Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4OboE/21/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,

so sídlom: P., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,

konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., proti

povinnému: Š. F., nar. X., bytom: V., o vymoženie pohľadávky 942,13 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. ,

na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-45 zo dňa 26. novembra 2012, právoplatné dňa 18. januára 2013, takto

rozhodol:

I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e .

II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

IV. Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu v B., žiadosťou zo dňa

07. 02. 2011, Okresnému súdu Veľký Krtíš ako súdu prvého stupňa doručenou dňa

14. 02. 2011 (č. l. 1), na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom

na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

S., a. s., so sídlom: K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 09478/10 zo dňa

18. 10. 2010, právoplatný dňa 29. 11. 2010 a vykonateľný dňa 02. 12. 2010 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 16. 02. 2011 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal

poverenie číslo: 5610 021065 * na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 10). Následne

2

uznesením č. k. -19 zo dňa 30. 05. 2012, vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Súčasne rozhodol o náhrade trov exekúcie tak, že oprávnenému uložil povinnosť

nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur v lehote do 3 dní

od právoplatnosti uznesenia.

O neprípustnosti exekúcie súd rozhodol podľa (ďalej len

„OZ“) v znení účinnom v čase podpísania zmluvy o úvere č. 206400022 zo dňa 25. 08. 2009,

uzatvorenej medzi oprávneným a povinným (neoddeliteľnou súčasťou ktorej sú Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru), a to s použitím európskej právnej úpravy, dotýkajúcej sa

problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi

oprávneným a povinným z predmetnej zmluvy posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval

okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica“), konkrétne čl. 3 ods. 1 a 3

a čl. 6 ods. 1 smernice. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá

v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, ale ako súčasť formulárovej zmluvy, ktorú

oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv

rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza

v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom,

bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka, hoci

bola formulovaná alternatívne, nie je vyvážená, pretože vylučuje spotrebiteľa z možnosti

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už vopred podal návrh

na rozhodcovský súd. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka,

reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Súd mal v zmysle výkladu smernice

v rozsudku Océano Grupo Editorial za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola

v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou

v zmysle účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie,

ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany

zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym

exekučným titulom na vykonanie exekúcie, na základe čoho súd exekúciu v zmysle § 57

ods. 1 písm. g/ EP vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

3

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť

(č. l. 38), bolo odvolanie podľa vety prvá a druhá

(ďalej len „“) predložené Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolaciemu.

Tento prejednajúc vec podľa , bez nariadenia pojednávania podľa

ods. 2 , svojím uznesením č. k. -45 zo dňa 26. 11. 2012, odvolaním

napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa a ako vecne

správne potvrdil. Súčasne zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, majúc za to, že v danej

exekučnej veci prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach

výkladu komunitárneho práva nie je potrebné z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú

skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie exekučného súdu nepovažuje za spornú.

Vo vzťahu k veci samej sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého

uznesenia prvostupňového súdu a aj napriek tomu, že exekučný súd exekúciu zastavil

s použitím nesprávneho, resp. nepresného zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ EP,

skonštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých súd prvého stupňa

rozhodol. Vzhľadom na konkrétny dôvod zastavenia exekúcie, a to zistenie materiálneho

nedostatku exekučného titulu spočívajúceho v absencii legitimity jeho vydania, odvolací súd

mal za to, že danému dôvodu zastavenia exekúcie zodpovedá ust. § 57 ods. 1 písm. a/ EP.

Vyslovil názor, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez platne

dojednanej rozhodcovskej doložky, je nutné považovať za nulitný právny akt, ktorý nemohol

nadobudnúť účinky vykonateľného rozhodnutia. Pokiaľ sa tak exekúcia v danej veci začala

na podklade nespôsobilého exekučného titulu, teda rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ nestalo

vykonateľným, tejto zákonnej prekážke vedenia exekúcie zodpovedá osobitný dôvod

zastavenia nezákonne vedenej exekúcie vymienený v ust. § 57 ods. 1 písm. a/ EP a nie dôvod

uvedený v ust. § 57 ods. 1 písm. g/ EP, ktorý aplikoval exekučný súd. Uviedol tiež, že pokiaľ

konkrétnej procesnej situácii zodpovedá osobitné zákonné ustanovenie, upravujúce špeciálny

dôvod vedúci k zastaveniu exekúcie, niet dôvodu použiť ustanovenie všeobecnejšieho

charakteru, subsumujúce akékoľvek iné, osobitne neupravené dôvody neprípustnosti vedenia

exekúcie, pre ktoré je nutné nezákonne vedenú exekúciu zastaviť. Toto pochybenie však

podľa názoru odvolacieho súdu nemalo vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého

uznesenia.

4

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v znení vyplývajúcom z bodu 15. Všeobecných

podmienok poskytovania úveru, aj odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, právne

posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ako absolútne neplatnú zmluvnú

podmienku, obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, výrazne v neprospech spotrebiteľa.

Za podstatnú z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania považoval

skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná

a spotrebiteľ celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy

ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciou rozhodcovskej

doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či

bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj

právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor

z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Keďže právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, mal

odvolací súd za nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore

so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého

by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci

exekúcie domáhať.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 01. 2013.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného

na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie (č. l. 57 – 58), argumentujúc, že súd mu

svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom ( v spojení

s § 221 ods. 1 písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p), ďalej že napadnuté

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ),

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ust. a

Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd v Banskej

Bystrici ho nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,

arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

5

a základných slobôd. Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu

v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej

tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie, argumentujúc tým, že:

a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( v spojení

s ),

b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( v spojení s

písm. d/ ), pretože vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená

pri poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom

( v spojení s ), tým, že nezohľadnili jeho

námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania

a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie,

e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie

( ),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože

nesprávne interpretoval a aplikoval EP, a ZoRK, ,

ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS ( ).

Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 63 – 68).

Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho

konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa a Súdnemu

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby

6

dovolací súd postupoval podľa ust. a rozhodol o odložení vykonateľnosti

uznesenia odvolacieho súdu.

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo

„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže

konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti jeho

výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol

účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podal

odvolanie proti rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie

konania. Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 09. 07. 2013, sp. zn.

zo 06. 08. 2013, sp. zn. z 22. 08. 2013, sp. zn.

z 11. 09. 2013, sp. zn. z 13. 08. 2013, sp. zn. z 31. 10. 2013,

sp. zn. z 30. 12. 2013, sp. zn. z 31. 01. 2014 a ďalšie),

zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný ( a a a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje

s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich vyjadrenými stotožňuje

v celom rozsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu

odvolacieho v časti výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania,

zastavil ( a 104 ods. 1 ).

7

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej ako súd dovolací ( )

po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal oprávnený

včas, zastúpený v dovolacom konaní v súlade s vetou druhou , skúmal, či

je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril

vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza

rozhodnutia sp. zn. a , obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn.

a , obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd

v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj

v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie,

pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny

dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (

a Exekučného poriadku. S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného

na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a Dovolateľom napadnuté uznesenie však

8

nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

. Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a netvrdil

a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania

nevyplýva ani z týchto ustanovení

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť svojho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd už

skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn. a , obidve zo dňa

30. 09. 2012, sp. zn. a , obidve zo dňa 31. 10. 2013,

na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým, že právne závery, ku ktorým dospel

v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach iných senátov obchodnoprávneho, aj

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zverejnených na webovom sídle Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v kategórii „Rozhodnutia“), sú plne opodstatnené aj

v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie

súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v

(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 01. 02. 2012 a tiež rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. 06. 2012),

9

3. ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;

v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,

4. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP), vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. až ), lebo je

postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu,

5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie

pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal

na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného,

môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky

(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej

veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy ( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak

prvostupňový, ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa

zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj

10

samotný oprávnený, a to, že , účinným od 09. 08. 2012, bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle

ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne

ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie

je dôvodné. Exekučný súd exekúciu v danom prípade zastavil síce podľa §-u 57 ods. 1

písm. g/ EP, avšak uznesením zo dňa 30. 05. 2012, a teda ešte pred účinnosťou novely EP,

preto nariadenie pojednávania podľa § 57 ods. 5 EP, potrebné nebolo. Pokiaľ ide o postup

odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. , keď o odvolaní

oprávneného rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol

splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ ), pre ktoré predseda

senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo

nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. b/ (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa ,

dovolací súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových

zistení súdov, vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež

) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú

(R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle a prípustnosť dovolania preto

nezakladajú.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vady

uvedené v , , a (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného

ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie

oprávneného podľa veta prvá v spojení s ,

ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť

zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnému (§ 224 ods. 1

11

v spojení s ). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne

úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech

v dovolacom konaní nemal ( veta prvá v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky však povinnému náhradu trov

týchto konaní nepriznal, pretože mu v odvolacom, ani dovolacom konaní žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 28. februára 2014

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová