Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/38/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému: R., bytom O., o vymoženie 1 306,49 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. , o odvolaní a dovolaní oprávneného

proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. apríla 2013 sp.zn. ,

takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

11. apríla 2013 sp.zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Prievidza dňa 25.5.2009

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

2

neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., a.s.,

so sídlom v B., IČO: X., zo dňa 18.12.2008, sp.zn. SR 12632/08. Okresný súd Prievidza

poverením zo dňa 10.6.2009, č. 5307060221 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením z 23. mája 2012, č.k. -17 podľa § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu exekúciu zastavil.

Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, ţe oprávnený ako dodávateľ a povinný

ako spotrebiteľ uzavreli dňa 11.7.2008 zmluvu o úvere vo formulárovej podobe,

ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere

sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 (Rozhodcovská doloţka)

upravujú rozhodcovskú doloţku, v súvislosti s ktorou sa dohodli, ţe pokiaľ ktorákoľvek

zo zmluvných strán podá ţalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto

zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, povaţuje

sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doloţky, ustanovenie tejto

vety sa nepovaţuje v prípade, ak pred podaním ţaloby na súde bola podaná ţaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doloţkou v súlade

s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu zaloţená právomoc rozhodcovského súdu. Súd

dospel k záveru, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky v spotrebiteľskej zmluve

je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle neplatná

z dôvodu, ţe spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia

ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol

podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej

doloţky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere uzavretej dňa 11.7.2008 z dôvodu,

ţe rozhodcovská doloţka zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká

je neplatná podľa . Pokiaľ rozhodcovský súd svoju

právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej

rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt,

ktorý nemôţe tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Keďţe exekučný súd

skonštatoval, ţe v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, exekúciu

3

zastavil a v zmysle výkladu smernice v rozsudku Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,

C-240/98 aţ C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25 ako aj Mostazo Claro, C-168/05, s I-10421,

bod 25, bol toho názoru, ţe rozhodcovská doloţka v zmluve o úvere bola v čase

jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola uţ od počiatku neplatná v zmysle

účinného v čase uzatvárania zmluvy. Súdny dvor v prípad

Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Gyorgi C-243/08 dokonca dospel k záveru,

ţe podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo

dodávateľom, ktorá bola do nej vloţená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva

výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,

môţe byť povaţovaná za nekalú.

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tieţ navrhol konanie prerušiť

podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací ( ) uznesením zo dňa

11. apríla 2013, sp.zn. návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa

26.7.2012 zamietol, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1,

ods. 2 ). Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania podľa

prijal záver, ţe v tomto konaní nebola preukázaná potreba výkladu komunitárneho práva

Súdnym dvorom Európskej únie, lebo nie je pre daný prípad relevantná; nič by sa nezmenilo

na podstatnom dôvode, pre ktorý súd exekúciu zastavil. V súvislosti s návrhom oprávneného

na prerušenie konania uviedol, ţe odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku

234 Zmluvy o zaloţení ES poţiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne

na jeho zváţení, či zvolí takýto postup vzhľadom na nutnosť poţiadať prejudiciálne Súdny

dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretoţe sa domnieva, ţe otázka dotýkajúca

sa platnosti, či aplikácie unijného práva v konkrétnom konaní je sporná, právo podať návrh

na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd a tento súd má aj výlučné právo disponovať

návrhom. Preto odvolací súd v danej veci nepovaţuje za nutné postupovať v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ , lebo prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných

otázkach výkladu komunitárneho práva nepovaţuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie

súdu a to z dôvodu, ţe ţiadnu právne relevantnú skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie

danej exekučnej veci nepovaţuje za spornú. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil

so skutkovým aj právnym zdôvodnením napadnutého rozhodnutia, okresný súd vec správne

právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní zo záveru, ţe daný zmluvný vzťah medzi

veriteľom a dlţníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne tento súd

vychádzajúc z príslušných ustanovení o spotrebiteľských úveroch

v nadväznosti na ustanovenia svoje rozhodnutie náleţite zdôvodnil.

Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľa o nemoţnosti preskúmania rozhodcovského

rozsudku vyslovil názor, ţe súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje

splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie, ale aj počas celého exekučného konania, oprávnený a zároveň povinný

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy (doloţky). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia

zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie

sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný

titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie

vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne

v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

konkrétne uznesenie sp.zn. zo dňa 13.10.2011, sp.zn. zo dňa

9.2.2012). Poukázal na to, ţe uvedený postup exekučného súdu v predmetnej veci nebol

posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal,

či oprávneným predloţený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul a teda,

či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Odvolací súd tieţ poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 21.3.2012, v ktorom

sa Najvyšší súd okrem iného zaoberal aj otázkou, či v exekučnom konaní Zákon

o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu

rozhodnúť spor. Odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie s tým, ţe pokiaľ bola právomoc

rozhodcovského súdu zaloţená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné,

ţe rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol

nárok, ktorého vymoţenia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto správne rozhodol

súd prvého stupňa, ak podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zastavil.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh

oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia

a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať ( ). Tvrdil,

5

ţe napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci ( ), spočíva na zlej interpretácii

a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ţiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie prvého stupňa,

podal oprávnený dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

a odloţil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa § 109 ods. 1

písm. c/ a navrhol predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval v podanom

dovolaní. Namietal, ţe v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení ,

keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci

sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný ( písm e/ ), súd mu svojim postupom odňal moţnosť

konať pred súdom ( ), keď súdu nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli

povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, ţe konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité

dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

( ), Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinul.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľa, závery

odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel

6

jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Podľa právnej doktríny smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom

a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého

stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávneného nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou,

poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy

v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol,

ţe ustanovenie slovenskej verzie, uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text

úniového prepisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách, vziať

do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej

je súčasťou. Ďalej sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Uviedol, ţe v danom prípade je nutné poţiadať,

spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Tvrdil, ţe súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi

konania) moţnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie

v zmysle a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Oprávnený dôvody dovolania bliţšie špecifikoval právnou argumentáciou – porušenie

práva EÚ a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 21.2.2003 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai. Oprávnený poukázal na to, ţe dovolanie podal aj z dôvodu

pre odňatie moţnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumoţnil účastníkom

exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal moţnosť

predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závaţnými procesnými nedostatkami,

7

ktoré neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného

opravného prostriedku, a to napriek tomu, ţe oprávnený v odvolaní namietal odňatie moţnosti

konať pred súdom. Pokiaľ exekučný súd zaloţil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a krajský

súd podporil správnu a ústavnú udrţateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia

zaloţená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym

dvorom Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. a v súvislosti s tým uviedol, ţe výklad práva EÚ obsiahnutý

v rozsudku Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci samej.

V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí

uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie

záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko

v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov,

ako vyplýva z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, ţe v danom prípade nastalo

činnosťou súdov oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne,

oprávnený tvrdí, ţe súdy nezohľadnili pri aplikácii 93/13/ES povinnosť súdu upozorniť

účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak moţnosť vyjadriť

sa k nej, rovnako dať moţnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku alebo

reakcii povinného. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali obrátiť

na Súdny dvor Európske únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,

či rozhodcovská doloţka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom,

ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/

neprijateľnou podmienkou, pretoţe pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky

by nemohol dodrţať jednu z podmienok acte clair, ţe výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyţaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, pouţívania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, ţe výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.

Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení

dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania

a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ ţiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je zaloţené na nesprávnom právnom základe

a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom.

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe odvolanie podal oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

11. apríla 2013, sp.zn. a aj proti tomu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu,

ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie konania zamietol, skúmal najskôr, či sú splnené

procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe o podanom odvolaní konať.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Podľa prvá veta ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemoţno mať

pochybnosti o tom ţe procesný úkon oprávneného zo dňa 17.5.2013, ktorým napadol

uznesenie krajského súdu, je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa , na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

9

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov

ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie

konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11.4.2013, zastavil podľa v spojení s

ods. 1 bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podal oprávnený proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. apríla 2013, v jeho potvrdzujúcej časti, podal

včas oprávnený zastúpený v súlade s veta druhá , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), potom čo nezistil splnenie podmienok

pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

, skúmal, či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.

V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa pre konanie

10

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie

na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie preruší,

ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európsky spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom

poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,

ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia

Spoločenstva, alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,

ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť

na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom

a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C-283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný

obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva

spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná

alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo ţe správne

uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti,

pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 23.5.2013 podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

11

poriadku, v spojení s § 58 ods. 1 a § 41 Exekučného poriadku a tieţ § 53 1 a 5 a § 54

ods. 1 a 2 . Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej

veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Preto dovolací súd predmetný návrh zamietol.

Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 11. apríla 2013, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,

ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade

skutočne došlo.

12

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a

netvrdil a ich existenciu ani nezistil dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

V súvislosti s namietanou vadou konania podľa treba uviesť,

ţe právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmavanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverejnenej právomoci

ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľa o existencii vady konania v zmysle preto nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existenciu (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý premet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

13

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s.r.o., so

sídlom v B., proti povinnému: R., bytom O., o vymoţenie 1 306,49 Eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. , na základe rozhodcovského

rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S., a.s., so

sídlom v B., zo dňa 18.12.2008, sp.zn. SR 12632/08) nepredchádzalo ţiadne iné konanie na

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, dovolateľom vytýkaná

vada podľa konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle , lebo v predmetnej

veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ v danej veci

začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného

poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska ( )

zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza v súvislosti

s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namieta porušenie jeho práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

14

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného

poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom

a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

15

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie

z 10. októbra 2012, sp.zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp.zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná,

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. januára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

16

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávneného

v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a

a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

17

Rovnako námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenal oprávnený, účinným od 8. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

a písm. k/. Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol a tieţ nebol povinný

postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil

uznesením zo dňa 23. mája 2012, teda pred účinnosťou uvedeného ustanovenia.

Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. ,

ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol

splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov ( a ),

pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného

vyplýva, ţe nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd

nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom

prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje

za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie ( aţ ), postačujúce je, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

zaloţených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané

na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní,

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Súvislosti s námietkou dovolateľa, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

18

ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (, , a ), nevyšli

najavo ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

odmietol dovolanie oprávneného podľa v spojení s

písm. c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie o jeho odvolaní muselo

zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy konania (

v spojení s ). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnému

povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom

konaní nemal ( v spojení s a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho

konania nepriznal, lebo nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 25. marca 2014

JUDr. Ľubor Š e b o , v.r.

19

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková