Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)78f/435578.3bbc8b.pdf
PDF · 181.28 KB
No categories available
5OboE/35/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 138/2013
Slovenskej republiky 5 OboE 35/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: J. G., nar. X., O., t. č. pobyt
bezdomovca, o vymoženie 187,09 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 2Er 2489/2008, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. februára 2013, č. k. 23CoE 458/2012-44, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 26. februára 2013, č. k. 23CoE 458/2012-44, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania sa z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
IV. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
5 636,30 Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu z 18. januára 2007, sp. zn. SR 7275/06, zriadeného zriaďovateľom S.,
a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Trenčín uvedenej
žiadosti vyhovel a súdneho exekútora JUDr. R. K. poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 24. októbra 2012, č. k.
2Er 2489/2008-21 exekúciu zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd má v ktoromkoľvek štádiu vedenia
exekúcie skúmať dôvodnosť vykonávanej exekúcie a v prípade, že zistí existenciu dôvodov,
pre ktoré exekúcia nemôže ďalej prebiehať, môže ex offo exekúciu zastaviť. V danom prípade
je dôvodom pre zastavenie exekučný titul, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní
na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou, spôsobujúcou jej
neplatnosť. Oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej
zmluvy s poukazom na § 52 Občianskeho zákonníka. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj
všeobecné podmienky, ktoré v článku 17 upravujú rozhodcovskú doložku. Poukázal
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/98, C-168/05, C-243/08. Uviedol, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Povinný nemal možnosť
v danom prípade podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej
súčasťou sú aj všeobecné podmienky. Spotrebiteľ mohol zmluvu prijať buď ako celok alebo
odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Poukázal
na ustanovenie § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č.
244/2002 Z.z.“), ako zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho
preskúmanie. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu
žiadny rozhodcovský rozsudok nebol. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva
nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť žiadne
pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto
neprijateľnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije,
v takom prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu
v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy.
Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol a na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil.
K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a podanie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ uviedol, že zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka, avšak predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú
ustanovenia zákona platného v SR, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych
noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva, je skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie je potrebné obrátiť sa
s predbežnou otázkou, týkajúcimi sa výkladového práva na Súdny dvor EÚ, a preto návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa postupoval
správne, keď ustálil, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah. Postavenie spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť
obsah zmluvy, pripravenej dodávateľom. Uviedol, že poverenie na vykonanie exekúcie samo
osebe neznamená, že súdny exekútor pohľadávku reálne vymôže. Exekučný súd je totiž
oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45
Zákona č. 244/2002 Z. z. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v tomto
ustanovení, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa
exekučné konanie nachádza. Exekučný súd aj po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku so zákonom a poverení súdneho exekútora po tomto preskúmavaní má
exekučný sú právo aj povinnosť exekúciu zastaviť, ak sú na to splnené podmienky.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne
poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré
doplnil podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu –
porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Svoje dovolanie
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákon č. 244/2002 Z.z.; ustanovením § 237
písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/
O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania,
neumožnili účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie a nerešpektovali jeho právo,
aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho
a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ
aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1
a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady
93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si
uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní
špecifikoval.
Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného proti
napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp.
zn. 3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený, zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 (veta druhá) O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie
dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený,
zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa v danom prípade nepostupoval podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku a exekúciu za neprípustnú nevyhlásil. V danom prípade exekúciu zastavil podľa § 58
ods. 1, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.
Z uvedeného je zrejmé, že exekučný súd môže zastaviť exekúciu aj bez návrhu, ak to vyplýva
z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Osobitným zákonom je v danom prípade Zákon
o rozhodcovskom konaní, a to konkrétne ustanovenie § 45 tohto zákona, ktoré v sebe
obsahuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Súdu prvého stupňa neukladalo
žiadne zákonné ustanovenie povinnosť nariadiť pojednávanie. Preto nariadenie pojednávania
bolo výlučne na vôli súdu prvého stupňa a pokiaľ pojednávanie v predmetnej veci nenariadil,
neodňal tým účastníkom možnosť konať pred súdom. Rovnako odvolací súd v danom prípade
postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol
bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho
súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania
bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by
bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím
súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom
súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie
sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Na podporu uvedených záverov dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 160/2013 považoval vyššie uvedenú argumentáciu
za primeranú odpoveď k námietke oprávneného, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín
(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jeho účasti, napriek tomu, že v konaní
malo byť nariadené pojednávanie a že mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky
zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)
za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej
smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že
vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely
efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza
k porušeniu práv oprávneného na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávneného, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, dovolací súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č.
216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie
je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku
zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z.
o úradnom vestníku Európskej únie).
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného, týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený
zavinil, že sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy
tohto konania. V dovolacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania
úspešnému povinnému zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej
republiky však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. apríla 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová