Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 106 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (111)2e6/394105.877a63.pdf
PDF · 223.57 KB
No categories available
6Cdo/299/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 299/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom: P., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,
konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., proti
povinnému: M. K., nar. X., bytom: H., o vymoženie 260,90 eur (pôvodne 7860,-- Sk)
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 5Er/5/2009,
na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4CoE/38/2012-35
z 29. júna 2012, právoplatné 10. augusta 2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu B., žiadosťou zo dňa 31.
12. 2008, Okresnému súdu Partizánske ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 09. 01. 2009
(č. l. 1), na základe návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je
Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S. a. s., so sídlom: K.,
IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 07856/08 zo dňa 27. 08. 2008,
právoplatný dňa 22. 09. 2008 a vykonateľný dňa 25. 09. 2008 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“). Okresný súd dňa 12. 01. 2009 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo:
5305 011686 * na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 8). Následne uznesením č. k.
5Er/5/2009-22 zo dňa 22. 09. 2011, exekúciu podľa § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 1,
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZoRK“), zastavil.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že oprávnený sa návrhom zo dňa
20. 12. 2008 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 260,90 eur
s príslušenstvom, a to na podklade vyššie označeného rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 EP
a v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia
exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. II ÚS 545/2010-15 zo dňa
09. 12. 2010. Súd opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh
na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť
nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru, že
exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Z obchodného registra súd zistil, že oprávnený
je podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov. Oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy
spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza
rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský
súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože
je inkorporovaná do obchodných podmienok a v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť,
musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným
bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje
práva pred všeobecným súdom. Poukázal na ust. § 106 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“), ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom.
Ak aj zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto
možnosť je len iluzórna, pretože trvá len do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania.
Zo svojej rozhodovacej praxe mal súd za zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to
výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade,
ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením
do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči
spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich
spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický
záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie
čo najviac sporov). Z predloženého rozhodcovského rozsudku súdu vyplynulo, že
rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči
spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu
medzi účastníkmi zmluvy, súd považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku
v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný
rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc
eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa
ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) - v pochybnostiach v prospech
spotrebiteľa, rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade
s § 57 ods. 2 EP, s poukazom na § 45 ods. 1, ods. 2 ZoR, ex offo v plnom rozsahu zastavil pre
rozpor exekučného titulu so zákonom. Vo vzťahu k trovám zastavenej exekúcie uviedol, že
o týchto rozhodne po ich vyčíslení súdnym exekútorom v samostatnom uznesení.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť
(č. l. 32), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá O. s. p. predložené Krajskému
súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu. Tento prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., svojím uznesením č. k.
4CoE/38/2012-35 zo dňa 29. 06. 2012, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu podľa § 219 ods. 1, ako vecne správne potvrdil, stotožňujúc sa s právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Z daného titulu si odvolací súd dôvody napadnutého rozhodnutia osvojil a
v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukázal.
Za správny vyhodnotil záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci
sa medzi účastníkmi konania jedná o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. OZ a zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. V danej veci mal za nepochybné, že povinný je a
aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by
povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené, právny vzťah medzi účastníkmi konania
podradil pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje
náležitosti stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto
súvislosti odvolací súd poukázal aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú
spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a
ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to,
podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá, ako aj bez ohľadu na to, či došlo
k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, teda hlavne § 52 ods. 2 a § 54
ods. 1, ods. 2 OZ. Preto za bezvýznamnú mal súd aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv.
absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi
účastníkmi.
K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993
v prejednávanej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské
štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému,
odvolací súd uviedol, že že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť.
Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice
do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho
poriadku dňom 01. 04. 2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02. 03. 2004, ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(do ustanovenia § 52 až 54 OZ). Odvolací súd zdôraznil, že súd prvého stupňa okrem toho, že
skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej
smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. OZ, teda aplikoval aj správny právny
predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. V zmysle uvedeného preto
za správny vyhodnotil postup súdu prvého stupňa, keď skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čI. 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú
doložku. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská
doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi
(povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní.
Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber,
vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len
prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností
preto aj odvolací súd zastal názor, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinného, preto je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná v celom rozsahu.
Za nedôvodné odvolací súd vyhodnotil aj ostatné odvolacie námietky oprávneného, s ktorými
sa vyporiadal už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 08. 2012.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený
(ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.),
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie, oprávnený odôvodnil
krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania. Súčasne však uviedol, že
jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v podanom odvolaní, a preto nepovažoval za účelné
ani hospodárne ich duplikovať (č. l. 39).
Napriek uvedenému dovolateľ vo svojom písomnom podaní zo dňa 09. 10. 2012,
prvostupňovému súdu doručenom dňa 16. 10. 2012, dôvody svojho dovolania doplnil
o právnu argumentáciu spočívajúcu v tvrdení, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne
ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Dovolateľ má za to, že tvrdenia odvolacieho súdu o tom, že
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
ku škode spotrebiteľa, súčasne že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho
nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo
požadovať, aby porozumel jeho významu, nie sú zdôvodnené a preukázané. Rovnako aj
tvrdenie o tom, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva
v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, predstavuje podľa
dovolateľa ničím nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych ani
skutkových súvislostiach. Dovolateľ namietol tiež argument, že akákoľvek individuálne
dojednaná zmluvná podmienka je neplatná. Tento považuje za absurdný, ktorý nemá oporu
ani v § 53 OZ, ani v Smernici Rady 93/13/EHS. Má za to, že súd musí jednoznačne
preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa dovolateľa tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si
len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, vedie
k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek
spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.
Dovolateľ poukázal na nesprávny slovenský preklad ust. písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou,
poľskou, nemeckou a francúzskou), ako aj výkladové pravidlá Súdneho dvora EÚ, podľa
ktorých text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu s tým, že
pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť
toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou.
Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol,
aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie prvostupňového súdu
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň aby mu v prípade úspechu
bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Navrhol tiež, aby dovolací súd podľa § 243c
O. s. p. rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
Súčasťou dovolania oprávneného je aj jeho návrh konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243c O. s. p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval
v podanom dovolaní. Predmetný návrh odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Dovolateľ má za to, že v prejednávanom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor EÚ najmä o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka" v kontexte
tohto sporu.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych
opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne,
ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu
vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak
v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak
ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3
O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu
Partizánske ako súdu prvého stupňa, avšak bez toho, že by vo výrokovej časti prípustnosť
dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania proti
uzneseniu zakotvené v § 239 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že
dovolanie oprávneného v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu
uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
podľa § 239 O. s. p., ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O. s. p.. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom
bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.
Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. pritom nie je významný predmet konania ani
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení
došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a keďže
vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd na vady
konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p., namietané dovolateľom.
Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či sa v danom prípade nerozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p..
Právomoc súdu je upravená v §§ 7 a 8 O. s. p.. Z ust. § 7 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral, len namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej
právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného rozhodovania
o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili tak zásadu legality (čl. 2
ods. 2 Ústavy SR). Zo znenia tejto námietky sa dovolaciemu súdu javí, že dovolateľ ňou
napáda vlastne vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých založili svoje
rozhodnutia (právne posúdenie veci). Odhliadnuc od uvedeného však dovolací súd má za to,
že v predmetnom prípade súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keďže
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva priamo zo zákona (napr. z ust. § 29, § 38 ods. 3, § 44 ods. 1, § 57 EP a § 45 ods. 1 a 2
ZoRK).
S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľa týkajúca sa
existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p., nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietol, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p.. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia odôvodnil tvrdením, že vo veci sa
už prv právoplatne rozhodlo.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159
ods. 3 O. s. p., je jednou z neodstrániteľných prekážok konania a bráni tomu, aby vec, o ktorej
bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná.
Prekážka rei iudicatae svojou povahou patrí k procesným podmienkam a jej zistenie
v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy,
ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. Za tú istú vec treba v novom konaní
považovať ten istý nárok alebo stav, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých účastníkov konania (totožnosť veci). Totožnosť
predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t. j. keď je nárok
založený na rovnakom právnom dôvode a vyplýva z rovnakých skutkových okolností).
Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol
skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci
právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak skutok (určitý skutkový dej) bol súdom
po právnej stránke posúdený v pôvodnom konaní inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych
konaniach rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní
a v druhom ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom
(novom) konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
singulárnej alebo univerzálnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného – spoločnosti P.,
s. r. o., so sídlom: P., IČO: X., proti povinnému M. K., nar. X., bytom: H., o vymoženie
260,90 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn.
SR SR 07856/08 zo dňa 27. 08. 2008, právoplatného dňa 22. 09. 2008 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a. s., vedenej na Okresnom súde
Partizánske pod sp. zn. 5Er/5/2009, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a
vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Za rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku veci
rozsúdenej, nemožno považovať vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože toto nie je
rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí. Súd je povinný skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť.
Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že predmetné konanie nie je zaťažené ani
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p..
V ďalšej časti svojho dovolania oprávnený vyjadril názor, že konanie je postihnuté
vadou uvedenou v ust. § 237 písm. e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a pokiaľ takéto konanie napriek tomu
prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Oprávnený namietal, že súdy obidvoch stupňov interpretovali a následne aplikovali
ust. § 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí
v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky, bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/
alebo c/ ZoRK.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 EP, ktorá
skutočnosť znamená, že v danej veci návrh na začatie exekučného konania podaný bol.
Po vydaní poverenia súd pristúpil k preskúmaniu exekučného titulu, následne, zistiac, že tento
je nespôsobilým exekučným titulom, exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 45
ods. 1, ods. 2 ZoRK zastavil.
S poukazom na uvedené nie je odôvodnená ani námietka dovolateľa o existencii vady
konania podľa § 237 písm. e/ O. s. p.
Dovolateľ vo svojom dovolaní odvolaciemu súdu tiež vytkol, že mu svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p..
O odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle vyššie citovaného ustanovenia ide
v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ konkrétne namietol porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady
v konaní vyvodzoval z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu začatia
konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Ďalej namietol, že bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada
kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Súdu prvého stupňa vytkol, že ho nevypočul, súčasne že mu neumožnil reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení.
K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo
dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekúciu zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. V dôsledku tejto skutočnosti mu nebolo umožnené
uplatňovať jeho práva z rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací
i prvostupňový súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného
konania. Okresný súd ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoženie povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom, následne
exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 1, ods. 2 ZoRK zastavil.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej
v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom, ako aj z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,
na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.
V preskúmavanej veci súdy správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako
spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú všeobecné
podmienky poskytnutia úveru (ako predtlačený formulár), vrátane rozhodcovskej doložky
upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy
v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v prejednávanej veci nedošlo, a teda oprávnenému
postupom súdu prvého stupňa a ani súdu odvolacieho, možnosť konať pred súdom odňatá
nebola.
Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa aj právo
účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu
účastníkov korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých
je toto založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu zakotvuje Občiansky súdny poriadok
vo svojom ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2.
Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril
vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09
Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd
podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Georgiadis
c/a Grécko z 29. 05. 1997, Higgis c/a Francúzsko z 19. 02. 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa v rovnakej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 ods. 2 O. s. p.) s tým rozdielom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
v odvolacom konaní preskúmava (sp. zn. II. ÚS 78/05).
Preskúmaním prvostupňového rozhodnutia dovolací súd zistil, že okresný súd ako súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré listiny predložené oprávnenou
osobou preskúmal, s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia skonštatoval, že z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky,
vydaný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, preto
exekučné konanie ex offo v plnom rozsahu zastavil.
Rovnako krajský súd ako súd odvolací odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust.
§ 219 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia odkázal, so zameraním sa na vyhodnotenie
vzťahu medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľského, ako aj námietku oprávneného
ohľadne aplikácie smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993. Jeho skutkové a právne
závery nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a ani nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Je
nutné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí aj právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).
Na základe vyššie uvedených zistení dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia
súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu SR.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,
avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.
Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže
pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až
vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však
v prejednávanej veci nejde.
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením
sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav
a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo
nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd
skôr spomenul, dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale
iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,
a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by
uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania
vyplývala z § 239 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
Oprávnený v podanom dovolaní súčasne navrhol, aby dovolací súd konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. prerušil a požiadal Súdny dvor EÚ na základe
článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil mu
prejudiciálne otázky, ktorých znenie špecifikoval v podanom dovolaní.
Napriek zneniu ust. § 36 ods. 2 EP, podľa ktorého exekučné konanie nemožno
prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd zastáva názor, že ust. § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom konaní, pretože povinnosť
vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania o predbežnej otázke
pred Súdnym dvorom EÚ vyplýva z noriem primárneho úniového práva (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
(napr. rozsudok vo veci Simmenthal č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi
normami.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,
pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
v danej veci. Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka
konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p..
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi konania a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie tejto námietky
a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho
výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo
neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy
platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem
Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu
rozhodujúca, a to vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej veci v Slovenskej
republike.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie
dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., na základe čoho návrh oprávneného
na prerušenie dovolacieho konania zamietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov
v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal
právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací
súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 31. októbra 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová