Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 54 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (59)f1a/435175.f33b71.pdf
PDF · 138.02 KB
No categories available
4OboE/21/2013
Najvyšší súd 4 Oboer 127/2013
Slovenskej republiky 4 OboE 21/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom: P., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,
konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., proti
povinnému: Š. F., nar. X., bytom: V., o vymoženie pohľadávky 942,13 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 8Er/101/2011,
na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14CoE/283/2012-45 zo dňa 26. novembra 2012, právoplatné dňa 18. januára 2013, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
IV. Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu v B., žiadosťou zo dňa
07. 02. 2011, Okresnému súdu Veľký Krtíš ako súdu prvého stupňa doručenou dňa
14. 02. 2011 (č. l. 1), na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom
na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
S., a. s., so sídlom: K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 09478/10 zo dňa
18. 10. 2010, právoplatný dňa 29. 11. 2010 a vykonateľný dňa 02. 12. 2010 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 16. 02. 2011 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal
poverenie číslo: 5610 021065 * na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 10). Následne
uznesením č. k. 8Er/101/2011-19 zo dňa 30. 05. 2012, vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Súčasne rozhodol o náhrade trov exekúcie tak, že oprávnenému uložil povinnosť
nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur v lehote do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia.
O neprípustnosti exekúcie súd rozhodol podľa § 53 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) v znení účinnom v čase podpísania zmluvy o úvere č. 206400022 zo dňa 25. 08. 2009,
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným (neoddeliteľnou súčasťou ktorej sú Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru), a to s použitím európskej právnej úpravy, dotýkajúcej sa
problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi
oprávneným a povinným z predmetnej zmluvy posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval
okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica“), konkrétne čl. 3 ods. 1 a 3
a čl. 6 ods. 1 smernice. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá
v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, ale ako súčasť formulárovej zmluvy, ktorú
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom,
bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka, hoci
bola formulovaná alternatívne, nie je vyvážená, pretože vylučuje spotrebiteľa z možnosti
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už vopred podal návrh
na rozhodcovský súd. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka,
reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Súd mal v zmysle výkladu smernice
v rozsudku Océano Grupo Editorial za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola
v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou
v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie, na základe čoho súd exekúciu v zmysle § 57
ods. 1 písm. g/ EP vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť
(č. l. 38), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolaciemu.
Tento prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p., svojím uznesením č. k. 14CoE/283/2012-45 zo dňa 26. 11. 2012, odvolaním
napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil. Súčasne zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. a č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, majúc za to, že v danej
exekučnej veci prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach
výkladu komunitárneho práva nie je potrebné z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú
skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie exekučného súdu nepovažuje za spornú.
Vo vzťahu k veci samej sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého
uznesenia prvostupňového súdu a aj napriek tomu, že exekučný súd exekúciu zastavil
s použitím nesprávneho, resp. nepresného zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ EP,
skonštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých súd prvého stupňa
rozhodol. Vzhľadom na konkrétny dôvod zastavenia exekúcie, a to zistenie materiálneho
nedostatku exekučného titulu spočívajúceho v absencii legitimity jeho vydania, odvolací súd
mal za to, že danému dôvodu zastavenia exekúcie zodpovedá ust. § 57 ods. 1 písm. a/ EP.
Vyslovil názor, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez platne
dojednanej rozhodcovskej doložky, je nutné považovať za nulitný právny akt, ktorý nemohol
nadobudnúť účinky vykonateľného rozhodnutia. Pokiaľ sa tak exekúcia v danej veci začala
na podklade nespôsobilého exekučného titulu, teda rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ nestalo
vykonateľným, tejto zákonnej prekážke vedenia exekúcie zodpovedá osobitný dôvod
zastavenia nezákonne vedenej exekúcie vymienený v ust. § 57 ods. 1 písm. a/ EP a nie dôvod
uvedený v ust. § 57 ods. 1 písm. g/ EP, ktorý aplikoval exekučný súd. Uviedol tiež, že pokiaľ
konkrétnej procesnej situácii zodpovedá osobitné zákonné ustanovenie, upravujúce špeciálny
dôvod vedúci k zastaveniu exekúcie, niet dôvodu použiť ustanovenie všeobecnejšieho
charakteru, subsumujúce akékoľvek iné, osobitne neupravené dôvody neprípustnosti vedenia
exekúcie, pre ktoré je nutné nezákonne vedenú exekúciu zastaviť. Toto pochybenie však
podľa názoru odvolacieho súdu nemalo vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého
uznesenia.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v znení vyplývajúcom z bodu 15. Všeobecných
podmienok poskytovania úveru, aj odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, právne
posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na § 54 OZ ako absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku, obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, výrazne v neprospech spotrebiteľa.
Za podstatnú z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania považoval
skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná
a spotrebiteľ celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciou rozhodcovskej
doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či
bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj
právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor
z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Keďže právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, mal
odvolací súd za nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 01. 2013.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného
na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie (č. l. 57 – 58), argumentujúc, že súd mu
svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p), ďalej že napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd v Banskej
Bystrici ho nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,
arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu
v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej
tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie, argumentujúc tým, že:
a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.), pretože vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená
pri poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.), tým, že nezohľadnili jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie,
e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, § 53 ods. 4 OZ,
ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 63 – 68).
Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho
konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby
dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti
uznesenia odvolacieho súdu.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo
„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže
konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti jeho
výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podal
odvolanie proti rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie
konania. Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 CoE 30/2013 z 09. 07. 2013, sp. zn.
3 CoE 43/2013 zo 06. 08. 2013, sp. zn. 4 CoE 40/2013 z 22. 08. 2013, sp. zn. 6 Co 48/2013
z 11. 09. 2013, sp. zn. 3 OboE 39/2013 z 13. 08. 2013, sp. zn. 4 OboE 7/2013 z 31. 10. 2013,
sp. zn. 4 OboE 27/2013 z 30. 12. 2013, sp. zn. 4 OboE 112/2013 z 31. 01. 2014 a ďalšie),
zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje
s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich vyjadrenými stotožňuje
v celom rozsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu
odvolacieho v časti výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania,
zastavil (§ 103 a 104 ods. 1 O. s. p.).
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal oprávnený
včas, zastúpený v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal, či
je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza
rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 349/2012 a 3 Cdo 409/2012, obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn.
4 Oboer 169/2013 a 6 Cdo 299/2012, obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj
v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie,
pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny
dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku. S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p.. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania
nevyplýva ani z týchto ustanovení O. s. p.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť svojho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd už
skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 349/2012 a 3 Cdo 409/2012, obidve zo dňa
30. 09. 2012, sp. zn. 4 Oboer 169/2013 a 6 Cdo 299/2012, obidve zo dňa 31. 10. 2013,
na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým, že právne závery, ku ktorým dospel
v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach iných senátov obchodnoprávneho, aj
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zverejnených na webovom sídle Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v kategórii „Rozhodnutia“), sú plne opodstatnené aj
v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 205/2011
z 01. 02. 2012 a tiež rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 254/2012 z 13. 06. 2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je
postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu,
5. rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie
pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal
na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného,
môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky
(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak
prvostupňový, ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj
samotný oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z., účinným od 09. 08. 2012, bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle
ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ
namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne
ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie
je dôvodné. Exekučný súd exekúciu v danom prípade zastavil síce podľa §-u 57 ods. 1
písm. g/ EP, avšak uznesením zo dňa 30. 05. 2012, a teda ešte pred účinnosťou novely EP,
preto nariadenie pojednávania podľa § 57 ods. 5 EP, potrebné nebolo. Pokiaľ ide o postup
odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p., keď o odvolaní
oprávneného rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda
senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo
nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
dovolací súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových
zistení súdov, vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež
III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú
(R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania preto
nezakladajú.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť
zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnému (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne
úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech
v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.
a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však povinnému náhradu trov
týchto konaní nepriznal, pretože mu v odvolacom, ani dovolacom konaní žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 28. februára 2014
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová