Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
560/400594.c9af9c.pdf
PDF · 166.37 KB
No categories available
5Oboer/144/2013
Najvyšší súd 5 Oboer/144/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpený: F.,
proti povinnému: Z., o vymoženie 594,17 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Veľký Krtíš pod sp. zn.: 5Er/2354/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 20. júna 2012 č. k.: 2CoE/264/2012-35, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
II. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
III. Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
17 900 Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zo 6. marca 2008 sp. zn.: SR 01715/08 zriadeného zriaďovateľom S.
(ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Veľký Krtíš uvedenej žiadosti vyhovel a
súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 29. novembra 2011 č. k.: 5Er/2354/2008-20
exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť účelne vynaložené trovy exekúcie
vo výške 39,83 eur súdnemu exekútorovi J..
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený uzavrel s povinným Zmluvu
o úvere, súčasťou ktorej boli aj všeobecné podmienky, ktoré v bode 17 obsahovali
rozhodcovskú doložku. Zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania súd posúdil ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola
smernica Rady 93/13/EHS, ktorá bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom
č. 150/2004 Z. z., ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Uviedol, že, ak by neprijateľnou
zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto
prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom
rozsahu, ak exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc
odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská doložka, ktorá mala
v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane
žalovaného. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo podrobiť sa obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka je neprijateľnou podmienkou. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
v danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z. z.“). Súd uložil oprávnenému povinnosť nahradiť účelne vynaložené trovy
exekúcie vo výške 39,83 eur súdnemu exekútorovi, nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo
procesným zavinením oprávneného, keďže podal návrh na vykonanie exekúcie na základe
nespôsobilého exekučného titulu.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený vytýkal súdu prvého stupňa
nesprávne právne posúdenie zmluvy, z ktorej vznikol záväzok, ktorý sa vymáha
v predmetnom konaní. Je nepochybné, že v danom prípade vzťah medzi oprávneným
a povinným je v zmysle § 2 písm. a) a § 3 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch
spotrebiteľským úverom. K dôvodu odvolania, že exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už
právoplatne rozhodol poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“), rozhodnutie vedené pod sp. zn.: 3Cdo/164/1996 a na rozhodnutie
Súdneho dvoru EÚ vo veci C-40/08. K námietke oprávneného, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci odvolací súd uviedol, že rozhodcovskému súdu jeho kompetencia
rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale získa ju na základe dohody
medzi účastníkmi sporu. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou,
rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému
súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa
správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda ako neplatnú. Táto doložka
nebola individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok
zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť. Poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 24. februára 2011
č. k.: IV ÚS 55/2011-19.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré
doplnil podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu –
porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Svoje dovolanie
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“ a § 237 písm. a) O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože
súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1
a 2 zákon č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237 písm. d) O. s. p., že v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne
posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením
§ 237 písm. e) O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, ustanovením § 237 písm. f) O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať
pred súdom tým, že súdy s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových
návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia
pojednávania a dokazovania, neumožnili účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust.
§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p. skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6Cdo/350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol.
II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len,
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b), c) a g) O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo/58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3ECdo/46/2013,
3Co/44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3ECdo/76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo/34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3Cdo/2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3Cdo/45/2013, a konštatuje, že
právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a) O. s. p.)
je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d) O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e) O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného
uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia
predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Na podporu
uvedených záverov dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení
sp. zn. II. ÚS 160/2013 považoval vyššie uvedenú argumentáciu za primeranú odpoveď
k námietke oprávneného, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)
v exekučnom konaní bolo vykonané bez jeho účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť
nariadené pojednávanie a že mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho dvora EÚ
vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky zhodne
potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“) za účelom
zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici Rady
93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že vnútroštátny súd je
povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávneného na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávneného, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, dovolací súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady
č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej
únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku
zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z.
o úradnom vestníku Európskej únie).
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c) O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
III. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b
ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom
konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 14. apríla 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová