Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obdo/40/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. M. M., nar. X.,

bytom B., zastúpenej A., s. r. o., P., IČO: X., proti ţalovanému JUDr. M. B., H., správca

konkurznej podstaty úpadcu Z., akciová spoločnosť „ v konkurze“, L., IČO: X., o vylúčenie

majetku z oddelenej konkurznej podstaty, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod

sp. zn. , na dovolanie ţalovaného a na dovolanie ţalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 4. apríla 2013, č. k. -1207, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu Banská

Bystrica zo 4. apríla 2013, č. k. -1207 z r u š u j e a vec v r a c i a

tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 10. novembra 2010, č. k.

-831 vyhovel ţalobe a zo súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Č.,

a. s., IČO: X., v konkurze vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

na majetok úpadcu Z., a. s. „v konkurze“, L. vylúčil:

- byt č. 63 na 5. poschodí bytového domu na Z., súp. č. X., postaveného na parcele č.

X., X. a X., vchod Z., zapísaný na LV č. X., k. ú. S.,

- garáţ č. X. na 1. poschodí domu na Z., súp. č. X., postaveného na parcele č. X., X.

a X., vchod Z., zapísané na LV č. X., k. ú. S.,

- skladové priestory č. X. na 1. poschodí bytového domu na Z., súp. č. X., postaveného

na parc. č. X., X. a X., vchod Z., zapísané na LV č. X., k. ú. S.

2

Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe úpadca s K. M. a J. M. uzavreli 24. februára 2001

zmluvu o výstavbe podľa a nasl. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov. Úpadca ju uzavrel ako obstarávateľ a stavebník a manţelia M. ako stavebníci,

za účasti vedľajšieho účastníka zmluvy G., s. r. o. Predmetom zmluvy bola výstavba

polyfunkčného objektu „Funkčný celok IV 1-V. na Z.“, podľa projektu vypracovaného Ing. J.

Z. a podmienok daných rozhodnutím OÚ B., odbor ţivotného prostredia č. ŢP

1133/ZM/98/GRO.KŠ z 09. 10. 1998 s tým, ţe výstavba mala byť realizovaná úpadcom ako

obstarávateľom na základe zmlúv o budúcej zmluve, uzavretých so stavebníkmi podľa § 50 a/

. Ďalej uviedol, ţe zmluva o výstavbe bola uzavretá v súlade s

ods. 1 s pouţitím a

legálnym a zákonom predpokladaným spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu

v bytovom dome, na účinnosť ktorej sa vyţadoval v zmysle

Z. z., v znení účinnom k 31. 06. 2004, zápis zmluvy do katastra nehnuteľnosti, čo aj bolo

vykonané vkladom pod č. V244/2001. Od zápisu zmluvy o výstavbe do katastra nehnuteľnosti

bol úpadca, ako aj manţelia M. evidovaní ako stavebníci k vyššie uvedenej stavbe, a to pri

manţeloch M. vo vzťahu k vymienenej časti budúceho bytového domu, ktorá bola konkrétne

určená ako byt, nebytový priestor a garáţové státie v zmluve o výstavbe. Uzavretím uvedenej

zmluvy o výstavbe bola podľa súdu prvého stupňa jednoznačne prejavená vôľa účastníkov

zmluvy o výstavbe, teda tak úpadcu, ktorý vystupoval v pozícii stavebníka, ale zároveň aj

obstarávateľa stavby, ako aj manţelov M. ako stavebníkov, spoločne sa podieľať na výstavbe

bytového domu, a to v presne určenom rozsahu v budúcnosti nadobúdaných bytov

a nebytových priestorov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia príslušného stavebného

úradu o povolení uţívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Súd ďalej poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého ak

ide o novozhotovenú stavbu, nadobúda k nej vlastníctvo stavebník, teda ten, kto stavbu

uskutočnil s právne relevantným úmyslom mať ju pre seba, pričom nie je rozhodujúce, komu

bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení. K obdobnému záveru dospel aj NS ČR

v rozhodnutí sp. zn. , podľa ktorého vlastníkom stavby môţe byť nielen osoba

odlišná od vlastníka pozemku, ale aj osoba odlišná od tej, ktorá vystupovala ako stavebník

v stavebnom konaní. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, ţe v zmluve o výstavbe došlo

k jednoznačnému vymedzeniu účastníkov tejto zmluvy ako stavebníkov v občiansko-právnom

zmysle, teda s prejavenou vôľou v budúcnosti nadobudnúť konkrétnu časť danej

nehnuteľnosti, pričom zároveň bolo upravené aj postavenie účastníkov tejto zmluvy ako

3

stavebníkov pre účely stavebného zákona (čl. 8 bod 2 zmluvy). Pokiaľ ţalovaný namietal, ţe

v čl. 5 bod 1 zmluvy o výstavbe, ktorý upravil nadobúdanie vlastníctva k bytom a nebytovým

priestorom na základe právoplatného rozhodnutia príslušného stavebného úradu o povolení

uţívania bytového domu, bytov a nebytových priestorov, je odkladacou podmienkou

nadobudnutia vlastníckeho práva, súd s jeho názorom nesúhlasí. Rozhodnutie stavebného

úradu je výhradne a výlučne zákonným predpokladom na zmenu právnej povahy existujúcej

veci z rozostavanej stavby na byty a nebytové priestory, vrátane podielov na spoločných

častiach, zariadeniach a príslušenstve k domu. Právoplatné rozhodnutie stavebného úradu nie

je samostatným spôsobom vzniku vlastníckeho práva k bytom a nebytovým priestorom, ale je

predpokladom, aby konkrétna nehnuteľnosť vo fáze po ukončení výstavby mohla byť

definovaná de iure ako byt alebo nebytový priestor. Vznik vlastníckeho práva k bytu na

základe zmluvy o výstavbe a právoplatného kolaudačného rozhodnutia teda upravuje okamih

nadobudnutia vlastníckeho práva ku konkrétne určenej veci (bytu a nebytového priestoru),

avšak len a výhradne na základe predtým dojednaných práv a povinností v zmluve o výstavbe

podieľať sa na výstavbe uvedeného bytu a nebytového priestoru vo všetkých fázach výstavby.

Samotné právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu je podľa súdu skutočnosťou,

s ktorou právne predpisy spájajú zmenu povahy veci právne z rozostavanej stavby, na

jednotlivé byty a nebytové priestory v prospech stavebníkov, a to na základe zmlúv

o výstavbe. Pokiaľ teda manţelia M. uzavreli zmluvu o výstavbe v postavení stavebníkov vo

vymedzení občiansko-právneho významu (nielen pre účely stavebného konania), podieľali sa

v kaţdej fáze výstavby uvedenej stavby na vlastníckych právach k tejto stavbe. Vydanie

kolaudačného rozhodnutia je len zavŕšenie prejavenej vôle nadobudnúť konkrétnu vec, a to

v právnej povahe bytu alebo nebytového priestoru.

Podľa súdu úpadca, ako aj manţelia M., ako účastníci zmluvy o výstavbe, nadobudli

kvalitatívne rovnaký obsah práv a povinností z tejto zmluvy, rozlíšený len

vo vzťahu k jednotlivým bytom a nebytovým priestorom, ktorých sa v budúcnosti mali stať

vlastníkmi. Manţelia M. sa v zmluve o výstavbe nevzdali v prospech úpadcu akýchkoľvek,

a to ani vecných práv k tejto stavbe, ale len splnomocnili úpadcu ako obstarávateľa na ich

zastupovanie v plnom rozsahu práv a povinností stavebníkov, vyplývajúcich z tejto zmluvy vo

vzťahu k akýmkoľvek tretím osobám (čl. 8.1 zmluvy). Preto pokiaľ aj následne bola uzavretá

zmluva o dielo medzi úpadcom ako objednávateľom a spoločnosťou G., s. r. o., ako

zhotoviteľom, v ktorej malo byť dohodnuté vlastnícke právo k predmetnému polyfunkčnému

objektu výhradne v prospech úpadcu, takáto zmluva je v rozpore s predtým zaloţenými

4

právami medzi úpadcom a manţelmi M. v zmysle zmluvy o výstavbe. Súd dospel k záveru, ţe

pokiaľ ţalovaný popiera vlastnícke právo ţalobkyne k rozostavanej stavbe na základe

právoplatného stavebného povolenia, to isté právo v zmysle § 46 Katastrálneho zákona a aj čl.

10 zmluvy o výstavbe, s poukazom na vyššie uvedené judikáty, patrí aj manţelom M.. Pokiaľ

ţalovaný v konaní preukazoval, ţe úpadca je evidovaný ako vlastník rozostavanej stavby,

podľa súdu prvého stupňa, v konaní bola preukázaná nesprávnosť evidovania úpadcu ako

vlastníka rozostavanej stavby, práve vzhľadom na existenciu postavenia stavebníkov

manţelov M. v čase uzatvárania zmluvy o výstavbe k predmetnej stavbe, a to na základe

prejavenej vôle v zmluve o výstavbe a aj vzhľadom na citovanú judikatúru a znenie § 46 ods.

4 o katastri nehnuteľnosti. Zmluva o zriadení záloţného práva č.

z 05. 11. 2002 na zabezpečenie poskytnutého úveru, bola uzavretá medzi

veriteľom I., a. s. a úpadcom ako dlţníkom, pričom v čl. 3 bod 2 zmluvy úpadca vyhlásil, ţe

predmet zálohu, vrátane rozostavaného polyfunkčného domu, je v jeho výlučnom vlastníctve.

Predmetom záloţného práva podľa čl. 3 tejto záloţnej zmluvy boli nehnuteľnosti uvedené

v čl. 3 bod 1 zmluvy. Podľa názoru súdu na platné zriadenie záloţného práva k rozostavanej

stavbe sa nevyhnutne vyţadoval súhlas ostatných stavebníkov, ktorí mali rovnaké vecné práva

vo vzťahu k rozostavanej stavbe, ako samotný úpadca. Poukázal na § 151d ods. 1

v znení účinnom do 31. 12. 2002 s tým, ţe úpadca nebol oprávnený

samostatne vo vlastnom mene zriadiť záloţné právo na celú rozostavanú stavbu, nakoľko tým

zasiahol do spoluvlastníckeho práva manţelov M. (v čase uzatvárania záloţnej zmluvy uţ aj

manţelov L.), a to v tej časti, v ktorej uvedené osoby prejavili vôľu nadobudnúť byty

a nebytové priestory. Rozsah spoluvlastníckeho práva k rozostavanej stavbe je podľa názoru

súdu daný podielom bytov a nebytových priestorov, ktoré mienili stavebníci nadobudnúť

podľa zmlúv o výstavbe po právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia k ostatným bytom

a nebytovým priestorom. Keďţe podľa v znení platnom

do 31. 12. 2002 nebolo moţné bez súhlasu vlastníka nehnuteľnej veci zriadiť záloţné právo,

potom nedošlo k platnému uzavretiu záloţnej zmluvy na celú rozostavanú stavbu. Uzavretie

záloţnej zmluvy bolo v rozpore s kogentnou úpravou ,

čo zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa , a to

z dôvodu, ţe úpadca nedisponoval výlučným vlastníckym právom k celej rozostavanej stavbe.

Na námietku ţalovaného, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe jej patrí právo, ktoré vylučuje

zápis predmetných nehnuteľností zo súpisu podstaty, súd uviedol, ţe úpadca so ţalobkyňou

5

uzavreli 11. novembra 2004 zmluvu o prevode práv a povinností, v zmysle ktorej previedol

úpadca na ţalobkyňu v zmysle čl. 10 bod 1 zmluvy o výstavbe všetky práva a povinnosti

zo zmluvy o výstavbe, týkajúce sa konkrétneho bytu č. 63, garáţového státia č. X. a skladu č.

X., v zmysle , ktorý bol účinný v čase uzavretia

uvedenej zmluvy o postúpení práv a povinností, rieši situáciu prevodu vlastníckych práv

k bytu počas výstavby obytného domu, došlo zákonom predpokladaným spôsobom

k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu a nebytovým priestorom určeným v čl. 2 zmluvy

v zmysle zmluvy o výstavbe, vzhľadom na prevod všetkých práv a povinností úpadcu

zo zmluvy o výstavbe na ţalobkyňu. Ţalobkyňa v zmysle zmluvy o prevode práv vstúpila

v celom rozsahu do práv a povinností, prevedených zo strany úpadcu na ňu v konkrétne

vymedzenej časti bytu, nebytového priestoru a skladu a následne došlo aj k zápisu uvedenej

zmluvy do katastra nehnuteľností podľa tak, ako to

vyplýva z LV k 29. aprílu 2005. Uvedeným spôsobom došlo jednoznačne k nadobudnutiu

vlastníckeho práva v prospech ţalobkyne zákonom predpokladaným spôsobom, vrátane

zákonom splnenej podmienky nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy podľa § 21 ods. 3

s pouţitím a následne vydaného kolaudačného

rozhodnutia. Súčasný zápis vlastníckeho práva ţalobkyne je na LV č. X. Ţalobkyňa sa

na základe zmluvy o prevode práv a povinností z 11. novembra 2004 stala stavebníčkou

a vstúpila do práv a povinností zmluvy o výstavbe z 24. februára 2001 v presne vymedzenom

určení bytu, nebytového priestoru a garáţe a tento právny úkon je spôsobilým podkladom

pre príslušný stavebný úrad na vydanie kolaudačného rozhodnutia a zároveň právnym titulom

nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Aj keď stavebný úrad

vydal 17. decembra 2007 kolaudačné rozhodnutie na podklade iného predloţeného právneho

úkonu, a to dohody z 10. októbra 2006, ţalobkyňa preukázala ako titul nadobudnutia

vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru práve uvedenou zmluvou o prevode práv

a povinností z 11. novembra 2004. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ţalovaný zapísal

do oddelenej podstaty majetok evidovaný ako vlastníctvo ţalobkyne, z dôvodu uspokojenia

pohľadávky zabezpečeného veriteľa I., a. s., preto súd rozhodol o vylúčení predmetných

nehnuteľností z oddelenej podstaty úpadcu.

Na odvolania ţalobkyne a ţalovaného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici

a rozsudkom zo 4. apríla 2013, č. k. -1207 rozsudok súdu prvého stupňa

6

v napadnutej časti potvrdil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 5 937,48 eur

náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súhlasí so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti

zmluvy o zriadení záloţného práva na nehnuteľnosti, ktorú pod č. ZN30/120/2002 uzavreli

5. novembra 2002 I., a. s., B., ako záloţný veriteľ a Z., a. s., B. (úpadca) na zabezpečenie

viacerých pohľadávok záloţného veriteľa z úverových zmlúv, uzavretých medzi záloţným

veriteľom a záloţcom. Predmetom zálohu podľa čl. III. záloţnej zmluvy boli nehnuteľnosti,

nachádzajúce sa v k. ú. S., zapísané na LV č. X., vedenom KÚ B., Správa katastra B. I.

Úpadca v bode 2 čl. III. prehlásil, ţe nehnuteľnosti, na ktoré je zriadené záloţné právo, sú

vo výlučnom vlastníctve záloţcu. Vklad záloţnej zmluvy bol príslušným katastrálnym

orgánom povolený 27. novembra 2002, pod č. 2485/2002. Po vyhlásení konkurzu na majetok

úpadcu uznesením z 8. novembra 2007 ţalovaný ako správca konkurznej podstaty v zmysle

o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ) zapísal

do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa I., a. s., B., aj predmetné nehnuteľnosti.

Odvolací súd súhlasil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v čase uzavretia záloţnej zmluvy

5. novembra 2002, nebol úpadca výlučným vlastníkom nehnuteľností zaloţených na základe

uvedenej záloţnej zmluvy, spoluvlastníkmi rozostavanej stavby polyfunkčný dom v tom čase

boli aj manţelia M. na základe zmluvy o výstavbe z 24. januára 2001 a manţelia L. na

základe zmluvy o postúpení práv a povinností z uvedenej zmluvy o výstavbe zo 4. júna 2001.

Súhlasil aj so závermi a odôvodnením súdu prvého stupňa v tom, ţe na základe zmluvy

o výstavbe z 24. februára 2001 nadobudli manţelia M. spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti,

označenej ako „rozostavaný polyfunkčný dom“. Zmluva o výstavbe domu, uzavretá podľa

a nasl. bola 24. februára 2001 uzavretá medzi úpadcom ako

obstarávateľom a stavebníkom a manţelmi M. ako stavebníkmi (za účasti vedľajšieho

účastníka G., s. r. o.), bola zapísaná do katastra nehnuteľností, v dôsledku čoho nadobudla

účinnosť. Táto zmluva o výstavbe je spôsobilým právnym titulom nadobudnutia vlastníctva

k bytom a nebytovým priestorom a manţelia M. nadobudli vlastníctvo k bytu a nebytovému

priestoru, ide o originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Vlastníctvo nadobúdajú

stavebníci uzavretím zmluvy o výstavbe a sú v dohodnutom rozsahu vlastníkmi nehnuteľností

v kaţdom štádiu výstavby aţ po jej dokončenie. V zmluve o výstavbe bolo presne určené,

vo vzťahu ku ktorej časti budúceho bytového domu budú vlastníkmi a v ktorej časti úpadca.

Časti budúceho bytového domu boli v zmluve o výstavbe označené ako byt, nebytový priestor

7

a garáţové státie, účastníci zmluvy sa zaviazali na spoločnú realizáciu stavby bytového domu,

pričom v zmluve bolo tieţ dohodnuté nadobudnutie vlastníckeho práva k bytom a nebytovým

priestorom po nadobudnutí rozhodnutia príslušného stavebného úradu o povolení uţívania

bytového domu. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v čase uzavretia

záloţnej zmluvy nebol úpadca výlučným vlastníkom nehnuteľností v štádiu rozostavanosti,

označenej v záloţnej zmluve ako „rozostavaný polyfunkčný dom“, a preto nemohol

bez súhlasu spoluvlastníkov platne na túto rozostavanú stavbu zriadiť záloţné právo.

Odvolací súd k námietke ţalovaného k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu

a nebytovým priestorom na základe tzv. kolaudačného rozhodnutia uviedol, ţe kolaudačné

rozhodnutie je rozhodnutím príslušného stavebného úradu, teda správneho orgánu, ktoré

oprávňuje stavebníka na uţívanie stavby, a to bez ohľadu na to, či ide o obytný dom s bytmi

alebo aj inú stavbu. Kolaudačné rozhodnutie však nie je podmienkou nadobudnutia

vlastníckeho práva alebo prevodu vlastníckych práv k rozostavanému bytu. Pokiaľ v zmluve

o výstavbe bolo dohodnuté, ţe stavebníci sa stanú vlastníkmi bytov, nebytových priestorov

a garáţových státí, ako aj spoluvlastníkmi spoločných častí, zariadení a príslušenstva domu

dňom, keď nadobudne právoplatnosť rozhodnutie Okresného úradu B. – Odbor ţivotného

prostredia o povolení uţívania bytového domu alebo jeho časti, neznamená to, ţe aţ do

rozhodnutia príslušného stavebného úradu, stavebníci nie sú vlastníkmi rozostavaného

bytového domu v príslušnej fáze rozostavanosti. Účelom kolaudačného rozhodnutia je, aby sa

jednotlivým stavebníkom povolilo uţívanie stavby na bytové účely s presným určením

jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Aţ na základe tzv. kolaudačného rozhodnutia

stavebného úradu je moţné v zmysle určitú konkrétnu časť obytného

domu povaţovať za byt, resp. za nebytový priestor. Do rozhodnutia stavebného úradu

o povolení uţívania boli stavebníci vlastníkmi príslušnej časti nehnuteľnosti, a to vţdy

v takom štádiu rozostavanosti, v akom sa obytný dom nachádzal. V zmysle platnej právnej

úpravy môţe byť predmetom právnych vzťahov aj rozostavaný byt a rozostavaný nebytový

priestor, je moţné k nim nadobudnúť vlastnícke právo a je moţný aj prevod vlastníckeho

práva uvedených nedokončených vecí. Ako uţ súd uviedol, v zmluve o výstavbe zmluvné

strany prejavili vôľu nadobudnúť konkrétnu časť nehnuteľnosti, úpadca aj keď bol evidovaný

v príslušnom katastri nehnuteľnosti k 19. decembru 2001 ako jediný vlastník rozostavanej

stavby, nebol výlučným vlastníkom tejto rozostavanej stavby v čase uzavretia záloţnej

zmluvy, a preto nemohol platne uzavrieť záloţnú zmluvu.

8

V čl. XIV. Zmluvy o výstavbe sa zmluvné strany dohodli, ţe úpadca ako obstarávateľ

je garantom ukončenia stavby celého funkčného celku po stránke finančnej a stavebno-

technickej aţ po jeho právoplatnú kolaudáciu, pričom stavebníci sa zaviazali, ţe financovanie

svojej časti stavby (bytu, nebytového priestoru, garáţového státia) budú realizovať riadne

a včas, podľa splátkového kalendára dojednaného v zmluve o dielo. Zmluva o výstavbe

vo viacerých ustanoveniach upravuje moţnosť prevodu práv a povinností z tejto zmluvy

na tretiu osobu (čl. X., čl. XV.), je preto zrejmé, ţe najmä úpadca, ktorý vlastnil stavbu

vo väčšom rozsahu a zodpovedal za jej financovanie, mienil previesť práva a povinnosti

z tejto zmluvy v rozsahu jednotlivých budúcich bytov, resp. nebytových priestorov na tretie

osoby uţ počas výstavby. Úpadca, ktorý zodpovedal za financovanie celej stavby, uzavrel

viacero úverových zmlúv, pričom na zabezpečenie pohľadávky banky ako veriteľa, uzavrel

s ňou zmluvu o zriadení záloţného práva z 5. novembra 2002. Z okolností uzatvárania

záloţnej zmluvy dospel k záveru, ţe úmyslom úpadcu bolo zriadiť záloţné právo

na rozostavaný obytný dom v celosti, k čomu aj došlo, avšak bez súhlasu spoluvlastníkov.

Rovnako neprichádza do úvahy aplikácia § 41a, ktorej sa dovoláva ţalovaný a v ktorom je

upravená tzv. konverzia neplatného právneho úkonu a dissimulácia. Po zohľadnení všetkých

známych okolností uzavierania záloţnej zmluvy je nepochybné, ţe úmyslom úpadcu bolo

zaloţiť celú rozostavanú stavbu, čo zodpovedalo aj vôli záloţného veriteľa a tento úmysel bol

jednoznačne premietnutý do záloţnej zmluvy.

V čl. VIII. zmluvy o výstavbe je obsiahnuté splnomocnenie stavebníkov pre úpadcu

ako obstarávateľa na zastupovanie stavebníkov v plnom rozsahu ich práv a povinností,

vyplývajúcich zo zmluvy a príslušných právnych predpisov v konaniach pred štátnymi

orgánmi a príslušnými právnickými a fyzickými osobami v súvislosti s výstavbou, vrátane

preberania ich rozhodnutí aţ do právoplatnosti kolaudácie a zápisu bytov, nebytových

priestorov a garáţových státí do katastra nehnuteľností. Uvedené plnomocenstvo sa týkalo len

úkonov súvisiacich s realizáciou výstavby, čo vyplývalo z postavenia úpadcu v zmluve ako

obstarávateľa, a preto sa mohlo vzťahovať aj na uzavretie zmluvy o dielo. Toto

plnomocenstvo však neoprávňovalo úpadcu na nakladanie s vlastníctvom ostatných

stavebníkov, a preto nie je moţné z neho vyvodiť, ţe zmluvu o zriadení záloţného práva

uzatváral úpadca z časti vo vlastnom mene a z časti v mene ostatných stavebníkov, ako to

tvrdil ţalovaný.

9

Ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď

zmluvu o prevode práv a povinností z 11. novembra 2004, uzavretú medzi úpadcom

a ţalobkyňou, ktorou úpadca previedol na ţalobkyňu s odkazom na článok X. bod 1 zmluvy

o výstavbe všetky práva a povinnosti, týkajúce sa konkrétne určeného bytu č. 63, garáţového

státia č. X. a skladu pod č. X. povaţoval za platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva

ţalobkyňou k uvedeným nehnuteľnostiam. Správne odkázal na ustanovenie § 22 ods.4 zákona

č. , ktorý upravuje moţnosť prevodu bytov, alebo nebytových priestorov počas

výstavby bytového domu odpredajom zo strany stavebníka budúcemu vlastníkovi bytu

a upravuje náleţitosti takejto zmluvy podľa § 22 ods. 1 zákona. Zmluva o výstavbe v tomto

prípade bola uzavretá 24. februára 2001, zmluva o prevode práv a povinností bola uzavretá

medzi ţalobkyňou a úpadcom 11. novembra 2004. Úprava

Z. z., platná od 01. 07. 2004, nezasahuje retroaktívne do právnych vzťahov, vzniknutých

pred 01. 07. 2004, upravuje len spôsob prevodu práv a povinností zo zmluvy o výstavbe, ktorá

bola ešte pred 01. 07. 2004 uzavretá v súlade s týmto zákonom. Ďalej uviedol, ţe prevod práv

a povinností zo zmluvy o výstavbe bol moţný aj pred 01. 07. 2004, a to na základe dohody

v zmluve o výstavbe, v ktorej bolo v článku X. dohodnuté, ţe jednotliví stavebníci môţu

práva a povinnosti zo zmluvy postúpiť na tretiu osobu. Takáto zmluva o prevode práv

a povinností zo zmluvy o výstavbe neodporovala platnej právnej úprave, a to ani pokiaľ by

bola uzavretá do 30. 06. 2004. Ţalobkyňa preto na základe zmluvy o prevode práv

a povinností z 11. novembra 2004 vstúpila v celom rozsahu do vlastníckych práv

a povinností, nadobudnutých úpadcom na základe zmluvy o výstavbe a prevedených touto

zmluvou zo strany úpadcu na ţalobkyňu v konkrétne vymedzenej časti bytu, nebytového

priestoru a skladu. Následne došlo aj k zápisu uvedenej zmluvy do katastra nehnuteľností, ako

to vyplýva z LV k 29. aprílu 2005, ţalobkyňa tým nadobudla vlastnícke právo

ku konkrétnemu bytu a nebytovému priestoru, a to zákonom predpokladaným spôsobom,

vrátane zákonom splnenej podmienky nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy (§ 21 ods. 3, § 22

ods. 4 ). Pokiaľ bola následne uzavretá zmluva o prevode práv

a povinností 16. decembra 2005, kde bol odlišne určený a vymedzený byt, garáţové státie

a sklad, táto zmluva nezasahovala do zmluvy z 11. novembra 2004, nemenila a ani nerušila

túto zmluvu, preto nedošlo k zániku práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy

z 11. novembra 2004.

10

Podľa tvrdenia ţalobkyne, bola úpadcovi vyplatená celá suma za nadobudnutie

nehnuteľností, ktoré ţalobkyňa aj reálne uţíva od roku 2003, pričom ţalovaný toto tvrdenie

ţalobkyne nespochybňoval. Ţalobkyňa vykonávala všetky právne úkony s úmyslom

nadobudnúť sporný byt do vlastníctva, zaplatiť zaň dohodnutú cenu a úmyslom úpadcu bolo

predať tieto nehnuteľnosti ţalobkyni. Ţalobkyňa sa teda stále správala ako vlastníčka vyššie

uvedených nehnuteľností, vlastníčkou ktorých sa stala uţ v štádiu rozostavanosti na základe

zmluvy o prevode práv a povinností, preto v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu a aj

v čase vydania dodatočného povolenia o uţívaní stavby bola ţalobkyňa vlastníčkou

predmetných nehnuteľností. Ako uţ bolo viackrát uvedené súdom prvého stupňa a aj

odvolacím súdom, vydanie kolaudačného rozhodnutia je zavŕšením prejavenej vôle

nadobudnúť konkrétnu vec v súlade s príslušnými ustanoveniami

Ţalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam uţ prevodom práv a povinností

zo zmluvy o výstavbe, bola vlastníčkou týchto nehnuteľností v štádiu ich rozostavanosti

a vydaním kolaudačného rozhodnutia došlo len k rozhodnutiu o tom, ţe nehnuteľnosti, ktoré

ţalobkyňa vlastnila, je moţné povaţovať za byt a nebytové priestory v zmysle zákona

o bytoch.

Pokiaľ súdna exekútorka JUDr. A. S. vydala 10. júla 2006 upovedomenie o začatí

exekúcie proti úpadcovi ako povinnému, ktoré úpadca vrátane upovedomenia o spôsobe

exekúcie prevzal 24. júla 2006 a bolo následne vyznačené NV. X., bolo to

po uzavretí zmluvy o prevode práv a povinností zo zmluvy o výstavbe medzi úpadcom

a ţalobkyňou, teda po tom, ako ţalobkyňa nadobudla vlastnícke práva k uvedeným

nehnuteľnostiam, pričom ani dohoda o zmene dispozičného usporiadania z 10. októbra 2006

nezrušila zmluvu o prevode práv a povinností z 11. novembra 2004 a nemala za následok

zánik vlastníckych práv ţalobkyne. Zakázať nakladať sa týka iba nehnuteľností vo vlastníctve

úpadcu.

Odvolací súd uvedené skutočnosti uzavrel tak, ţe úpadca nemal právo zaťaţiť celú

rozostavanú stavbu záloţným právom, pretoţe nebol jej výlučným vlastníkom, z uvedeného

dôvodu je záloţná zmluva neplatná. Ţalobkyňa ako vlastníčka predmetných nehnuteľností

bola aktívne legitimovaná na podanie ţaloby o vylúčenie týchto nehnuteľností zo súpisu

majetku oddelenej podstaty. Nakoľko ţalovaný ako správca úpadcu do súpisu oddelenej

podstaty na uspokojenie pohľadávky zabezpečeného veriteľa Č., a. s., B., zapísal majetok,

11

ktorý je vlastníctvom ţalobkyne, súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď tieto

nehnuteľnosti vylúčil z oddelenej podstaty úpadcu.

Odvolací súd potvrdil aj rozhodnutie o trovách konania, ako vecne správne. Odvolací

súd vyhodnotil postup súdu prvého stupňa ako správny, keď o trovách konania rozhodol

podľa a ţalobkyni, ktorá bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti,

priznal náhradu účelne vynaloţených trov konania. K ţiadosti ţalobkyne, aby o trovách

konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého trovy konania o vylúčení

majetku zo súpisu z titulu excindačnej ţaloby sú podľa rozhodnutiu súdu pohľadávkou proti

dotknutej podstate, uviedol, ţe postup súdu prvého stupňa, ktorý moţnosť priamo

v rozsudku určiť, z ktorej podstaty sa trovy konania majú nahradiť, nevyuţil a nepriznal trovy

konania ako pohľadávku proti dotknutej podstate, pretoţe nevidel relevantný dôvod

zasahovať svojim rozhodnutím do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa úpadcu,

povaţoval za správny a odvolanie ţalobkyne v tejto časti zamietol.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Ţiadal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V dovolaní uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie bolo odvolacím súdom vydané po tom,

ako Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie odvolaciemu súdu s odôvodnením,

ţe postupom súdu bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom, a to predovšetkým

zásadnými nedostatkami odôvodnenia rozhodnutia nezlučiteľných so zmyslom a podstatou

práva na spravodlivý súdny proces. Napriek jednoznačnému pokynu dôsledne sa

s námietkami a argumentami ţalovaného zaoberať, odvolací súd pokyn dovolacieho súdu

nerešpektoval a ţalovaný napriek pokynu dovolacieho súdu bol postavený do úplne totoţnej

pozície, v akej sa nachádzal po doručení predchádzajúceho odvolacieho rozhodnutia.

Podľa dovolateľa bolo napadnuté rozhodnutie vydané v konaní, v ktorom sa mu

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom ( ), konanie bolo

postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ) a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ).

12

K namietanému odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom malo podľa

ţalovaného dôjsť v dvoch relatívne samostatných aspektoch, a to : obsahovými nedostatkami

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a tým, ţe odvolací súd rozhodnutie zaloţil na právnom

posúdení odlišnom od právneho posúdenia súdom prvého stupňa, pričom v rozpore s

nezabezpečil ţalovanému moţnosť zaujať k takejto prekvapivej kvalifikácii svoje stanovisko.

K obsahovým nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia uviedol, ţe v odvolaní, ktoré

podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, vymedzil okruh odvolacích námietok

a argumentov, ktoré pre výsledok konania z hľadiska aplikovateľného hmotného práva sa

javia ako zásadné vo svetle práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

Poukázal na predchádzajúce dovolacie rozhodnutie, ktoré podľa dovolateľa zaloţilo jeho

očakávanie uznania správnosti dotknutých východísk aj pri prejednávaní tohto dovolania, teda

očakáva, ţe dovolací súd bude aj v tomto prípade kritické nedostatky odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia povaţovať za stav odôvodňujúci per se prípustnosť dovolania podľa

ust. a odvolacie námietky pre výsledok sporu rozhodujúce mali byť

odvolacím súdom preskúmané.

Ako prvú uviedol námietku, ţe u ţalobkyne je absencia subjektívneho vlastníckeho

práva k predmetným priestorom. Ţalovaný k vytvoreniu právneho záveru o existencii

subjektívneho vlastníckeho práva ţalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam uviedol tri

koncepcie, ktoré prichádzajú do úvahy.

1/ koncepcia: na základe výslovného dojednania strán v zmluve o výstavbe nadobúdajú jej

účastníci vlastnícke právo k jednotlivým bytom alebo nebytovým priestorom aţ momentom

ich vzniku, ako spôsobilých sekundárnych predmetov subjektívneho vlastníctva, momentom

právoplatnej kolaudácie toho ktorého bytu alebo nebytového priestoru, pričom aţ

do uvedeného momentu účastníci zmluvy o výstavbe nenadobúdajú na základe zmluvy

o výstavbe k jednotlivým postupne vznikajúcim potenciálnym predmetom vlastníckeho práva

ţiadne (spolu)vlastníctvo aţ do momentu kolaudácie, preto jediným spôsobilým predmetom

prevodu na osobu odlišnú od stavebníka, sú relatívne práva stavebníka, plynúce zo zmluvy

o výstavbe, predovšetkým právo stať sa momentom kolaudácie vlastníkom zmluvou určených

priestorov.

2/ koncepcie: všetci účastníci zmluvy o výstavbe sa momentom vzniku rozostavanej stavby

stávajú podielovými spoluvlastníkmi v zodpovedajúcich podieloch, pričom momentom

13

kolaudácie priestorov sa spoluvlastníctvo vysporiada reálnym rozdelením bytového domu

na jednotlivé byty a nebytové priestory, ktorých vlastníkmi sa v zmysle určenia

uskutočneného dojednaniami v zmluve o výstavbe stanú jednotliví jej účastníci. Keďţe v tejto

koncepcii sa vôbec nepočíta s vlastníctvom rozostavaných bytov a nebytových priestorov,

spôsobilým predmetom súkromnoprávnej dispozície strán zmluvy o výstavbe sú jednak

spoluvlastnícke podiely stavebníkov na rozostavanej stavbe a jednak relatívne práva

stavebníka, plynúce zo zmluvy o výstavbe, predovšetkým stať sa momentom kolaudácie

vlastníkom zmluvou o výstavbe určených priestorov.

3/ koncepcia: všetci účastníci zmluvy o výstavbe sa momentom vzniku rozostavanej stavby

stávajú jej podielovými spoluvlastníkmi, pričom momentom vzniku rozostavaných bytov

a nebytových priestorov, ako spôsobilých predmetov subjektívneho vlastníckeho práva, sa

toto spoluvlastníctvo vyporiada reálnym rozdelením rozostavaného bytového domu

na jednotlivé rozostavané byty a nebytové priestory, ktorých vlastníkmi sa v zmysle určenia

uskutočneného dojednaniami v zmluve o výstavbe, stanú jednotliví jej účastníci. Spôsobilým

sekundárnym predmetom súkromnoprávnej dispozície v naznačenej koncepcii sú potom

do momentu vzniku rozostavaných priestorov spoluvlastnícke priestory stavebníkov

na rozostavanej stavbe a následne samostatné rozostavané byty a nebytové priestory

a relatívne práva stavebníka, plynúce zo zmluvy o výstavbe.

Súd prvého stupňa sa o odôvodnení svojho rozhodnutia priklonil k druhej koncepcii,

pričom pri svojich úvahách v kontexte zmluvy o prevode práv sa nijako nevysporiadal

s otázkou právneho osudu spoluvlastníckeho podielu úpadcu k rozostavanej stavbe. Ţalovaný

v odvolaní namietal aplikáciu druhej koncepcie na skutkový základ a poukázal

na nespôsobilosť právnych záverov súdu prvého stupňa. Okrem nesúhlasného stanoviska

k vzniku podielového spoluvlastníctva osôb, odlišných od úpadcu k rozostavanej stavbe,

ţalovaný namietal predovšetkým, ţe konkurzu podlieha akýkoľvek majetok, patriaci úpadcovi

v čase jeho vyhlásenia, pričom ţalobca mal podľa súdu prvého stupňa vlastníctvo nadobudnúť

aţ po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. Ďalej namietal samotnú existenciu právneho

dôvodu vzniku vlastníckeho práva osoby odlišnej od úpadcu bez toho, aby do dňa vyhlásenia

konkurzu došlo aj ku samotnej právnej skutočnosti, spôsobujúcej vznik vlastníckeho práva

k veci zapísanej do súpisu, nie je spôsobilá odôvodniť právny záver, ţe takáto vec nepodlieha

konkurzu. Napokon namietal, ţe na ţalobcu by právne relevantným spôsobom došlo aj

k nadobudnutiu vecnoprávnej pozície úpadcu vo vzťahu k rozostavanej stavbe prevodom

14

príslušného spoluvlastníckeho podielu úpadcu na rozostavanej stavbe spôsobom

predpokladaným normami občianskeho práva, napríklad uzavretím kúpnej zmluvy

a následným vkladom do katastra nehnuteľností, k čomu v prejednávanej veci nedošlo.

Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí výslovne prihlásil k právnym záverom súdu

prvého stupňa, obsahovo sa však od nich odchýlil a jeho závery nasvedčujú prijatiu určitej

modifikovanej obsahovo neostrej a v kľúčových prvkoch nijako bliţšie neobjasnenej variácie

tretej koncepcie. K vytvoreniu právneho záveru o existencii subjektívneho vlastníckeho práva

ţalobcu k priestorom nevyhnutne predpokladá zaujatie právneho stanoviska k vývoju

jednotlivých predmetov vlastníckeho práva súvisiacich so zmluvou o výstavbe v priebehu

času, ich charakteru a pojmových znakov, momentu ich vzniku ako spôsobilých sekundárnych

predmetov vecnoprávnych vzťahov, analýzu vecnoprávnych pozícii jednotlivých subjektov

dotknutých realizovanou výstavbou a napokon aj výsledkami predchádzajúcich úvah

determinovanej otázky prípustnosti a právnym poriadkom predpokladaných spôsobov

hmotnoprávnej dispozície s uvedenými predmetmi.

Vo vzťahu k otázke vlastníckych práv k rozostavanej stavbe ţalovaný poukazuje na to,

ţe obsahuje, aj keď sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ďalší záver, ktorým sa

prekvapivo opiera o zákon o vlastníctve bytov, podľa ktorého nadobudnutie vlastníctva

k bytom a nebytovým priestorom sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe. Podľa

ţalovaného odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporuplné a dovolateľ má dôvodnú

obavu, či odvolací súd na základe svojich úvah, v ňom uvedených, skutočne dospel

k právnym záverom, na ktorých svoje rozhodnutie zaloţil, alebo sa jeho myšlienková činnosť

uberala opačným smerom. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR je rozpačitosť

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nezlučiteľná s pravidlami racionálneho diskurzu jedným

z najspoľahlivejších indikátorov arbitrárnosti. Odvolací súd vôbec nevysvetlil, ako je

vlastnícke právo stavebníkov k príslušnej časti nehnuteľnosti, v ktorej má byť vybudovaný

konkrétny byt, resp. nebytový priestor, zlučiteľné s ich vlastníckym právom k rozostavaným

bytom a nebytovým priestorom. Rozostavaný byt rovnako ako byt a nebytový priestor, ako

priestorovo vymedzené časti bytového domu, nie sú vecou v právnom slova zmysle

a spôsobilým predmetom právnych vzťahov sa stali v dôsledku pozitívnej právnej úpravy,

ktorá ich vybavila samostatnosťou. Pokiaľ určitá miestnosť alebo súbor miestností nenapĺňa

pojmové znaky bytu, nebytového priestoru, rozostavaného bytu ani rozostavaného

15

nebytového priestoru, nie je spôsobilým samostatným hmotným predmetom vecných práv, ale

výlučne súčasťou stavby ako hlavnej veci, ktorej právny osud zdieľa.

Podľa ţalovaného odôvodnenie napadnutého rozhodnutia mu neumoţnilo vecne

porozumieť, na aké sekundárne predmety právnych vzťahov sa tvrdené vlastnícke právo

stavebníkov malo v priebehu výstavby bytového domu upínať, kedy tvrdené právo nadobudli

a v akom vzťahu sa vlastnícke právo k „častiam stavby“, či priestorom „v štádiu

rozostavanosti“ nachádza so spoluvlastníctvom stavebníkov k rozostavanému bytovému

domu, spôsobujúcemu neplatnosť záloţnej zmluvy.

Podľa dovolateľa odvolací súd nijako nevysvetlil, prečo sa prevod „rozostavaného

bytu“ nota bene aj podľa názoru odvolacieho súdu, na rozdiel od akýchkoľvek iných

nepriamych predmetov vlastníckeho práva, nerealizuje dvojfázovou schémou predpokladanej

v ust. . Podľa ţalovaného odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje

ani zmienku o úvahách súdu, na základe ktorých pri interpretácii § 22 ods. 4 zákona o bytoch

dospel k záveru, podľa ktorého upravuje moţnosť prevodu bytu alebo nebytového priestoru

počas výstavby bytového domu odpredajom zo strany stavebníka budúcemu vlastníkovi bytu

a upravuje náleţitosti takejto zmluvy. Podľa dovolateľa právna norma vyjadrená v ust. § 22

ods. 4 zákona o bytoch nezakladá oprávnenie „predať byt alebo nebytový priestor počas

výstavby“, nakoľko tejto otázky sa svojou dispozíciou vôbec nedotýka. Jej zmyslom je

stanoviť uzavretie zmluvy o výstavbe ako normatívny predpoklad pre spoločné

uskutočňovanie výstavby, pre ktoré sa jediný stavebník dodatočne po začatí výstavby

rozhodne.

Dovolateľ zdôraznil, ţe odvolací sú opomenul akokoľvek objasniť, na základe čoho

dospel ku kvalifikovanému záveru, ţe zmluva o prevode práv je zmluvou o výstavbe, a to

nielen z dôvodu ich odlišného označenia, ale aj celkom zrejme odlišného obsahového

zamerania determinovaného ich ekonomickou kauzou (zmluva o výstavbe smeruje k úprave

vzájomných záväzkov všetkých stavebníkov pri výstavbe bytového domu a zmluva o prevode

práv smeruje podľa názoru odvolacieho súdu k „predaju“ bytu alebo nebytového priestoru).

K tejto skutočnosti podotýka, ţe nesprávnosť kvalifikácie zmluvy o prevode ako zmluvy

o výstavbe výslovne, jasne a zároveň dostatočne presne namietal uţ v odvolaní.

16

Nie je mu z rozhodnutia odvolacieho súdu jasné ani to, na základe akých úvah

v rozpore so súdom prvého stupňa pri výklade zmluvy o prevode práv a povinností dospel

k skutkovému záveru o vôli kontrahentov previesť na ţalobkyňu namiesto obligačných práv

a povinností zo zmluvy o výstavbe „vlastnícke práva a povinnosti“, či priamo vlastnícke

právo k predmetnému bytu a nebytovému priestoru „v štádiu rozostavanosti“, a to najmä

v kontexte absencie akéhokoľvek prejavu vôle strán zmluvy o prevode, výslovného

dojednania o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným priestorom aţ momentom

kolaudačného rozhodnutia. Napokon odvolací súd nevenoval ţiadnu pozornosť ani

skutkovému zisteniu, ţe úpadca bol v čase uzavretia zmluvy o prevode práv, vlastníkom

pozemku, na ktorom bol postavený bytový dom, pričom vlastnícke podiely na pozemku,

prislúchajúce k jednotlivým priestorom mal podľa dojednania strán v zmluve o prevode práv,

previesť aţ po zápise bytov a nebytových priestorov na list vlastníctva.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa ţalovaného nielen nezlučiteľné

so závermi samotného prvostupňového rozhodnutia, ale je aj vnútorne nekonzistentné,

pojmovo vágne aţ neurčité, argumentačne nedôsledné a nepresvedčivé, popierajúce zmysel

a význam aplikovaných noriem. V spojení so zriedkavým výskytom čo i len stručných reakcií

súdu na početné a adresné námietky ţalovaného, preto napadnuté rozhodnutie vo vzťahu

k právnej otázke vlastníckeho práva ţalobkyne vníma ako viacdimenzionálne arbitrárne.

Ţalovaný v odvolaní a napokon aj v predchádzajúcom dovolaní namietal voči záverom

súdu o zaloţení spoluvlastníctva úpadcu a manţelov M. k rozostavanej stavbe bytového

domu, v ktorom sa v zmysle zmluvy o výstavbe mali v budúcnosti nachádzať byty a nebytové

priestory s odôvodnením, ţe spoluvlastníctvo k stavbe je podľa ţalovaného moţné originárne

nadobudnúť: a) spoločnou výstavbou v zmysle fyzického konania, t. j. uskutočňovaním

stavebných prác viacerými osobami aj bez uzavretia osobitnej dohody,

b) na základe dohody o zaloţení spoluvlastníctva k stavbe, ktorá je predmetom výstavby,

pričom táto dohoda musí byť v konaní riadne preukázaná, musí byť uzavretá ešte

pred začatím výstavby a z obsahu musí vyplývať vôľa zaloţiť podielové spoluvlastníctvo.

Z uvedeného dôvodu ţalovaný v konaní namietal absenciu opory skutkového zistenia súdu

prvého stupňa o existencii dohody zakladajúcej spoluvlastníctvo v zmluve o výstavbe s tým,

ţe platí zákonná domnienka výlučného vlastníckeho práva úpadcu k rozostavanej stavbe,

zaloţená aj obsahom údajov katastra nehnuteľnosti.

17

Dovolateľ nesúhlasí so záverom súdov ani v otázke neplatnosti záloţnej zmluvy,

pretoţe uzavretie záloţnej zmluvy, ktorou sa malo zriadiť záloţné právo k celej stavbe, nie je

ani za predpokladu existencie podielového spoluvlastníctva tretích osôb k stavbe dôvodom

absolútnej neplatnosti záloţnej zmluvy. Poukazuje pritom na aktuálnu judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. a a na skutočnosť, ţe ani

prípadná neschopnosť úpadcu zriadiť záloţné právo k celej nehnuteľnosti, nespôsobuje

neplatnosť zmluvy o zriadení záloţného práva, ale len vznik zodpovednosti úpadcu voči

zabezpečenému veriteľovi za nesplnenie zmluvného záväzku zriadiť záloţné právo k celej

rozostavanej stavbe. Ţalovaný vyjadruje svoje presvedčenie, ţe v právnom a demokratickom

štáte, ktorý si ctí zmluvnú slobodu svojich občanov, by sa vţdy malo vychádzať z toho, ţe

zmluva je platná, ak neexistuje dôvod neplatnosti. Takýto dôvod neplatnosti by preto mal byť

z rozhodnutia súdu jednoznačne identifikovaný, a to jednak označením individuálnej právnej

normy, ktorá tvrdenú neplatnosť právneho úkonu zakladá, ako aj stručným a jasným

vysvetlením, v čom neplatnosť spočíva. V materiálnom právnom štáte nemôţe zostať

nepovšimnutá ústavne neakceptovateľná situácia, v ktorej nie je účastníkovi konania

poskytnutá zrozumiteľná odpoveď na jeho právnu námietku s významom pre rozhodnutie

vo veci samej ani po vydaní, v poradí tretieho súdneho rozhodnutia na dvoch inštančných

stupňoch súdnej sústavy, a to aj napriek kasačnému zásahu súdu najvyššieho stupňa, ktorým

sa odvolaciemu súdu zaujatie odôvodneného stanoviska prinajmenšom odporučilo.

Ţalovaný poukázal na tú časť odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, kde

namietal voči záveru o absolútnej neplatnosti celej záloţnej zmluvy, ktorému záveru malo

predchádzať posúdenie záloţnej zmluvy z hľadiska kritérií jej deliteľnosti podľa ust. § 41

a v prípade, ak tieto sú naplnené, povaţovať za neplatnú len tú časť

záloţnej zmluvy, ktorej sa dôvod neplatnosti priamo týka. Pokiaľ má absolútna neplatnosť

záloţnej zmluvy podľa súdu prvého stupňa spočívať v tom, ţe úpadca nakladal okrem svojho

spoluvlastníckeho podielu k stavbe aj so spoluvlastníckym podielom iných osôb, ţalovaný

v odvolaní dôkladne posúdil, ţe časť záloţnej zmluvy, ktorou mal úpadca zriadiť záloţné

právo k spoluvlastníckym podielom iných osôb, je od časti záloţnej zmluvy, ktorou úpadca

nakladal iba so svojim spoluvlastníckym podielom k stavbe, oddeliteľná, a to s prihliadnutím

na povahu zaloţenej veci, obsah záloţnej zmluvy a okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu

záloţnej zmluvy. Zdôraznil, ţe je potrebné vţdy rešpektovať vôľu účastníkov právneho úkonu

s prihliadnutím k účelu, ktorého dosiahnutie sledujú všetky osoby uskutočňujúce právny

úkon. Podľa dovolateľa je mimoriadne obtiaţne moţné hľadať námietky proti záveru, ţe

18

z hľadiska povahy a obsahu záloţnej zmluvy, ktorou sa má zriadiť záloţné právo

k rozostavanej stavbe, moţno jej časť, ktorou sa zriaďovalo záloţné právo k podielu

patriacemu úpadcovi, oddeliť od zostávajúcej časti záloţnej zmluvy. Uvedené potvrdzuje aj

rozsudok Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. , uverejnený v Sbírce soudních

rozhodnutí, podľa ktorého na účely posudzovania naplnenia hypotézy právnej normy

vyjadrenej v ust. platí, ţe ak dôvod neplatnosti záloţnej zmluvy

spočíva v tom, ţe jeden zo spoluvlastníkov dal do zálohu celú vec bez súhlasu ostatných,

nebráni tomu ani povaha právneho úkonu, ani jeho obsah v závere o tom, ţe by túto časť

zmluvy nebolo moţné oddeliť od jej ostatného obsahu.

V príkrom rozpore s uvedeným sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vysporiadal

s námietkou ţalovaného o obsahovej oddeliteľnosti časti záloţnej zmluvy, ktorá má vyvolať

neplatnosť uvedeného právneho úkonu, od jej zostávajúcej časti. Odvolací súd v odôvodnení

rozsudku opäť nevysvetlil, prečo úmysel úpadcu zaloţiť celú rozostavanú stavbu na základe

kritérií vyjadrených v ust. vylučuje deliteľnosť obsahu záloţnej

zmluvy. Ţalovaný tak, ako v ostatných častiach dovolania, aj tu zdôraznil, ţe ani pri právnej

otázke obsahovej deliteľnosti záloţnej zmluvy, sa odôvodneniu napadnutého rozhodnutia

z vecného hľadiska, aj napriek zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia pre nedostatok

argumentov, nepodarilo od zrušeného rozhodnutia odlíšiť. Súd prvého stupňa sa námietkou

ţalovaného, týkajúcou sa oddeliteľnosti jednotlivých častí záloţnej zmluvy, vôbec nezaoberal,

preto ţalovaný v priebehu excindačného konania na dotknutý právny argument doposiaľ

nedostal od súdov ţiadnu odpoveď.

Napokon poukázal na ďalší odvolací dôvod, ţe aj za predpokladu prijatia záveru

o absolútnej neplatnosti záloţnej zmluvy sa súd prvého stupňa vôbec nevysporiadal s otázkou

moţnosti vzniku záloţného práva na rozostavanú stavbu v dôsledku dobromyseľnosti

záloţného veriteľa v zmysle ust. , v znení účinnom

do 31. 12. 2002. Takýto vznik záloţného práva totiţ pripúšťa mimoriadne rozsiahla a tieţ

konštantná judikatúra Najvyššieho súdu ČR, vychádzajúca z totoţnej právnej úpravy, aká bola

v čase uzavretia záloţnej zmluvy, ktorý jednoznačne opustil koncepciu aplikovateľnosti ust.

výlučne na hnuteľné veci a vznik záloţného práva aj

na základe záloţnej zmluvy, uzavretej nevlastníkom pripúšťa aj v prípade nehnuteľných vecí.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa, odvolací podrobil uvedenú námietku vecnému

19

preskúmaniu, avšak zaujal stanovisko limitujúce aplikáciu ustanovenia § 151d Občianskeho

zákonníka výlučne na prípady, ak zálohom je hnuteľná vec. Rozhodnutie odvolacieho súdu

však podľa dovolateľa nedáva zrozumiteľnú odpoveď na odvolacie námietky a nevyrovnáva

sa vecne ani so závermi konštantnej judikatúry.

Dovolateľ je presvedčený, ţe poţiadavka preferencie ústavne konformnej interpretácie

pri korektnej aplikácii nie je a nemôţe byť prostriedkom legitimizujúcim svojvoľné odklony

konajúceho súdu od jasného a nepochybného významu podústavných noriem v záujme

ochrany arbitrárne a selektívne zvoleného práva jednej zo strán sporu. Pokiaľ odvolací súd

rozhodol na základe právneho posúdenia veci zásadne odlišného od právneho posúdenia,

na ktorom bolo zaloţené rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby predtým v súlade

s ţalovaného vyzval na zaujatie stanoviska, a teda ţalovaný sa

po prvýkrát mohol o dôvodoch rozhodnutia dozvedieť aţ z napadnutého rozhodnutia

bez toho, aby mu predtým bola poskytnutá moţnosť vyjadriť sa k nim a súdu zas moţnosť

a zároveň povinnosť vysporiadať sa s jeho argumentáciou, odňal týmto postupom, vedúcim

k prekvapivému rozhodnutiu, ţalovanému moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

). Opätovným opomenutím zaujať akékoľvek substanciálne stanovisko k niektorým

odvolacím námietkam, aj napriek explicitnému pokynu inštančne nadriadeného súdu

na takýto postup je dovolanie prípustné aj podľa

Ţalovaný ďalej tvrdí, ţe konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia

bolo zaťaţené inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide

o tieto vady: a) viaceré skutkové zistenia potrebné pre naplnenie hypotéz aplikovaných

právnych noriem nenachádzajú ţiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, b) hodnotenie

dôkazov konajúcim súdom vykazuje prvky svojvôle a zjavnej jednostrannosti, c) odvolací súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k odlišnému skutkovému zisteniu bez toho, aby

v potrebnom rozsahu sám zopakoval dokazovanie, pričom ktorákoľvek a kaţdá z popísaných

vád mala podľa ţalovaného za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.

a) podľa ţalovaného v priebehu konania neboli ţalobkyňou, ako osobou znášajúcou

povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a zároveň povinnosť dôkaznú, navrhované

a ani vykonané dôkazy, na základe ktorých by bolo moţné získať skutkové poznatky

nevyhnutné pre naplnenie skutkových podstát právnych noriem, na dispozíciách ktorých sú

uvedené právne závery zaloţené. Z rozhodnutia a ani z vykonaného dokazovania nie je moţné

odvodiť skutkový poznatok, ţe v čase uzavretia zmluvy o výstavbe, ktorá mala podľa

20

odvolacieho súdu zaloţiť spoluvlastníctvo úpadcu a manţelov M. k rozostavanej stavbe

bytového domu, rozostavaná stavba ako samostatná vec ešte neexistovala, ţe jej výstavba ešte

nebola začatá. Ďalej v konaní neboli vykonané ţiadne dôkazy umoţňujúce získať skutkový

poznatok, ţe v čase uzavretia zmluvy o prevode práv sa priestory nachádzali v stavbe v takom

štádiu pokročilosti výstavby, ţe priestory napĺňali pojmové znaky rozostavaného bytu

a rozostavaného nebytového priestoru v zmysle § 3 ods. 16 katastrálneho zákona. Napokon vo

vykonanom dokazovaní nenachádza ţiadnu oporu ani skutkový záver, vyjadrený

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mala byť zmluva o prevode práv

zapísaná do katastra nehnuteľností.

b) súd prvého stupňa a aj odvolací súd vyvodil dohodu strán na základe zmluvy o výstavbe

o zaloţení spoluvlastníctva k rozostavanej stavbe zo slov: „spoločne realizovať stavbu

tvorí...“. Ţalovaný tvrdí, ţe ani jedno skutkové zistenie nie je spôsobilé prijať záver o uzavretí

dohody zakladajúcej spoluvlastníctvo. Účelom zmluvy o výstavbe je zmluvne upraviť všetky

práva a povinnosti zmluvných strán súvisiace s predmetom zmluvy. Jediná zmienka

o nadobudnutí vlastníckeho práva stavebníkmi je situovaná aţ do momentu kolaudácie

jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Ak mali zmluvné strany vôľu zaloţiť

k rozostavanej stavbe spoluvlastnícke vzťahy, mali takýto zhodný prejav vôle jednoznačne

v zmluve vyjadriť. Samotný záväzok stavebníkov financovať svoju časť stavby ešte nesvedčí

o vôli zaloţiť k rozostavanej stavbe podielové spoluvlastníctvo. Zmluva o výstavbe je svojou

povahou zmluvou o zdruţení viacerých osôb za účelom výstavby určitej nehnuteľnosti.

Zmluva o výstavbe nijako nepotvrdzuje záver prijatý súdom, podľa ktorého zmluvné strany

mienili zaloţiť k stavbe podielové spoluvlastníctvo, práve naopak. Taktieţ v zmluve

o prevode práv a povinností, uzavretej medzi úpadcom a ţalobkyňou je absencia akéhokoľvek

prejavu vôle strán o nadobudnutí vlastníckeho práva k priestorom v štádiu rozostavanosti,

obsahuje výslovné dojednanie o nadobudnutí vlastníckeho práva aţ momentom právoplatnosti

kolaudačného rozhodnutia. Odvolací súd celkom nelogicky uzavreli, ţe kontrahenti, vrátane

ţalobkyne prejavili vôľu ešte pred vydaním kolaudačného rozhodnutia stať sa vlastníkmi

rozostavaných priestorov a na jej základe bolo vlastnícke právo k rozostavaným priestorom

vloţené do katastra nehnuteľností.

c) ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu procesnú povinnosť zopakovať

v potrebnom rozsahu riadny proces dokazovania, pokiaľ by mal v úmysle dospieť k odlišným

skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa. Odvolací súd vo vzťahu k obsahu zmluvy

o prevode nepochybne zaloţil napadnuté rozhodnutie na skutkovom zistení odchylnom

21

od zistenia vyjadreného v rozhodnutí súdu prvého stupňa., pričom nevykonal vlastné

dokazovanie.

Ţalovaný dovolanie zaloţil aj na nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím

súdom.

Ţalovaný tvrdí v priebehu celého konania, ţe ţalobkyňa nie je nositeľom

subjektívneho práva vylučujúceho zapísanie priestorov do súpisu v excindačnom konaní,

a preto nie je aktívne legitimovaná. Podľa údajov zapísaných v katastri nehnuteľností,

obligačným dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva ţalobkyňou k priestorom mala byť

inominátna zmluva, ktorú však ţalovaný povaţuje za absolútne neplatný úkon. Neplatnosť

odôvodnil tým, ţe uvedenú zmluvu v mene úpadcu podpísal výlučne jeden člen

predstavenstva – pán A., podľa výpisu z obchodného registra mali konať súčasne dvaja

členovia predstavenstva. Ďalším dôvodom neplatnosti bolo, ţe bola uzavretá aţ po tom, ako

bolo úpadcovi zo strany povereného súdneho exekútora JUDr. A. S. doručené upovedomenie

o začatí exekúcie, obsahujúce zároveň aj upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie

predajom nehnuteľnosti, ktorej sa inominátna zmluva týkala. V zmysle § 47 ods. 1 písm. b/

Exekučného poriadku bolo zakázané nakladať s konkrétnou vecou. Na základe zmluvy

o prevode práv a povinností, na ktorú poukazujú súdy oboch stupňov vo svojom rozhodnutí,

sa ţalobkyňa nemohla stať spoluvlastníčkou rozostavanej stavby, lebo vlastnícke právo k nej

bolo zaloţené uţ momentom jej vzniku ako veci v právnom slova zmysle, t. j. najneskôr

v roku 2002, kedy bola rozostavaná stavba zapísaná do katastra nehnuteľností, pričom

k prevodu akéhokoľvek spoluvlastníckeho podielu úpadcu alebo inej osoby

na ţalobkyňu do momentu uzavretia inominátnej dohody nedošlo. Ţalobkyňa sa nemohla

pred uzavretím inominátnej dohody stať vlastníčkou sporného bytu a nebytového priestoru,

lebo tieto veci v právnom slova zmysle neexistovali, pričom ţalobkyňa sa pred uzavretím

inominátnej dohody nemohla stať vlastníčkou ani rozostavaného bytu a rozostavaného

nebytového priestoru lebo:

a) aplikácia ust. § 3 ods. 16 katastrálneho zákona vymedzujúceho rozostavaný byt a nebytový

priestor ako samostatný predmet právnych vzťahov na právne vzťahy zaloţené zmluvou

o výstavbe ešte pred jej účinnosťou, by bolo podľa názoru dovolateľa nielen flagrantným

porušením zákazu retroaktivity právnych noriem, ale aj v rozpore s jednoznačne prejavenou

vôľou účastníkov zmluvy o výstavbe, ktoré vznik vlastníckeho práva k jednotlivým bytom

22

a nebytovým priestorom jednoznačne a spôsobom neumoţňujúcim odchylnú interpretáciu

viazali aţ na kolaudáciu.

b) uzavretím zmluvy o prevode práv zo zmluvy o výstavbe s úpadcom mohla ţalobkyňa

nadobudnúť výlučne relatívne práva stavebníka vyplývajúce vo vzťahu k priestorom

zo zmluvy o výstavbe, podľa ktorej mali jednotlivý stavebníci nadobudnúť vlastnícke právo

k určeným bytom a nebytovým priestorom aţ dňom právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia.

c) z prejavov vôle vyjadrených v zmluve o prevode práv nie je moţné ţiadnym z právne

aprobovaných postupov interpretácie súkromnoprávnych úkonov v zmysle ustanovenia § 35

vyvodiť vôľu ţalobkyne nadobudnúť priestory „v štádiu

rozostavanosti“ a na druhej strane ani zhodnú vôľu úpadcu tieto scudziť.

Dovolateľ tvrdí, ţe niet sporu o tom, ţe úpadca bol v čase vzniku záloţného práva

v zmysle údajov zapísaných v katastri nehnuteľnosti jediným z výlučným vlastníkom nielen

pozemkov, ale aj rozostavanej stavby, ktoré mali tvoriť predmet záloţného práva. Podľa

neho, neobstojí argument, ţe M., ako ďalší účastníci zmluvy o výstavbe, nadobudli k stavbe,

v ktorej sa v budúcnosti mali nachádzať byty a nebytové priestory, spoluvlastnícke právo ako

jej stavebníci v občianskoprávnom zmysle, a to predovšetkým z dôvodu, ţe spoluvlastníctvo k

stavbe je podľa názoru ţalovaného moţné originárne nadobudnúť buď spoločnou výstavbou

v zmysle jej fyzického uskutočňovania viacerýni osobami, a to prípadne aj bez uzavretia

osobitnej dohody, alebo na základe dohody o zaloţení spoluvlastníctva k stavbe, ktorá je

predmetom výstavby. Takáto dohoda však musí byť v konaní riadne preukázaná, dohoda musí

byť uzavretá ešte pred začatím výstavby, pričom z jej obsahu musí byť zrejmé, ţe všetci

účastníci majú vôľu zaloţiť podielové spoluvlastníctvo.

S odkazom na podrobnú analýzu prejavov vôle zmluvných strán zmluvy o výstavbe,

dovolateľ spochybnil oporu v skutkovom zistení súdu prvého stupňa o existencii dohody

zakladajúcej spoluvlastníctvo v zmluve o výstavbe. Preto platí zákonná domnienka výlučného

vlastníctva úpadcu k rozostavanej stavbe, zaloţená obsahom údajov katastra nehnuteľností.

Opäť zdôraznil, ţe spoluvlastníctvo tretích osôb k rozostavanej stavbe, nespôsobuje

absolútnu neplatnosť záloţnej zmluvy, uzavretej úpadcom so záloţným veriteľom. Aj keby

súd s konečnou platnosťou dospel k právnemu záveru, ţe v čase uzavretia záloţnej zmluvy

boli podielovými spoluvlastníkmi rozostavanej stavby okrem úpadcu aj manţelia M. prípadne

23

L., táto skutočnosť podľa ţalovaného nespôsobuje absolútnu neplatnosť záloţnej zmluvy, a to

ani z dôvodu rozporu so zákonom podľa ust. , rovnako ani

z dôvodu nemoţnosti predmetu plnenia podľa ust. . Ak sa

dovolací súd s týmto právnym názorom nestotoţní, tak podľa ţalovaného uzavretie zmluvy

o zriadení záloţného práva k rozostavanej stavbe úpadcom ako podielovým spoluvlastníkom,

nespôsobuje neplatnosť celej záloţnej zmluvy, ale len neplatnosť čiastočnú, a to v dôsledku

ustanovenia podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len

na časť právneho úkonu, je neplatná len táto časť. Podľa ţalovaného niet pochýb o tom, ţe

záloţná zmluva je z objektívneho hľadiska právnym úkonom deliteľným na základe

kvantitatívnych kritérií, a to vrátane delenia na časť, s ktorou mal úpadca nakladať ako so

svojim spoluvlastníckym podielom a na časť, s ktorou mal nakladať so spoluvlastníckym

podielom iného. Poukázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorý sa zaoberal

obdobnou otázkou čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou mal podielový spoluvlastník

scudziť celú nehnuteľnosť, súd dospel k záveru, ţe „úvaha o tom, pokiaľ spoluvlastník

převede na nabyvatele smlouvou celou věc, jejíţ ideální část je v jeho spoluvlastníctví, múţe

být tato smlouva povaţována za splnení podmínek uvedených v § 41 ObčZ jen za částečně

neplatnou a předmětem převodu je spoluvlastnícky podíl, je správna.“

Napokon dovolateľ je presvedčený, ţe záloţné právo, zriadené úpadcom, vzniklo aj

za predpokladu spoluvlastníctva tretích osôb k zálohu na celú rozostavanú stavbu z dôvodu,

ţe zabezpečený veriteľ bol pri nadobúdaní zálohu dobromyseľný, a to v zmysle § 151d

, účinného v čase uzavretia záloţnej zmluvy, ako aj v čase vkladu

záloţného práva do katastra nehnuteľností, podľa ktorého, ak niekto dá do zálohu cudziu vec

bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné so záloţným

právom, vznikne záloţné právo, len ak vec odovzdá záloţnému veriteľovi a ten ju prijme

dobromyseľne, ţe záloţca je oprávnený vec zaloţiť. V prípade pochybností platí, ţe záloţný

veriteľ konal dobromyseľne.

Uviedol, ţe aj k otázke interpretácie uvedeného ustanovenia bola vytvorená konštantná

judikatúra Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. jednoznačne opustil

koncepciu, ţe ust. je moţné aplikovať len na hnuteľné veci

a podľa ktorej:

a) je záloţné právo podľa citovaného ustanovenia moţné nadobudnúť bez ohľadu na to, či sa

jedná o hnuteľnú vec, nehnuteľnú vec alebo spoluvlastnícky podiel na nej,

24

b) odovzdaním zálohu záloţnému veriteľovi sa v prípade zaloţenia nehnuteľnosti rozumie

odovzdanie v právnom slova zmysle, ktorým je vklad záloţného práva do katastra

nehnuteľností,

c) riadne preukázanie dobromyseľnosti záloţného veriteľa v otázke oprávnenia kontrahenta

nehnuteľnosť zaloţiť, v zásade postačuje zápis vlastníckeho práva osoby uzatvárajúcej

záloţnú zmluvu k predmetu záloţného práva, v katastri nehnuteľností,

d) aj v prípade pochybností sa dobromyseľnosť záloţného veriteľa prezumuje.

Vychádzajúc z uvedených skutočností dovolateľ zastáva stanovisko, ţe v dôsledku

uzavretia zmluvy o zriadení záloţného práva medzi úpadcom a zabezpečeným veriteľom

došlo k riadnemu vzniku záloţného práva na celú rozostavanú stavbu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala v časti, ktorou bolo rozhodnuté o trovách

konania, podala dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala zrušiť rozsudok odvolacieho súdu v časti,

ktorou bolo rozhodnuté o trovách konania na súde prvého stupňa a odvolacom súde

a rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou rozhodol o trovách konania a vec vrátil

v zrušenom rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dovolaní uviedla, ţe v konaní ţiadala, aby jej trovy konania boli priznané ako

pohľadávka proti podstate v zmysle ustanovenia o konkurze

a reštrukturalizácii. Napriek uvedenej ţiadosti súd prvého stupňa vo výroku rozhodnutia

neuviedol, ţe ich priznáva ako pohľadávku proti podstate. Trovy priznal podľa všeobecných

pravidiel s tým, ţe nevidí ţiadny relevantný dôvod zasahovať svojím rozhodnutím

do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa úpadcu, a preto v tejto časti návrhu ţalobkyne

nevyhovel. Voči tomuto rozsudku podala odvolanie, v ktorom dôsledne špecifikovala aj

osobitné dôvody pre zásah do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Československej

obchodnej banky, a. s., odvolací súd nevyhovel odvolaniu ţalobkyne a ani trovy odvolacieho

konania nepriznal ako pohľadávku proti dotknutej podstate. Preto podala dovolanie

a prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia Podľa ţalobkyne jej

postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe v napadnutom

rozhodnutí bolo rozhodnutie o trovách nedostatočne odôvodnené. Rozhodnutie ani

v čiastočnom rozsahu nedalo odpoveď na otázky a argumentácie, ktorú ţalobkyňa uviedla

v odvolaní a v doplnení odvolania. Podľa ţalobkyne odvolací súd sa jej odvolaním vôbec

nezaoberal a tým jej uprel moţnosť domáhať sa nápravy rozhodnutia súdu prvého stupňa.

25

Takýto záver prípustnosť dovolania s poukazom na ustanovenie

odôvodňuje celkom jednoznačne. Ţalobkyňa ďalej zdôrazňuje, ţe to, či trovy konania sú

priznané ako pohľadávka proti podstate, má veľký význam pre ich vymoţiteľnosť.

Pri súčasnom rozhodnutí súdu o trovách konania by sa nedomohla ich úhrady, nakoľko tieto

by nemohli byť počas konkurzu uspokojené a je len minimálne pravdepodobné, ţe by zostal

akýkoľvek majetok po zrušení konkurzu. Práve z toho dôvodu je ţalobkyňa nútená trvať

na priznaní trov, ako pohľadávky proti dotknutej podstate zabezpečeného veriteľa v zmysle

v znení účinnom do 31. 12. 2011.

K dovolaniu ţalovaného sa vyjadrila ţalobkyňa. Navrhla dovolanie ţalovaného

odmietnuť a priznať trovy dovolacieho konania ako pohľadávku proti dotknutej podstate.

Uviedla, ţe proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný opäť dovolanie, pritom odvolací

súd sa vo svojom druhom rozhodnutí dôsledne vysporiadal a odôvodnil všetky otázky

poţadované uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 2012, sp. zn.

. Pokiaľ ide o otázku platnosti záloţnej zmluvy, ţalobkyňa vo vyjadrení

popísala dôvody, ktoré sú zhodné s odôvodnením, pokiaľ ide o vznik záloţnej zmluvy,

dobromyseľnosť zabezpečeného veriteľa, deliteľnosť právneho úkonu vo vzťahu k záloţnej

zmluve a vlastnícke právo ţalobkyne. V celom rozsahu súhlasí so závermi odvolacieho súdu,

ţe úpadca nemal právo zaťaţiť celú rozostavanú stavbu záloţným právom, pretoţe nebol jej

výlučným vlastníkom a záloţná zmluva je z tohto dôvodu aj podľa názoru odvolacieho súdu

neplatná. Ţalobkyňa ako vlastníčka predmetných nehnuteľností bola aktívne legitimovaná

na podanie ţaloby. Odvolací súd podľa ţalobkyne splnil pokyn dovolacieho súdu a zaoberal

sa so všetkými otázkami, ktoré mu boli zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v zrušujúcom uznesení vytknuté.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu v podstate urobil sumár svojej právnej

argumentácie, ktorá je obsahom jeho rozsiahleho dovolania. K dovolaniu ţalobkyne sa

nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie je podané včas účastníkom konania ( ), má náleţitosti

v zmysle ustanovenia a , po tom ako zistil, ţe dovolanie je

prípustné, pristúpil k prejednaniu dovolaní, podaných ţalobkyňou a ţalovaným.

26

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolateľ v dovolaní predovšetkým namietal, ţe bez ohľadu na pokyny Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, aby ţalovanému boli poskytnuté odpovede

na jeho zásadné otázky, ţalovaný je opäť postavený do totoţnej pozície, v akej sa nachádzal

po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Odvolací súd ničím v napadnutom

rozhodnutí nevysvetlil rozpor s účelom a zmyslom rozhodujúcich hmotnoprávnych noriem

a odklon od judikatúry. Týmto postupom sa ţalovanému ako účastníkovi konania odňala

v konaní pred odvolacím súdom moţnosť konať pred súdom ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1

a aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jasné

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu

(odkaz na rozhodnutie ÚS SR z 23. júna 2004, sp. zn. ). Dovolací súd v tejto

súvislosti poukazuje aj na nález ÚS SR sp. zn. , podľa ktorého vada konania,

uvedená v , je porušením aj čl.

6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

27

Porušenie práva ţalovaného na spravodlivý proces v prejednávanej veci konštatoval

Najvyšší súd Slovenskej republiky v predchádzajúcom rozhodnutí, a to v uznesení

z 28. augusta 2012, sp. zn. . Podľa uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu,

odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením , lebo

sa nevysporiadal jasne, zrozumiteľne, presvedčivo, alebo vôbec so všetkými skutkovými

a právnymi argumentami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci zásadné.

Napriek usmerneniu dovolacieho súdu, odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí

opätovne nezaoberal zásadnými námietkami ţalovaného. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu sa predovšetkým sústredilo na skúmanie platnosti záloţnej zmluvy, uzavretej medzi

zabezpečeným veriteľom a úpadcom a vlastníctvom ţalobkyne k bytu.

Odvolací súd konštatoval neplatnosť záloţnej zmluvy s odôvodnením, ţe podľa

v znení platnom do 31. decembra 2002 nebolo moţné bez súhlasu

vlastníka nehnuteľnej veci zriadiť záloţné právo. Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, ţe

odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou ţalovaného, ţe záloţné právo na celú

rozostavanú stavbu, aj za predpokladu spoluvlastníctva tretích osôb k zálohu, vzniklo, lebo

zabezpečený veriteľ bol dobromyseľný ( , v znení platnom

v čase uzavretia zmluvy). Dobromyseľnosť zabezpečeného veriteľa odôvodnil zápisom

v katastri nehnuteľností, kde bol v súlade s vtedy platným uvedený

ako jediný vlastník úpadca, ďalej uviedol, ţe zápis v poznámke sa týkal iba v budúcnosti

vzniknutého práva stať sa vlastníkom bytu tak, ako to vyplýva zo

a tento nemal vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam. Pokiaľ ide

o dobromyseľnosť zabezpečeného veriteľa, odvolací súd vôbec nevysvetlil, prečo sa odklonil

od uţ vtedy platnej judikatúry, podľa ktorej záloţné právo podľa ustanovenia § 151d

je moţné nadobudnúť bez ohľadu na to, či sa jedná o hnuteľnú alebo

nehnuteľnú vec a „odovzdaním veci“. V prípade nehnuteľnosti, sa „odovzdanie veci“ rozumie

vklad záloţného práva do katastra nehnuteľnosti. V prejednávanej veci bol vklad záloţnej

zmluvy povolený príslušným katastrálnym orgánom 27. novembra 2002. Nedostatky

zdôvodnenia, prečo sa odvolací súd odklonil od platnej judikatúry v otázke dobromyseľnosti

zabezpečeného veriteľa (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. , rozsudok

Najvyššieho súdu ), a to napriek tomu, ţe táto je pre rozhodnutie vo veci

28

zásadnou otázkou, zostala neobjasnená, čo spôsobuje, ţe napadnuté rozhodnutie je

nepresvedčivé a prekvapivé.

Nezodpovedaná zostala ďalšia otázka ţalovaného, prečo súd nepovaţoval za platnú

aspoň tú časť záloţnej zmluvy, ktorou úpadca nakladal so svojim spoluvlastníckym podielom

k rozostavanej stavbe. Je nepochybné, ţe úpadca a zabezpečený veriteľ záloţnou zmluvou

sledovali zabezpečenie záväzku úpadcu záloţným právom ku všetkým majetkovým právam

úpadcu, teda ich záujmom bolo, aby bola platná aspoň tá časť zmluvy, v ktorej nakladal

so svojím nepochybným spoluvlastníckym podielom k rozostavanej stavbe. Taktieţ aj k tejto

skutočnosti súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo sa odklonil od judikatúry (rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , alebo sp. zn. , Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , Nález Ústavného súdu Českej republiky sp.

zn. ).

Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu stotoţnil so záverom súdu

prvého stupňa, podľa ktorého ţalobkyňa v zmysle zmluvy o prevode práv a povinností

nadobudla zákonom predpokladaným spôsobom vlastnícke právo k predmetnému bytu

a nebytovému priestoru. Aj keď sa s týmto záverom, ako uvádza, v celom rozsahu stotoţnil,

svoje rozhodnutie oprel o zákon o vlastníctve bytov, podľa ktorého vlastníctvo k bytu

a nebytovému priestoru sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe. Uvedené závery robia

rozhodnutie nezrozumiteľným, nejasným a nepresvedčivým, pretoţe nadobudnutie

vlastníckeho práva, ako aj zriadenie záloţného práva k nehnuteľnosti sa stáva účinným aţ

povolením vkladu takéhoto práva do príslušného katastra nehnuteľností.

Rovnako neodôvodnil námietku ţalovaného, ţe zámerom zmluvy o výstavbe nebolo

zaloţenie spoluvlastníckych práv k budove a ţe postavenie určitej osoby ako stavebníka

v stavebnom konaní, nemá pre skúmanie vlastníckych pomerov k zhotovenej stavbe právnu

relevanciu. Ak by mali zmluvné strany v úmysle zaloţenie spoluvlastníckych práv

k rozostavanej stavbe, potom by kaţdý zo „spoluvlastníkov rozostavanej stavby“ mal aj

zodpovedať ostatným stavebníkom za akékoľvek vady spoločnej stavby a takáto

zodpovednosť zrejme nebola úmyslom osôb, ktoré uzavreli zmluvy o výstavbe s úpadcom.

29

Nedostatok odôvodnenia početných námietok ţalovaného k otázke vlastníckeho práva

ţalobkyne spôsobuje arbitrárnosť rozhodnutia.

Proti rozhodnutiu v časti, ktorou bolo rozhodnuté o trovách konania, podala dovolanie

ţalobkyňa. K jej dovolaniu dovolací súd uvádza, ţe rozhodnutie o trovách konania zdieľa

osud rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vo veci samej spolu s rozhodnutím o trovách

konania dovolací súd zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Je potrebné

prisvedčiť ţalobkyni, ţe aj rozhodnutie o trovách konania je potrebné jasne a zrozumiteľne

zdôvodniť., preto v novom rozhodnutí odvolací súd jasne a zrozumiteľne odôvodní aj

rozhodnutie o trovách konania.

Po preskúmaní veci sa dovolací súd stotoţnil s názorom dovolateľa, ţe napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa náleţitosti predpokladané ustanovením § 157 ods. 2

, ţe nebol naplnený obsah základného práva účastníka na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 46 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd. Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, ţe odvolací súd sa dostatočne

nevysporiadal s námietkami ţalovaného, ktoré vychádzali z platnej judikatúry súdov, čo robí

jeho rozhodnutie nepreskúmateľným a prekvapivým. Takýto postup súdu má za následok, ţe

sa účastníkovi konania odňala moţnosť náleţite právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu

a v konečnom dôsledku sa mu odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

V ďalšom konaní bude povinnosťou odvolacieho súdu dôsledne sa zaoberať všetkými

právnymi a skutkovými námietkami ţalovaného tak, ako mu to vytkol dovolací súd uţ

v predchádzajúcom rozhodnutí, ako aj v predmetnom rozhodnutí, predovšetkým však ak sa

odkloní od platnej judikatúry, svoj právny názor riadne, jasne a presvedčivo zdôvodni.

Na základe uvedených skutočností dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V ďalšom

konaní sa odvolací súd vysporiada s vytknutými vadami, opätovne vec rozhodne a svoje

rozhodnutie náleţite odôvodní v súlade s ustanovením V novom

rozhodnutí rozhodne o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania a aj toto

rozhodnutie náleţite odôvodní.

30

Toto uznesenie bolo prijaté dovolacím senátom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky hlasovaním, a to pomerom 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2014

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová