Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoE/1/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet

ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému P. L.,

bývajúcemu V., o vymoženie 426,21 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Topoľčany pod sp. zn. , o odvolaní a o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Nitre z 29. novembra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania

z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 29. novembra 2012,

sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre

z 29. novembra 2012, sp. zn. v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Topoľčany 2. júna 2009

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

2

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8 (pôvodne

Trnavská cesta 70), IČO: 35 922 761) zo 14. januára 2009, sp. zn. SR 13358/08. Okresný súd

Topoľčany poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Topoľčany uznesením z 20. apríla 2012, č. k. -17 exekúciu

zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere,

ktorú treba povaţovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, ţe v danom prípade treba

preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ), v ustanoveniach

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a výkladové pravidlá smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Bol toho názoru, ţe exekučný

súd je oprávnený a zároveň aj povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania (nielen

v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie) aj bez návrhu skúmať, či sa vykonanie

exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu a teda, ak je podkladom

exekúcie rozsudok rozhodcovského súdu, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky). Rozhodcovskú

doloţku, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, povaţoval

za neplatnú, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech

spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy.

Rozhodcovskú doloţku nepovaţoval za individuálne dojednanú z dôvodu, ţe bola súčasťou

formulárovej zmluvy, splývala s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami.

Spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným

podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal moţnosť náleţitým

spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doloţky a jej právne dôsledky. K nevyváţenosti

rozhodcovskej doloţky uviedol, ţe spotrebiteľovi sa ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu

odopiera moţnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch,

ak oprávnená podá voči nemu ţalobu u vopred ňou vybraného rozhodcovského súdu a ţe núti

spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Povaţoval rozhodcovskú doloţku

za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nemohla zaloţiť právomoc

rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok. Oprávnenou predloţený

3

rozhodcovský rozsudok nie je preto vykonateľný exekučný titul, z ktorého dôvodu exekúciu

zastavil (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Nitre z 29. novembra 2012, sp. zn.

uznesenie okresného súdu potvrdil a návrh na prerušenie konania (ktorý

oprávnená podala v priebehu odvolacieho konania) zamietol. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, ţe exekučný súd správne povaţoval právny vzťah medzi oprávnenou a povinným

zaloţený zmluvou o úvere, za spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať

normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovenia § 52 a nasledujúce Občianskeho

o spotrebiteľských úveroch. Za správny,

zákonu zodpovedajúci povaţoval aj záver exekučného súdu, podľa ktorého súd môţe skúmať

exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v kaţdom štádiu konania na návrh

účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, ţe nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môţe exekúciu aj bez návrhu

zastaviť. Exekučný súd postupoval správne, ak riešil aj bez návrhu otázku, či rozhodcovská

doloţka (ne)napĺňa povahu neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Aj odvolací

súd vyhodnotil rozhodcovskú doloţku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za správny

povaţoval záver exekučného súdu, ţe rozhodcovská doloţka nebola individuálna dojednaná,

lebo bola súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy. Povinný ju mohol prijať ako celok

vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doloţky alebo ju

odmietnuť ako celok. Stotoţnil sa aj so záverom exekučného súdu, ţe rozhodcovská doloţka

začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a

povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a preto je neplatná. Oprávnenou predloţený

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť

spôsobilým exekučným titulom, z ktorého dôvodu exekučný súd správne exekúciu zastavil.

K návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa uviedol,

ţe konanie o predbeţnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu

osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc

vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií,

orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Túto povinnosť však nemoţno vykladať absolútne, t. j. ţe vnútroštátny orgán má vţdy a

za akýchkoľvek okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbeţnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým

skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového

práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky nie je

rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. V danom prípade povaţoval otázky, ktoré

mali byť podľa odvolateľky predloţené Súdnemu dvoru EÚ, za zjavne neopodstatnené

a irelevantné, lebo otázky sú nespôsobilé ovplyvniť výsledok sporu, resp. sú pre rozhodnutie

sporu právne bezvýznamné. Okrem toho dospel k záveru, ţe súd bol spôsobilý uskutočniť

sám výklad a aplikáciu úniového práva na základe uţ existujúcej konštantnej judikatúry

Súdneho dvora EÚ. Návrhu oprávnenej na prerušenie konania preto nevyhovel.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla,

ţe v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ ( ),

lebo nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), lebo rozhodovali

o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase,

keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

3. konali vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

( ), . odňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom (

), a to tým, ţe s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, konali

bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím jej znemoţnili

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a ţe súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné

urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe súdy sa

v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), a ţe napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

5

a interpretácii Exekučného poriadku, ,

ods. 1 a 2 , a tieţ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a

povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu) nie sú

zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach. Dovolateľka vyslovila názor, ţe v danom prípade je

nutné poţiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť

komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie

v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania. Navrhla, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom,

ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ( ),

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia a článok

267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,

a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,

arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 SR, ako aj

z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel

k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ v spojení s ustanovením

Konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke, ako to správne uvádza aj krajský

súd, má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie

o aplikovateľnosti úniového práva (tieţ jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí

bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor

determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne

nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej moţné zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru

o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle

nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho

súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a

ani v zmysle písm. g/ (viď R 61/2013).

7

V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyţadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bliţšie špecifikované prejudiciálne otázky

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiţ o prípad

individuálne dojednanej rozhodcovskej doloţky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky

sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doloţky, resp. konkrétneho rozhodnutia

vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu

komunitárneho práva. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené

podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, ţe

dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

1. Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( ).

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

9

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďţe

v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je preto

dôvodná.

2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

, lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu

uţ bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh

na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, poţiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný

akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe

10

začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny

exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. , a tieţ

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci.

Oprávnená neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo

k procesnej vade uvedenej v

3. Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

4. Dovolateľka ďalej namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom

( ).

O odňatie moţnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

(postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná

právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

11

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej

veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku.

Exekučný súd má totiţ povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie

exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. ).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a

ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

12

povinného. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Dovolací súd najmä v otázke nevyváţenosti rozhodcovskej doloţky povaţuje

za potrebné doplniť, ţe z jej obsahu je očividné, ţe zatiaľ, čo oprávnená má zjavne rad výhod

v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, je ťaţké nájsť nejaké

výhody pre povinného. V rámci právneho vzťahu vzniknutého zo spotrebiteľského úveru,

je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi,

ktorý úver získal. Veriteľ môţe na základe predmetnej rozhodcovskej doloţky vec predloţiť

na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil, (rozhodcovské konania a výber

rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel rozhodcovského súdu, ktoré v čase

uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci

pred súdom, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doloţky spotrebiteľ

(povinný) ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto

nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom

v zmysle a 85 ods. 1 miestne príslušný). Keďţe oprávnenou zvolený

rozhodcovský orgán má sídlo v Bratislave (rovnako ako oprávnená), povinný by musel,

na rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú vzdialenosť z miesta jeho bydliska do Bratislavy,

čím sa značne sťaţuje povinnému prístup k spravodlivosti. Povinný nebol oprávnenou riadne

a konkrétne vopred informovaný o dôsledkoch takejto rozhodcovskej doloţky. Výsledkom

uplatňovania predmetnej rozhodcovskej doloţky zo strany oprávnenej je, ţe jej nároky ňou

zvolený rozhodcovský orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa uplatniteľných

právnych predpisov, najmä predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom neexistujú ţiadne

mechanizmy, ktoré by zabezpečovali skutočné dodrţiavanie práva, najmä pravidiel

na ochranu spotrebiteľa zo strany rozhodcovského orgánu.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe záver odvolacieho súdu, podľa ktorého

rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach.

13

Oprávnená odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnila tieţ tým, ţe súdy vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým jej

znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

prípadne ďalších oprávneným predloţených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach aţ ) – postačujúce je totiţ,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho zaloţených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma

otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.

V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku

a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doloţku) zamerané na posúdenie,

či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať

na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, rozhodcovský rozsudok

ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená a teda obsah týchto listín jej

bol bezpochyby známy.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, ţe exekučný súd

nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase

rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiţ

rozhodol 20. apríla a novela ukladajúca povinnosť nariadiť pojednávanie

nadobudla účinnosť aţ 8. augusta 2012.

5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov a

nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady konania

v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

14

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne trovy

nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( ) a dospel

k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno

odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Oprávnená napadla uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil ( v spojení s c )

bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, ţe

odvolacie konanie bolo zastavené.

15

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. apríla 2014

JUDr. Daniela Švecová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová