Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/299/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,

so sídlom: P., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,

konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., proti

povinnému: M. K., nar. X., bytom: H., o vymoženie 260,90 eur (pôvodne 7860,-- Sk)

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. ,

na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. -35

z 29. júna 2012, právoplatné 10. augusta 2012, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu B., žiadosťou zo dňa 31.

12. 2008, Okresnému súdu Partizánske ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 09. 01. 2009

(č. l. 1), na základe návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je

Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S. a. s., so sídlom: K.,

IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 07856/08 zo dňa 27. 08. 2008,

právoplatný dňa 22. 09. 2008 a vykonateľný dňa 25. 09. 2008 (ďalej len „rozhodcovský

rozsudok“). Okresný súd dňa 12. 01. 2009 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo:

5305 011686 * na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 8). Následne uznesením č. k.

-22 zo dňa 22. 09. 2011, exekúciu podľa § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 1,

2

ods. 2 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „ZoRK“), zastavil.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že oprávnený sa návrhom zo dňa

20. 12. 2008 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 260,90 eur

s príslušenstvom, a to na podklade vyššie označeného rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu. Exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 EP

a v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia

exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. -15 zo dňa

09. 12. 2010. Súd opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh

na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť

nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru, že

exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Z obchodného registra súd zistil, že oprávnený

je podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných

zdrojov. Oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy

spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza

rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský

súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože

je inkorporovaná do obchodných podmienok a v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť,

musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným

bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje

práva pred všeobecným súdom. Poukázal na ust. (ďalej

len „“), ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom.

Ak aj zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto

možnosť je len iluzórna, pretože trvá len do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania.

Zo svojej rozhodovacej praxe mal súd za zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to

výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade,

ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením

do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči

spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich

spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický

záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie

čo najviac sporov). Z predloženého rozhodcovského rozsudku súdu vyplynulo, že

rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi

dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči

spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu

medzi účastníkmi zmluvy, súd považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku

v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný

rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc

eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa

ustanovenia (ďalej len „“) - v pochybnostiach v prospech

spotrebiteľa, rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade

s § 57 ods. 2 EP, s poukazom na § 45 ods. 1, ods. 2 ZoR, ex offo v plnom rozsahu zastavil pre

rozpor exekučného titulu so zákonom. Vo vzťahu k trovám zastavenej exekúcie uviedol, že

o týchto rozhodne po ich vyčíslení súdnym exekútorom v samostatnom uznesení.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť

(č. l. 32), bolo odvolanie podľa vety prvá a druhá predložené Krajskému

súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu. Tento prejednajúc vec podľa ,

bez nariadenia pojednávania podľa , svojím uznesením č. k.

-35 zo dňa 29. 06. 2012, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového

súdu podľa § 219 ods. 1, ako vecne správne potvrdil, stotožňujúc sa s právnymi závermi súdu

prvého stupňa. Z daného titulu si odvolací súd dôvody napadnutého rozhodnutia osvojil a

v zmysle na ne v celom rozsahu poukázal.

Za správny vyhodnotil záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci

sa medzi účastníkmi konania jedná o spotrebiteľský vzťah v zmysle a nasl. a zákona

č. o spotrebiteľskom úvere. V danej veci mal za nepochybné, že povinný je a

aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by

povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené, právny vzťah medzi účastníkmi konania

podradil pod ust. , v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje

náležitosti stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto

súvislosti odvolací súd poukázal aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú

spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a

ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to,

podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá, ako aj bez ohľadu na to, či došlo

k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, teda hlavne § 52 ods. 2 a § 54

ods. 1, ods. 2 . Preto za bezvýznamnú mal súd aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv.

absolútny obchod podľa , alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi

účastníkmi.

K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993

v prejednávanej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské

štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému,

odvolací súd uviedol, že že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná

pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.

Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice

do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho

poriadku dňom 01. 04. 2004 z 02. 03. 2004, ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov

(do ustanovenia až 54 ). Odvolací súd zdôraznil, že súd prvého stupňa okrem toho, že

skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej

smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa a nasl. , teda aplikoval aj správny právny

predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. V zmysle uvedeného preto

za správny vyhodnotil postup súdu prvého stupňa, keď skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čI. 17

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú

doložku. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská

doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi

(povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní.

Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber,

vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len

prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností

preto aj odvolací súd zastal názor, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech povinného, preto je v zmysle neplatná v celom rozsahu.

Za nedôvodné odvolací súd vyhodnotil aj ostatné odvolacie námietky oprávneného, s ktorými

sa vyporiadal už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 08. 2012.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený

(ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( v spojení

s ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( v spojení s

písm. d/ ),

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie

( ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ).

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie, oprávnený odôvodnil

krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania. Súčasne však uviedol, že

jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v podanom odvolaní, a preto nepovažoval za účelné

ani hospodárne ich duplikovať (č. l. 39).

Napriek uvedenému dovolateľ vo svojom písomnom podaní zo dňa 09. 10. 2012,

prvostupňovému súdu doručenom dňa 16. 10. 2012, dôvody svojho dovolania doplnil

o právnu argumentáciu spočívajúcu v tvrdení, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa

SR. Dovolateľ má za to, že tvrdenia odvolacieho súdu o tom, že

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

ku škode spotrebiteľa, súčasne že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho

nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo

požadovať, aby porozumel jeho významu, nie sú zdôvodnené a preukázané. Rovnako aj

tvrdenie o tom, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva

v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, predstavuje podľa

dovolateľa ničím nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych ani

skutkových súvislostiach. Dovolateľ namietol tiež argument, že akákoľvek individuálne

dojednaná zmluvná podmienka je neplatná. Tento považuje za absurdný, ktorý nemá oporu

ani v , ani v Smernici Rady 93/13/EHS. Má za to, že súd musí jednoznačne

preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa dovolateľa tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si

len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, vedie

k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek

spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.

Dovolateľ poukázal na nesprávny slovenský preklad ust. písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice Rady 93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou,

poľskou, nemeckou a francúzskou), ako aj výkladové pravidlá Súdneho dvora EÚ, podľa

ktorých text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu s tým, že

pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť

toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou.

Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol,

aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie prvostupňového súdu

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň aby mu v prípade úspechu

bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Navrhol tiež, aby dovolací súd podľa § 243c

rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

Súčasťou dovolania oprávneného je aj jeho návrh konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/

v spojení s prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval

v podanom dovolaní. Predmetný návrh odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť

daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Dovolateľ má za to, že v prejednávanom prípade je nutné

požiadať Súdny dvor EÚ najmä o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka" v kontexte

tohto sporu.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5 veta prvá v spojení s odmietnuť.

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z príslušných ustanovení je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych

opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne,

ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie.

V ustanoveniach a sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu

vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak

v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené

uznesenie súdu prvého stupňa ( ), alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/

). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu ( ), ďalej ak ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia ( ), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky ( ). Ustanovenia odsekov 1 a neplatia, ak

ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3

).

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu

Partizánske ako súdu prvého stupňa, avšak bez toho, že by vo výrokovej časti prípustnosť

dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania proti

uzneseniu zakotvené v , vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že

dovolanie oprávneného v zmysle a prípustné nie je.

So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta

druhá ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu

uvedenú v (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

podľa , ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade

konania v zmysle . Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.

Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia

vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené. Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle pritom nie je významný predmet konania ani

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení

došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady uvedené v , a nenamietal a keďže

vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd na vady

konania podľa , , a , namietané dovolateľom.

Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či sa v danom prípade nerozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle .

Právomoc súdu je upravená v § a 8 . Z ust. vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

10

orgány ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral, len namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej

právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného rozhodovania

o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili tak zásadu legality (čl. 2

ods. 2 SR). Zo znenia tejto námietky sa dovolaciemu súdu javí, že dovolateľ ňou

napáda vlastne vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých založili svoje

rozhodnutia (právne posúdenie veci). Odhliadnuc od uvedeného však dovolací súd má za to,

že v predmetnom prípade súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keďže

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva priamo zo zákona (napr. z ust. § 29, § 38 ods. 3, § 44 ods. 1, § 57 EP a § 45 ods. 1 a 2

ZoRK).

S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľa týkajúca sa

existencie vady konania v zmysle , nie je dôvodná.

Oprávnený ďalej namietol, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia odôvodnil tvrdením, že vo veci sa

už prv právoplatne rozhodlo.

11

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159

ods. 3 , je jednou z neodstrániteľných prekážok konania a bráni tomu, aby vec, o ktorej

bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná.

Prekážka rei iudicatae svojou povahou patrí k procesným podmienkam a jej zistenie

v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy,

ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. Za tú istú vec treba v novom konaní

považovať ten istý nárok alebo stav, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých účastníkov konania (totožnosť veci). Totožnosť

predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t. j. keď je nárok

založený na rovnakom právnom dôvode a vyplýva z rovnakých skutkových okolností).

Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol

skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci

právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak skutok (určitý skutkový dej) bol súdom

po právnej stránke posúdený v pôvodnom konaní inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych

konaniach rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní

a v druhom ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom

(novom) konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

singulárnej alebo univerzálnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného – spoločnosti P.,

s. r. o., so sídlom: P., IČO: X., proti povinnému M. K., nar. X., bytom: H., o vymoženie

260,90 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn.

SR SR 07856/08 zo dňa 27. 08. 2008, právoplatného dňa 22. 09. 2008 vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a. s., vedenej na Okresnom súde

Partizánske pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a

vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Za rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku veci

rozsúdenej, nemožno považovať vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože toto nie je

rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí. Súd je povinný skúmať exekučný titul

počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

12

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že predmetné konanie nie je zaťažené ani

vadou uvedenou v .

V ďalšej časti svojho dovolania oprávnený vyjadril názor, že konanie je postihnuté

vadou uvedenou v ust. , pretože sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a . Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a pokiaľ takéto konanie napriek tomu

prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Oprávnený namietal, že súdy obidvoch stupňov interpretovali a následne aplikovali

ust. § 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí

v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky, bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/

alebo c/ ZoRK.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 EP, ktorá

skutočnosť znamená, že v danej veci návrh na začatie exekučného konania podaný bol.

Po vydaní poverenia súd pristúpil k preskúmaniu exekučného titulu, následne, zistiac, že tento

je nespôsobilým exekučným titulom, exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 45

ods. 1, ods. 2 ZoRK zastavil.

S poukazom na uvedené nie je odôvodnená ani námietka dovolateľa o existencii vady

konania podľa

Dovolateľ vo svojom dovolaní odvolaciemu súdu tiež vytkol, že mu svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom v zmysle .

O odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle vyššie citovaného ustanovenia ide

v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namietol porušenie jeho práva podľa SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady

v konaní vyvodzoval z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu začatia

konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť

súdneho konania. Ďalej namietol, že bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada

kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej

normy. Súdu prvého stupňa vytkol, že ho nevypočul, súčasne že mu neumožnil reagovať

na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu o jeho právnom postavení.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo

dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekúciu zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. V dôsledku tejto skutočnosti mu nebolo umožnené

uplatňovať jeho práva z rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací

i prvostupňový súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného

konania. Okresný súd ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom, následne

exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 1, ods. 2 ZoRK zastavil.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

14

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej

v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu

založeného spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú

správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je

v rozpore so zákonom, ako aj z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,

na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

V preskúmavanej veci súdy správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť

rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala

nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako

spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú všeobecné

podmienky poskytnutia úveru (ako predtlačený formulár), vrátane rozhodcovskej doložky

upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy

v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa v prejednávanej veci nedošlo, a teda oprávnenému

postupom súdu prvého stupňa a ani súdu odvolacieho, možnosť konať pred súdom odňatá

nebola.

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa SR zahŕňa aj právo

účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých

15

je toto založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu zakotvuje

vo svojom ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril

vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(napr. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd

podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Georgiadis

c/a Grécko z 29. 05. 1997, Higgis c/a Francúzsko z 19. 02. 1998).

Ustanovenie sa v rovnakej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní

( ) s tým rozdielom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

v odvolacom konaní preskúmava (sp. zn. ).

Preskúmaním prvostupňového rozhodnutia dovolací súd zistil, že okresný súd ako súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré listiny predložené oprávnenou

osobou preskúmal, s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia skonštatoval, že z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky,

vydaný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, preto

exekučné konanie ex offo v plnom rozsahu zastavil.

16

Rovnako krajský súd ako súd odvolací odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust.

, keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia odkázal, so zameraním sa na vyhodnotenie

vzťahu medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľského, ako aj námietku oprávneného

ohľadne aplikácie smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993. Jeho skutkové a právne

závery nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a ani nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj SR. Je

nutné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí aj právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

() a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

().

Na základe vyššie uvedených zistení dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia

súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia

v zmysle , ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a

Ústavného súdu SR.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. b/ (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada

konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,

avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.

Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže

pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až

vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však

v prejednávanej veci nejde.

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením

sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu

normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav

a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

17

aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo

nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd

skôr spomenul, dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale

iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,

a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by

uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania

vyplývala z , v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vady

uvedené v , , a (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného

ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie

oprávneného podľa veta prvá v spojení s ,

ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

Oprávnený v podanom dovolaní súčasne navrhol, aby dovolací súd konanie podľa

v spojení s prerušil a požiadal Súdny dvor EÚ na základe

článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil mu

prejudiciálne otázky, ktorých znenie špecifikoval v podanom dovolaní.

Napriek zneniu ust. § 36 ods. 2 EP, podľa ktorého exekučné konanie nemožno

prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd zastáva názor, že ust. § 109

ods. 1 písm. c/ je aplikovateľné aj v exekučnom konaní, pretože povinnosť

vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania o predbežnej otázke

pred Súdnym dvorom EÚ vyplýva z noriem primárneho úniového práva (pôvodne čl. 234

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie), ktoré podľa SR a aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ

18

(napr. rozsudok vo veci Simmenthal č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi

normami.

Ustanovenie ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,

pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

v danej veci. Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka

konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci

aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu

konania v zmysle .

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi konania a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie tejto námietky

a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho

výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo

neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy

platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem

Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu

rozhodujúca, a to vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie

dovolacieho konania podľa , na základe čoho návrh oprávneného

na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

19

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a , t. j podľa úspechu účastníkov

v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal

právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací

súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 31. októbra 2013

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová