvo nadobúdajú
stavebníci uzavretím zmluvy o výstavbe a sú v dohodnutom rozsahu vlastníkmi nehnuteľností
v kaţdom štádiu výstavby aţ po jej dokončenie. V zmluve o výstavbe bolo presne určené,
vo vzťahu ku ktorej časti budúceho bytového domu budú vlastníkmi a v ktorej časti úpadca.
Časti budúceho bytového domu boli v zmluve o výstavbe označené ako byt, nebytový priestor
a garáţové státie, účastníci zmluvy sa zaviazali na spoločnú realizáciu stavby bytového domu,
pričom v zmluve bolo tieţ dohodnuté nadobudnutie vlastníckeho práva k bytom a nebytovým
priestorom po nadobudnutí rozhodnutia príslušného stavebného úradu o povolení uţívania
bytového domu. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v čase uzavretia
záloţnej zmluvy nebol úpadca výlučným vlastníkom nehnuteľností v štádiu rozostavanosti,
označenej v záloţnej zmluve ako „rozostavaný polyfunkčný dom“, a preto nemohol
bez súhlasu spoluvlastníkov platne na túto rozostavanú stavbu zriadiť záloţné právo.
Odvolací súd k námietke ţalovaného k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu
a nebytovým priestorom na základe tzv. kolaudačného rozhodnutia uviedol, ţe kolaudačné
rozhodnutie je rozhodnutím príslušného stavebného úradu, teda správneho orgánu, ktoré
oprávňuje stavebníka na uţívanie stavby, a to bez ohľadu na to, či ide o obytný dom s bytmi
alebo aj inú stavbu. Kolaudačné rozhodnutie však nie je podmienkou nadobudnutia
vlastníckeho práva alebo prevodu vlastníckych práv k rozostavanému bytu. Pokiaľ v zmluve
o výstavbe bolo dohodnuté, ţe stavebníci sa stanú vlastníkmi bytov, nebytových priestorov
a garáţových státí, ako aj spoluvlastníkmi spoločných častí, zariadení a príslušenstva domu
dňom, keď nadobudne právoplatnosť rozhodnutie Okresného úradu B. – Odbor ţivotného
prostredia o povolení uţívania bytového domu alebo jeho časti, neznamená to, ţe aţ do
rozhodnutia príslušného stavebného úradu, stavebníci nie sú vlastníkmi rozostavaného
bytového domu v príslušnej fáze rozostavanosti. Účelom kolaudačného rozhodnutia je, aby sa
jednotlivým stavebníkom povolilo uţívanie stavby na bytové účely s presným určením
jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Aţ na základe tzv. kolaudačného rozhodnutia
stavebného úradu je moţné v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. určitú konkrétnu časť obytného
domu povaţovať za byt, resp. za nebytový priestor. Do rozhodnutia stavebného úradu
o povolení uţívania boli stavebníci vlastníkmi príslušnej časti nehnuteľnosti, a to vţdy
v takom štádiu rozostavanosti, v akom sa obytný dom nachádzal. V zmysle platnej právnej
úpravy môţe byť predmetom právnych vzťahov aj rozostavaný byt a rozostavaný nebytový
priestor, je moţné k nim nadobudnúť vlastnícke právo a je moţný aj prevod vlastníckeho
práva uvedených nedokončených vecí. Ako uţ súd uviedol, v zmluve o výstavbe zmluvné
strany prejavili vôľu nadobudnúť konkrétnu časť nehnuteľnosti, úpadca aj keď bol evidovaný
v príslušnom katastri nehnuteľnosti k 19. decembru 2001 ako jediný vlastník rozostavanej
stavby, nebol výlučným vlastníkom tejto rozostavanej stavby v čase uzavretia záloţnej
zmluvy, a preto nemohol platne uzavrieť záloţnú zmluvu.
V čl. XIV. Zmluvy o výstavbe sa zmluvné strany dohodli, ţe úpadca ako obstarávateľ
je garantom ukončenia stavby celého funkčného celku po stránke finančnej a stavebno-
technickej aţ po jeho právoplatnú kolaudáciu, pričom stavebníci sa zaviazali, ţe financovanie
svojej časti stavby (bytu, nebytového priestoru, garáţového státia) budú realizovať riadne
a včas, podľa splátkového kalendára dojednaného v zmluve o dielo. Zmluva o výstavbe
vo viacerých ustanoveniach upravuje moţnosť prevodu práv a povinností z tejto zmluvy
na tretiu osobu (čl. X., čl. XV.), je preto zrejmé, ţe najmä úpadca, ktorý vlastnil stavbu
vo väčšom rozsahu a zodpovedal za jej financovanie, mienil previesť práva a povinnosti
z tejto zmluvy v rozsahu jednotlivých budúcich bytov, resp. nebytových priestorov na tretie
osoby uţ počas výstavby. Úpadca, ktorý zodpovedal za financovanie celej stavby, uzavrel
viacero úverových zmlúv, pričom na zabezpečenie pohľadávky banky ako veriteľa, uzavrel
s ňou zmluvu o zriadení záloţného práva z 5. novembra 2002. Z okolností uzatvárania
záloţnej zmluvy dospel k záveru, ţe úmyslom úpadcu bolo zriadiť záloţné právo
na rozostavaný obytný dom v celosti, k čomu aj došlo, avšak bez súhlasu spoluvlastníkov.
Rovnako neprichádza do úvahy aplikácia § 41a, ktorej sa dovoláva ţalovaný a v ktorom je
upravená tzv. konverzia neplatného právneho úkonu a dissimulácia. Po zohľadnení všetkých
známych okolností uzavierania záloţnej zmluvy je nepochybné, ţe úmyslom úpadcu bolo
zaloţiť celú rozostavanú stavbu, čo zodpovedalo aj vôli záloţného veriteľa a tento úmysel bol
jednoznačne premietnutý do záloţnej zmluvy.
V čl. VIII. zmluvy o výstavbe je obsiahnuté splnomocnenie stavebníkov pre úpadcu
ako obstarávateľa na zastupovanie stavebníkov v plnom rozsahu ich práv a povinností,
vyplývajúcich zo zmluvy a príslušných právnych predpisov v konaniach pred štátnymi
orgánmi a príslušnými právnickými a fyzickými osobami v súvislosti s výstavbou, vrátane
preberania ich rozhodnutí aţ do právoplatnosti kolaudácie a zápisu bytov, nebytových
priestorov a garáţových státí do katastra nehnuteľností. Uvedené plnomocenstvo sa týkalo len
úkonov súvisiacich s realizáciou výstavby, čo vyplývalo z postavenia úpadcu v zmluve ako
obstarávateľa, a preto sa mohlo vzťahovať aj na uzavretie zmluvy o dielo. Toto
plnomocenstvo však neoprávňovalo úpadcu na nakladanie s vlastníctvom ostatných
stavebníkov, a preto nie je moţné z neho vyvodiť, ţe zmluvu o zriadení záloţného práva
uzatváral úpadca z časti vo vlastnom mene a z časti v mene ostatných stavebníkov, ako to
tvrdil ţalovaný.
Ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď
zmluvu o prevode práv a povinností z 11. novembra 2004, uzavretú medzi úpadcom
a ţalobkyňou, ktorou úpadca previedol na ţalobkyňu s odkazom na článok X. bod 1 zmluvy
o výstavbe všetky práva a povinnosti, týkajúce sa konkrétne určeného bytu č. 63, garáţového
státia č. X. a skladu pod č. X. povaţoval za platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva
ţalobkyňou k uvedeným nehnuteľnostiam. Správne odkázal na ustanovenie § 22 ods.4 zákona
č. 18/1993 Z. z., ktorý upravuje moţnosť prevodu bytov, alebo nebytových priestorov počas
výstavby bytového domu odpredajom zo strany stavebníka budúcemu vlastníkovi bytu
a upravuje náleţitosti takejto zmluvy podľa § 22 ods. 1 zákona. Zmluva o výstavbe v tomto
prípade bola uzavretá 24. februára 2001, zmluva o prevode práv a povinností bola uzavretá
medzi ţalobkyňou a úpadcom 11. novembra 2004. Úprava § 22 ods. 4 zákona č. 182/1993
Z. z., platná od 01. 07. 2004, nezasahuje retroaktívne do právnych vzťahov, vzniknutých
pred 01. 07. 2004, upravuje len spôsob prevodu práv a povinností zo zmluvy o výstavbe, ktorá
bola ešte pred 01. 07. 2004 uzavretá v súlade s týmto zákonom. Ďalej uviedol, ţe prevod práv
a povinností zo zmluvy o výstavbe bol moţný aj pred 01. 07. 2004, a to na základe dohody
v zmluve o výstavbe, v ktorej bolo v článku X. dohodnuté, ţe jednotliví stavebníci môţu
práva a povinnosti zo zmluvy postúpiť na tretiu osobu. Takáto zmluva o prevode práv
a povinností zo zmluvy o výstavbe neodporovala platnej právnej úprave, a to ani pokiaľ by
bola uzavretá do 30. 06. 2004. Ţalobkyňa preto na základe zmluvy o prevode práv
a povinností z 11. novembra 2004 vstúpila v celom rozsahu do vlastníckych práv
a povinností, nadobudnutých úpadcom na základe zmluvy o výstavbe a prevedených touto
zmluvou zo strany úpadcu na ţalobkyňu v konkrétne vymedzenej časti bytu, nebytového
priestoru a skladu. Následne došlo aj k zápisu uvedenej zmluvy do katastra nehnuteľností, ako
to vyplýva z LV k 29. aprílu 2005, ţalobkyňa tým nadobudla vlastnícke právo
ku konkrétnemu bytu a nebytovému priestoru, a to zákonom predpokladaným spôsobom,
vrátane zákonom splnenej podmienky nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy (§ 21 ods. 3, § 22
ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z.). Pokiaľ bola následne uzavretá zmluva o prevode práv
a povinností 16. decembra 2005, kde bol odlišne určený a vymedzený byt, garáţové státie
a sklad, táto zmluva nezasahovala do zmluvy z 11. novembra 2004, nemenila a ani nerušila
túto zmluvu, preto nedošlo k zániku práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy
z 11. novembra 2004.
Podľa tvrdenia ţalobkyne, bola úpadcovi vyplatená celá suma za nadobudnutie
nehnuteľností, ktoré ţalobkyňa aj reálne uţíva od roku 2003, pričom ţalovaný toto tvrdenie
ţalobkyne nespochybňoval. Ţalobkyňa vykonávala všetky právne úkony s úmyslom
nadobudnúť sporný byt do vlastníctva, zaplatiť zaň dohodnutú cenu a úmyslom úpadcu bolo
predať tieto nehnuteľnosti ţalobkyni. Ţalobkyňa sa teda stále správala ako vlastníčka vyššie
uvedených nehnuteľností, vlastníčkou ktorých sa stala uţ v štádiu rozostavanosti na základe
zmluvy o prevode práv a povinností, preto v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu a aj
v čase vydania dodatočného povolenia o uţívaní stavby bola ţalobkyňa vlastníčkou
predmetných nehnuteľností. Ako uţ bolo viackrát uvedené súdom prvého stupňa a aj
odvolacím súdom, vydanie kolaudačného rozhodnutia je zavŕšením prejavenej vôle
nadobudnúť konkrétnu vec v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z. z.
Ţalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam uţ prevodom práv a povinností
zo zmluvy o výstavbe, bola vlastníčkou týchto nehnuteľností v štádiu ich rozostavanosti
a vydaním kolaudačného rozhodnutia došlo len k rozhodnutiu o tom, ţe nehnuteľnosti, ktoré
ţalobkyňa vlastnila, je moţné povaţovať za byt a nebytové priestory v zmysle zákona
o bytoch.
Pokiaľ súdna exekútorka JUDr. A. S. vydala 10. júla 2006 upovedomenie o začatí
exekúcie proti úpadcovi ako povinnému, ktoré úpadca vrátane upovedomenia o spôsobe
exekúcie prevzal 24. júla 2006 a bolo následne vyznačené NV. X., bolo to
po uzavretí zmluvy o prevode práv a povinností zo zmluvy o výstavbe medzi úpadcom
a ţalobkyňou, teda po tom, ako ţalobkyňa nadobudla vlastnícke práva k uvedeným
nehnuteľnostiam, pričom ani dohoda o zmene dispozičného usporiadania z 10. októbra 2006
nezrušila zmluvu o prevode práv a povinností z 11. novembra 2004 a nemala za následok
zánik vlastníckych práv ţalobkyne. Zakázať nakladať sa týka iba nehnuteľností vo vlastníctve
úpadcu.
Odvolací súd uvedené skutočnosti uzavrel tak, ţe úpadca nemal právo zaťaţiť celú
rozostavanú stavbu záloţným právom, pretoţe nebol jej výlučným vlastníkom, z uvedeného
dôvodu je záloţná zmluva neplatná. Ţalobkyňa ako vlastníčka predmetných nehnuteľností
bola aktívne legitimovaná na podanie ţaloby o vylúčenie týchto nehnuteľností zo súpisu
majetku oddelenej podstaty. Nakoľko ţalovaný ako správca úpadcu do súpisu oddelenej
podstaty na uspokojenie pohľadávky zabezpečeného veriteľa Č., a. s., B., zapísal majetok,
ktorý je vlastníctvom ţalobkyne, súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď tieto
nehnuteľnosti vylúčil z oddelenej podstaty úpadcu.
Odvolací súd potvrdil aj rozhodnutie o trovách konania, ako vecne správne. Odvolací
súd vyhodnotil postup súdu prvého stupňa ako správny, keď o trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a ţalobkyni, ktorá bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti,
priznal náhradu účelne vynaloţených trov konania. K ţiadosti ţalobkyne, aby o trovách
konania súd rozhodol podľa § 78 ods. 4 ZKR, podľa ktorého trovy konania o vylúčení
majetku zo súpisu z titulu excindačnej ţaloby sú podľa rozhodnutiu súdu pohľadávkou proti
dotknutej podstate, uviedol, ţe postup súdu prvého stupňa, ktorý moţnosť priamo
v rozsudku určiť, z ktorej podstaty sa trovy konania majú nahradiť, nevyuţil a nepriznal trovy
konania ako pohľadávku proti dotknutej podstate, pretoţe nevidel relevantný dôvod
zasahovať svojim rozhodnutím do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa úpadcu,
povaţoval za správny a odvolanie ţalobkyne v tejto časti zamietol.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Ţiadal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V dovolaní uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie bolo odvolacím súdom vydané po tom,
ako Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie odvolaciemu súdu s odôvodnením,
ţe postupom súdu bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom, a to predovšetkým
zásadnými nedostatkami odôvodnenia rozhodnutia nezlučiteľných so zmyslom a podstatou
práva na spravodlivý súdny proces. Napriek jednoznačnému pokynu dôsledne sa
s námietkami a argumentami ţalovaného zaoberať, odvolací súd pokyn dovolacieho súdu
nerešpektoval a ţalovaný napriek pokynu dovolacieho súdu bol postavený do úplne totoţnej
pozície, v akej sa nachádzal po doručení predchádzajúceho odvolacieho rozhodnutia.
Podľa dovolateľa bolo napadnuté rozhodnutie vydané v konaní, v ktorom sa mu
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), konanie bolo
postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.) a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
K namietanému odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom malo podľa
ţalovaného dôjsť v dvoch relatívne samostatných aspektoch, a to : obsahovými nedostatkami
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a tým, ţe odvolací súd rozhodnutie zaloţil na právnom
posúdení odlišnom od právneho posúdenia súdom prvého stupňa, pričom v rozpore s O. s. p.
nezabezpečil ţalovanému moţnosť zaujať k takejto prekvapivej kvalifikácii svoje stanovisko.
K obsahovým nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia uviedol, ţe v odvolaní, ktoré
podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, vymedzil okruh odvolacích námietok
a argumentov, ktoré pre výsledok konania z hľadiska aplikovateľného hmotného práva sa
javia ako zásadné vo svetle práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.
Poukázal na predchádzajúce dovolacie rozhodnutie, ktoré podľa dovolateľa zaloţilo jeho
očakávanie uznania správnosti dotknutých východísk aj pri prejednávaní tohto dovolania, teda
očakáva, ţe dovolací súd bude aj v tomto prípade kritické nedostatky odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia povaţovať za stav odôvodňujúci per se prípustnosť dovolania podľa
ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a odvolacie námietky pre výsledok sporu rozhodujúce mali byť
odvolacím súdom preskúmané.
Ako prvú uviedol námietku, ţe u ţalobkyne je absencia subjektívneho vlastníckeho
práva k predmetným priestorom. Ţalovaný k vytvoreniu právneho záveru o existencii
subjektívneho vlastníckeho práva ţalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam uviedol tri
koncepcie, ktoré prichádzajú do úvahy.
1/ koncepcia: na základe výslovného dojednania strán v zmluve o výstavbe nadobúdajú jej
účastníci vlastnícke právo k jednotlivým bytom alebo nebytovým priestorom aţ momentom
ich vzniku, ako spôsobilých sekundárnych predmetov subjektívneho vlastníctva, momentom
právoplatnej kolaudácie toho ktorého bytu alebo nebytového priestoru, pričom aţ
do uvedeného momentu účastníci zmluvy o výstavbe nenadobúdajú na základe zmluvy
o výstavbe k jednotlivým postupne vznikajúcim potenciálnym predmetom vlastníckeho práva
ţiadne (spolu)vlastníctvo aţ do momentu kolaudácie, preto jediným spôsobilým predmetom
prevodu na osobu odlišnú od stavebníka, sú relatívne práva stavebníka, plynúce zo zmluvy
o výstavbe, predovšetkým právo stať sa momentom kolaudácie vlastníkom zmluvou určených
priestorov.
2/ koncepcie: všetci účastníci zmluvy o výstavbe sa momentom vzniku rozostavanej stavby
stávajú podielovými spoluvlastníkmi v zodpovedajúcich podieloch, pričom momentom
kolaudácie priestorov sa spoluvlastníctvo vysporiada reálnym rozdelením bytového domu
na jednotlivé byty a nebytové priestory, ktorých vlastníkmi sa v zmysle určenia
uskutočneného dojednaniami v zmluve o výstavbe stanú jednotliví jej účastníci. Keďţe v tejto
koncepcii sa vôbec nepočíta s vlastníctvom rozostavaných bytov a nebytových priestorov,
spôsobilým predmetom súkromnoprávnej dispozície strán zmluvy o výstavbe sú jednak
spoluvlastnícke podiely stavebníkov na rozostavanej stavbe a jednak relatívne práva
stavebníka, plynúce zo zmluvy o výstavbe, predovšetkým stať sa momentom kolaudácie
vlastníkom zmluvou o výstavbe určených priestorov.
3/ koncepcia: všetci účastníci zmluvy o výstavbe sa momentom vzniku rozostavanej stavby
stávajú jej podielovými spoluvlastníkmi, pričom momentom vzniku rozostavaných bytov
a nebytových priestorov, ako spôsobilých predmetov subjektívneho vlastníckeho práva, sa
toto spoluvlastníctvo vyporiada reálnym rozdelením rozostavaného bytového domu
na jednotlivé rozostavané byty a nebytové priestory, ktorých vlastníkmi sa v zmysle určenia
uskutočneného dojednaniami v zmluve o výstavbe, stanú jednotliví jej účastníci. Spôsobilým
sekundárnym predmetom súkromnoprávnej dispozície v naznačenej koncepcii sú potom
do momentu vzniku rozostavaných priestorov spoluvlastnícke priestory stavebníkov
na rozostavanej stavbe a následne samostatné rozostavané byty a nebytové priestory
a relatívne práva stavebníka, plynúce zo zmluvy o výstavbe.
Súd prvého stupňa sa o odôvodnení svojho rozhodnutia priklonil k druhej koncepcii,
pričom pri svojich úvahách v kontexte zmluvy o prevode práv sa nijako nevysporiadal
s otázkou právneho osudu spoluvlastníckeho podielu úpadcu k rozostavanej stavbe. Ţalovaný
v odvolaní namietal aplikáciu druhej koncepcie na skutkový základ a poukázal
na nespôsobilosť právnych záverov súdu prvého stupňa. Okrem nesúhlasného stanoviska
k vzniku podielového spoluvlastníctva osôb, odlišných od úpadcu k rozostavanej stavbe,
ţalovaný namietal predovšetkým, ţe konkurzu podlieha akýkoľvek majetok, patriaci úpadcovi
v čase jeho vyhlásenia, pričom ţalobca mal podľa súdu prvého stupňa vlastníctvo nadobudnúť
aţ po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. Ďalej namietal samotnú existenciu právneho
dôvodu vzniku vlastníckeho práva osoby odlišnej od úpadcu bez toho, aby do dňa vyhlásenia
konkurzu došlo aj ku samotnej právnej skutočnosti, spôsobujúcej vznik vlastníckeho práva
k veci zapísanej do súpisu, nie je spôsobilá odôvodniť právny záver, ţe takáto vec nepodlieha
konkurzu. Napokon namietal, ţe na ţalobcu by právne relevantným spôsobom došlo aj
k nadobudnutiu vecnoprávnej pozície úpadcu vo vzťahu k rozostavanej stavbe prevodom
príslušného spoluvlastníckeho podielu úpadcu na rozostavanej stavbe spôsobom
predpokladaným normami občianskeho práva, napríklad uzavretím kúpnej zmluvy
a následným vkladom do katastra nehnuteľností, k čomu v prejednávanej veci nedošlo.
Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí výslovne prihlásil k právnym záverom súdu
prvého stupňa, obsahovo sa však od nich odchýlil a jeho závery nasvedčujú prijatiu určitej
modifikovanej obsahovo neostrej a v kľúčových prvkoch nijako bliţšie neobjasnenej variácie
tretej koncepcie. K vytvoreniu právneho záveru o existencii subjektívneho vlastníckeho práva
ţalobcu k priestorom nevyhnutne predpokladá zaujatie právneho stanoviska k vývoju
jednotlivých predmetov vlastníckeho práva súvisiacich so zmluvou o výstavbe v priebehu
času, ich charakteru a pojmových znakov, momentu ich vzniku ako spôsobilých sekundárnych
predmetov vecnoprávnych vzťahov, analýzu vecnoprávnych pozícii jednotlivých subjektov
dotknutých realizovanou výstavbou a napokon aj výsledkami predchádzajúcich úvah
determinovanej otázky prípustnosti a právnym poriadkom predpokladaných spôsobov
hmotnoprávnej dispozície s uvedenými predmetmi.
Vo vzťahu k otázke vlastníckych práv k rozostavanej stavbe ţalovaný poukazuje na to,
ţe obsahuje, aj keď sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ďalší záver, ktorým sa
prekvapivo opiera o zákon o vlastníctve bytov, podľa ktorého nadobudnutie vlastníctva
k bytom a nebytovým priestorom sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe. Podľa
ţalovaného odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporuplné a dovolateľ má dôvodnú
obavu, či odvolací súd na základe svojich úvah, v ňom uvedených, skutočne dospel
k právnym záverom, na ktorých svoje rozhodnutie zaloţil, alebo sa jeho myšlienková činnosť
uberala opačným smerom. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR je rozpačitosť
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nezlučiteľná s pravidlami racionálneho diskurzu jedným
z najspoľahlivejších indikátorov arbitrárnosti. Odvolací súd vôbec nevysvetlil, ako je
vlastnícke právo stavebníkov k príslušnej časti nehnuteľnosti, v ktorej má byť vybudovaný
konkrétny byt, resp. nebytový priestor, zlučiteľné s ich vlastníckym právom k rozostavaným
bytom a nebytovým priestorom. Rozostavaný byt rovnako ako byt a nebytový priestor, ako
priestorovo vymedzené časti bytového domu, nie sú vecou v právnom slova zmysle
a spôsobilým predmetom právnych vzťahov sa stali v dôsledku pozitívnej právnej úpravy,
ktorá ich vybavila samostatnosťou. Pokiaľ určitá miestnosť alebo súbor miestností nenapĺňa
pojmové znaky bytu, nebytového priestoru, rozostavaného bytu ani rozostavaného
nebytového priestoru, nie je spôsobilým samostatným hmotným predmetom vecných práv, ale
výlučne súčasťou stavby ako hlavnej veci, ktorej právny osud zdieľa.
Podľa ţalovaného odôvodnenie napadnutého rozhodnutia mu neumoţnilo vecne
porozumieť, na aké sekundárne predmety právnych vzťahov sa tvrdené vlastnícke právo
stavebníkov malo v priebehu výstavby bytového domu upínať, kedy tvrdené právo nadobudli
a v akom vzťahu sa vlastnícke právo k „častiam stavby“, či priestorom „v štádiu
rozostavanosti“ nachádza so spoluvlastníctvom stavebníkov k rozostavanému bytovému
domu, spôsobujúcemu neplatnosť záloţnej zmluvy.
Podľa dovolateľa odvolací súd nijako nevysvetlil, prečo sa prevod „rozostavaného
bytu“ nota bene aj podľa názoru odvolacieho súdu, na rozdiel od akýchkoľvek iných
nepriamych predmetov vlastníckeho práva, nerealizuje dvojfázovou schémou predpokladanej
v ust. § 133 Občianskeho zákonníka. Podľa ţalovaného odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje
ani zmienku o úvahách súdu, na základe ktorých pri interpretácii § 22 ods. 4 zákona o bytoch
dospel k záveru, podľa ktorého upravuje moţnosť prevodu bytu alebo nebytového priestoru
počas výstavby bytového domu odpredajom zo strany stavebníka budúcemu vlastníkovi bytu
a upravuje náleţitosti takejto zmluvy. Podľa dovolateľa právna norma vyjadrená v ust. § 22
ods. 4 zákona o bytoch nezakladá oprávnenie „predať byt alebo nebytový priestor počas
výstavby“, nakoľko tejto otázky sa svojou dispozíciou vôbec nedotýka. Jej zmyslom je
stanoviť uzavretie zmluvy o výstavbe ako normatívny predpoklad pre spoločné
uskutočňovanie výstavby, pre ktoré sa jediný stavebník dodatočne po začatí výstavby
rozhodne.
Dovolateľ zdôraznil, ţe odvolací sú opomenul akokoľvek objasniť, na základe čoho
dospel ku kvalifikovanému záveru, ţe zmluva o prevode práv je zmluvou o výstavbe, a to
nielen z dôvodu ich odlišného označenia, ale aj celkom zrejme odlišného obsahového
zamerania determinovaného ich ekonomickou kauzou (zmluva o výstavbe smeruje k úprave
vzájomných záväzkov všetkých stavebníkov pri výstavbe bytového domu a zmluva o prevode
práv smeruje podľa názoru odvolacieho súdu k „predaju“ bytu alebo nebytového priestoru).
K tejto skutočnosti podotýka, ţe nesprávnosť kvalifikácie zmluvy o prevode ako zmluvy
o výstavbe výslovne, jasne a zároveň dostatočne presne namietal uţ v odvolaní.
Nie je mu z rozhodnutia odvolacieho súdu jasné ani to, na základe akých úvah
v rozpore so súdom prvého stupňa pri výklade zmluvy o prevode práv a povinností dospel
k skutkovému záveru o vôli kontrahentov previesť na ţalobkyňu namiesto obligačných práv
a povinností zo zmluvy o výstavbe „vlastnícke práva a povinnosti“, či priamo vlastnícke
právo k predmetnému bytu a nebytovému priestoru „v štádiu rozostavanosti“, a to najmä
v kontexte absencie akéhokoľvek prejavu vôle strán zmluvy o prevode, výslovného
dojednania o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným priestorom aţ momentom
kolaudačného rozhodnutia. Napokon odvolací súd nevenoval ţiadnu pozornosť ani
skutkovému zisteniu, ţe úpadca bol v čase uzavretia zmluvy o prevode práv, vlastníkom
pozemku, na ktorom bol postavený bytový dom, pričom vlastnícke podiely na pozemku,
prislúchajúce k jednotlivým priestorom mal podľa dojednania strán v zmluve o prevode práv,
previesť aţ po zápise bytov a nebytových priestorov na list vlastníctva.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa ţalovaného nielen nezlučiteľné
so závermi samotného prvostupňového rozhodnutia, ale je aj vnútorne nekonzistentné,
pojmovo vágne aţ neurčité, argumentačne nedôsledné a nepresvedčivé, popierajúce zmysel
a význam aplikovaných noriem. V spojení so zriedkavým výskytom čo i len stručných reakcií
súdu na početné a adresné námietky ţalovaného, preto napadnuté rozhodnutie vo vzťahu
k právnej otázke vlastníckeho práva ţalobkyne vníma ako viacdimenzionálne arbitrárne.
Ţalovaný v odvolaní a napokon aj v predchádzajúcom dovolaní namietal voči záverom
súdu o zaloţení spoluvlastníctva úpadcu a manţelov M. k rozostavanej stavbe bytového
domu, v ktorom sa v zmysle zmluvy o výstavbe mali v budúcnosti nachádzať byty a nebytové
priestory s odôvodnením, ţe spoluvlastníctvo k stavbe je podľa ţalovaného moţné originárne
nadobudnúť: a) spoločnou výstavbou v zmysle fyzického konania, t. j. uskutočňovaním
stavebných prác viacerými osobami aj bez uzavretia osobitnej dohody,
b) na základe dohody o zaloţení spoluvlastníctva k stavbe, ktorá je predmetom výstavby,
pričom táto dohoda musí byť v konaní riadne preukázaná, musí byť uzavretá ešte
pred začatím výstavby a z obsahu musí vyplývať vôľa zaloţiť podielové spoluvlastníctvo.
Z uvedeného dôvodu ţalovaný v konaní namietal absenciu opory skutkového zistenia súdu
prvého stupňa o existencii dohody zakladajúcej spoluvlastníctvo v zmluve o výstavbe s tým,
ţe platí zákonná domnienka výlučného vlastníckeho práva úpadcu k rozostavanej stavbe,
zaloţená aj obsahom údajov katastra nehnuteľnosti.
Dovolateľ nesúhlasí so záverom súdov ani v otázke neplatnosti záloţnej zmluvy,
pretoţe uzavretie záloţnej zmluvy, ktorou sa malo zriadiť záloţné právo k celej stavbe, nie je
ani za predpokladu existencie podielového spoluvlastníctva tretích osôb k stavbe dôvodom
absolútnej neplatnosti záloţnej zmluvy. Poukazuje pritom na aktuálnu judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 23/2008 a 3Cdo 142/2002 a na skutočnosť, ţe ani
prípadná neschopnosť úpadcu zriadiť záloţné právo k celej nehnuteľnosti, nespôsobuje
neplatnosť zmluvy o zriadení záloţného práva, ale len vznik zodpovednosti úpadcu voči
zabezpečenému veriteľovi za nesplnenie zmluvného záväzku zriadiť záloţné právo k celej
rozostavanej stavbe. Ţalovaný vyjadruje svoje presvedčenie, ţe v právnom a demokratickom
štáte, ktorý si ctí zmluvnú slobodu svojich občanov, by sa vţdy malo vychádzať z toho, ţe
zmluva je platná, ak neexistuje dôvod neplatnosti. Takýto dôvod neplatnosti by preto mal byť
z rozhodnutia súdu jednoznačne identifikovaný, a to jednak označením individuálnej právnej
normy, ktorá tvrdenú neplatnosť právneho úkonu zakladá, ako aj stručným a jasným
vysvetlením, v čom neplatnosť spočíva. V materiálnom právnom štáte nemôţe zostať
nepovšimnutá ústavne neakceptovateľná situácia, v ktorej nie je účastníkovi konania
poskytnutá zrozumiteľná odpoveď na jeho právnu námietku s významom pre rozhodnutie
vo veci samej ani po vydaní, v poradí tretieho súdneho rozhodnutia na dvoch inštančných
stupňoch súdnej sústavy, a to aj napriek kasačnému zásahu súdu najvyššieho stupňa, ktorým
sa odvolaciemu súdu zaujatie odôvodneného stanoviska prinajmenšom odporučilo.
Ţalovaný poukázal na tú časť odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, kde
namietal voči záveru o absolútnej neplatnosti celej záloţnej zmluvy, ktorému záveru malo
predchádzať posúdenie záloţnej zmluvy z hľadiska kritérií jej deliteľnosti podľa ust. § 41
Občianskeho zákonníka a v prípade, ak tieto sú naplnené, povaţovať za neplatnú len tú časť
záloţnej zmluvy, ktorej sa dôvod neplatnosti priamo týka. Pokiaľ má absolútna neplatnosť
záloţnej zmluvy podľa súdu prvého stupňa spočívať v tom, ţe úpadca nakladal okrem svojho
spoluvlastníckeho podielu k stavbe aj so spoluvlastníckym podielom iných osôb, ţalovaný
v odvolaní dôkladne posúdil, ţe časť záloţnej zmluvy, ktorou mal úpadca zriadiť záloţné
právo k spoluvlastníckym podielom iných osôb, je od časti záloţnej zmluvy, ktorou úpadca
nakladal iba so svojim spoluvlastníckym podielom k stavbe, oddeliteľná, a to s prihliadnutím
na povahu zaloţenej veci, obsah záloţnej zmluvy a okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu
záloţnej zmluvy. Zdôraznil, ţe je potrebné vţdy rešpektovať vôľu účastníkov právneho úkonu
s prihliadnutím k účelu, ktorého dosiahnutie sledujú všetky osoby uskutočňujúce právny
úkon. Podľa dovolateľa je mimoriadne obtiaţne moţné hľadať námietky proti záveru, ţe
z hľadiska povahy a obsahu záloţnej zmluvy, ktorou sa má zriadiť záloţné právo
k rozostavanej stavbe, moţno jej časť, ktorou sa zriaďovalo záloţné právo k podielu
patriacemu úpadcovi, oddeliť od zostávajúcej časti záloţnej zmluvy. Uvedené potvrdzuje aj
rozsudok Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 2Cdon 254/96, uverejnený v Sbírce soudních
rozhodnutí, podľa ktorého na účely posudzovania naplnenia hypotézy právnej normy
vyjadrenej v ust. § 41 Občianskeho zákonníka platí, ţe ak dôvod neplatnosti záloţnej zmluvy
spočíva v tom, ţe jeden zo spoluvlastníkov dal do zálohu celú vec bez súhlasu ostatných,
nebráni tomu ani povaha právneho úkonu, ani jeho obsah v závere o tom, ţe by túto časť
zmluvy nebolo moţné oddeliť od jej ostatného obsahu.
V príkrom rozpore s uvedeným sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vysporiadal
s námietkou ţalovaného o obsahovej oddeliteľnosti časti záloţnej zmluvy, ktorá má vyvolať
neplatnosť uvedeného právneho úkonu, od jej zostávajúcej časti. Odvolací súd v odôvodnení
rozsudku opäť nevysvetlil, prečo úmysel úpadcu zaloţiť celú rozostavanú stavbu na základe
kritérií vyjadrených v ust. § 41 Občianskeho zákonníka vylučuje deliteľnosť obsahu záloţnej
zmluvy. Ţalovaný tak, ako v ostatných častiach dovolania, aj tu zdôraznil, ţe ani pri právnej
otázke obsahovej deliteľnosti záloţnej zmluvy, sa odôvodneniu napadnutého rozhodnutia
z vecného hľadiska, aj napriek zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia pre nedostatok
argumentov, nepodarilo od zrušeného rozhodnutia odlíšiť. Súd prvého stupňa sa námietkou
ţalovaného, týkajúcou sa oddeliteľnosti jednotlivých častí záloţnej zmluvy, vôbec nezaoberal,
preto ţalovaný v priebehu excindačného konania na dotknutý právny argument doposiaľ
nedostal od súdov ţiadnu odpoveď.
Napokon poukázal na ďalší odvolací dôvod, ţe aj za predpokladu prijatia záveru
o absolútnej neplatnosti záloţnej zmluvy sa súd prvého stupňa vôbec nevysporiadal s otázkou
moţnosti vzniku záloţného práva na rozostavanú stavbu v dôsledku dobromyseľnosti
záloţného veriteľa v zmysle ust. § 151d ods.1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom
do 31. 12. 2002. Takýto vznik záloţného práva totiţ pripúšťa mimoriadne rozsiahla a tieţ
konštantná judikatúra Najvyššieho súdu ČR, vychádzajúca z totoţnej právnej úpravy, aká bola
v čase uzavretia záloţnej zmluvy, ktorý jednoznačne opustil koncepciu aplikovateľnosti ust.
§ 151d Občianskeho zákonníka výlučne na hnuteľné veci a vznik záloţného práva aj
na základe záloţnej zmluvy, uzavretej nevlastníkom pripúšťa aj v prípade nehnuteľných vecí.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa, odvolací podrobil uvedenú námietku vecnému
preskúmaniu, avšak zaujal stanovisko limitujúce aplikáciu ustanovenia § 151d Občianskeho
zákonníka výlučne na prípady, ak zálohom je hnuteľná vec. Rozhodnutie odvolacieho súdu
však podľa dovolateľa nedáva zrozumiteľnú odpoveď na odvolacie námietky a nevyrovnáva
sa vecne ani so závermi konštantnej judikatúry.
Dovolateľ je presvedčený, ţe poţiadavka preferencie ústavne konformnej interpretácie
pri korektnej aplikácii nie je a nemôţe byť prostriedkom legitimizujúcim svojvoľné odklony
konajúceho súdu od jasného a nepochybného významu podústavných noriem v záujme
ochrany arbitrárne a selektívne zvoleného práva jednej zo strán sporu. Pokiaľ odvolací súd
rozhodol na základe právneho posúdenia veci zásadne odlišného od právneho posúdenia,
na ktorom bolo zaloţené rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby predtým v súlade
s § 213 ods. 2 O. s. p. ţalovaného vyzval na zaujatie stanoviska, a teda ţalovaný sa
po prvýkrát mohol o dôvodoch rozhodnutia dozvedieť aţ z napadnutého rozhodnutia
bez toho, aby mu predtým bola poskytnutá moţnosť vyjadriť sa k nim a súdu zas moţnosť
a zároveň povinnosť vysporiadať sa s jeho argumentáciou, odňal týmto postupom, vedúcim
k prekvapivému rozhodnutiu, ţalovanému moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O. s. p.). Opätovným opomenutím zaujať akékoľvek substanciálne stanovisko k niektorým
odvolacím námietkam, aj napriek explicitnému pokynu inštančne nadriadeného súdu
na takýto postup je dovolanie prípustné aj podľa § 238 ods. 2 O. s. p.
Ţalovaný ďalej tvrdí, ţe konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia
bolo zaťaţené inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide
o tieto vady: a) viaceré skutkové zistenia potrebné pre naplnenie hypotéz aplikovaných
právnych noriem nenachádzajú ţiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, b) hodnotenie
dôkazov konajúcim súdom vykazuje prvky svojvôle a zjavnej jednostrannosti, c) odvolací súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k odlišnému skutkovému zisteniu bez toho, aby
v potrebnom rozsahu sám zopakoval dokazovanie, pričom ktorákoľvek a kaţdá z popísaných
vád mala podľa ţalovaného za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.
a) podľa ţalovaného v priebehu konania neboli ţalobkyňou, ako osobou znášajúcou
povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a zároveň povinnosť dôkaznú, navrhované
a ani vykonané dôkazy, na základe ktorých by bolo moţné získať skutkové poznatky
nevyhnutné pre naplnenie skutkových podstát právnych noriem, na dispozíciách ktorých sú
uvedené právne závery zaloţené. Z rozhodnutia a ani z vykonaného dokazovania nie je moţné
odvodiť skutkový poznatok, ţe v čase uzavretia zmluvy o výstavbe, ktorá mala podľa
odvolacieho súdu zaloţiť spoluvlastníctvo úpadcu a manţelov M. k rozostavanej stavbe
bytového domu, rozostavaná stavba ako samostatná vec ešte neexistovala, ţe jej výstavba ešte
nebola začatá. Ďalej v konaní neboli vykonané ţiadne dôkazy umoţňujúce získať skutkový
poznatok, ţe v čase uzavretia zmluvy o prevode práv sa priestory nachádzali v stavbe v takom
štádiu pokročilosti výstavby, ţe priestory napĺňali pojmové znaky rozostavaného bytu
a rozostavaného nebytového priestoru v zmysle § 3 ods. 16 katastrálneho zákona. Napokon vo
vykonanom dokazovaní nenachádza ţiadnu oporu ani skutkový záver, vyjadrený
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mala byť zmluva o prevode práv
zapísaná do katastra nehnuteľností.
b) súd prvého stupňa a aj odvolací súd vyvodil dohodu strán na základe zmluvy o výstavbe
o zaloţení spoluvlastníctva k rozostavanej stavbe zo slov: „spoločne realizovať stavbu
tvorí...“. Ţalovaný tvrdí, ţe ani jedno skutkové zistenie nie je spôsobilé prijať záver o uzavretí
dohody zakladajúcej spoluvlastníctvo. Účelom zmluvy o výstavbe je zmluvne upraviť všetky
práva a povinnosti zmluvných strán súvisiace s predmetom zmluvy. Jediná zmienka
o nadobudnutí vlastníckeho práva stavebníkmi je situovaná aţ do momentu kolaudácie
jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Ak mali zmluvné strany vôľu zaloţiť
k rozostavanej stavbe spoluvlastnícke vzťahy, mali takýto zhodný prejav vôle jednoznačne
v zmluve vyjadriť. Samotný záväzok stavebníkov financovať svoju časť stavby ešte nesvedčí
o vôli zaloţiť k rozostavanej stavbe podielové spoluvlastníctvo. Zmluva o výstavbe je svojou
povahou zmluvou o zdruţení viacerých osôb za účelom výstavby určitej nehnuteľnosti.
Zmluva o výstavbe nijako nepotvrdzuje záver prijatý súdom, podľa ktorého zmluvné strany
mienili zaloţiť k stavbe podielové spoluvlastníctvo, práve naopak. Taktieţ v zmluve
o prevode práv a povinností, uzavretej medzi úpadcom a ţalobkyňou je absencia akéhokoľvek
prejavu vôle strán o nadobudnutí vlastníckeho práva k priestorom v štádiu rozostavanosti,
obsahuje výslovné dojednanie o nadobudnutí vlastníckeho práva aţ momentom právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia. Odvolací súd celkom nelogicky uzavreli, ţe kontrahenti, vrátane
ţalobkyne prejavili vôľu ešte pred vydaním kolaudačného rozhodnutia stať sa vlastníkmi
rozostavaných priestorov a na jej základe bolo vlastnícke právo k rozostavaným priestorom
vloţené do katastra nehnuteľností.
c) ustanovenie § 213 ods. 3 O. s. p. ukladá odvolaciemu súdu procesnú povinnosť zopakovať
v potrebnom rozsahu riadny proces dokazovania, pokiaľ by mal v úmysle dospieť k odlišným
skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa. Odvolací súd vo vzťahu k obsahu zmluvy
o prevode nepochybne zaloţil napadnuté rozhodnutie na skutkovom zistení odchylnom
od zistenia vyjadreného v rozhodnutí súdu prvého stupňa., pričom nevykonal vlastné
dokazovanie.
Ţalovaný dovolanie zaloţil aj na nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím
súdom.
Ţalovaný tvrdí v priebehu celého konania, ţe ţalobkyňa nie je nositeľom
subjektívneho práva vylučujúceho zapísanie priestorov do súpisu v excindačnom konaní,
a preto nie je aktívne legitimovaná. Podľa údajov zapísaných v katastri nehnuteľností,
obligačným dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva ţalobkyňou k priestorom mala byť
inominátna zmluva, ktorú však ţalovaný povaţuje za absolútne neplatný úkon. Neplatnosť
odôvodnil tým, ţe uvedenú zmluvu v mene úpadcu podpísal výlučne jeden člen
predstavenstva – pán A., podľa výpisu z obchodného registra mali konať súčasne dvaja
členovia predstavenstva. Ďalším dôvodom neplatnosti bolo, ţe bola uzavretá aţ po tom, ako
bolo úpadcovi zo strany povereného súdneho exekútora JUDr. A. S. doručené upovedomenie
o začatí exekúcie, obsahujúce zároveň aj upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie
predajom nehnuteľnosti, ktorej sa inominátna zmluva týkala. V zmysle § 47 ods. 1 písm. b/
Exekučného poriadku bolo zakázané nakladať s konkrétnou vecou. Na základe zmluvy
o prevode práv a povinností, na ktorú poukazujú súdy oboch stupňov vo svojom rozhodnutí,
sa ţalobkyňa nemohla stať spoluvlastníčkou rozostavanej stavby, lebo vlastnícke právo k nej
bolo zaloţené uţ momentom jej vzniku ako veci v právnom slova zmysle, t. j. najneskôr
v roku 2002, kedy bola rozostavaná stavba zapísaná do katastra nehnuteľností, pričom
k prevodu akéhokoľvek spoluvlastníckeho podielu úpadcu alebo inej osoby
na ţalobkyňu do momentu uzavretia inominátnej dohody nedošlo. Ţalobkyňa sa nemohla
pred uzavretím inominátnej dohody stať vlastníčkou sporného bytu a nebytového priestoru,
lebo tieto veci v právnom slova zmysle neexistovali, pričom ţalobkyňa sa pred uzavretím
inominátnej dohody nemohla stať vlastníčkou ani rozostavaného bytu a rozostavaného
nebytového priestoru lebo:
a) aplikácia ust. § 3 ods. 16 katastrálneho zákona vymedzujúceho rozostavaný byt a nebytový
priestor ako samostatný predmet právnych vzťahov na právne vzťahy zaloţené zmluvou
o výstavbe ešte pred jej účinnosťou, by bolo podľa názoru dovolateľa nielen flagrantným
porušením zákazu retroaktivity právnych noriem, ale aj v rozpore s jednoznačne prejavenou
vôľou účastníkov zmluvy o výstavbe, ktoré vznik vlastníckeho práva k jednotlivým bytom
a nebytovým priestorom jednoznačne a spôsobom neumoţňujúcim odchylnú interpretáciu
viazali aţ na kolaudáciu.
b) uzavretím zmluvy o prevode práv zo zmluvy o výstavbe s úpadcom mohla ţalobkyňa
nadobudnúť výlučne relatívne práva stavebníka vyplývajúce vo vzťahu k priestorom
zo zmluvy o výstavbe, podľa ktorej mali jednotlivý stavebníci nadobudnúť vlastnícke právo
k určeným bytom a nebytovým priestorom aţ dňom právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia.
c) z prejavov vôle vyjadrených v zmluve o prevode práv nie je moţné ţiadnym z právne
aprobovaných postupov interpretácie súkromnoprávnych úkonov v zmysle ustanovenia § 35
Občianskeho zákonníka vyvodiť vôľu ţalobkyne nadobudnúť priestory „v štádiu
rozostavanosti“ a na druhej strane ani zhodnú vôľu úpadcu tieto scudziť.
Dovolateľ tvrdí, ţe niet sporu o tom, ţe úpadca bol v čase vzniku záloţného práva
v zmysle údajov zapísaných v katastri nehnuteľnosti jediným z výlučným vlastníkom nielen
pozemkov, ale aj rozostavanej stavby, ktoré mali tvoriť predmet záloţného práva. Podľa
neho, neobstojí argument, ţe M., ako ďalší účastníci zmluvy o výstavbe, nadobudli k stavbe,
v ktorej sa v budúcnosti mali nachádzať byty a nebytové priestory, spoluvlastnícke právo ako
jej stavebníci v občianskoprávnom zmysle, a to predovšetkým z dôvodu, ţe spoluvlastníctvo k
stavbe je podľa názoru ţalovaného moţné originárne nadobudnúť buď spoločnou výstavbou
v zmysle jej fyzického uskutočňovania viacerýni osobami, a to prípadne aj bez uzavretia
osobitnej dohody, alebo na základe dohody o zaloţení spoluvlastníctva k stavbe, ktorá je
predmetom výstavby. Takáto dohoda však musí byť v konaní riadne preukázaná, dohoda musí
byť uzavretá ešte pred začatím výstavby, pričom z jej obsahu musí byť zrejmé, ţe všetci
účastníci majú vôľu zaloţiť podielové spoluvlastníctvo.
S odkazom na podrobnú analýzu prejavov vôle zmluvných strán zmluvy o výstavbe,
dovolateľ spochybnil oporu v skutkovom zistení súdu prvého stupňa o existencii dohody
zakladajúcej spoluvlastníctvo v zmluve o výstavbe. Preto platí zákonná domnienka výlučného
vlastníctva úpadcu k rozostavanej stavbe, zaloţená obsahom údajov katastra nehnuteľností.
Opäť zdôraznil, ţe spoluvlastníctvo tretích osôb k rozostavanej stavbe, nespôsobuje
absolútnu neplatnosť záloţnej zmluvy, uzavretej úpadcom so záloţným veriteľom. Aj keby
súd s konečnou platnosťou dospel k právnemu záveru, ţe v čase uzavretia záloţnej zmluvy
boli podielovými spoluvlastníkmi rozostavanej stavby okrem úpadcu aj manţelia M. prípadne
L., táto skutočnosť podľa ţalovaného nespôsobuje absolútnu neplatnosť záloţnej zmluvy, a to
ani z dôvodu rozporu so zákonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, rovnako ani
z dôvodu nemoţnosti predmetu plnenia podľa ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak sa
dovolací súd s týmto právnym názorom nestotoţní, tak podľa ţalovaného uzavretie zmluvy
o zriadení záloţného práva k rozostavanej stavbe úpadcom ako podielovým spoluvlastníkom,
nespôsobuje neplatnosť celej záloţnej zmluvy, ale len neplatnosť čiastočnú, a to v dôsledku
ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len
na časť právneho úkonu, je neplatná len táto časť. Podľa ţalovaného niet pochýb o tom, ţe
záloţná zmluva je z objektívneho hľadiska právnym úkonom deliteľným na základe
kvantitatívnych kritérií, a to vrátane delenia na časť, s ktorou mal úpadca nakladať ako so
svojim spoluvlastníckym podielom a na časť, s ktorou mal nakladať so spoluvlastníckym
podielom iného. Poukázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorý sa zaoberal
obdobnou otázkou čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou mal podielový spoluvlastník
scudziť celú nehnuteľnosť, súd dospel k záveru, ţe „úvaha o tom, pokiaľ spoluvlastník
převede na nabyvatele smlouvou celou věc, jejíţ ideální část je v jeho spoluvlastníctví, múţe
být tato smlouva povaţována za splnení podmínek uvedených v § 41 ObčZ jen za částečně
neplatnou a předmětem převodu je spoluvlastnícky podíl, je správna.“
Napokon dovolateľ je presvedčený, ţe záloţné právo, zriadené úpadcom, vzniklo aj
za predpokladu spoluvlastníctva tretích osôb k zálohu na celú rozostavanú stavbu z dôvodu,
ţe zabezpečený veriteľ bol pri nadobúdaní zálohu dobromyseľný, a to v zmysle § 151d
Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia záloţnej zmluvy, ako aj v čase vkladu
záloţného práva do katastra nehnuteľností, podľa ktorého, ak niekto dá do zálohu cudziu vec
bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné so záloţným
právom, vznikne záloţné právo, len ak vec odovzdá záloţnému veriteľovi a ten ju prijme
dobromyseľne, ţe záloţca je oprávnený vec zaloţiť. V prípade pochybností platí, ţe záloţný
veriteľ konal dobromyseľne.
Uviedol, ţe aj k otázke interpretácie uvedeného ustanovenia bola vytvorená konštantná
judikatúra Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 2Odon 85/97 jednoznačne opustil
koncepciu, ţe ust. § 151d Občianskeho zákonníka je moţné aplikovať len na hnuteľné veci
a podľa ktorej:
a) je záloţné právo podľa citovaného ustanovenia moţné nadobudnúť bez ohľadu na to, či sa
jedná o hnuteľnú vec, nehnuteľnú vec alebo spoluvlastnícky podiel na nej,
b) odovzdaním zálohu záloţnému veriteľovi sa v prípade zaloţenia nehnuteľnosti rozumie
odovzdanie v právnom slova zmysle, ktorým je vklad záloţného práva do katastra
nehnuteľností,
c) riadne preukázanie dobromyseľnosti záloţného veriteľa v otázke oprávnenia kontrahenta
nehnuteľnosť zaloţiť, v zásade postačuje zápis vlastníckeho práva osoby uzatvárajúcej
záloţnú zmluvu k predmetu záloţného práva, v katastri nehnuteľností,
d) aj v prípade pochybností sa dobromyseľnosť záloţného veriteľa prezumuje.
Vychádzajúc z uvedených skutočností dovolateľ zastáva stanovisko, ţe v dôsledku
uzavretia zmluvy o zriadení záloţného práva medzi úpadcom a zabezpečeným veriteľom
došlo k riadnemu vzniku záloţného práva na celú rozostavanú stavbu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala v časti, ktorou bolo rozhodnuté o trovách
konania, podala dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala zrušiť rozsudok odvolacieho súdu v časti,
ktorou bolo rozhodnuté o trovách konania na súde prvého stupňa a odvolacom súde
a rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou rozhodol o trovách konania a vec vrátil
v zrušenom rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V dovolaní uviedla, ţe v konaní ţiadala, aby jej trovy konania boli priznané ako
pohľadávka proti podstate v zmysle ustanovenia § 78 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii. Napriek uvedenej ţiadosti súd prvého stupňa vo výroku rozhodnutia
neuviedol, ţe ich priznáva ako pohľadávku proti podstate. Trovy priznal podľa všeobecných
pravidiel O. s. p. s tým, ţe nevidí ţiadny relevantný dôvod zasahovať svojím rozhodnutím
do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa úpadcu, a preto v tejto časti návrhu ţalobkyne
nevyhovel. Voči tomuto rozsudku podala odvolanie, v ktorom dôsledne špecifikovala aj
osobitné dôvody pre zásah do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Československej
obchodnej banky, a. s., odvolací súd nevyhovel odvolaniu ţalobkyne a ani trovy odvolacieho
konania nepriznal ako pohľadávku proti dotknutej podstate. Preto podala dovolanie
a prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa ţalobkyne jej
postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe v napadnutom
rozhodnutí bolo rozhodnutie o trovách nedostatočne odôvodnené. Rozhodnutie ani
v čiastočnom rozsahu nedalo odpoveď na otázky a argumentácie, ktorú ţalobkyňa uviedla
v odvolaní a v doplnení odvolania. Podľa ţalobkyne odvolací súd sa jej odvolaním vôbec
nezaoberal a tým jej uprel moţnosť domáhať sa nápravy rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Takýto záver prípustnosť dovolania s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p.
odôvodňuje celkom jednoznačne. Ţalobkyňa ďalej zdôrazňuje, ţe to, či trovy konania sú
priznané ako pohľadávka proti podstate, má veľký význam pre ich vymoţiteľnosť.
Pri súčasnom rozhodnutí súdu o trovách konania by sa nedomohla ich úhrady, nakoľko tieto
by nemohli byť počas konkurzu uspokojené a je len minimálne pravdepodobné, ţe by zostal
akýkoľvek majetok po zrušení konkurzu. Práve z toho dôvodu je ţalobkyňa nútená trvať
na priznaní trov, ako pohľadávky proti dotknutej podstate zabezpečeného veriteľa v zmysle
§ 78 ods. 4 ZKR v znení účinnom do 31. 12. 2011.
K dovolaniu ţalovaného sa vyjadrila ţalobkyňa. Navrhla dovolanie ţalovaného
odmietnuť a priznať trovy dovolacieho konania ako pohľadávku proti dotknutej podstate.
Uviedla, ţe proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný opäť dovolanie, pritom odvolací
súd sa vo svojom druhom rozhodnutí dôsledne vysporiadal a odôvodnil všetky otázky
poţadované uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 2012, sp. zn.
5Obdo 63/2011. Pokiaľ ide o otázku platnosti záloţnej zmluvy, ţalobkyňa vo vyjadrení
popísala dôvody, ktoré sú zhodné s odôvodnením, pokiaľ ide o vznik záloţnej zmluvy,
dobromyseľnosť zabezpečeného veriteľa, deliteľnosť právneho úkonu vo vzťahu k záloţnej
zmluve a vlastnícke právo ţalobkyne. V celom rozsahu súhlasí so závermi odvolacieho súdu,
ţe úpadca nemal právo zaťaţiť celú rozostavanú stavbu záloţným právom, pretoţe nebol jej
výlučným vlastníkom a záloţná zmluva je z tohto dôvodu aj podľa názoru odvolacieho súdu
neplatná. Ţalobkyňa ako vlastníčka predmetných nehnuteľností bola aktívne legitimovaná
na podanie ţaloby. Odvolací súd podľa ţalobkyne splnil pokyn dovolacieho súdu a zaoberal
sa so všetkými otázkami, ktoré mu boli zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v zrušujúcom uznesení vytknuté.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu v podstate urobil sumár svojej právnej
argumentácie, ktorá je obsahom jeho rozsiahleho dovolania. K dovolaniu ţalobkyne sa
nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie je podané včas účastníkom konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), má náleţitosti
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., po tom ako zistil, ţe dovolanie je
prípustné, pristúpil k prejednaniu dovolaní, podaných ţalobkyňou a ţalovaným.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolateľ v dovolaní predovšetkým namietal, ţe bez ohľadu na pokyny Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, aby ţalovanému boli poskytnuté odpovede
na jeho zásadné otázky, ţalovaný je opäť postavený do totoţnej pozície, v akej sa nachádzal
po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Odvolací súd ničím v napadnutom
rozhodnutí nevysvetlil rozpor s účelom a zmyslom rozhodujúcich hmotnoprávnych noriem
a odklon od judikatúry. Týmto postupom sa ţalovanému ako účastníkovi konania odňala
v konaní pred odvolacím súdom moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a aj čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jasné
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu
(odkaz na rozhodnutie ÚS SR z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04). Dovolací súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 261/06, podľa ktorého vada konania,
uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p., je porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl.
6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Porušenie práva ţalovaného na spravodlivý proces v prejednávanej veci konštatoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky v predchádzajúcom rozhodnutí, a to v uznesení
z 28. augusta 2012, sp. zn. 5 Obdo 63/2011. Podľa uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu,
odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., lebo
sa nevysporiadal jasne, zrozumiteľne, presvedčivo, alebo vôbec so všetkými skutkovými
a právnymi argumentami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci zásadné.
Napriek usmerneniu dovolacieho súdu, odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí
opätovne nezaoberal zásadnými námietkami ţalovaného. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu sa predovšetkým sústredilo na skúmanie platnosti záloţnej zmluvy, uzavretej medzi
zabezpečeným veriteľom a úpadcom a vlastníctvom ţalobkyne k bytu.
Odvolací súd konštatoval neplatnosť záloţnej zmluvy s odôvodnením, ţe podľa
Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. decembra 2002 nebolo moţné bez súhlasu
vlastníka nehnuteľnej veci zriadiť záloţné právo. Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, ţe
odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou ţalovaného, ţe záloţné právo na celú
rozostavanú stavbu, aj za predpokladu spoluvlastníctva tretích osôb k zálohu, vzniklo, lebo
zabezpečený veriteľ bol dobromyseľný (§ 151d Občianskeho zákonníka, v znení platnom
v čase uzavretia zmluvy). Dobromyseľnosť zabezpečeného veriteľa odôvodnil zápisom
v katastri nehnuteľností, kde bol v súlade s vtedy platným zákonom č. 162/1995 Z. z. uvedený
ako jediný vlastník úpadca, ďalej uviedol, ţe zápis v poznámke sa týkal iba v budúcnosti
vzniknutého práva stať sa vlastníkom bytu tak, ako to vyplýva zo zákona č. 162/1995 Z. z.
a tento nemal vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam. Pokiaľ ide
o dobromyseľnosť zabezpečeného veriteľa, odvolací súd vôbec nevysvetlil, prečo sa odklonil
od uţ vtedy platnej judikatúry, podľa ktorej záloţné právo podľa ustanovenia § 151d
Občianskeho zákonníka je moţné nadobudnúť bez ohľadu na to, či sa jedná o hnuteľnú alebo
nehnuteľnú vec a „odovzdaním veci“. V prípade nehnuteľnosti, sa „odovzdanie veci“ rozumie
vklad záloţného práva do katastra nehnuteľnosti. V prejednávanej veci bol vklad záloţnej
zmluvy povolený príslušným katastrálnym orgánom 27. novembra 2002. Nedostatky
zdôvodnenia, prečo sa odvolací súd odklonil od platnej judikatúry v otázke dobromyseľnosti
zabezpečeného veriteľa (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Cdo 2512/2000, rozsudok
Najvyššieho súdu 21 Cdo 328/99), a to napriek tomu, ţe táto je pre rozhodnutie vo veci
zásadnou otázkou, zostala neobjasnená, čo spôsobuje, ţe napadnuté rozhodnutie je
nepresvedčivé a prekvapivé.
Nezodpovedaná zostala ďalšia otázka ţalovaného, prečo súd nepovaţoval za platnú
aspoň tú časť záloţnej zmluvy, ktorou úpadca nakladal so svojim spoluvlastníckym podielom
k rozostavanej stavbe. Je nepochybné, ţe úpadca a zabezpečený veriteľ záloţnou zmluvou
sledovali zabezpečenie záväzku úpadcu záloţným právom ku všetkým majetkovým právam
úpadcu, teda ich záujmom bolo, aby bola platná aspoň tá časť zmluvy, v ktorej nakladal
so svojím nepochybným spoluvlastníckym podielom k rozostavanej stavbe. Taktieţ aj k tejto
skutočnosti súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo sa odklonil od judikatúry (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdon 254/1996, alebo sp. zn. 30Cdo 2218/09, Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 242/07, Nález Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. I. ÚS 625/03).
Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu stotoţnil so záverom súdu
prvého stupňa, podľa ktorého ţalobkyňa v zmysle zmluvy o prevode práv a povinností
nadobudla zákonom predpokladaným spôsobom vlastnícke právo k predmetnému bytu
a nebytovému priestoru. Aj keď sa s týmto záverom, ako uvádza, v celom rozsahu stotoţnil,
svoje rozhodnutie oprel o zákon o vlastníctve bytov, podľa ktorého vlastníctvo k bytu
a nebytovému priestoru sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe. Uvedené závery robia
rozhodnutie nezrozumiteľným, nejasným a nepresvedčivým, pretoţe nadobudnutie
vlastníckeho práva, ako aj zriadenie záloţného práva k nehnuteľnosti sa stáva účinným aţ
povolením vkladu takéhoto práva do príslušného katastra nehnuteľností.
Rovnako neodôvodnil námietku ţalovaného, ţe zámerom zmluvy o výstavbe nebolo
zaloţenie spoluvlastníckych práv k budove a ţe postavenie určitej osoby ako stavebníka
v stavebnom konaní, nemá pre skúmanie vlastníckych pomerov k zhotovenej stavbe právnu
relevanciu. Ak by mali zmluvné strany v úmysle zaloţenie spoluvlastníckych práv
k rozostavanej stavbe, potom by kaţdý zo „spoluvlastníkov rozostavanej stavby“ mal aj
zodpovedať ostatným stavebníkom za akékoľvek vady spoločnej stavby a takáto
zodpovednosť zrejme nebola úmyslom osôb, ktoré uzavreli zmluvy o výstavbe s úpadcom.
Nedostatok odôvodnenia početných námietok ţalovaného k otázke vlastníckeho práva
ţalobkyne spôsobuje arbitrárnosť rozhodnutia.
Proti rozhodnutiu v časti, ktorou bolo rozhodnuté o trovách konania, podala dovolanie
ţalobkyňa. K jej dovolaniu dovolací súd uvádza, ţe rozhodnutie o trovách konania zdieľa
osud rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vo veci samej spolu s rozhodnutím o trovách
konania dovolací súd zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Je potrebné
prisvedčiť ţalobkyni, ţe aj rozhodnutie o trovách konania je potrebné jasne a zrozumiteľne
zdôvodniť., preto v novom rozhodnutí odvolací súd jasne a zrozumiteľne odôvodní aj
rozhodnutie o trovách konania.
Po preskúmaní veci sa dovolací súd stotoţnil s názorom dovolateľa, ţe napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa náleţitosti predpokladané ustanovením § 157 ods. 2
O. s. p., ţe nebol naplnený obsah základného práva účastníka na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd. Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, ţe odvolací súd sa dostatočne
nevysporiadal s námietkami ţalovaného, ktoré vychádzali z platnej judikatúry súdov, čo robí
jeho rozhodnutie nepreskúmateľným a prekvapivým. Takýto postup súdu má za následok, ţe
sa účastníkovi konania odňala moţnosť náleţite právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
a v konečnom dôsledku sa mu odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
V ďalšom konaní bude povinnosťou odvolacieho súdu dôsledne sa zaoberať všetkými
právnymi a skutkovými námietkami ţalovaného tak, ako mu to vytkol dovolací súd uţ
v predchádzajúcom rozhodnutí, ako aj v predmetnom rozhodnutí, predovšetkým však ak sa
odkloní od platnej judikatúry, svoj právny názor riadne, jasne a presvedčivo zdôvodni.
Na základe uvedených skutočností dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu podľa
§ 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V ďalšom
konaní sa odvolací súd vysporiada s vytknutými vadami, opätovne vec rozhodne a svoje
rozhodnutie náleţite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. V novom
rozhodnutí rozhodne o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania a aj toto
rozhodnutie náleţite odôvodní.
Toto uznesenie bolo prijaté dovolacím senátom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky hlasovaním, a to pomerom 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová