Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/33/2013

Najvyšší súd 2Sžf/32-35/2013

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Milučkého a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD.,

v právnej veci žalobcu: VEMADO, s.r.o., Hlavná 60, Streda nad Bodrogom,

zast. JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou, so sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice,

proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská

Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/221/16008-

84378/2011/990325-r zo dňa 30. augusta 2011, č. I/221/16008-84407/2011/990325-r,

č. I/221/16008-84379/2011/990325-r a č. I/221/16008-84409/2011/990325-r, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. –109 zo dňa

19. decembra 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.

– 109 zo dňa 19. decembra 2012, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného uvedených v záhlaví tohto rozsudku,

ktorými podľa v znení neskorších predpisov potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. /Ric

2

zo dňa 27. apríla 2010, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume 110 092,90 €, dodatočný platobný výmer

č. 738/230/8564/Ric zo dňa 27. apríla 2010 za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume

124 634,56 €, dodatočný platobný výmer č. /Ric zo dňa 27. apríla 2010

za zdaňovacie obdobie marec 2008 v sume 108 417,08 €, a dodatočný platobný výmer

č. /Ric zo dňa 27. apríla 2010 za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume

123 222,39 €. Krajský súd v Košiciach takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným, ako

i správcom dane, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre

odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacích obdobiach február 2008, október 2008,

marec 2008 a december 2008 v príslušných finančných čiastkach. Taktiež v súlade

so zákonom správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal, ako

vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je povinný, ako platiteľ DPH odviesť vo výške uvedenej

v podaných daňových priznaniach za už uvedené zdaňovacie obdobia. Nákup drevených

plotov, jablčných bední drevených a tokajského vína samorodného suchého sudového

v príslušných množstvách žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami

a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky

faktúry, ako aj pokladničné doklady vystavoval Mikuláš Vareha, ako konateľ žalobcu a tiež,

ako konateľ dodávateľov Baravin, s.r.o., Naft-SM, Gastroslovakia, s.r.o., BRSC, s.r.o., Royal

Tokaj, s.r.o. a Drevo SK, s.r.o. Krajský súd sa stotožnil so závermi právneho predchodcu

žalovaného, že posudzované plnenia nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom

na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Pokiaľ žalobca

v žalobe namietal, že rozhodnutia žalovaného neobsahujú dostatok dôvodov, že sú

nepreskúmateľné a nezodpovedajú požiadavkám uvedeným v § 30 ods. 1, 3 a v § 48 ods. 6

, tak krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobcu a mal za to, že

v dôvodoch svojich rozhodnutí sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími

námietkami, uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutí a tiež

zdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri aplikácii

relevantnej právnej úpravy. Podľa krajského súdu taktiež nemožno súhlasiť s tvrdeniami

žalobcu, že jediným a ťažiskovým dôkazom, na ktorom boli postavené žalobou napadnuté

rozhodnutia je totožnosť osoby (Mikuláš Vareha), ako spoločníka, resp. konateľa

v spoločnostiach, medzi ktorými dochádzalo k zdaniteľným plneniam. Dôvodom neuznania

odpočítania dane z predmetných plnení nebola totožnosť osoby Mikuláša Varehu, ako

spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu

zdaniteľného plnenia, ale týmto dôvodom bola skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné

3

bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, t.j.

že uvedení dodávatelia skutočne zrealizovali faktúrované zdaniteľné obchody a žalobca ich

prijal a použil na dodávky tovarov, ako platiteľ DPH. Z výsledkov daňovej kontroly

vykonanej u žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobia vyplynulo, že tovar sa pohyboval

v reťazci obchodných spoločností prepojených na osobu Mikuláša Varehu, ktorý bol

v postavení konateľa a spoločníka. Tovar, ktorý bol deklarovaný na sporných faktúrach bol

uskladnený v jednom sklade, neopustil tento sklad a menil iba vlastníka z jednej spoločnosti,

kde bol konateľom Mikuláš Vareha do ďalšej spoločnosti, kde tiež Mikuláš Vareha

vystupoval ako konateľ. Krajský súd ďalej dôvodil, že podľa vyjadrenia konateľa žalobcu,

tovar bol v rámci jedného skladu premiestňovaný z jedného miesta v sklade na ďalšie

skladovacie miesto, pričom konateľ žalobcu nevedel preukázať ani spôsob tohto, tzv.

preskladnenia tovaru, ani s tým súvisiace režijné náklady a nezdôvodnil ani obchodný, resp.

ekonomický účel takýchto presunov tovarov, ktoré mali byť ponímané, ako obchodné aktivity

medzi jednotlivými obchodnými spoločnosťami, ktorých bol konateľom. Mikuláš Vareha bol

podľa svojho vyjadrenia v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný a iba

on mohol podávať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Je preto logické,

že kontrolné orgány vyžadovali od Mikuláša Varehu predloženie dôkazov preukazujúcich

uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pričom zdôrazňovali skutočnosť, že tieto dôkazy môže

vzhľadom na svoju nezastupiteľnosť predkladať iba konateľ žalobcu, ktorý je súčasne

konateľom aj dodávateľských obchodných spoločností. Podľa krajského súdu konštatovanie

správcu dane, ako i žalovaného v ich rozhodnutiach o tom, že u žalobcu nebol vytvorený

predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podaných daňových

priznaniach, v dôsledku čoho žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť,

je v súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca nezamestnával žiadnych zamestnancov,

nevlastnil žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne

režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a tvrdenie žalobcu, že výkony u neho,

tzv. preskladňovanie tovaru vykonávali zamestnanci spoločnosti Jomado, s.r.o., bez

preukázania tohto tvrdenia nepostačuje pre záver, že žalobca vykonával reálnu ekonomickú

činnosť.

Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani

nepriamym konkrétnym dôkazom, ktorý by vyvrátil uskutočnenie zdaniteľných plnení

a dodanie tovaru, tak krajský súd sa s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil a uviedol,

že podanými daňovými priznaniami za príslušné zdaňovacie obdobia si žalobca uplatnil

hmotnoprávny nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a z ustanovenia § 29 ods. 8 a § 15

4

vyplýva, že je povinnosťou platiteľa DPH preukázať oprávnenosť

uplatňovaných nárokov na odpočet DPH. Ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona

podmieňuje vznik práva na odpočet DPH zaplatenej za dodanie tovaru alebo služby tým, aby

bolo preukázané dodanie tovaru alebo služby inou zdaniteľnou osobou - touto inou

zdaniteľnou osobou je osoba, ktorá vystavila faktúru za dodanie tovaru alebo služby a aj preto

nebolo povinnosťou správcu dane v rámci daňovej kontroly zabezpečovať dôkazy, ktoré

by vyvracali uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení, naopak bolo povinnosťou žalobcu

preukázať ich uskutočnenie.

Krajský súd taktiež neakceptoval námietky žalobcu pokiaľ žalobca namietal postup

žalovaného, ktorý mal v súvislosti so začatím, spôsobom a priebehom výkonu daňových

kontrol spoločností personálne prepojených Mikulášom Varehom porušiť zásadu

dvojstupňovosti konania a že mal prekročiť svoje kompetencie formou priamych zásahov

do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby Mikuláša

Varehu a koordinácie týchto daňových kontrol. V tejto súvislosti krajský súd poukázal

na nález Ústavného súdu SR č. k. - 39 zo dňa 16. decembra 2008 a jeho dôvody,

a preto žalobcom tvrdené nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových

kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom Mikuláša Varehu nemôžu predstavovať

porušenie článku 2 ods. 2 SR.

Krajský súd považoval za zákonný i postup správcu dane, ktorý ponechal daň

na výstupe, pokiaľ išlo o žalobcom tvrdené zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených

plotov, jablčných bední drevených, hoci tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli

reálne uskutočnené a žalobcovi tak nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru.

Takýto postup správcu dane bol v súlade s , ktorého

obsahom je premietnutie čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH

(,,daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre“). Žalobca

vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých

uviedol DPH a preto bol povinný i v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH odviesť daň uvedenú

v predmetných faktúrach do štátneho rozpočtu SR. Pokiaľ žalobca vystavil tieto faktúry len

formálne a k dodaniu deklarovaných tovarov nedošlo, mal potom právo postupovať podľa

§ 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania

za príslušné zdaňovacie obdobia.

Krajský súd taktiež dôvodil, že pokiaľ žalobca namietal, že postupom správcu dane

v priebehu daňovej kontroly došlo vo vzťahu k nemu k porušeniu zásady proporcionality, tak

táto skutočnosť v priebehu preskúmavacieho konania nebola preukázaná. Krajský súd v tejto

5

súvislosti uviedol, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v čl. 52 ods. 2 Charty

základných práv Európskej únie a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú

základom právneho poriadku Európskej únie. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho

dvora Európskej únie ako aj Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom náleze sp. zn.

poskytol výklad tejto zásady a že podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd

SR aj v náleze sp. zn. .

Prvostupňový súd uviedol, že je nesporné, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ

bol súčasne spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré

uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Mikuláš

Vareha v týchto obchodných spoločnostiach vykonával súčasne všetky činnosti súvisiace

s obchodno - ekonomicky a organizačno - výrobnými aktivitami týchto spoločností a podľa

vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný

a ku všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať

dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých

týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu veci.

Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru

v reťazci spoločností, v ktorých Mikuláš Vareha bol konateľom. Snahou správcu dane bolo

zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú

spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar

do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec

obchodných spoločností. Postup správcu dane bol preto v súlade so zásadou proporcionality.

Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý

toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty

môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany

príslušných správcov dane a pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje

zákonné oprávnenie. Podľa krajského súdu z týchto dôvodov nemožno preto akceptovať

námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových kontrol

v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu spoločností

personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj počet daňových

kontrol.

Krajský súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalobcu, že predmetnú kontrolu dane

z pridanej hodnoty u žalobcu aj za zdaňovacie obdobie február 2008 vykonali zamestnanci

správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci miestne príslušného

správcu dane - Daňového úradu Trebišov, keď žalobca argumentoval nálezom Ústavného

6

súdu SR sp. zn. zo dňa 10. decembra 2009 a namietal, že právne závery

vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd vo svojej doterajšej

rozhodovacej praxi predtým akceptoval. Krajský súd v tejto súvislosti pri posudzovaní

žalobnej námietky žalobcu poukázal nato, že vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanej jeho rozsudkami sp. zn.

zo dňa 23. februára 2012, zo dňa 26. júna 2012 a zo dňa 26. júna

2012. Uviedol, že v rozsudku sp. zn. zo dňa 23. februára 2012 Najvyšší súd

Slovenskej republiky dal do pozornosti ohľadne namietaného nezákonného zloženia

kontrolnej skupiny neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. - 19 zo dňa

13. apríla 2011, ktorým Ústavný súd SR odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. októbra 2010, ako

zjavne neopodstatnenú, keď mal za to, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pri určení kontrolnej skupiny Ústavný súd SR nespochybnil, ba naopak vyjadril,

že predmetný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevykazuje nedostatky v zásade

popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Krajský súd ďalej uviedol, že s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu

je možné považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR

č. k. - 61 zo dňa 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej

ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR. V závere svojho rozsudku krajský súd uviedol,

že sa stotožňuje s právnym záverom žalovaného, že žalobca nepreukázal vierohodnými

dôkazmi samotnú realizáciu deklarovanú zdaniteľným obchodom medzi ním a jeho

dodávateľmi, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru, a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať

s tovarom, ako vlastník a taktiež sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, že hlavným cieľom

žalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie daňovej výhody, pretože žalobcom

tvrdené zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom.

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal odvolanie žalobca a žiadal, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu

zmenil tak, že predmetné rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR v spojení s dodatočnými

platobnými výmermi Daňového úradu Kráľovský Chlmec zruší a vec vráti žalovanému na

ďalšie konanie a žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania.

Žalobca má za to, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a v napadnutom rozsudku tiež neuviedol, že na základe akých

skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8

7

Jediným argumentom v tomto prípade je skutočnosť, že žalobca

preukazoval predmetné obchody len faktúrami, resp. pokladničnými dokladmi a nesplnil

zákonné podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH, a preto je žalobca toho názoru, že

prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Skutočnosť, že medzi

spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama osebe spôsobilá mať výpovednú

hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu (neuskutočneniu) akéhokoľvek plnenia. Pokiaľ žalovaný,

ako i krajský súd argumentovali, že žalobca nepreukázal existenciu režijných nákladov, a že

nebol u neho vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ktorý deklaroval, žalobca

poukázal v tejto súvislosti práve na jeho personálne prepojenie s podnikateľskými subjektmi,

s ktorými obchodoval. Tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej

holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov (napr. ekonomickú silu, kapacitné

možnosti, významnejšie postavenie na trhu) s výhodami podnikov menších jednotiek

holdingu (napr. pružnosti). Skutočnosť, že daňový subjekt neúčtuje o režijných nákladoch

(vodné, stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená automaticky, že by tento daňový

subjekt nevykonával reálne žiadnu činnosť a nemal vytvorené reálne podmienky na

uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Nakoľko Mikuláš Vareha riadil, ako štatutárny

zástupca niekoľko spoločností, nebolo v danom prípade účelné, aby každá z týchto

spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu,

prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej

podnikateľskej činnosti. Poukázal na to, že zákonom nie je zakázané, aby 1 podnikateľský

subjekt využíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu služby telekomunikačných

operátorov, energiu, vodu či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský subjekt odlišný

od daňového subjektu, obzvlášť, ak sú personálne prepojené. Z faktu, že si žalobca neúčtoval

prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, príp., že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je

možné teda automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne a s touto

skutočnosťou sa krajský súd nezaoberal. Krajský súd sa taktiež nevysporiadal s námietkou, že

rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné a poukázal na skutočnosti, ktoré majú byť

obsahom dôvodov rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu. V tejto súvislosti žalobca

poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Navyše krajský súd sa v dôvodoch svojho

rozsudku nevysporiadal ani s námietkou týkajúcou sa postihovania a zakladania dôkaznej

situácie na personálnom prepojení obchodujúcich daňových subjektov, ktorá skutočnosť bola

predmetom žaloby. Žalobca tiež poukázal na princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je

predvídateľnosť práva, pričom žalobca má za to, že v danom prípade došlo k porušeniu

princípu právnej istoty vo vzťahu k námietke ohľadom neodôvodnenia rozhodnutia a v tejto

8

súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. januára 2011, sp. zn.

týkajúceho sa obchodnej spoločnosti SHEN TIAN, s.r.o., so sídlom

v Trebišove, proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu SR, kde sa jednalo o skutkovo totožnú

vec. Podľa žalobcu v danom prípade Krajský súd v Košiciach rozhodol odlišným spôsobom

ako prv v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré by bola v danej veci žalobcovmu právu poskytnutá

odlišná ochrana, než v inom označenom konaní, kde sa rovnako jednalo o spoločnosť, ktorá je

personálne prepojená s osobou Mikuláša Varehu. Čo sa týka námietok žalobcu procesného

charakteru ohľadom nezákonnosti daňovej kontroly, tak túto námietku vyhodnotil krajský súd

ako nedôvodnú s poukazom na príslušné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktoré poukazovali na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. - 19 zo dňa

13. apríla 2011 a podľa žalobcu nepostupoval krajský súd v súlade so zákonom, pretože

vzhľadom na príslušné námietky žalobcu, ak príslušné dôkazy získané v rámci daňovej

kontroly boli získané v rozpore so zákonom, teda kontrolórmi miestne nepríslušného správcu

dane, nemožno hovoriť o dôkazoch získaných zákonným spôsobom, a tieto nemohli byť

v konečnom dôsledku použité ani v rámci vyhotovenia protokolu a ani v ďalšom konaní.

Žalobca poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR č. k.

- 52 zo dňa 21. apríla 2005. Žalobca má za to, že krajský súd v danom prípade

dospel k nesprávnej aplikácii predmetných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

na daný prípad, na ktoré poukazuje a tiež predovšetkým i uznesenia Ústavného súdu SR č. k.

- 19 z 13. apríla 2011. Poukázal na dôvody tohto uznesenia Ústavného súdu

SR, a že meritom veci, ktorou sa ústavný súd v predmetnom prípade zaoberal bola

skutočnosť, že žalobca bude môcť všetky svoje námietky uplatňovať v ďalšom konaní, a teda

nebol daný dôvod na to, aby sa touto vecou podrobne, teda aj v rozsahu námietok voči

daňovej kontrole vykonávanej zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane zaoberal

Ústavný súd SR, ktorý sa napokon k skutočnosti zákonnosti kontroly vykonávanej

zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane žiadnym spôsobom ani nevyjadroval,

keďže tieto boli následne predmetom ďalšieho konania po zrušení napadnutého rozhodnutia

žalovaného, z čoho možno vyvodiť aj záver o tom, že v predmetnej veci ešte nepadlo ani

konečné rozhodnutie, ktoré by s určitosťou riešilo otázku zákonnosti takejto kontroly. Naopak

rozhodnutie Ústavného súdu SR, o ktoré sa žalobca od začiatku opieral a to

zo dňa 10. decembra 2009 riešilo otázku vykonávania daňovej kontroly zamestnancami

miestne nepríslušného správcu dane ako primárnu otázku a meritum veci, pričom názor

Ústavný súd SR bol v tomto prípade nepochybný a jasne podporuje argumentáciu žalobcu.

9

Preto podľa žalobcu poukazovanie v danom prípade na iné rozhodnutie Ústavného súdu SR,

ktoré sa otázkou posudzovania zákonnosti vykonávania daňovej kontroly zamestnancami

miestne nepríslušného správcu dane priamo nezaoberalo, je potom zjavne nesprávne právne

posúdenie prejednávanej veci. V tejto súvislosti žalobca poukázal i na ustanovenie

a na prípadné vady, ktoré mohli mať závažný vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia a ako príklad uviedol námietky proti postupu zamestnanca správcu

dane pri výkone daňovej kontroly v zmysle Žalobca

má jednoznačne za to, že argument krajského súdu, že došlo k zmene rozhodovacej praxe

súdov nezodpovedá skutočnosti, keďže samotný žalobca disponuje dôkazom, ktorý

jednoznačne vyvracia toto tvrdenie súdu, na ktorom v zásade je postavené i zamietnutie

žaloby žalobcu a žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutkovo a právne totožnú vec

AGROTRŇA, s.r.o. proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, o ktorej veci rozhodoval

tiež Krajský súd v Košiciach, na ktorú vec v konečnom dôsledku bol aplikovaný nález

Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 10. decembra 2009. V tejto veci Krajský súd

v Košiciach žalobe žalobcu vyhovel a jeho rozhodnutie potvrdil i Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 23. októbra 2012.

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa písomne ku odvolaniu žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach vyjadrilo a uviedlo, že žalovaný trvá na svojich

rozhodnutiach zo dňa 30. augusta 2011 a ich odôvodnení a tiež trvá na vyjadreniach

k jednotlivým žalobám a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym posúdením veci uvedeným

v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Košiciach. Žalovaný zároveň žiadal vo svojom

písomnom vyjadrení, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil a zaviazal žalobcu na zaplatenie trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako

i konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ); odvolanie žalobcu prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( veta prvá ), keď deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je možné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov :

10

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods.1 ).

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len

ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie

rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne

zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami

správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje

s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody

si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa , ako vecne správny

potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom

podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými

sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí

dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku

nasledovne:

Podľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia

daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne

a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov

vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné

konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto zákona alebo

osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

11

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane

zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel

kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný

na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu

sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia

daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného

od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová

kontrola (ďalej len ,,kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu

dane právo a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného

poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní

so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce

jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice

z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou

kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom

otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej

kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho

vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej

úradnej dobe.

12

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu

k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi

správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky

na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou

osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie

a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov,

ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné

vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky

preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať

vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov

a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla

alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy,

prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom. Jednou zo základných zásad daňového konania

je v zmysle o správe daní a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi ( ). V zmysle zásady súčinnosti (

ods. 2 ) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších

zásad, tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ), podľa

ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

13

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,

ktorý vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa v platnom znení právo odpočítať daň

z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla

daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená

iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Vzhľadom na uvedené, napriek tomu, že žalobca predložil ako dôkazy predmetné

faktúry, ktoré majú vyvrátiť tvrdenie žalovaného, tak správca dane, ako i žalovaný správne

vyhodnotili dôkazy predložené žalobcom ako nedôveryhodné.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok

na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil

14

zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí

byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane svoj záver, že sa zdaniteľné

plnenie, ktoré si uplatnil žalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, podložil skutkovými

zisteniami s konkrétnym odkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil

a dostatočne zdôvodnil, na základe čoho dospel, podľa názoru najvyššieho súdu,

k oprávneným pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,

najvyšší súd sa s touto námietkou žalobcu zhodne s názorom súdu prvého stupňa

nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie

dane z dodávateľskej faktúry, iba predložením účtovných dokladov a zmlúv, pretože

uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po

obsahovej stránke. K tejto námietke dáva žalobcovi súd do pozornosti, že v zmysle

ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa

oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej

nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia

osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže

byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.

Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi

povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov

(plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto

oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov

preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo

a taktiež musí vedieť preukázať, že kto uvedenú službu skutočne aj reálne poskytol.

V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými

aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí

uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným

spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu.

15

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani

takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3

), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade stotožňuje s Krajským súdom

v Košiciach, ktorý vyslovil záver, že akceptuje stanovisko žalovaného správneho orgánu,

podľa ktorého hlavným cieľom žalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie

daňovej výhody, pretože žalobcom tvrdené zdaniteľné obchody neboli vytvorené

za ekonomickým účelom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je taktiež toho názoru, že vzhľadom na všetky

okolnosti posudzovanej daňovej veci, vyplýva potom logický záver, že jediným účelom

i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok vyplývajúcich zo

o dani z pridanej hodnoty bolo v danom prípade iba získanie nadmerného odpočtu, pričom

konanie žalobcu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci postráda akýkoľvek

ekonomický zmysel a preto takémuto konaniu daňového subjektu nemožno prostredníctvom

daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho prieskumu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako

vecne správny podľa veta druhá a potvrdil, stotožniac

sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s veta

prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia

nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch

rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný

dôvod, aby sa od právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena

právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného

zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. , za použitia ust.

ods. 1 napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil.

16

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle

ust. v spojení s ust. za použitia ust. veta

prvá . Žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania

zo zákona neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 16. apríla 2014

JUDr. Jozef Milučký, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Dagmar Bartalská