Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5OboE/35/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: J. G., nar. X., O., t. č. pobyt

bezdomovca, o vymoženie 187,09 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. februára 2013, č. k. -44, takto

rozhodol:

I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

z 26. februára 2013, č. k. -44, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania sa z a s t a v u j e .

II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

III. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

IV. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie

5 636,30 Sk s príslušenstvom v zmysle ust. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu z 18. januára 2007, sp. zn. SR 7275/06, zriadeného zriaďovateľom S.,

a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Trenčín uvedenej

žiadosti vyhovel a súdneho exekútora JUDr. R. K. poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 24. októbra 2012, č. k.

-21 exekúciu zastavil.

2

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd má v ktoromkoľvek štádiu vedenia

exekúcie skúmať dôvodnosť vykonávanej exekúcie a v prípade, že zistí existenciu dôvodov,

pre ktoré exekúcia nemôže ďalej prebiehať, môže ex offo exekúciu zastaviť. V danom prípade

je dôvodom pre zastavenie exekučný titul, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní

na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou, spôsobujúcou jej

neplatnosť. Oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej

zmluvy s poukazom na . Súčasťou zmluvy o úvere sú aj

všeobecné podmienky, ktoré v článku 17 upravujú rozhodcovskú doložku. Poukázal

na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/98, C-168/05, C-243/08. Uviedol, že

dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou,

ktorá je v zmysle neplatná. Povinný nemal možnosť

v danom prípade podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej

súčasťou sú aj všeobecné podmienky. Spotrebiteľ mohol zmluvu prijať buď ako celok alebo

odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Poukázal

na ustanovenie o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č.

“), ako zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho

preskúmanie. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu

žiadny rozhodcovský rozsudok nebol. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva

nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však

zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť žiadne

pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto

neprijateľnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije,

v takom prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu

v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju

právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh oprávneného

na prerušenie konania zamietol a na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

(ďalej len „“) a podanie prejudiciálnych otázok

Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ uviedol, že zo žiadneho

3

ustanovenia nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť

konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke

o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka, avšak predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú

ustanovenia zákona platného v SR, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych

noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva, je skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor,

ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť

zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne

zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku

akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie je potrebné obrátiť sa

s predbežnou otázkou, týkajúcimi sa výkladového práva na Súdny dvor EÚ, a preto návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa postupoval

správne, keď ustálil, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah. Postavenie spotrebiteľa

ako slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť

obsah zmluvy, pripravenej dodávateľom. Uviedol, že poverenie na vykonanie exekúcie samo

osebe neznamená, že súdny exekútor pohľadávku reálne vymôže. Exekučný súd je totiž

oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45

Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v tomto

ustanovení, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa

exekučné konanie nachádza. Exekučný súd aj po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku so zákonom a poverení súdneho exekútora po tomto preskúmavaní má

exekučný sú právo aj povinnosť exekúciu zastaviť, ak sú na to splnené podmienky.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti,

ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.

1 písm. c/ a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil

predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa

a , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

4

právneho posúdenia podľa , keď súd nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenia a Zmluvy o fungovaní EÚ

v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne

poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné

právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

doplnil podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu –

porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Svoje dovolanie

odôvodnil ustanovením a , že súd rozhodol

nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 44

ods. 2 Exekučného poriadku a a ; ustanovením

písm. d/ , že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením , že sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/

, že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy

s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho

námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania,

neumožnili účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie a nerešpektovali jeho právo,

aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho

a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ

aj výklad práva EÚ“, ustanovením , že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/

, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1

a 2 , a tiež Smernice Rady

93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie

5

súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si

uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní

špecifikoval.

Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu oprávneného nevyjadril.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú

dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného proti

napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol

už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach

zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. a sp.

zn. , ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. ) s tým, že odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol

v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené

odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2

a a ). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich

vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1

).

6

II. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie proti

napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený, zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 (veta druhá) , skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie

dovolacieho konania podľa

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd

uvádza rozhodnutia sp. zn. z 15. mája 2013 a sp. zn.

z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich

vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že

Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie

konania podľa , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie

je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný

zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 ) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v a

Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,

prípustnosť dovolania nie je v zmysle a proti napadnutému uzneseniu

daná.

7

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. , 14. mája 2013 sp. zn. ,

, 3. júla 2013 sp. zn. , 3. júla 2013 sp. zn. ,

6. augusta 2013 sp. zn. a 6. augusta 2013 sp. zn. , a konštatuje,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené

aj v preskúmavanej veci.

V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( ) je

daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v (viď aj

rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. a tiež Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ).

Ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

8

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom ( ); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka

oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa

zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený,

účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,

ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi

pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd

prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto

mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa v danom prípade nepostupoval podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku a exekúciu za neprípustnú nevyhlásil. V danom prípade exekúciu zastavil podľa § 58

ods. 1, Exekučného poriadku a a

Z uvedeného je zrejmé, že exekučný súd môže zastaviť exekúciu aj bez návrhu, ak to vyplýva

9

z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Osobitným zákonom je v danom prípade Zákon

o rozhodcovskom konaní, a to konkrétne ustanovenie § 45 tohto zákona, ktoré v sebe

obsahuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Súdu prvého stupňa neukladalo

žiadne zákonné ustanovenie povinnosť nariadiť pojednávanie. Preto nariadenie pojednávania

bolo výlučne na vôli súdu prvého stupňa a pokiaľ pojednávanie v predmetnej veci nenariadil,

neodňal tým účastníkom možnosť konať pred súdom. Rovnako odvolací súd v danom prípade

postupoval v súlade s ust. a o odvolaní oprávneného rozhodol

bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho

súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania

bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by

bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím

súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom

súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie

sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí

vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.

Na podporu uvedených záverov dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp. zn. považoval vyššie uvedenú argumentáciu

za primeranú odpoveď k námietke oprávneného, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín

(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jeho účasti, napriek tomu, že v konaní

malo byť nariadené pojednávanie a že mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky

zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)

za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej

smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že

10

vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely

efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza

k porušeniu práv oprávneného na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy ( ), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

K námietke oprávneného, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice

nie je správny, dovolací súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č.

216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie

je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku

zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (

o úradnom vestníku Európskej únie).

Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného, týkajúca sa nedostatočného

odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa

v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.

Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah

a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

a význam.

V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

11

o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.

c/ ).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle 243b

ods. 5 v spojení s a , nakoľko oprávnený

zavinil, že sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy

tohto konania. V dovolacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania

úspešnému povinnému zmysle v spojení s a

ods. 1 , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej

republiky však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnému nepriznal

z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. apríla 2014

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová